Sporný odkaz Hitlerovho atentátnika

Číslo 1/2015 · Maciej Ruczaj · Čítanosť článku: 1952
 

Nemecko opäť nedávno mohutne oslavovalo výročie „operácie Valkýra“, neúspešného pokusu o atentát na Hitlera a následný štátny prevrat. Oslavy sa prirodzene sústredia na postavu Clausa von Stauffenberga, dôstojníka Wehrmachtu, ktorý bol lídrom celej nepodarenej akcie. Jeho príbeh je v posledných rokoch, aj vďaka známemu filmu s Tomom Cruisom v hlavnej roli, podporovaný ako jeden zo zakladateľských mýtov demokratického Nemecka.

V Poľsku je táto stále výraznejšia tendencia nemeckej politiky vyrovnávania sa s minulosťou prijímaná so stále väčšími rozpakmi. Príkladom je aj nedávna konferencia v Berlíne, ktorej sa zúčastnil aj odstupujúci poľský prezident Bronislaw Komorowski. Hovoril tam o poľskom odbojovom hnutí počas druhej svetovej vojny a zdôraznil, že sa len ťažko môžeme stotožniť s mnohými názormi sprisahancov z júla 1944. Žiaľ, nemecké médiá to veľmi nezaujalo a viac si všimli pochvalu odvahy Stauffenberga a jeho zaradenie do kontextu európskeho boja proti nacistickej totalite.

Čo teda Poliakom vadí? Najcitovanejší je určite fragment Stauffenbergovho dopisu z fronty zo septembra 1939, keď sa podieľal na úspešnom ťažení proti Poľsku: „Miestne obyvateľstvo je neuveriteľná lúza. Množstvo Židov a miešancov. Národ, ktorý zrejme potrebuje bič, aby sa cítil dobre. Tisíce zajatcov celkom určite podporí rozvoj nášho poľnohospodárstva.“ A ďalej dodáva: „Najdôležitejšie je, aby sme v Poľsku hneď zahájili plánovanú kolonizáciu. Nebojím sa, že to tak bude.“

Len ťažko možno niekomu uprieť právo na precitnutie a zmenu názoru: Stauffenberg sa vďaka vojnovej skúsenosti postupne mení z fanatického nacistu na Hitlerovho kritika. Problém však je, že poľský problém so Stauffenbergom sa týka aj samotného momentu atentátu. Sprisahanci proti Hitlerovi adresovali ponuku západným Spojencom a mala obsahovať zmenu hraníc iba na „západnej fronte“. Stiahnutie nemeckých vojenských síl sa nemalo mať dopad na Sudety, v prípade Poľska bola v lepšom prípade reč o návrate k hraniciam Nemecka z roku 1914, ktoré však siahali až ku Varšave. Šedá masa na východe, „ktorá zrejme potrebuje bič,“ by zmenu pravdepodobne nepocítila.

Diskusia o Stauffenbergovi tak získava zaujímavé konotácie. Poprvé, mýtus grófa Stauffenberga nápadne pripomína tragický ekvivalent mýtu Michaila Gorbačova alebo generála Jaruzelského. Teda ľudí, ktorí si vôbec neželali pád Sovietskeho zväzu, respektíve komunizmu v Poľsku, zhodou viacerých okolností a vďaka vlastnej neschopnosti riadiť dejiny sa však pre niektorých stali ikonami transformačného procesu.

Cieľom operácie Valkýra nebolo predsa „demokratické Nemecko,“ ktoré dnes grófa Stauffenberga oslavuje, ale záchrana „tisícročnej Ríše“. V praxi pritom išlo o minimalizáciu strát spojených s Hitlerovým šialenstvom pri zachovaní maximálneho možného rozsahu dobitých území na východe. Ako to vystihol zástupca riaditeľa Inštitútu národnej pamäte Pawel Ukielski: „Stauffenbergovu motiváciu nemožno stavať na rovnakú rovinu s nemeckými antinacistami z organizácie Biela ruža alebo s protestantským pastorom Bonhoefferom.“

Po druhé, Stauffenbergov postoj k Poľsku a Poliakom ukazuje na problematičnosť dnes tak populárneho rozlišovania „Nemcov“ a „nacistov,“ či dokonca snahy stavať do protikladu „čestný“ Wehrmacht a „zlé“ SS. Platí to totiž len vo vzťahu k západným - „civilizovaným“ - krajinám. Gróf von Stauffenberg mohol síce postupom času dospieť k odmietnutiu nacizmu ako škodlivej ideológie pre svoj národ, nemenilo to však príliš veľa v jeho pohľade – z ríšskej imperiálnej perspektívy – na beztvaré územie na východ od Berlína. Tam sa rozlíšenie medzi fanatickým esesákom a kultivovaným dôstojníkom Wehrmachtu z aristokratickej rodiny mohlo týkať maximálne formy, nie však obsahu.

Prehliadanie týchto „nepodstatných drobností“ (boli by rovnako nepodstatné, keby Stauffenberg obhajoval nemecký nárok na Holandsko či Dánsko?) je pre posledné roky dosť typické. A tak, aj keď mnohí komentátori uznávajú, že úplne chápu dôležitosť Stauffenbergovho príbehu pre nemeckú identitu, zároveň upozorňujú, že by to Nemci „kvôli dobrým vzťahom s Poľskom nemali s oslavou tejto historickej postavy preháňať“.

Nejde len o povestnú poľskú precitlivenosť k historickým otázkam? Alebo naopak o úplne opodstatnený strach pred povestnou efektivitou nemeckej politiky, a teda aj politiky pamäti? Obavou je, aby sa za niekoľko rokov nestal Stauffenberg globálnym symbolom európskeho odporu proti nacizmu. Rovnako ako bol pád Berlínskeho múru presadený za globálny symbol demokratickej transformácie.

Autor je poľský historik a politológ. Pracuje v Poľskom inštitúte v Prahe.