Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Nemecká pomoc tajnej Cirkvi

Číslo 1/2015 · František Mikloško · Čítanosť článku: 1317
 

Niekedy na prelome rokov 1974 a 1975 sa podarilo nadviazať pracovné kontakty medzi Aktion Sühnezeichen v NDR a vedením katolíckej podzemnej Cirkvi na Slovensku (Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, neskôr Karol Pastor), a už v lete 1975 cestovala prvá skupina mladých dobrovoľníkov laického apoštolátu (zväčša vysokoškolákov) na letné tábory do NDR. Intenzívna organizovaná spolupráca potom pokračovala až do konca roku 1989.

Hnutie Aktion Sühnezeichen Friedenstdienste vzniklo v roku 1958 v rámci Nemeckej evanjelickej cirkvi na podnet jej čelného predstaviteľa Lothara Kreyssiga. Na znak pokánia a zmierenia mnohí nemeckí kresťania ponúkali bezplatnú pomoc pri zmierňovaní následkov 2. svetovej vojny, najmä tam, kde Nemci napáchali najväčšie škody (napr. práce pri obnove Rotterdamu, katedrály v Coventry a pod.). Od postavenia Berlínskeho múru v roku 1960 sa už občania NDR nemohli zúčastňovať na prácach v zahraničí. Preto východonemecká časť ASZ zmenila formy aktivity. Vláda NDR povolila výpomoc pre cirkevné charitatívne ustanovizne na území NDR. Organizátori začali pozývať na letné pracovné tábory ako hostí aj partnerov zo zahraničia (najmä z Poľska, Slovenska a Maďarska).

Takéto tábory sa konali počas leta po celej NDR. Jeden turnus trval obyčajne dva týždne. Tvorila ho malá skupinka (10-20 ľudí), úmyselne pomiešaná konfesionálne i národnostne. Práca trvala denne šesť hodín, k spoločnému životu patrila spoločná ranná a večerná modlitba, spevy a rozhovory. V nedeľu sa konali výlety s účasťou na bohoslužbách. Organizátori si dali záležať, aby tábor aspoň raz navštívili aj tí, ktorí boli obeťami vojny: Židia, bývalí väzni koncentračných táborov. Väčšina letných táborov bola určená pre vysokoškolákov. Neskôr sa začali organizovať aj pracovné letné tábory pre rodiny s malými deťmi. Tieto pobyty boli aj príležitosťou jazykového zdokonalenia sa v nemčine. Za roky 1975-1989 prešli tábormi ASZ stovky mladých ľudí zo Slovenska – len katolíkov odhadujeme do dvesto. Pobytov sa zo Slovenska zúčastňovali, samozrejme, aj mladí ľudia z protestantských cirkví. V Nemecku sa teda začal rozvíjať aj slovenský ekumenizmus. Na Slovensku bolo niečo takéto verejne nemysliteľné.

Najväčší rozmach týchto aktivít bol v rokoch, keď ho viedol Friedrich Magirius – charizmatický evanjelický farár z Oranienburgu. Magirius, neskorší superintendant v Lipsku, bol aj organizátor modlitebných pondelkov pri Nikolaikirche, ktoré napokon v roku 1989 vyústili do pádu Berlínskeho múru. Dnes má ASZ znovu celonemeckú pôsobnosť. Tieto aktivity vo vzťahu k Slovensku však už na slobode stratili na pôvodnom význame.

V roku 1950 boli v Československu zlikvidované všetky mužské a ženské rehole. Rehoľníci išli do väzení, pracovných táborov alebo pracovali v civilných povolaniach. Rehoľníčky boli postupne premiestnené do českého pohraničia, kde pracovali manuálne najmä v textilných továrňach, pretože po odsune sudetských Nemcov bolo toto územie bez ľudí.

Na začiatku roku 1990, keď sme zažívali prvé chvíle slobody, sa odrazu rehoľníci a rehoľníčky ukázali na verejnosti. Aj keď, prirodzene, došlo ku generačnej výmene, počtom ich bolo takmer rovnako ako pred štyridsiatimi rokmi, keď boli likvidovaní. Ako to bolo možné? Rehole žili ďalej utajeným životom a najmä po roku 1968 začali prijímať aj nový dorast. Ale mužské rehole potrebovali, aby im niekto svätil kňazov!

V roku 1951 bol na Slovensku tajne za biskupa vysvätený dvadsaťsedemročný jezuita Ján Chryzostom Korec (dnešný emeritný kardinál v Nitre). Okolo tohto človeka sa potom celých štyridsať rokov odvíjal život skrytej Cirkvi na Slovensku. Korec tajne svätil rehoľníkov celé päťdesiate roky. V roku 1960 bol zatknutý a odsúdený na dvanásť rokov väzenia. Vo väzení bol až do roku 1968. V sedemdesiatych rokoch Korec pokračoval v tajných vysviackach rehoľníkov. Bolo to až do roku 1976, keď mu to priamo Svätá Stolica – v rámci tzv. Ostpolitik Vatikánu – zakázala. Bola to podmienka, ktorú kládol Vatikánu komunistický štát k tomu, aby pokračovali vzájomné rokovania. Po tomto zákaze začali pomáhať biskupi z Poľska a východného Nemecka. Podľa mojich informácií biskupi východného Nemecka v Erfurte, Magdeburgu a Berlíne tajne vysvätili na kňazov minimálne trinásť rehoľníkov zo Slovenska. 8. decembra 1979 boli v Erfurte v súkromnej kaplnke biskupa Huga Auderbecka vysvätení dvaja slovenskí františkáni ( jeden z nich bol Jaroslav Cyril Brázda). Prítomní boli: biskup, jeho sekretár, jeden český františkán ako svedok, a dvaja slovenskí adepti. 14. septembra 1985 boli v Erfurte vysvätení rovnako dvaja slovenskí františkáni (jeden z nich bol Peter Ján Pružina). Vysvätil ich tajne biskup Joachim Wanke. 20. augusta 1980 boli v Magdeburgu vysvätení tajne za kňazov traja slovenskí piaristi (Alojz Orlický, Ján Žákovic a Silvester Špankovič). Vysvätil ich pomocný magdeburský biskup Theodor Hubrich. Udialo sa to v jeho rezidencii. Okrem týchto troch adeptov a biskupa bol pri vysviacke prítomný ešte jeden kňaz, sudetský Nemec otec Gerhard, ktorý vysviacku sprostredkoval. V Berlíne boli vysvätení minimálne šiesti slovenskí saleziáni. Štyroch svätil biskup Joachim Meisner. Pri vysviacke ďalších dvoch došlo ku kurióznej situácii. Dvaja adepti na tajnú vysviacku došli zo Slovenska do Berlína v januári 1983, ale na biskupstve im rehoľná sestrička povedala, že pán biskup bol práve deň predtým vymenovaný za kardinála, a preto musel odísť do Ríma. Keď sa ďalej dožadovali svätenia, zavolali práve čerstvo vymenovaného a vysväteného pomocného berlínskeho biskupa Wolfganga Weidera. Tento bol trochu zmätený, ale odcestoval do Západného Berlína a telefonicky sa spojil s biskupom Joachimom Meisnerom. Keď ho tento upokojil, pomocný biskup Weider ich deň pred sviatkom dona Bosca, v januári 1983, vysvätil za kňazov (Vladimír Fekete, Štefan Wallner). Pre biskupa Weidera to bola jeho prvá vysviacka kňazov. Treba si uvedomiť, že tajní kňazi boli v čase komunizmu kostrou tzv. tajnej Cirkvi na Slovensku pri práci s mládežou a rodinami.

Na záver chcem ešte spomenúť rodinu Ully Holler z Muchu pri Kolíne nad Rýnom. Táto rodina mimoriadne pomáhala finančne slovenskému kňazovi Antonovi Hlinkovi, ktorý pôsobil v Mníchove a organizoval tajný prenos náboženskej literatúry a rozmnožovacej techniky na Slovensko. Boli to tisíce náboženských kníh, ktoré sa takto dostali k slovenským veriacim. Ich dcéra Rita Holler žila nejaký čas aj na Slovensku, ale pre problémy so Štátnou bezpečnosťou musela potom Československo opustiť. Rovnako treba na tomto mieste povedať, že rôzne inštitúcie, ako Kirche in Not, Renovabis a ďalšie mimoriadnym spôsobom pomáhali veriacim kresťanom zo Slovenska v čase komunistickej neslobody, za čo im patrí obrovská vďaka a úcta.

Odznelo vo februári 2015 na kolokviu o podiele krajín V4 pri páde Berlínskeho múru.

Kolloquim: „Impulze aus den Visegrád-Ländern fur Berliner Mauerfall und die deutsche Wiedervereinigung – Akteure berichten“

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.