Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Pred oltárom v roku 1945

Číslo 1/2015 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 1649
 

Homília biskupa Jozefa Haľka pri svätej omši za obete 2. svetovej vojny a za obete súčasných ozbrojených konfliktov vo svete

23. marca roku 1945 bola táto katedrála preplnená do posledného miesta až tak, že ju obliehali ľudia ešte aj vonku. Bratislavčania boli totiž znepokojení správou, že sa blíži front a že ich mesto môže byť behom niekoľkých dní zbombardované.

Tú svätú omšu zorganizovali výslovne ako prosbu za ochranu mesta, výslovne za to, aby toto mesto obišla skaza. Svätiaci biskup Michal Buzalka slúžil svätú omšu a kázal dómsky farár Karol Körper-Zrínsky, ktorý pripomenul Sedembolestnú Pannu Máriu, ako tú, pod ktorej ochranu sa treba aj v tejto situácií utiekať. A predsa najemotívnejším momentom bola chvíľa, keď si pred tento oltár Sedembolestnej Panny Márie kľakol primátor Bratislavy Dr. Štefan Ravasz, aby zložil hold Sedembolestnej v mene obyvateľov mesta, priznal viny privolávajúce Boží trest a prosil o záchranu mesta, a za odvrátenie hrôz vojny. Sľúbil v tejto chvíli úctu obyvateľov k Sedembolestnej a vernosť viere i národu. Po eucharistickom požehnaní nasledovala pieseň Ó, Mária bolestivá, pápežská hymna i hymnická pieseň Bože, čos' ráčil. Modlili sa za to, aby mesto bolo uchránené.

Ale nielen toto sa dialo tu v Katedrále svätého Martina. Istý spisovateľ, ktorý sa volal Jankovič, opísal ako aj on stál pred týmto oltárom, aby sa pomodlil. Dovoľte mi citovať ho doslova: „Pred oltárom boli dvaja muži, nikdy som ich nevidel, no akoby sme sa dávno poznali. Prvý bol šedivejúci nemecký mešťan, druhý zasa urastený slovenský gazda vo sviatočne vyšívanej halene. Nebadane sa staviam za nich a mlčky sa s nimi modlím, a cítim, že teraz sa skutočne modlíme spolu, veď ich pery počujem odriekať Otčenáš, áno práve sme pri prosbe, chlieb náš každodenný daj nám dnes.“

K tým, čo sa modlia za mier, za pokoj, sa dnes chceme pripojiť aj my. Chceme o všetkom tom, čo sa dialo a deje, a žiaľ asi aj bude diať, rozjímať práve podľa kľúča tých modlitieb, ktoré tu predniesol hlavný predstaviteľ mesta. Pri jeho slovách je totiž prekvapujúce to, že priznal viny privolávajúce Boží trest.

Vojny nevznikajú ako nejaké nedefinovateľné celoplošné procesy. Aj vojny napriek tomu, že sa odohrávajú spravidla na veľkých teritóriách s množstvom ľudí, sú v konečnom dôsledku výslednicou jednotlivých ľudských rozhodnutí. Iste, možno sú to rozhodnutia tých, ktorí dostali moc, ale mohli by sme sa spýtať, ako ju dostali? Kto ich zvolil? Kto ich preferoval? Kto im dal možnosť, aby mali taký nesmierny dosah na osudy jednotlivých ľudí? Kto im dal túto moc a prečo ju zneužili? V ľudskom srdci sa rodia vojny. V nepokojnom ľudskom srdci – ak nevie byť kajúce – sa rodia potom veľké historické javy a procesy, ktoré potom dopadajú na milióny a milióny nevinných ľudí. A to nehovorím ako dejiny, ale ako súčasnosť. Nakoľko to možno zmerať, tí ktorí sledujú súčasné dianie, konštatujú, že práve prebieha vo svete približne tridsaťpäť vojnových konfliktov. Do toho je zapojených bezmála sedemdesiat štátov. A viac ako šesťsto geríl alebo iných vojenských zoskupení, okrem oficiálnych armád štátov, je zapojených do týchto vojen. A to nielen, či ste Afrika alebo Ázia, Južná Amerika alebo Stredná Amerika, ale niekoľko sto kilometrov od nás sa strieľa. Zabíja sa. Tí, ktorí sa zaujímajú o toto dianie, vytvorili mapu, na ktorej je farebne vyznačené, koľko obetí majú tieto vojny za rok. A tou najsýtejšou červenou farbou, sú vyznačené tie teritória, na ktorých zomiera viac ako 1000 osôb ročne. Keď som sa na tento obrázok pozrel z diaľky, pripadal mi ako maskáčová košeľa, ktorá je zakrvavená, ktorá krváca. Svet krváca. Aj keď sa nám možno tu lokálne javí, že je mier, nie je mier. Svet krváca. Aj keď sme si už zvykli, že nepríjemné reality na obrazovke jednoducho prepneme na iný kanál diaľkovým ovládačom, ešte stále to neznamená, že to, čo sme prepli, nie je realita.

Preto sme prišli Pánovi povedať: Pane dnes ti túto obetu prinášame za tých, ktorí zomreli počas 2. svetovej vojny, a prosíme ťa za tých, ktorí zomierajú teraz, a prosíme ťa za tých ktorí rozhodujú, ktorí dostali moc, aby mali rozum a srdce, aby nevťahovali stovky, tisíce, milióny ľudí do vždy a zásadne nezmyselných konfliktov, ktoré nič vyriešiť nemôžu, len prehlbujú krízu a mizériu ľudskej spoločnosti. Každá vojna, každý konflikt je zároveň situáciou, keď sa ukáže, čo je v ľudskom srdci. Aj 2. svetová vojna aj súčasné vojny, vytvárajú priestor pre tých, ktorí chcú – aj v tejto situácií – pomáhať.

Ten istý dómsky farár Karol Körper potvrdzuje, že tu na fare Svätého Martina bolo pokrstených niekoľko stoviek židov, a oni sa zachránili. Ocenenie, ktoré udeľuje Veľvyslanectvo Štátu Izrael, nosí na Slovensku okolo 600 osôb. Medzi nimi aj katolícky kňaz Štefan Gallo, ktorý zachránil 35 židovských detí. Jedno z nich dokonca poslal sám arcibiskup Karol Kmeť. Bola vyznamenaná rehoľná sestra Anna Matúšková, ktorá zachránila niekoľko desiatok židovských detí. A to je len to, čo sa zachytilo. Koľko bolo dodnes neznámych „drobných“ hrdinstiev, ktoré zachránili život. A tí zdravotníci, ktorí dnes idú na miesta bojov, a kňazi, ktorí vysluhujú sviatosti a modlia sa a poskytujú útechu, to sú tí milosrdní samaritáni, ktorí sa snažia v tichej službe zmierniť utrpenie, ktoré vzniká v týchto vojnových konfliktoch. Spýtate sa: No, ale čo môžeme urobiť my, ktorí sme tu? No my už niečo robíme, my sa modlíme, my prosíme Všemohúceho, aby zabránil eskalácií napätia vojen, konfliktov a napokon aj hriechu v ľudskom srdci, z ktorého všetko vlastne vychádza a pramení. Len je dôležité, milí bratia a sestry, aby sme pri tejto modlitbe mali otvorené srdce, a pýtali sa: Čo konkrétne môžem urobiť ja preto, aby to utrpenie bolo zmiernené?

Vo Viedni existuje organizácia, ktorá sa volá Otvorené dvere (Open doors), a táto organizácia na svojej stránke poskytuje možnosť korešpondencie s tými, ktorí sú vo svete prenasledovaní, napríklad takzvaným Islamským štátom, ktorý vlastne tiež vedie vojnu proti tým ľuďom, na teritóriu ktorých pôsobí. A keby došlo k tomu, aby sme prijali nejakých utečencov, boli by sme ochotní priložiť ruku k dielu, boli by sme ochotní prijať niekoho, pomôcť niekomu, kto je štvancom? Lebo to je jeden z následkov vojen, že masy ľudí sa hýbu, sú vytrhnutí z vlastných koreňov, vyhnaní, vypudení z vlastných domovov a utekajú, aby si zachránili holý život. To sú desaťtisíce ľudí, a desaťtisíce detí. Pri modlitbe za nich buďme otvorení pre impulzy Ducha Svätého a pre Boží hlas v našom srdci, a v našom svedomí, aby keď to bude treba, sme vedeli aj konať, konkrétnym spôsobom v mene záchrany holého života tých, ktorých život je ohrozený. A ešte za niečo sa modlime. Modlime sa za to, aby čím viac ľudí prijalo do srdca Ježiša Krista, ktorý v evanjeliu hovorí: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ Nie ako dáva svet.

Aký je rozdiel medzi pokojom, ktorý dáva Ježiš, a pokojom, ktorý núka svet? Svet ten svoj pseudopokoj stavia na peniazoch, na kariére, na ľudskej a verejnej mienke. Ale vieme to všetci – z osobnej i spoločenskej skúsenosti – ako vratké sú tieto hodnoty. Peniaze boli, ale nemusia byť. Kariéra, verejná mienka, ľudská mienka, veď je to ako počasie. Stavať na tomto pokoj vlastného srdca, je, mierne povedané, pochabé. Ježíš núka ten pokoj, ktorý vyplýva zo zmyslu života stojacom na láske k druhému človeku a k Bohu. Jedno bez druhého je nepredstaviteľné. To je to, čo nám nikto nemôže zobrať. To je to, čo stojí na Ježišovi, o ktorom list Hebrejom hovorí, že je ten istý, včera, dnes a naveky. Ľudia sa menia, situácie sa menia, politické konštelácie sa menia, on je ten, ktorý sa nemení. On je ten, ktorého evanjelium platí stále, ba v tých najvyhrotenejších situáciách si uvedomujeme, ako veľmi je dôležité, aby práve vtedy platilo ešte viac. Aby sme prežili nielen fyzicky, ale aj morálne. Aby sme obstáli pred Božou tvárou. Ako tí, ktorí obstáli v tých najťažších situáciách.

Anna Matuškova, rehoľná sestra – vincentínka, vlastným telom bránila, aby do sirotinca neprišli, nevstúpili nacistickí vojaci. Aj Štefan Gallo riskoval, keď schovával deti židovského pôvodu. Aj sestry na Hlbokej ceste v sirotinci riskovali, ale riskovali, aby zachránili život. Buďme pripravení darovať život pre druhých, v najrôznejších podobách tohto pojmu. Prosme, aby nastal pokoj najprv v ľudskom srdci, aby potom mohol nastať na celom svete.

Dobrý Pane Ježišu, ďakujeme ti za ten pokoj, ktorý nám núkaš, za ten pokoj čistého srdca a dobrého svedomia, za ten pokoj srdca, ktoré je ochotné sa otvoriť pre druhého a konať, vydať impulz ku konkrétnemu konaniu pre tých, ktorí sú prenasledovaní. Ďakujeme ti Pane, že my žijeme v mieri, ďakujeme ti Pane za to, že my žijeme v pokoji, a prosíme ťa za tých, ktorí nežijú. A keď to bude treba, daj nám silu vykročiť a podať im pomocnú ruku s tvojou pomocou. Lebo bez tvojej pomoci, bez teba, nemôžeme nič urobiť. Amen.

Svätá omša bola slávená vo štvrtok 7. mája 2015 o 16.00 v Katedrále sv. Martina za obete 2. svetovej vojny ako aj za obete súčasných ozbrojených konfliktov vo svete. Hlavným celebrantom i kazateľom bol bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.