Ako volia kresťania

Číslo 3/2006 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 4176
 

Parlamentné voľby 2006 sú za nami. Keďže štvrťročník Impulz sa zaoberá otázkami zápasu medzi zbytkami kresťanskej civilizácie a kultúry a postkresťanskými trendmi, skúsme sa pozrieť na výsledky volieb z tohto uhla. Poznáme štatistiky príslušnosti slovenských občanov k jednotlivým cirkvám; okolo 70 % sa ich hlási ku Katolíckej cirkvi, cca 10 % k iným kresťanským cirkvám. Z výsledkov volieb vyplýva niekoľko poznatkov.

1. Ak strana postaví svoju politiku na priamych a otvorených útokoch proti cirkvi, nevedie to (zatiaľ) k jej úspechu. Strana ANO postavila svoju agendu na heslách ako „Odluka cirkvi od štátu“ či „Áno registrovaným partnerstvám“ a ukázalo sa, že na ne nereaguje viac ako niekoľko desiatok tisíc voličov. Strana ANO ponúkla v kampani pozoruhodné vystúpenie Anety Pariškovej v relácii Sito v televízii Markíza. Jej diskusný partner František Mikloško rozumne zvolil ľahší tón, lebo vecne polemizovať asi nemalo zmysel. Keď volebná líderka ANO mala vysvetliť cieľ politiky ANO, vyslovila neuveriteľnú vetu: „Ide nám o to, aby sa cirkev nemiešala do politiky.“ Jednak šlo o opakovanie starej komunistickej tézy (za komunizmu som čosi také naposledy počul z úst akéhosi komunistického potentáta v roku 1988 po Sviečkovej manifestácii), jednak autorke výroku i celému Slovensku unikla gigantickosť tohto cieľa. Dvetisícročná história Cirkvi je plná jej zrážok s mocnými tohto sveta v storakých morálnych konfliktoch. Stovky svätých dosiahli svätosť mučeníckou smrťou, ktorou za tieto zrážky zaplatili. Cirkev sa zrážala v duchovných zápasoch s politickou mocou, ktorú predstavovali rímski cisári od Nera po Diokleciána a Juliána Apostatu, stredovekí európski králi od ostrogótskeho Theodoricha po Henricha II. a Henricha VIII., panovníci pohanských krajín, kam prichádzali misionári, francúzski jakobíni, Napoleon, ľavičiarski mexickí vládcovia začiatku 20. storočia, Lenin, Stalin, Hitler, Gottwald a mnohí ďalší. Poväčšine to boli impozantnejšie postavy ako Parišková a Rusko, a svoj cieľ nedosiahli. Umlčiavať Cirkev mohli iba násilím, a i tak ju neumlčali. Pariškovej zrejme doteraz nedošlo, že to „nemiešanie“ cirkvi do politiky možno dosiahnuť, i to len čiastočne, iba rozpútaním násilia proti nej.

Parišková o niekoľko dní po tomto vystúpení prijala sviatosť manželstva v jednom z košických kostolov. Okrem iného to bola príležitosť, aby jej niekto povolaný vysvetlil, že príkaz „Choďte a učte všetky národy“ nie je vždy možné plniť v plnej zhode s politickou mocou.

2. Zároveň platí, že na údajne kresťanskom Slovensku nie je zárukou úspechu ani opačný prístup – bezvýhradné pridržiavanie sa kresťanských princípov. Niekoľko týždňov pred voľbami prehovorili k svojim veriacim predstavitelia kresťanských cirkví. Najviac sa v médiách diskutovalo o liste katolíckych biskupov. Pre ducha doby bola typická diskusia o tom, či Cirkev má alebo nemá právo takto oslovovať veriacich. Dnes sa nikto nepozastavuje nad tým, že vo „Vyvolených“ do nemoty celé hodiny vylievajú celému národu svoje vnútro ľudia, ktorí majú problém sformulovať súdnu vetu, ale ak prehovoria biskupi, ich právo prehovoriť sa spochybňuje.

Proti listu biskupov nemožno nič namietať, lebo je iba prejavom jej učiteľského poslania. Predstavitelia Cirkvi dvetisíc rokov učia svojich veriacich, ako sa majú správať v rôznych životných situáciách, a keby to nerobili, spreneverili by sa svojmu poslaniu, ktoré majú od Boha. Ako voliť – to nie je pre kresťana morálne indiferentná vec. Morálne indiferentné je, či si dá na raňajky praženicu alebo chleba s maslom, ale nie to, či dá alebo nedá hlas strane, ktorá chce odstrániť čo i len voliteľné vyučovanie náboženstva zo škôl. Námietky proti listu typu: „Je to zbytočné a škodí to, lebo veriaci urobia naschvál naopak“ neobstoja. Po prvé, niet dôkazu, že by tomu tak bolo. Po druhé, i keby sa kresťania vedome emotívne zachovali naschvál naopak, ako ich Cirkev poúča, predstavitelia Cirkvi nemôžu na svoje učiteľské poslanie rezignovať.

Skôr si treba položiť inú otázku. List sa nepíše preto, aby sa mechanicky splnila povinnosť, ale aby mal istý efekt. Ak odhliadneme od pôsobenia Ducha Svätého, ktorý si vyhradzuje kedykoľvek vanúť, kam sa mu zachce, volebné rozhodovanie veriacich podlieha tým istým psychologickým zákonitostiam ako rozhodovanie hocikoho iného. Tak napríklad i pre veriaceho platí, že ak sa k nemu dostávajú z rovnakého zdroja protichodné vyjadrenia, tak ho to mätie a odrádza. List bol hlasom zjednotených katolíckych biskupov. Nedostávali sa však celé roky k veriacim hlasy jednotlivých duchovných, ktorí opakovali heslo: „Veď veriaci sú vo všetkých politických stranách“? Dostávali. Tiež nie vždy dokázal kňaz po prečítaní listu na svätej omši patrične list komentovať. Sám som bol svedkom toho, ako po prečítaní listu biskupov kňaz dodal niekoľko vlastných slov, ktoré vo svojej podstate išli proti zmyslu listu. List vyzval na potrebu angažovania sa veriacich vo verejnom živote minimálne formou účasti vo voľbách, dotyčný kňaz však hodil paušálne všetkých politikov do jedného vreca a odsúdil politiku ako čosi nehodné pozornosti. Ak kňaz tají pred veriacimi, že sú tu politici, ktorí idú proti kresťanstvu plnou parou, že iným to je všetko jedno a že sú tu i takí, ktorí za kresťanské princípy bojujú s plným nasadením, kto im to má potom povedať?

3. Analytici poznamenávali, že kritériá pre stranu voliteľnú kresťanmi katolíkmi stanovené listom najviac spĺňa KDH, ba dokonca možno iba KDH. K tomu možno lakonicky dodať, že ak to tak je, nemôže za to ani KDH, ani biskupi. Bolo KDH úspešné vo voľbách? Vzhľadom k očakávaniam dvojciferného percentuálneho volebného výsledku, o ktorom jeho predstavitelia hovorili pred voľbami, o nejakom úspechu isto hovoriť nemožno. Výsledok 8,31 % hlasov však nie je ani nejakým katastrofálnym neúspechom, keďže to nebolo horšie od výsledku 8,25 % spred štyroch rokov.

Pre KDH je veľkým problémom v ponovembrovej demokratickej politike princíp, ktorý by sme mohli nazvať „Ja, liberálny kresťan“. Liberálny kresťan – politik predstupuje pred voliča s posolstvom: „No však veď aj ja som kresťan. Ale som moderný, osvietený, pokrokový. Idem s dobou. Nie som ako tí fundamentalisti. Tých sa treba báť. Nás nie. Potraty? No veď ani ja to nemám rád. No ale môžeme to ostatným zakazovať? Nemali by sme to radšej vysvetľovať? Nemali by sme to riešiť najprv výchovou? A netreba sa najprv zaoberať sociálnymi otázkami, aby si mladé rodiny mohli dovoliť mať dieťa?“

Takto hovorí liberálny kresťan – politik. Samozrejme, v hĺbke duše vie, že nechce nikoho ani len vychovávať. V skutočnosti sa potratmi nechce nijako zaoberať a vyššie uvedeným spôsobom sa vyjadruje len vtedy, keď tú tému nastoľuje niekto iný. Takisto vie, že na sociálnu situáciu sa bude možné vyhovárať vždy. Takýto politik sa vždy bude len prizerať postupnej degradácii médií a v snahe byť s nimi prípadne zadobre nikdy sa nezasadí ani verbálne za zachovanie istých hraníc slušnosti. Na neustále pokračujúcu kampaň za likvidáciu manželstva cestou homozväzkov sa bude prizerať ako na niečo kuriózne, k čomu sa netreba vyjadrovať. Jeho stručne vyjadrený postoj sa dá vyjadriť eufemizmom: „Aj ja som kresťan, ale nevstupujem nikomu do svedomia.“ Ako keby sa do svedomia nevstupovalo hoci len zákazom a pokutovaním odhadzovania odpadkov na chodníku. Takýto kresťan – politik naráža na spriazneného liberálneho kresťana – voliča a vcelku si rozumejú. Keďže tento model prevažuje už dlho v niektorých štátoch EÚ, napríklad v Nemecku či Rakúsku, a ukazuje sa ako úspešný i na Slovensku, bude zrejme možné očakávať, že i v KDH dôjde k opätovnému pokušeniu prejsť na tento model. Ostáva dúfať, že KDH nepodľahne.

4. Možno konštatovať, že témy kultúrnej vojny ako ochrana života, rodiny, manželstva nie sú témami rozhodujúcimi pre voličov. V tejto oblasti pretrváva neinformovanosť kresťanov a i nechuť informovať sa. Viem si predstaviť, aký rozruch by sa strhol, keby sa aktívni kresťania rozhodli robiť informačnú kampaň tak, že by pred kostolmi iba rozdávali lístočky s informáciami, ako hlasujú jednotliví poslanci parlamentu v týchto témach. Takýto prístup volia v USA aktivisti Kresťanskej koalície, ktorá tvorí jeden z hlavných segmentov Republikánskej strany. Na Slovensku by sa iste nekonalo žiadne „Poznajte pravdu a pravda vás oslobodí“. Skôr by to vyvolalo nepochopenie a odpor.

Preto kresťania volia i strany, ktoré v roku 2003 hlasovali v slovenskom parlamente za možnosť potratu až do šiesteho mesiaca plodu. Vďaka tomu, že polčas rozpadu pamäti na Slovensku je veľmi krátky, volili mnohí Smer, hoci tento opustil ostrú protikresťanskú rétoriku iba zhruba pred dvoma tromi rokmi. Volili ho napriek vyhláseniam Dušana Čaploviča, ktorý opustenie tejto rétoriky nerešpektoval a pár týždňov pred voľbami avizoval zrušenie vyučovania náboženstva na školách. Po voľbách ich neruší pohrávanie sa toho istého politika so zavedením registrovaných partnerstiev. Zmluva o výhrade vo svedomí žiadnu úlohu vo voľbách nezohrala, hoci v skutočnosti je zmluvou o neprenasledovaní kresťanov.

Zrejme aj pre kresťanov boli rozhodujúce skôr ekonomické otázky. Je však dôležité si uvedomiť, že degradácia kultúry je zjavnou realitou, zatiaľ čo je otázne, či bude realitou sľubované rýchle zlepšenie ekonomickej situácie voličov ľavice.

5. Čo vyplýva z takéhoto rozhodovania kresťanov do budúcnosti? Okrem potreby pokračovania v drobnej osvetovej práci asi nič. Nie sú to fakty ani nové, ani prekvapujúce. Ak neboli morálne otázky dôležité dnes, neznamená to, že nebudú dôležité zajtra. V USA bolo pred päťdesiat rokmi zvykom, že katolíci volili Demokratickú stranu. Už štyri desaťročia je práve táto strana baštou ľavicového liberalizmu v USA, zatiaľ čo Republikánska strana sa začala v tom istom období profilovať ako ochrankyňa tradičnej kultúry. Väčšina katolíkov však začala voliť republikánov až v roku 2004 v prezidentských voľbách.

Počkajme, uvidíme.

Autor je poslancom NR SR.