Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Čím zaujmeme Európu

Číslo 1/2015 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 1256
 

Presne o rok bude Slovensko predsedajúcou krajinou EÚ. Čím by sme mohli európske štáty zaujať a čo by sme mali Európanom o sebe povedať?

Slovensko bude na začiatku svojho predsedníctva krátko po parlamentných voľbách, budeme mať novú vládu a možno aj nového premiéra. Na takzvaný neformálny summit štátov Európskej únie k nám pricestujú desiatky európskych politikov, prezidentov, premiérov, ministrov a stovky ich spolupracovníkov. V Bruseli bude náš premiér a ministri necelých šesť mesiacov sedieť a spolupredsedať za vrcholom stola, premiér vystúpi pred Európskym parlamentom a našej krajine sa naskytne možnosť niečo povedať. Väčšina Európanov si, samozrejme, nové predsedníctvo v Bruseli nevšimne, už dávno totiž neplatí, že by predsedajúca krajina Únie nejako mimoriadne ovplyvnila politiku či smerovanie celej EÚ. Z toho už centrum a jeho štruktúry vyrástli. Napriek tomu má zmysel ponúknuť svoju tému a ešte viac sa pokúsiť niečím zaujať, aj keď pôjde len o menšinu a médiá. A – ako nám pripomína skúsenosť Prahy – neurobiť chybu. Ak sa teda na Slovensku nerozpadne v čase nášho predsedníctva vláda alebo nebudeme mať premiéra, ktorý bude Úniu či europoslancov násilne polarizovať, ako sa to podarilo Viktorovi Orbánovi, čím vlastne môžeme zaujať? A teraz, s prepáčením, nemyslím na kompetentnosť a zručnosť pri vedení zasadnutí, schopnosť udeľovať slovo a formulovať konsenzuálne postoje. To všetko považujme za povinný predpoklad. Rovnako ako to, že politickú tému, ktorú Únii navrhneme, na ktorú ukážeme ako na spoločnú prioritu celej Únie, či už to bude niečo neutrálne, alebo mäkko odvážne, by sme mali vybrať aj s ohľadom na aktuálne dianie. Aby sme sa napríklad nesnažili hovoriť o zásobách pitnej vody v čase, keď bude juh Európy „zaplavený“ utečencami.

Viac než príbeh národných dejín

Poviem to priamo: Slovenské predsedníctvo EÚ je príležitosť ako prezentovať našu kultúru. Malé národy a celkom osobitne východoeurópske postkomunistické národy sú totiž prirodzene odsúdené na perifériu záujmu. Môže za to náš jazyk, aj náš spôsob života. A tiež naše dejiny. Nemyslím si, že je to celkom na škodu. Ale prvého júla 2016 bude všetko inak: nemecké či francúzske noviny a televízie bude zaujímať, kto sme, ako a čím žijeme. Myslím si preto, že by sme moment, keď sa svojím spôsobom zavŕši ponovembrový sen o európskej stoličke a hviezdičke, mali venovať tým, ktorí našu prináležitosť k Európe potvrdili dávno predtým, než sme sa členmi Únie stali, než sme o tom vôbec začali verejne hovoriť.

Ak sme pre Európu niečím zaujímaví, sú to naše dejiny. Západná Európa nemá skúsenosť komunizmu, časť z nej ani nacizmu. Poznala dôsledky totalitarizmu, poznala vojnu, ktorú viedol Hitler, ale obdobie neslobody – ako to nazval Ján Langoš – len málokde trvalo od roku 1939 do roku 1989. A navyše málokde, a to platí aj keď sa zameriame na východoeurópske krajiny, možno nájsť takú skúsenosť s obidvoma totalitami, ako máme my. O fašizme aj komunizme u nás doma sme rozhodli najmä my sami. Mali by sme preto Európe ukázať, čo to pre našu krajinu a naše dejiny znamenalo, ako nás to zmenilo, a kto tomu vzdoroval. A to sa nedá inak a lepšie, než kultúrou.

Bude to, samozrejme, príležitosť pre Slovenskú filharmóniu či Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, početných virtuózov a operných spevákov, ktorých dobré meno a talent už dávno presiahli hranice Slovenska. Mali by sme sa však postarať, aby to bola príležitosť aj pre ďalších umelcov, medzi nimi aj tých zosnulých, ktorí našu kultúru európskou robia a oddávna robili. Svojím spôsobom im to dĺžime.

A vlastne nielen im, ale aj Európe. Navyše, ak chceme Európu zaujať, musíme jej ponúknuť viac než príbeh našich dejín, viac než to, čo sa o nás už vie, mali by sme sa prezentovať obrazom aj slovom.

Tatarka, Vrba a Krčméry

Celkom konkrétne to znamená, že by sme sa mali pokúsiť o kultúrnu ofenzívu a nanovo preložiť niekoľko vybraných titulov do viacerých európskych jazykov. Súčasní nemeckí, rakúski, francúzski či britskí, ale aj poľskí, bulharskí alebo chorvátski spisovatelia a prekladatelia by od Ministerstva kultúry SR mali dostať zákazku: preložiť Tatarkove Navrávačky, Prútené kreslá či Démona súhlasu. V niektorých jazykoch už Tatarka, pravdaže, preložený bol, ale to nie je na škodu. Najmä ak k jeho dielu bude priložený krátky úvod, z ktorého čitateľ pochopí, že Tatarka napísal Démona súhlasu v roku maďarského povstania – 1956 – a len tri roky po tom, ako Czeslaw Milosz napísal Zotročené vedomie. Pravda, na rozdiel od poľského nositeľa Nobelovej ceny, svoju beletrizovanú esej napísal doma, nie v exile. Španielčina, taliančina či polština by mala spoznať príbeh Silvestra Krčméryho, jeho pamäti Pravdou proti moci vyšli minulý rok konečne kompletné v jednom zväzku. Jeho reč pred Vojenským súdom v Trenčíne z roku 1954 o celé desaťročie predbehla iných autorov a stala sa v čase komunizmu síce neznámym, ale predsa živým étosom slovenského disentu. Poliaci dodnes nevedia, ako veľmi ovplyvnili slovenskú podzemnú Cirkev, najmä v postave Silvestra Krčméryho. Česi zase vo veľkej miere netušia, aký ohromný význam mal pre naše dejiny nielen český intelektuál Milan Šimečka, ale aj Vladimír Jukl, po otcovi Čech, ktorého slávny moment sa odohral práve pred tridsiatimi rokmi, keď presadil rozhodujúcu stratégiu tajnej Cirkvi pred púťou na Velehrad 6. až 7. júla 1985. V tých dňoch si veriaci pripomenuli nielen 1 100. výročie smrti svätého Metoda, ale na vlastnej koži zažili, aký je to pocit, keď si uvedomia, že nie komunisti, nie zeleninári, ktorí dávajú do výkladov povinné heslá, ale oni tvoria väčšinu. Velehrad takmer štvrťmilióna najmä mladých veriacich zbavil strachu. Ale stalo sa ešte niečo: Jukl, ktorému vždy záležalo na národe jeho otca, v tejto púti zanechal svoj testament a stala sa najdôležitejším spojivom českých, moravských a slovenských katolíkov. Pred tridsiatimi rokmi to malo zásadný význam v našich dejinách, preto sa patrí tento odkaz aj naďalej pripomínať a pestovať.

A nie inak je to aj so Šimečkom: jeho eseje už v Česku vyšli, ale jeho význam je stále nedocenený, preto by bolo dobre, aby Ministerstvo kultúry SR našlo zdroje na nové vydania a nové štúdie, ktoré by publikovanie sprevádzali. To isté sa vzťahuje aj na eseje Milana Hamadu či diela Svätopluka Štúra, pre ktorých boli Jan Patočka či Tomáš Garrigue Masaryk viac než učiteľmi na diaľku.

A napokon je tu slovenský židovský príbeh. Bez slovenských Židov by naše dejiny neboli plnohodnotné. Dôkazom nie sú len literatúra či výtvarné umenie, ale najmä slávny útek slovenských Židov Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera a neskôr Arnošta Rosina z koncentračného tábora Auschwitz. Vrba, Wetzler a Rosin neutekali preto, aby si zachránili vlastný život, ale aby zachránili život iných, konkrétne maďarských Židov. Minulý rok sme si pripomenuli sedemdesiate výročie ich slávneho úteku, budúci rok by bolo na čase z ich príbehu urobiť jeden z ústredných naratívov našich moderných dejín. Nepodarí sa to, kým nebudeme mať na námestiach ich sochy, v učebniciach ich fotografie a nanovo spracúvané a vydávané ich príbehy. Vrbove pamäti musia vyjsť nielen po slovensky, ale aj po maďarsky, nemecky či rumunsky. Tisovho tieňa sa nezbavíme len tým, že budeme hovoriť o Tisovi, ale aj tým, že budeme hovoriť o Vrbovi, Wetzlerovi a Rosinovi. Z devätnásteho storočia máme skúsenosť, že naše dejiny nepovažujeme za dejiny Habsburgovcov a peštianskej politiky, ale že sú to dejiny Štúra a Sládkoviča, rovnako máme pristúpiť aj k storočiu dvadsiatemu. Tisove zločiny nebudú menšie, naopak, budú väčšie – ak budeme o roku 1944 a o Povstaní hovoriť jazykom Vrbu, Krčméryho či Václava Vaška.

Galanda, Paštéka, Reichentál

Rovnako ako literatúra či príbehy slovenských disidentov potvrdzuje našu prináležitosť k európskej kultúre aj výtvarné umenie. Mýlili sa teoretici, ktorí tvrdili, že umenie môže vzniknúť iba v slobodnej krajine. Umenie môže vzniknúť všade, kde si ľudia zachovali vnútornú slobodu, bez ohľadu na vonkajšie a okolité pomery. Tie, naopak, význam ich diela len zvyšujú. Navyše, Paštéka, Jankovič či Krivoš majú oproti Tatarkovi alebo Hamadovi jednu zaujímavú výhodu: netreba ich prekladať, netreba siahodlho objasňovať kontext, stačí ich vystaviť a azda trochu predstaviť.

Francúzsko bolo svojho času najdôležitejším spojencom Československa. Táto veta však nemôže byť úplná, ak jej myšlienku nezhmotníme na príkladoch – a práve tým sú obrazy Mikuláša Galandu či Františka Reichentála. To oni urobili zo slovenskej krajiny, mesta či ženskej figúry rovnocenný objekt ich francúzskym náprotivkom. A tam sa to neskončilo. Nič na tom, chvalabohu, nezmenil ani rok 1948. Paštéka pestoval svoj vzťah k francúzskej filozofii, prekladal si ju a nechával sa ňou inšpirovať: od Merleau-Pontyho až po Lyotarda. Málokto tak suverénne zobrazil slovenský príbeh ako príbeh európsky. A k tomu patria aj ich texty: Nielen Fullove a Galandove súkromné listy, ale aj Súkromné listy Galandovcov, aspoň to jedno vydanie, ktoré im režim nedokázal prekaziť. Francúzske Georges Pompidou Centre by si celkom iste považovalo za česť tento jedinečný graficko-esejistický originál vystaviť. Mimochodom, Kompánkova esej z tohto prvého čísla je dodnes nedocenená, najmä pre jej odmietnutie falošnej dilemy roku 1968: Vladimír Kompánek odmietal vidieť protiklad medzi demokratizáciou a federalizáciou, odmietal tieto procesy vidieť husákovsky „alternatívne“. Videl ich, naopak, ako prejav toho istého emancipačného ducha, za nepochopiteľný považoval ich protiklad.

Pročeskí a slovenskí Maďari

Tak ako by európske veľkomesto malo znovu vidieť, aká európska a súčasne autenticky slovenská je naša kultúra v dielach Paštéku či Kompánka, tak by mal maďarský či český divák možnosť pochopiť zrod slovenskej identity medzi Budapešťou a Prahou. Máločo a málokto to dokáže sprostredkovať silnejšie, ako košická moderna. Vďaka Josefovi Polákovi, ale aj Miklósovi Hortymu vzniklo niečo, čo vzniknúť – prísne logicky vzaté – nikdy nemalo. Maďarskí maliari žijúci v kultúrne maďarských Košiciach po zmene hraníc na začiatku druhej svetovej vojny pochopili, že ich domovom nie je hortyovské Maďarsko, ale demokratické Československo, lepšie povedané jeho obnova. V Budapešti sa pre svoje avantgardné cítenie dostali do konfliktu s tamojšou scénou, odmietli poskytnúť svoje obrazy pre svetovú výstavu a vďaka Čechom získali československú identitu. Je to historický paradox, pretože po roku 1918 to boli práve Česi, kto presadzoval agresívnu de-maďarizáciu, od zmeny názvov ulíc, miest a obcí po kultúrnu a politickú asimiláciu etnických Maďarov. Napriek tomu práve vďaka českému kultúrnemu vplyvu – od bratov Čapkovcov po Václava Havla – si maďarská menšina postupne na slovenskom juhu našla svoje miesto a poslanie, ako to dokazujú práve maliari košickej moderny či dnes vydavateľský dom Kalligram.

Príbeh slovenského umenia by nebol kompletný bez mnohých ďalších umelcov: od Andreja Barčíka po Miroslava Cipára, od Teodora Tekela po Rudolfa Filu. Poľská kultúrna scéna netuší, aký význam majú pre moderné slovenské umenie dvaja pôvodom poľskí autori – Andrej Rudavský so svojimi kostolíkmi a Rudolf Sikora so svojimi krížmi a Malevičmi. Opäť je to historický paradox, ktorý možno historicky objasniť, ale ľahšie je ho zobraziť: Poliaci nerozumejú východnému vektoru v našej politike a národnej mentalite, nerozumejú, že s rovnakým náboženstvom sa na Rusov pozeráme inak ako oni. Má to svoje dôvody, pochopiteľne, ale viac ako historická štúdia dokáže tento jav vysvetliť dielo Rudolfa Sikoru. Kontrast medzi poľským pôvodom, stvrdeným poľským priezviskom, tvorí práve Sikorovo dielo, ktoré je so všetkými tými „ukrižovanými krížmi“ autenticky slovenské.

Podobne ako Jankovičove pokrútené postavy s polámanými nohami a prstami alebo Tekelove náboženské kresby – z nedostatku a biedy maľované či kreslené na novinovom papieri Katolíckych novín, jedno meno po druhom, príbeh po príbehu, ukazujú, ako sme prežili totalitný režim, a prečo sa na túto tragickú minulosť môžeme pozerať s hrdosťou. Vždy sa tu totiž našlo dosť ľudí, ktorí túžili po slobode, ktorí si dokázali uchrániť vnútornú slobodu napriek tomu, že boli uväznení alebo prepustení z práce a proskribovaní. To je náš európsky príbeh, práve tým bolo Slovensko európske dlho predtým, než sme sa stali súčasťou Únie. Európa ho podnes skôr nepozná, napokon, nijako špeciálne jej to neuľahčujeme.

Naše miesto v Európe

A pritom je také ľahké zaujať: Keď cez Bratislavu prechádzal Claudio Magris, odniesol si neúplný obraz o tunajšej kultúre, napriek tomu ho zaujala. Keď Bratislavu navštívil Jean-Paul Sartre, bolo to ešte horšie. Máme teda nielen príležitosť, ale najmä povinnosť pokúsiť sa o nápravu. Ak teda nechceme zostať krajinou, ktorej angažovanie v Európe dobrovoľne zredukujeme na hon po dotáciách či občasné politické záblesky, aké sa podarili Richardovi Sulíkovi či Vladimírovi Palkovi, ktorí sa postavili európskemu mainstreamu v politike, musíme sa ukázať ako kultúrny národ.

České predsedníctvo EÚ politicky a umelecky provokovalo. Vďaka tomu si ho možno ľahšie pamätať, ako – povedzme – to slovinské. Zaujať však možno aj inak, najmä autenticky. Napodobňovanie či blufovanie sa rýchlo odhalí. Budúci rok budeme mať o pozornosť postarané, treba to preto využiť a ponúknuť slovo a obraz, ktoré pozmenia obraz o našej krajine, ktorej príbeh sa nezačal v roku 1993, a ktorá je viac než len dielňou na autá. Možno tým neohúrime davy, ale stopu tým určite zanecháme. A urobíme tým službu nielen nám, ale aj európskej kultúre.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.