Ruský zázrak

Číslo 1/2015 · Tomislav Poglajen Kolakovič · Čítanosť článku: 2485
 

Prinášame autentický text Tomislava Poglajena Kolakoviča, ktorý vyšiel ako súčasť jeho pamätí v roku 1949 v Spojených štátoch. Profesor Kolakovič svoje spomienky vyrozprával americkej novinárke Grette Palmerovej, ktorá ich vydala. Kolakovič v nich vystupoval pod novým menom, ako otec George.

Za poľskou hranicou ZSSR sa začalo šesťmesačné dobrodružstvo, ktoré vo mne zanechalo hlboký a láskyplný obdiv k ruskému národu. Riziká, ktoré podstupujú pre Boha a pre Rusko, sa im stali rutinou. Neživí ich vzrušenie z novej, nebezpečnej situácie, ktoré podnecovalo mňa. Prežiť jednu noc na svahu sopky môže byť vzrušujúci zážitok. Ak by vás však prinútili vybudovať si tam dom a starať sa v ňom o svoju rodinu, pravdepodobne by sa z toho stala záležitosť denného bolestného umŕtvovania.

Kým sme sa natriasali po rozbrázdených cestách v našej osamelej kolóne vojenských vozidiel, mal som čas prehodnotiť svoju situáciu. Oblečenú som mal partizánsku dôstojnícku uniformu. Podľa oblečenia nemusel nikto vedieť, že som cudzinec, keďže tam bolo mnoho ruských príslušníkov takýchto partizánskych jednotiek. Moja hovorová ruština je plynulá. To, že občasne narazím na neznáme slovíčko, sa stáva aj Gruzíncom, Ukrajincom a mnohým ďalším pod sovietskou nadvládou.

Mal som mnoho ďalších výhod. Prináležala mi hodnosť majora, so všetkými privilégiami s tým spojenými. Mal som úradnú priepustku potvrdenú generálom. Jediný dokument, ktorý potvrdzoval, že som kňaz, a prezrádzal moje skutočné meno, bol dobre ukrytý v mojej topánke pod opätkom, ktorý na pôvodné miesto priklincoval spoľahlivý obuvník. Žiadne iné doklady ani zbrane som nevlastnil. Zdalo sa mi, že nemám dôvod cítiť sa nesvoj.

Našou prvou zastávkou bolo mesto Orlov. Tam som mal – podľa inštrukcií –kontaktovať Gorkého, jedného z vodcov odboja a člena podzemia. On ma mal nakontaktovať na priateľov v ďalších mestách.

Zapamätal som si jeho meno, adresu a informácie o alternatívnom kontakte v prípade, že by nebol dostupný. „V Rusku si mená nikdy nezapisuj,” varoval ma Griša, bystrý malý polovičný Armén a polovičný Rus, ktorý ma pripravoval na výpravu. Stretol som ho v poľskom pohraničnom meste, keď si nás môj priateľ plukovník oboch doviedol na veliteľstvo a navrhol, aby sme sa šli spolu prejsť.

Griša ma viedol po tichom námestí, okolo trosiek po bombardovaní, smerom k mostu, ktorý ešte stále stál, cez mesiacom osvetlenú rieku. Opretý o zábradlie mi rozprával o ruskom odbojovom hnutí, do ktorého patril, odkedy dosiahol dospelosť.

„Podľa slov plukovníka ťa zaujímajú hlavne kresťanské jednotky,” povedal. „To nie je problém. Všetci spolupracujeme. Pomôžem ti na začiatku s kontaktnými osobami v niekoľkých mestách západného Ruska, pretože plány tvojho konvoja sa môžu zmeniť, a nemôžeme si byť istí, že sa najprv dostaneš do Orlova. No ak áno, nachádza sa tam muž menom Gorkij (dobre si zapamätaj to, čo ti teraz hovorím), ktorý ťa príjme, keď mu povieš heslo. On ťa posunie na ďalších v mestách, ktoré plánuješ navštíviť. Povedz mu, že si praješ navštevovať veriace rodiny. Dá sa to ľahko zariadiť.”

Griša mi porozprával o systéme, ktorým sa gigantické sprisahanie udržuje pri živote. Slúžia tomu jednoduché nástroje. Americký Úrad pre strategické služby (Office of Strategic Services) a britská Skupina 240 (Group 240) by sa mohli o ruskom podzemí dozvedieť len málo.

Člen odboja prijme cudzinca len vtedy, keď mu odovzdá správny kód. Moje prvé stretnutie sa malo odohrať tak, že Gorkému prinesiem dar pozostávajúci presne z nasledujúceho: sto gramov čaju, štyri veľké zemiaky a hrsť hrozienok. Tieto som mal v určitej forme rozložiť na stôl v jeho dome a po tom, čo som ich poukladal, som mal povedať: „Váš priateľ Saša ma požiadal, aby som vás navštívil, a poďakoval vám za láskavosť, ktorú ste prejavili jeho matke.”

Gorkij mal odpovedať: „Počuli sme, že Sašu zabili. Jeho matka bude od šťastia celá bez seba, keď sa dozvie tieto novinky.”

„Slová musia byť presné,” povedal mi Griša. „Ak nastane akýkoľvek malý nesúlad, dospejeme k podozreniu, že cudzinec prichádza od tajnej polície. Členovia podzemia počas mučenia niekedy odhalia časti kódu.”

Heslá sa menia často. Vždy, keď zatknú nejakého člena odboja, sa prehodnotí celý systém hesiel. Ak má niekto zo sprisahania podozrenie, že ho sledujú, kód sa zmení. K tomu sa mení rutinne každý mesiac. Preto môžeme za účelom tajných kódov používať sezónne ovocie a zeleninu.

V ruskom odbojovom hnutí nie je nič nebezpečnejšie ako použiť zrušený kód. Každý, ku komu sa priblížite, ťa v tom prípade podozrieva, že si člen NKVD (dnes známejšie pod menom MVZ či Ministerstvo vnútorných záležitostí). Raz sa takáto katastrofa prihodila. Dvaja mladí chlapci si nové heslo, pozostávajúce zo zeleniny a ovocia, zapísali zo strachu, že ho zabudnú. V to popoludnie ich chytili a papier našli. Polícia sa – za pomoci kódu – pokúsila nakontaktovať každú rodinu v dedine. Našťastie sa správa o zatknutí chlapcov rýchlo rozšírila, kód sa zrušil a nikoho ďalšieho sa im nepodarilo dostať.

„Nakontaktujeme ťa na členov podzemia v každom ruskom meste,” povedal Griša. „Môže sa stať, že v zmätočnom období počas konca vojny ťa budú oslovovať aj ďalší členovia odboja, a to bez presného postupu uvedenia. Každý čaká, že americké a britské armády vstúpia do Ruska a čoskoro ho oslobodia. Niektorí sa preto stávajú nedbalí. Buď veľmi obozretný pri tých, čo s tebou rozprávajú bez toho, aby sa poriadne predstavili. Je možné, že budú skutočne proti komunizmu, no ich spoľahlivosť nikto neotestoval. Takí cudzinci nemusia vedieť udržať tajomstvo. Nič im nevyzraď.”

Inštrukcie od Grišu boli mojím jediným pasom do podzemia. No stačili. Vedel som, že v inej časti konvoja ide auto, v ktorom cestuje môj dobrý priateľ, plukovník T., muž, ktorému generál prikázal, aby zodpovedal za moju bezpečnosť.

Gorkij a jeho odhodlanie

Moje srdce začalo búšiť. Práve sa odohrávalo úvodné dejstvo malého predstavenia s nákupom, ktoré som si v mysli prehrával desiatky krát. Cítil som, že mám trému a na jazyku uzol.

„Poďte dnu, poďte dnu,” povedal Gorkij priateľsky.

Po zamrmlaní mojej vďaky som došiel k starému, rozheganému stolu v strede miestnosti. Vytiahol som moju malú zbierku predmetov a úhľadne ich poukladal na stôl. Zemiaky tu, čaj do stredu, hrozienka naľavo. Vyslovil som vetu, ktorú som sa naučil.

Gorkij mi plynulo a správne odpovedal. Potom sa na mňa usmial, a podal mi ruku.

„Poďte do vedľajšej miestnosti,” povedal. „Musíme sa porozprávať o mnohých veciach.”

Jeho domov predstavoval úplný okraj podzemia. Jeho šikovnými rukami vchádzali vojnoví členovia odboja. Nováčikom, ako som ja, dával podrobné inštrukcie, ako sa vyhnúť podozreniu.

„Cestujete s armádou? To je dobré. Máte papiere, ktoré vám umožňujú z času na čas opustiť konvoj na deň, týždeň? Veľmi dobre. S týmto privilégiom však nepreháňajte. Vašim najlepším krytím je prítomnosť medzi obyčajným armádnymi jednotkami.”

Gorkij mi vyrozprával svoj vlastný príbeh. Bol synom predrevolučného boľševika, ktorého za cára väznili. Syn vyrástol vo viere, že ak by pracujúcej triede zverili politickú moc, na zem by zostúpilo samotné nebo. („Stále tomu verím,” povedal mi. „Ľud, obyčajný ruský ľud, je dobrý. Ešte im nikto neumožnil vládnuť. Chcem zničiť túto komunistickú zberbu, aby dostali šancu.”)

Jeho otec pri revolúcii pomáhal a snažil sa uchovať si vieru v Stranu po tom, čo prebrala moc. Znepokojovali ho úvodné výstrednosti režimu. Bol presvedčený, že tento experiment musí vyjsť, že je to jediná nádej pre trpiace ľudstvo. Keďže to bol dobrosrdečný človek, veľmi ho trápilo vraždenie kulakov. Nepovedal však nič, a neurobil nič, čo by mohlo ohroziť nový štát. Svoje deti vychovával ako oddaných členov Komsomolu.

Potom sa dostavili čistky. Gorkého otca zanedlho zatkli a postavili pred súd za „zradu” a „kontrarevolucionárstvo”. Obvinili ho za spojenectvo s nacistami, a to aj napriek tomu, že Gorkého milovaná matka bola židovka. Ohavná nespravodlivosť tejto udalosti, absurdita obvinení a nelogickosť celého procesu Gorkého priviedla k tomu, aby si uvedomil zlo celého režimu.

„Raz v noci,” povedal mi, „prišiel k mojim dverám vystrašený sused a povedal: „Skry ma. Hľadá ma polícia.” Bol to rozhodujúci moment. Rok predtým, keď bol ešte jeho otec nažive, by muža bez váhania odmietol. „Nahlásil by som ho ako nepriateľa. Teraz som bez váhania povedal: „Poď dnu. Ukryjem ťa a pomôžem ti.” Od tohto dňa som sa stal aktívnym členom podzemia.”

Gorkij nebol veriaci. Keď som sa ho opýtal na kresťanov v odboji, odpovedal: „Sú z nás najstatočnejší. Prekypujú radosťou. Kiež by som poznal ich tajomstvo. Možno raz, no ešte neprišiel čas. Ešte nie som pripravený. Ale pozri. Mám tu nachystané niečo, pre jedného z tvojich kresťanských priateľov.”

Ukázal mi hromadu melónov uložených v rohu. Všetky vyzerali rovnako, až kým mi neukázal malú značku na jednom z nich.

„Tento melón otvorili a potom opäť spojili,” povedal. „Vnútri sa teraz nachádza malá fľaštička omšového vína. Zajtra sa tu staví stará, staručká ženička. Vezme melóny a bude ich predávať po meste. Pri jednom strome predá tento konkrétny melón robotníkovi, ktorý si bude na zemi vyrezávať palicu. Bude to kňaz v utajení.”

To bola prvá zmienka o tom, že po Rusku, ktoré vyhlásilo pred svetom politiku „náboženskej slobody,” sa obozretne pohybujú tajní kňazi.

„Nenavštevujú predsa kresťania teraz kostoly otvorene?”

Gorkij sa usmial.

„Niektorí áno,” odpovedal. „Kresťania nenávratne skompromitovaní pred režimom, čo už nemajú čo stratiť, navštevujú kostoly normálne. Skutočný náboženský život v Rusku je však stále v podzemí. Tajní kňazi vyslúžia viac spovedí a rozdajú viac svätých prijímaní ako v kostoloch, ktoré štát toleruje. Veď uvidíš.”

Keď som v ten večer Gorkého opustil, v tichosti som sa pripojil k mojej vojenskej skupine v dočasných kasárňach, kde sme bývali. Nasledujúci deň sme vyrazili smerom k Briansku. Kým sme sa po ruskej krajine natriasali v našich preplnených nákladiakoch, opakoval som si meno a adresu muža, ktorého mi odporučil. Stal som sa plnohodnotným cestujúcim podzemnej železnice, ktorá spájala jednotlivé časti Sovietskeho zväzu.

Počas nasledujúcich mesiacov putovania som sa každý deň rozprával s mnohými ľuďmi, vyšiel si s nimi von, načúval ich príbehom. Prišiel som do kontaktu s členmi všetkých väčších skupín: tajnou políciou, Komsomolom, roľníkmi, robotníkmi, starými ľuďmi aj mladými manželskými pármi, intelektuálmi aj analfabetmi, kňazmi, ktorí slúžili omše otvorene, a tými, čo žili životom vyhnancov pred MVZ. Rozprával som sa so stovkami, tisíckami pravoslávnych veriacich a taktiež rímskymi katolíkmi, evanjelikmi, židmi, moslimami.

Mojou prácou bolo načúvať. Možno že niekto iný, s rovnakým cieľom ako ja, by nenarazil na toľkých ľudí, čo túžili vyliať si svoje srdcia. Neviem. Viem však, že tí, na ktorých som natrafil ja, ľútostivo túžili podeliť sa so svojimi pochybnosťami a utrpením s cudzincom z vonkajšieho sveta.

Počas rozhovorov sa začali odkrývať kúsky mozaiky náboženského podzemia. Začal som chápať mnohoraké spôsoby, akými sa kresťanská viera v Rusku udržiavala pri živote. V dedine v blízkosti Kyjeva som narazil na jeden exemplárny príklad. Pekne zapadol do iného príbehu, ku ktorému som sa dostal v Smolensku. Mozaika začala nadobúdať prvé kontúry a začal sa objavovať jej nádherný vzor. Začal som chápať nie len prečo zlyhalo ateistické ťaženie, ale ako. Božie podzemie sa stalo uchopiteľným telesom, na ktoré som sa mohol dívať a obdivovať ho.

K vytvoreniu kompletného obrazu mi však chýba ešte veľa častí. V Rusku sa nachádzajú mnohé skupiny horlivých veriacich, s ktorými sa mi cesta nikdy neskrížila, toľké príbehy o hrdinstve a svätosti, ktoré sa mi nikdy nedostali do uší.

Toto však bol prvý, nedokonalý obraz náboženského podzemia, ktorý sa mi začal odvíjať pred očami počas tých mesiacov, keď som ja, čo som sám tajil pravdu o svojom kňazstve, nachádzal všade naokolo hlbokú a veľavravnú vieru v Boha.

Aljoša, Mária a pokrstený Ivan

Mal som z tejto príležitosti radosť. Trubadúri, túlajúci sa z dediny do dediny, sú dnes v Rusku zvláštnosťou, pretože ich sovietsky štát nijako nepodporuje, a ich živobytie závisí od kopejok dedinčanov.

Na kraji dediny, pri jazere, založili obrovskú vatru. Dedinčania sa poschádzali a posadali si na zem. V čase, keď sme sa pridali ku skupine, už spevák hral na svojom akordeóne a publikum s ním spievalo jednu veľmi zádumčivú pieseň starého Ruska.

Bol to starnúci muž s jasnou a krásnou tvárou. Mal cit pre divadlo. Striedal piesne, ktoré s ním mohol spievať každý, s dlhými epickými spevmi. Presne takíto trubadúri spievali Odyseu v starovekom Grécku a Pieseň o Rolandovi na stredovekom Západe.

„Počúvaj,” zašepkal môj hostiteľ, keď začal jeden z dlhých spevov. „Tento si pozorne vypočuj.”

Spieval o udalosti spred revolúcie – jednoduchý ľúbostný príbeh. No skutočne? Na môj údiv som si uvedomil, že jeho spev sa menil na hymnu ruskej Veľkej noci, „Christos voskrese!...Christos voskrese!” Na okraji davu zaznel starecký hlas. Čoskoro s ním spievala polovica vlniaceho sa davu. Potom spevák opäť pokračoval sám, no po chvíli zaspieval ďalšiu náboženskú pieseň, a ľud sa k nemu opäť pridal.

Po odznení posledného „Amen” sme sa vydali domov.

„Objasni mi to,” povedal som Aljošovi, keď sme kráčali po chodníku k jeho domu.

„Títo speváci udržiavajú pri živote staré náboženské piesne,” odpovedal. „Od jemu podobných som sa ich pred mnohými rokmi naučil aj ja. Sú chytrí. Vpriadajú piesne do príbehu, aby mohli každému podozrievavému povedať: „Rozprávame len príbehy minulých časov.” No sú to veriaci ľudia a robia naše životy lepšími.”

Aljoša a jeho manželka mohli pokojne tvoriť postavy trubadúrovho príbehu. V čase, keď som ich spoznal, boli zosobášení už sedem rokov a ich domov bol malou oázou viery v meste. Vzdávali vďaky pred jedlom a každý večer sa modlili.

„Aké je to nádherné,” povedal som im, „že ste dokázali vybudovať skutočné kresťanské manželstvo priamo pred očami militantných ateistov. Muselo to chcieť veľa odvahy.”

Zasmiali sa.

„Odvahy?” povedal Aljoša. „Spočiatku sme sa báli aj vlastného tieňa. Priateľu, to nie my sme založili naše kresťanské manželstvo. To Boh, a Boh sám sa o to postaral.”

Aljoša a Mária sa vzali v období jedného obzvlášť prísneho prenasledovania Cirkvi. Aljoša bol – podľa vlastných slov – veriaci odjakživa. Jeho matka ho učila modlitby a katechizmus. Nevedel, že aj Mária je veriaca. O takéto tajomstvo ste sa v tých dňoch len tak nedelili. Keď začali spolu chodiť, nemali ani osemnásť. Pre rodinu by mohlo mať veľmi vážne dôsledky, ak by niekomu prezradili, že ich naučili modliť sa.

A tak sa Aljoša a Mária vzali na sovietskom úrade. Žili spolu v dome bez jedinej ikony. Nikdy sa jeden druhému nezverili s tým, čo sa nachádza v ich srdci. Aljoša zavrel každý večer v posteli oči, prinútil sa pravidelne dýchať a v tichosti sa pomodlil. Vedľa neho ležala Mária, ktorá čakala, kým nezaspí. Potom vykĺzla z postele, aby si vo vedľajšej miestnosti kľakla a pomodlila sa. Táto pretvárka medzi nimi vládla niečo vyše jedného roka.

„Potom sa narodil malý Ivan,” povedala Mária. „Rozhodla som sa dať ho pokrstiť kňazovi. Ako som len plánovala, aby sa o tom Aljoša nikdy nedozvedel. Myslela som si totiž, že je skrz naskrz ateista. Šokovala by som ho, ak by som za ním prišla s takým zastaraným nápadom, akým je krst.”

Keď bol Aljoša mimo domova, vo vedľajšej dedine, Mária vzala dieťa a kráčala s ním dvadsaťštyri kilometrov k najbližšiemu kňazovi. Tu nechala dieťa riadne pokrstiť a vydala sa s radosťou v srdci na cestu späť domov. Aljoša sa o tom nemusí nikdy dozvedieť.

„A mňa,” povedal Aljoša, „mňa trápilo, že sa Máriu neodvážim požiadať o to, aby sme dieťa vzali do kostola. Bol som presvedčený, že by sa mi vysmiala. Keď ochorela, pomyslel som si, že to Boh na ňu zoslal trochu choroby, aby som mal zámienku vziať dieťa preč z domu. Povedal som jej: „Vezmem dieťa na pár týždňov k mojej mame, kým sa nebudeš cítiť lepšie.” Moja mama bola veriaca. Keď som prišiel k nej domov, povedal som jej: „Vezmi dieťa ku kňazovi, a daj ho pokrstiť.” ”

Aljoša sa smial.

„Muselo ho to prekvapiť,” povedal. „Moja mama mu povedala meno dieťaťa a názov našej dediny.

„Pokrstíte nám Ivana, otče?” opýtala sa.

„Nie,” odvetil, „nepokrstím.”

Zarazilo ju to.

„Ale prečo?” opýtala sa ho. „Prečo? Prečo nie?”

„Pretože som to dieťa pokrstil pred týždňom, keď ho ku mne doniesla jeho matka.”

No predstavte si! Keď sa mama vrátila a povedala mi to, onemel som od úžasu. Celú cestu domov som kráčal s dieťaťom na rukách ako ohúrený a snažil som sa to celé pochopiť. Celé tie mesiace snahy, s cieľom udržať moju vieru v tajnosti, na mňa moja drahá Mária hrala tú istú hru.

Bol som tak šťastný. Na tej vidieckej ceste som si z ničoho nič uvedomil, ako veľmi som šťastný. Mária a ja už viac pred sebou nemusíme nič hrať. Jediná prekážka, ktorá medzi nami stála, sa rozplynula.

Prechádzal som okolo miesta, kde pred mnohými rokmi stála na kraji cesty malá drevená kaplnka. Zrúcali ju keď som bol ešte dieťa, no stále som mal v pamäti kríž, ktorý tam stál. Kľakol som si v modlitbe na kraj cesty, s dieťaťom na rukách.

Potom som sa vrátil k Márii. Prekvapilo ju, že ma vidí tak skoro. „Tu máš svojho kresťanského syna,” povedal som jej.“

Piotr a Kaťa

„V tejto oblasti sú všetci poštoví kresťania,” povedal mi vážne, keď mi napriek námietkam vzal batožinu, a viedol ma úzkymi ulicami.

„Poštoví kresťania?” opýtal som sa ho.

„Poobzeraj sa okolo seba,” povedal. „Môžeš prejsť hociktorou ulicou tohto mesta, no kostol nenájdeš. Po revolúcii vypálili, spolu s mešitami, takmer všetky, a kňaz sa tu nenachádza už mnoho rokov.

No sme dobrí kresťania, teda, aspoň niektorí z nás. Vychovávame svoje deti vo viere a sme si vedomí rizika, že nás niekto môže vyzradiť. Človek však nejako zomrieť musí, či nie?”

„Ale, to poštové kresťanstvo?” opýtal som sa. „Čo je to?”

„Všetko sa to začalo, keď zomrel môj starý otec.” povedal Piotr. Prechádzali sme bludiskom úzkych uličiek a strmých, kamenných schodov. „Náboženské pohreby sú zakázané, a navyše sa tu nenachádza žiaden kňaz, ktorý by ich mohol odslúžiť. Moja starká bola nešťastná. Povedala mi: „Musíš nájsť spôsob, ako dať jeho hrob požehnať.”

Nuž, premýšľal som o tom. Potom som jej povedal: „Poznáš niekoho v bývalej Samare, komu môžeš dôverovať?” Povedala mi o jednej pani v jej veku.

„Napíš jej,” povedal som, „a prilož trochu zeme z hrobu starého otca. Požiadaj ju, aby ju dala požehnať kňazovi, a takto posvätenú, ti ju zaslala späť.”

Od samého šťastia sa rozplakala. Ja som sa však potom cítil zle a premýšľal som, či sa to podarí. Nevedel som aké sú cirkevné pravidlá. Možno to kňaz zamietne.

No nezamietol. Požehnal zem, ktorá sa k nám v poriadku vrátila späť. Po čase začali mnohí ľudia v meste robiť to isté. Po každom pohrebe poslali zem z hrobu do Kujbyševa, aby ju tam posvätili.”

Došli sme k starému kamennému domu, kde vzadu, na prvom poschodí, žil Piotr. Jeho manželka, Kaťa, nás srdečne privítala.

„Kaťa,” povedal Piotr, „ukáž mu prsteň.”

Hrdo ukázala malú zlatú obrúčku. Piotr nosil podobný.

„Aj toto je poštová záležitosť,” vysvetlil Piotr.

„Keď sme sa vzali, chceli sme kresťanský obrad. Preto som oba prstene poslal kňazovi a on nad nimi odslúžil svadobnú omšu. Keď sa narodilo dieťa, nechali sme si poslať svätenú vodu na krst, ktorý sme si odslúžili sami.

Áno, toto je mesto kresťanských manželov, manželiek, detí a zosnulých na cintoríne. No všetko sa to deje poštovým rituálom.”

Malý ruský zázrak

Miťa pracoval vo fabrike. Bol to príjemný muž so šedivými vlasmi, na ktorého mi dali v predchádzajúcom meste kontakt. Keď som prišiel k nemu domov, na stene visela ikona, s malou votívnou lampičkou, ktorá pred ňou okázalo horela. Prekvapilo ma to.

„Pre mňa už nemá žiaden zmysel ukrývať sa,” zachichotal sa. „Moje meno bolo na zozname podozrivých ešte predtým, ako sa z GPU (štátne policajné riaditeľstvo) stalo MVZ. V tých dňoch som ručil za kostol.”

„Och,” povedal som, „po všetky tie roky máte kostol, kde môžete vyznávať svoje náboženstvo?”

„Nie,” odpovedal. „Kdeže. V istom období sa však okolo zatvárania kostolov vybudovala akási pretvárka legality. Oznámili nám, že stačia podpisy dvadsiatich farníkov, a kostol zostane otvorený. Podpísal som sa. Rovnako aj ďalší devätnásti. Potom jedného z dvadsiatich zatkla uprostred noci tajná polícia na základe obvinení, ktoré nám nikdy neprezradili. Podľa slov komunistov šlo o číru náhodu. Volala sa Danyas a vyučovala na univerzite. Poslali ju do koncentračného tábora. Na zozname tak ostalo iba devätnásť ručiteľov. Nasledujúci deň nám kostol zavreli pre „nedostatok farníkov.” Samozrejme, že nám nedali čas, aby sme si našli náhradu.

„Táto metóda sa použila k zavretiu stoviek kostolov. Na základe vymyslených obvinení zatkli ktoréhokoľvek z dvadsiatich ručiteľov, a tak mohli kostol „legálne” vziať. O niečo neskôr už neboli takí dôkladní. Jednoducho si kostol vyžiadali pre potrebu skladovania tovaru alebo tanečnej sály. No toto sú tie smutnejšie veci. Ukážem ti niečo, čo ťa rozveselí.”

Naznačil mi, aby som sa priblížil k ikone. Bola to veľmi pekná podobizeň nášho Pána sediaceho uprostred, so svojou matkou stojacou po ľavici a svätým Jánom Evanjelistom po pravici. Pozadie bolo lesklej zlatej farby. Farby boli také svieže, akoby ju boli dokončili včera.

„Je to stará ikona,” povedal. „Bola vystavená vlhkosti, chladu a teplu, a boli obdobia, keď som ju aj ja musel zabaliť a ukryť. Obyčajne by za tých zhruba dvadsať rokov, čo visí na stene, potrebovala zreštaurovať už zo päť alebo šesť krát. Ikony sme zvykli posielať špeciálnej skupine umelcov v Nižnom Novgorode, ktorí ich oživili a nahradili opadanú farbu. Od revolúcie to už nie je možné. Pozri sa pozorne. Vidíš nejaké znaky opotrebovania?”

„Nie,” odvetil som, „žiadne.”

„Toto je malý ruský zázrak,” povedal mi. „Existujú tisíce podobných prípadov. Naše ikony sa obnovujú spôsobom, ktorému nerozumieme,”

O ikonách, ktoré sa zázračne obnovili, som počul aj v mnohých iných častiach Ruska. Správa o nich sa rozniesla a priniesla radosť a vieru pre ľudí v ruských katakombách.

Text je úryvkom z knihy Kolakovičových spomienok Božie podzemie, ktorá v najbližších týždňoch vyjde v slovenskom preklade, vychádza so zvolením vydavateľa.

Tomislav Poglajen na Slovensku známy ako Kolakovič bol chorvátsky jezuita a evanjelizátor. Po vynútenom odchode z Chorvátska pôsobil v rokoch 1943-46 na Slovensku, kde sa mu podarilo vychovať a viesť generáciu mladých ľudí, ktorí neskôr vytvorili a viedli slovenskú podzemnú Cirkev.