Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Sedem príbehov z Iraku

Číslo 1/2015 · Pavol Kosnáč · Čítanosť článku: 1177
 

Volajú sa Yousif, Immad, Jamie, Zuzana, Jonathan, Mansur a Amina, a všetkých spája tragédia, ku ktorej došlo v Iraku a Sýrii. Prinášame exkluzívnu reportáž a sedem portrétov ľudí z dnešného Iraku.

Irak nie je práve typická krajina. Tretinu územia ovláda najúspešnejšia teroristická organizácia našej doby, pätina má vlastnú autonómiu a niekoľko ďalších častí by autonómiu chcelo. A to ešte nehovorím o vplyve, ktorý má na správu zvyšného územia vedľajší štát, s ktorým Iračania bojovali v podstate celé osemdesiate roky.

Lenže za tragédiami Iraku treba vidieť najmä ľudí. Desiatky, stovky, tisíce, milióny. Toto je príbeh siedmich z nich. Niektorí utekajú, aby zachránili rodinu, iní, aby zachránili aspoň vlastný život. Niektorí bojujú proti Islamskému štátu (ISIS), iní bojujú zaň. Jedným aj druhým prichádzajú pomáhať cudzinci. Len kúsok od seba sa možno dotknúť veľkého zla aj neuveriteľného dobra.

Yousif Thomas Mirkis je dominikán. Pred rokom zdedil arcibiskupsky stolec v Kirkúku, v meste, ktoré je vzdialené asi trinásť kilometrov od frontovej línie s Islamským štátom. Ešte pred piatimi rokmi rozmýšľal ako čo najlepšie zostaviť program štúdia vedy a náboženstva, a medzináboženského dialógu na akadémii v Bagdade, ktorú financovali francúzski kresťania. Dnes rozmýšľa ako zariadiť, aby im neunášali deti zo školy (všetky ich vozí konvoj autobusov s ozbrojenou ochranou, a ich trasu musia predtým skontrolovať pyrotechnici so psami, keďže v noci niekto mohol položiť „improvizované výbušné zariadenia“, tzv. IED), a ako presvedčiť mladých, aby ostali študovať na univerzite, a nešli bojovať k rôznym narýchlo sa formujúcim milíciám, čo sa chcú pomstiť Islamskému štátu za vypálené domovy a mŕtvych príbuzných. Tomuto regiónu totiž reálne hrozí, že tu kresťania prestanú existovať. Zmiznú. Z pôvodného jeden a pol milióna pred pätnástimi rokmi, je ich dnes asi štvrť milióna, a to sa ešte časť plánuje odsťahovať hneď, ako budú mať možnosť. Teraz to možné nie je, pretože mnohé hraničné priechody alebo cesty k nim sú blokované a neprejazdné. A arcibiskup Yousif – človek čo myslí na budúcnosť – sa jednoducho obáva, čo sa stane s kresťanskými komunitami Chaldejcov a Asýrčanov v Iraku, ak prídu aj o ten zvyšok inteligencie, ktorý tu ešte prežíva. Tu nie je reč o nuansách, ale o holej existencii. Predstavte si komunitu, ktorá za pár rokov môže stratiť celú generáciu lekárov, inžinierov, filozofov, psychológov, umelcov... Viete si predstaviť, čo pre národ znamená, ak ostanú len vojaci? Mimochodom, keď som sa spýtal, prečo medzi študentmi chýbajú právnici, veď v celom svete ide o prestížne vzdelanie a záruku ďalšej kariéry, istý farmaceut, ktorý by normálne rád študoval právo, mi povedal: „Kto už potrebuje právnika v krajine, kde žiadne právo neplatí?“

Druhý príbeh je o Johnnym. Jeho arabské meno som nedokázal správne vysloviť, tak mi povedal, nech ho volám Johnny. Je to šíitsky Turkmén, ktorý už celé roky slúži v kirkúckej vojenskej polícii. Je psovod a pracuje pre pyrotechnikov v jednotke K-9. Nedávno mi ukazoval, čo všetko pri ceste už ponachádzali. Majú k tomu na úrade celu fotogalériu. Človek zistí, akú má úbohú predstavivosť. Napríklad keď uvidí bombu v detskej fľaške na mlieko. Alebo vojenské čižmy, ktoré ich autor vyrobil tak, že z plastickej trhaviny vymodeloval výstelku čižiem. Aby trhavina vybuchla, musí si dotyčný „odpáliť“ nohy. Rozhovor s Johnnym som si nahral, čitateľ síce príde o angličtinu šmrncnutú arabčinou, ale pointu to má aj bez toho: „Dobrý deň, som Imaad Abu Hamza z Tal Afaru. Môžete mi povedať, aké mám šance, že by mi Slovensko dalo občianstvo? Mám šestnásť rokov pracovných skúseností, od pätnástich rokov som bol v Irackej armáde, skončil som ako staff sergeant, a posledných päť rokov vediem pyrotechnický tím kirkúckej polície. Ja a moji synovia sme unavení. Za posledný polrok sme zneškodnili viac ako osemdesiat IED. Už som v práci prišiel o štyroch psov, jedného syna a jedného priateľa, a za posledné dva roky o jedenástich ďalších členov rodiny. Som profesionál, sme vo vojne celý život, vojna nás naučila. Rád by som slúžil Slovensku. Koľko bômb máte na Slovensku? Je to Európa, počul som, že nie veľa, iba niekedy, ako tie komixové. S tým môžeme pomôcť. Prijalo by ma Slovensko? Môžeme vám pomôcť bojovať s Rusmi. Alebo Američanmi. Vy poviete, my urobíme. Všetko lepšie ako Irak. Irak je peklo, a Da´ish (arabský názov pre ISIS) sú šejtán. Nie je to normálny boj. My sme na normálnu vojnu zvyknutí, ale toto nie je normálne. Moja žena chce ísť preč. Ja tiež. Myslíte že mám šancu, ak sa prihlásim?“

Jamie je trochu iný prípad ako Johnny. Johnny nemá príliš na výber, ale Jamie áno. Jamie je americky dobrovoľník, bývalý mariňák, ktorý si odkrútil dva turnusy v Iraku v rokoch 2004 až 2007 vo Falúdži, potom z armády odišiel kvôli ťažkému posttraumatickému syndrómu. Po rade nekonštruktívnych rokov robením prác, ktoré ho nebavili, a ktoré prekladal alkoholom a drogami, si povedal, že ide riešiť svoj posttraumaticky stres po svojom. A tak sa vrátil, aby sa postavil svojim starým strachom, a aby odčinil to, čo vníma ako svoj príspevok k destabilizácii regiónu. Pridal sa k prvej skupine, ktorá ho vzala, a bola ochotná ho poslať na frontu proti ISIS. Boli to Rojavskí levi, čo je orgán na verbovanie YPG, teda People‘s Protection Unites, sýrskej kurdskej horskej guerilly, ktorá úzko spolupracuje s PKK, tureckými marxistami už roky bojujúcimi s Tureckom, ktorí ale teraz asistujú bratom Kurdom v Iraku. Po niekoľkých mesiacoch bojových skúseností v južnej Sýrii, ktoré označil ako „mlynček na mäso“ (keď odtiaľ odchádzal, z jeho stočlennej jednotky, kde sa vek bojovníkov pohyboval medzi pätnástimi až dvadsiatimi rokmi, ostalo len tridsať ľudí, pričom jeho družstvo bolo takmer kompletne dvakrát vyhladené). Teraz oddychuje v Erbile a rozmýšľa, čo ďalej. Vraví, že sa cíti už oveľa lepšie, a svoj dlh považuje za splatený. Nemá problém zverejniť svoje meno a tvár, keďže v USA nie je boj amerických občanov v cudzích armádach (na rozdiel od Slovenska) trestným činom. Ak sa však nejedná o teroristickú organizáciu alebo armádu krajiny, s ktorou sú Spojené štáty vo vojnovom stave.

Zuzana je slovenská lekárka z Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Už pol roka pracuje ako lekárka prvého kontaktu pre utečencov. Svätá Alžbeta tu má hneď niekoľko projektov. Prvý je v Ozal City, pár kilometrov od Erbilu, v utečeneckej kolónii, kde sa ich malá klinika, s tromi lekármi, jedným lekárnikom, jednou sestrou a prekladateľkou, stará o dvanásťtisíc utečencov. A aby sa lekári cez víkend nenudili, tak v sobotu a nedeľu navštevujú jezídskych utečencov, ktorí bývajú v betónových skeletoch rozostavaných budov na okraji Erbilu. Nie všetci mali šťastie, aby sa zmestili do utečeneckých táborov. Druhým projektom je mobilná klinika (v podstate terénna sanitka), ktorá sa pohybuje v utečeneckých táboroch medzi Dohukom a tureckou hranicou na severe Iraku. Vždy tam, kde ich lokálne ministerstvo zdravotníctva potrebuje. Naposledy pomáhali hasiť šíriacu sa epidémiu scabiesu1 . Tábory majú nedostatok vody, hygiena sa nedá kompletne udržiavať ani pri najlepšej vôli. Scabies najprv spôsobuje silné svrbenie, niekedy tak silné, že človek nemôže poriadne v noci spať a škriabe sa do krvi, čo ďalej unavuje organizmus a znižuje imunitu. Okrem toho rozrušuje pokožku, čím na seba zvyčajne časom naviaže ďalšie infekcie, ktoré už môžu byť nebezpečnejšie. Preto sa s tým treba rýchlo vyrovnať. Čo však pri nedostatku vody nie celkom ide. Nedostatok vody spôsobuje aj iné problémy, ľudia začínajú mať strach, nie na každého sa dostane. Najprv sa demonštruje, neskôr začnú utečenci o vodu medzi sebou bojovať. A keďže niektorí majú zbrane, ktoré sú ochotní použiť proti sebe aj proti humanitárnym pracovníkom, vytvára to nový zdroj ťažkostí. Treba dodať, že nejaká prílišná solidarita medzi utečencami sa – zvlášť vo veľkých táboroch – nepestuje. Niekedy je to dokonca presne naopak. Stačí, keď sa v stanoch neďaleko seba ocitnú kmene, ktoré majú dlhodobé generačné spory alebo priamo krvnú pomstu. Takže lekári nie sú úplne v bezpečí ani v chránených táboroch. Slovenským lekárom sa našťastie ešte nič také nestalo, ale ich kolegom už áno.

Tretí projekt je podpora dobrovoľníckej kliniky, ktorá patrí pod Kirkúcku arcidiecézu. Kirkúk je, na rozdiel od Erbilu či Dohuku, k cudzincom v zásade priateľským a bezpečným mestom. Platia tu však isté pravidlá. Napríklad v zóne, kde sa možno pohybovať, sa neodporúča pohybovať bez niekoho miestneho a najmä po zotmení. Našťastie tam Slováci nemusia mať stáleho rezidenta. Stačí, keď z času na čas prídu skontrolovať účtovníctvo. Tento projekt zabezpečuje tunajšej klinike lieky. Svojich lekárov našťastie arcidiecéza má. Ako dobrovoľníci v nej slúžia kresťanskí aj moslimskí lekári.

Jonathan je dvadsaťročný Američan. Keď mal osemnásť, odišiel z USA do Egypta pozorovať Arabskú jar. Na vysokú školu nemal peniaze, a keďže vždy chcel byť novinár, tak si povedal, že to skúsi ako reportér v teréne. Už rok je v Iraku a zámerne si pestuje bradu a nikomu nehovorí, koľko má rokov. Inak by ho nikto nebral vážne. Mal články vo viacerých svetových médiách, a práve teraz pracuje pre agentúru Associated Foreign Press. Popri tom tiež ako freelancer2 , výnimočne aj fixer3 . Prostredie pozná natoľko, že predstihne nejedného domáceho. Okrem iného bol ako prvý novinár na Sinjare, keď ho pred niekoľkými mesiacmi obkľúčili bojovníci ISIS, týždne predtým než sa tam odvážil prvý západný novinár. Aj vďaka tomu sa skamarátil s Iraqi Army Aviation Group, armádnou vrtuľníkovou letkou, ktorá sinjarských jezídskych utečencov zásobovala vodou, potravinami a prikrývkami, a neskôr tam bola schopná dostať aj prvých reprezentantov OSN a Lekárov bez hraníc. Lietali aj niekoľkokrát denne, deň čo deň. Niekoľkí piloti za to zaplatili životom. Teraz už sú ale naspäť, pri svojej pôvodnej práci – zabezpečovaní leteckej a transportnej podpory a nočnom bombardovaní Mosulu. Aj o nich a ich práci si možno od Jonathana prečítať článok na AFP. Odporúčam.

Mansur je šejk Islamského štátu. Pridal sa k nim dobrovoľne už v začiatkoch a dotiahol to na šejk a šaría sudcu. Poslal na smrť už celú radu ľudí, zabavil množstvo majetku, trestal ženy aj deti. Mladých chlapcov poslal na prevýchovu do madras Islamského štátu, kde sa deti učia iba dve veci – salafistickú interpretáciu Koránu a lá kalifát, a bojovať za džihád. Ich otcov poslal na smrť. Stal sa presvedčeným salafistom a podporovateľom ISIS. Stalo sa tak potom, ako bol Islamský štát jedinou inštitúciou, ktorá bola schopná ochrániť jeho rodinu pred šiitskymi milíciami, ktorých neslávne známe komandá smrti za Malikího vlády v Iraku zabili časť jeho príbuzných v Bagdade a vyhrážali sa smrťou aj jeho rodine. Keď organizácia, ktorá sa o niekoľko rokov mala stať Islamským štátom, otvorila v jeho dedine dawu4 , poslal tam svojich synov a neskôr sa pridal aj on sám. Časom boli povolaní a stali sa špiónmi – ich hlavnou náplňou práce bolo zozbierať všetky možné materiály o ostatných obyvateľoch dediny, predovšetkým to, kto má aké bohatstvo a akú výzbroj, kto sa podľa salafistického práva dopúšťa nemorálneho správania, a kto má s kým spor. Neskôr dostali za úlohu zostaviť malú ozbrojenú skupinu a naverbovať niekoľko ďalších sympatizantov. Islamský štát neskôr postupoval na väčšine dobytého územia tak rýchlo a ľahko aj preto, že tak, ako fungoval v dedine dawu, to bolo aj na mnohých iných miestach. Niekoľko rokov predtým, než sa dal na svoj triumfálny pochod a keď ešte pôsobil dojmom, že takmer zázračne vyskočil spod zeme, a dobyl pol Iraku a Sýrie, si vybudoval v množstve dedín a miest svoje bunky, ktoré zhromažďovali spravodajské informácie a boli fanaticky oddané. Vďaka týmto bunkám vedeli napadnúť obrancov zvnútra, keď sa jednotky Islamského štátu snažili prebojovať zvonka, a pôsobiť rozkladne. Keď bolo treba, podplácali a preťahovali na svoju stranu hlavy klanov. 5 A veľkú službu im urobili aj zhromaždené informácie. Vďaka nim vedenie ISIS po obsadení mesta vedelo, kto je ochotný spolupracovať, koho si možno kúpiť, kde sa dá nájsť bohatstvo na ďalšie financovanie boja, a koho je možné vydierať pre „neislamské správanie“. Preto sa vyhli zdĺhavej konsolidácii moci. Obsadené mesto vedeli rýchlo podrobiť a „vyčistiť“ od potenciálnych oponentov. Šiiti, kresťania, jezídi a iné vierovyznania sa nedokázali kamuflovať, keďže ich mená už špehovia evidovali na zoznamoch. Rýchlo dokázali zabaviť zbrane aj všetko cenné, čo nepatrilo podporovateľom ISIS.

Mansur mal ale smolu. Pri jednej z jeho návštev fronty prišiel – na svoje nešťastie – práve keď na ich úsek podnikli výpad Kurdi, a on bol jeden z mála, ktorí to prežili a padli do zajatia. Aj keď je verejným tajomstvom, že Kurdi občas „dorážajú“ zranených alebo zajatých bojovníkov ISIS, i keď ich vedenie armády žiada, aby to nerobili, keďže tým prichádzajú o informácie aj ľudí na výmenu – emócie sú niekedy silnejšie. Teraz sedí Mansur v base v Erbile a občas je nútený sa rozprávať s cudzincami, zvyčajne novinármi, ktorých k nemu kurdská Pešmerga pustí. Zo svojich názorov ale nijako nezľavil, stále je presvedčený, že zabíjať bezvercov je správna vec, a vo svätej vojne niet rozdielu medzi civilom a vojakom. Vraj to ani nie je nespravodlivé, veď útoky na civilov sú iba primeranou odvetou za úmrtia civilov spôsobené spojeneckým bombardovaním, a podobne.

Amina a jej manžel sú utečenci zo Sindžaru. Obidvaja majú skoro osemdesiat rokov a v súčasnosti bývajú v bývalej základnej škole v Kirkúku, ktorá dnes slúži kresťanským utečencom, prevažne z Quarqoshu a Bartelly, mestečiek na ninivských planinách. Takých ako oni sú tam dnes desaťtisíce. Na tomto páre je ale zaujímavé, že sú to jediní kresťania zo Sindžaru, ktorí neušli, ale boli zajatí bojovníkmi Islamského štátu a prežili. Neušli, lebo boli vraj už príliš starí, aby niekam utekali. V ich veku, vravia, sa už človek podobných vecí bojí menej. Dokonca sa niektorí, vraj tým dvadsaťročným deťom bez reálnej životnej skúsenosti, ktoré vtrhli do ich domovov a začali im tlačiť nejakú „pravdu“, aj vysmiali. Keď ISIS obsadil ich mestečko, boli jedni z mála, ktorí neutiekli. Najprv prišli k nim do domu, začali na nich revať a zastrašovať ich, chceli, aby vydali peniaze a cennosti, a aby konvertovali. Cennosti nemali a konvertovať odmietli. Trochu zmätení bojovníci im potom nariadili odísť – ich veliteľ bol totiž miestny sunnitský Arab. Osobne ich poznal, a zabiť svojich susedov nedokázal. Odísť odmietli. Nevediac čo s nimi, zavreli ich do domáceho väzenia, v ktorom zostali sedem mesiacov. Občas k nim niekto prišiel a začal kričať, nech konvertujú, ale nakoniec to vzdali, a nechali ich tak. Po siedmich mesiacoch pôvodného miestneho veliteľa vystriedal tvrdý džihádista z Tuniska a ten bol menej tolerantný. Niektorých preživších zlikvidoval, zvyšok odoslal do Tal Afaru, dediny blízko Kirkúku, kde bolo veľké väzenie pre zajatcov. Tam boli zavretí spolu so štyrmi jezídskymi ženami, z ktorých jedna sa za ten čas pomiatla. Jedného dňa sa začala strašne smiať a smiala sa niekoľko hodín. Potom, domnievajú sa, asi stráži došla trpezlivosť, niekam ju vyvliekli a už sa do ich cely nevrátila. V tejto cele im z času na čas robili aj osobnú prehliadku. Starcov zvyčajne obchádzali, hlavne z dvoch dôvodov: jednak neboli nebezpeční, a jednak to nebolo príjemné, keďže väčšina ostatných väzňov boli mladé ženy a dievčatá. Asi po mesiaci nejaký snaživý nováčik zo Saudskej Arábie, ktorý sa pridal k ISIS len pred niekoľkými týždňami, urobil prehliadku aj im, a zistil, že Amina má vytetovaný na paži malý krížik. Zbil ju a kričal na ňu, že zariadi, aby jej ruku – tam, kde má vytetovaný kríž – odťali. To však, našťastie, už nestihli. V noci ich nahnali spolu s asi dvoma stovkami ďalších ľudí do kamiónov a niekam ich viezli. Mysleli si, že to je pravdepodobne ich koniec, ale nakoniec sa ocitli na frontovej línii pri Kirkúku. ISIS ich vymenil s kurdskou Pešmergou za svojich zajatcov. Keď vojaci zistili, že sú kresťania, zavolali Yousufovi Mirkisovi, nech si po nich príde. A tak teraz bývajú v škole s ostatnými utečencami. Vravia, že sú spokojní, že im je dobre. Ostatní utečenci im pomáhajú a starajú sa o nich, zvyčajne ich je možné vidieť, ako sedia na schodoch na nádvorí školy. S čašou sladeného čaju si na slnku zohrievajú staré kosti. Trápi ich len jedna vec. Akurát, keď Sindžar obsadili jednotky ISIS, sa zo Západu vrátil domov ich syn, chcel si nájsť doma nevestu. Bojovníci Islamského štátu ho chytili a odvtedy o ňom nepočuli. Mladí muži mávajú zvyčajne na výber len dve možnosti: konvertovať a pridať sa k ISIS, alebo zomrieť. A oni si myslia, že ich syn by nekonvertoval. Bol to ich jediný syn.

Dalo by sa pokračovať a písať o osudoch jezídskych žien, ktorým sa podarilo utiecť, ale z ich rodiny neprežil ani jeden mužský potomok, alebo o osude asýrskeho chlapca, ktorý zatajil svoj pravý vek a teraz ako pätnásťročný (vyzerá naozaj staršie) slúži ako dobrovoľník pri jednotkách Pešmergy, o Američanovi, čo v mladosti prešiel na motorke všetky arabské krajiny, a keď vypukla Arabská jar, prišiel pomôcť svojim kamarátom a teraz trénuje asýrske milície, o miestnom študentovi, čo spolu s ďalšími rozbehol jednu z najväčších charitatívnych organizácii v severnom Iraku, o americkom veteránovi, ktorý sa stal hovorcom jedného z kurdských šejkov, a teraz zvoláva do zbrane západných bojovníkov, alebo o pašerákovi, ktorý kradne Islamskému štátu späť zajaté ženy, aby sa vrátili k svojim rodinám. Každý príbeh je jedinečný, každý iný, a každý poznačený tragédiou.

Vojna plodí rôznych ľudí. Mnohí sú zlí, mnohí sa zlu prispôsobia, mnohí sú len zomletí udalosťami a niektorí sa tú mizériu okolo seba rozhodnú ovplyvniť k lepšiemu. Stretávať ich, pozorovať, prípadne sa s nimi rozprávať, je zaujímavá skúsenosť. A keď pritom pocítim, že napriek všetkému si obhájili a zachovali v svojom živote povlak civilizácie, taký krehký a ľahko pretrhnuteľný, a snažia sa v svojom okolí robiť niečo dobré, je to mimoriadne inšpirujúce.

Autor je absolvent University of Oxford, momentálne na pobyte v severnom Iraku. Pôsobí v tíme, ktorý zastrešuje Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Viac informácií nájdete na stránke www.step-in-project.org.




1 - Svrab, ide o malé parazity, čo sa zažerú do kože.
2 - Človek pracujúci na voľnej nohe.
3 - Človek, väčšinou miestny obyvateľ, ktorý pracuje ako sprostredkovateľ pre zahraničného novinára.
4 - Islamské misijné stredisko.
5 - Zvlášť sunnitské klany boli za Málikího vlády utláčané šiítskou väčšinou, a preto to nebolo veľmi ťažké.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.