Spielbergova „modlitba za mier“
Číslo 2/2006 ·
·
Čítanosť článku: 3794
Spielbergova „modlitba za mier“
Mníchov (Munich, USA, 2005, 163 min.)
Réžia: Steven Spielberg,
scenár: Tony Kushner, Eric Roth,
kamera: Janusz Kaminski,
hudba: John Williams
Hrajú: Eric Bana, Daniel Craig, Geoffrey Rush, Ciarán Hinds, Hanns Zischler, Mathieu Kassovitz, Valeria Bruni Tedeschi.
Steven Spielberg je skvelý režisér, ktorý si komerčne úspešnými snímkami (Jurský park, E. T. mimozemšťan či Vojna svetov) dokáže zarobiť na skutočne hlboké drámy, ako je Schindlerov zoznam, Amistad, Zachráňte vojaka Ryana alebo svoju najnovšiu snímku Mníchov. Pozadie k filmu tvoria reálne udalosti. V septembri 1972 na olympijských hrách v Mníchove zajalo palestínske teroristické komando skupinu izraelských športovcov. Pri zbabranom zásahu západonemeckej polície boli neskôr zabití všetci jedenásti Izraelčania, piati teroristi a dvaja nemeckí policajti. Po tomto mimoriadne brutálnom teroristickom útoku rozpútala izraelská tajná služba Mossad po celom svete bezpríkladnú štvanicu s cieľom likvidovať mužov stojacich v pozadí atentátu.
Hlavný hrdina, bývalý telesný strážca Avner Kauffman (Eric Bana) dostáva pozvánku na stretnutie od izraelskej premiérky Goldy Meirovej. Tá mu pri čaji a koláčikoch ponúkne stať sa súčasťou tímu, ktorý má pomstiť zabitých Izraelčanov. Tu sa začína príbeh trojhodinového filmu, ktorý obsahuje tradičné prísady výborných špionážnych a politických thrillerov 70-tych rokov, ale aj morálne dilemy a priestor na zamyslenie. Spielberg nenakrútil nijaký židovský trpiteľský film o dobrých Izraelčanoch a zlých Araboch. Naopak, dáva veľa (možno až priveľa) priestoru na vyjadrenie aj protistrane, a tak proti filmu protestovali niektoré židovské organizácie v USA, kým v arabských krajinách zase nad ním visí hrozba zákazu premietania...
Členovia Avnerovho tímu nie sú nijakí profesionálni zabijaci. Sú to príslušníci rôznych zložiek izraelských ozbrojených síl, ktorí majú svoje rodiny (Avnerova manželka čaká dieťa) a taktiež svoje pochybnosti. Zabíjajú nie s chladnokrvnosťou profesionálov, naopak, odveta Izraela je akási neochotná, trýznená otázkami o zločine, treste, svedomí a zodpovednosti. Mŕtvol Arabov v pozadí mníchovských udalostí pribúda a špirála násilia roztáča komplikovanú spravodajskú hru, do ktorej sa okrem Mossadu a palestínskych teroristov zapletie aj KGB, CIA a podsvetie, predávajúce informácie obom stranám. Práve v tomto bode, keď komando Mossadu získava v zabíjaní rutinu a odôvodňuje si ho pred vlastným svedomím prostým „slúžim vlasti“, začínajú zomierať jeho vlastní členovia. A nikto poriadne nevie, kto je za tým. Odstránené hlavy teroristického hnutia sú nahradené ďaleko horšími ľuďmi a voči Izraelu sa spúšťa ďalšia vlna teroru. Napokon sa Avnera zmocňuje paranoja a ku koncu filmu už prespáva zo strachu pred zabitím vo svojej skrini. Po zdecimovaní jeho tímu a zabití väčšiny zodpovedných za mníchovský útok sa mu zo strany vlastnej krajiny neujde žiadna vďaka, lebo pre potreby misie prestal oficiálne existovať.
Vzhľadom na tému sa Spielberg nevyhýba sexu ani naturalistickému násiliu. No tieto prvky tu nie sú použité samoúčelne. Zároveň vytvára jednotlivým stranám konfliktu priestor, aby vysvetlili pohnútky svojho konania. Najväčší priestor dostáva, pochopiteľne, zápas samotných izraelských zabijakov s ich svedomím. Na konci filmu sa Avner pýta svojho nadriadeného, či bolo skutočne nutné tých ľudí zabíjať: „Mali sme ich uniesť do Izraela a postaviť pred riadny súd, tak ako sme to urobili s Eichmanom.“ Ten mu odvetí, že tomu neverí ani samotný Avner. Keby podnecovatelia a páchatelia mníchovského útoku zostali za mrežami, vyprovokovalo by to Palestíncov len k ďalším teroristickým útokom a vydieraniu za ich oslobodenie.
Slovo však dostáva aj protistrana. V istom momente si palestínsky terorista neuvedomuje, že hovorí s členom Mossadu, a tak si navzájom vydiskutujú svoje stanoviská. Palestínci vraj chcú len vlastný štát, domov, kam by mohli patriť, a Avner, ktorý skončí aj s manželkou a dieťaťom v americkom exile, začne túto absenciu domova sám bolestivo pociťovať.
No celý problém je rozoberaný nielen z hľadiska „mikromorálky“ jednotlivých aktérov tejto partie, ale aj z hľadiska veľkej politiky. Keď Golda Meirová preberá na začiatku, na porade s generálmi, politickú zodpovednosť za izraelskú odvetu, hovorí: „Každá civilizácia považuje za potrebné vyjednať si kompromisy so svojimi vlastnými hodnotami.“ A kam až smú tieto kompromisy zájsť, to je dilema každého politika. Pretože ústrednou myšlienkou filmu je práve neustála špirála násilia, plodiaceho nové násilie, za pokračujúcej erózie práve tých hodnôt, ktoré sme boli rozhodnutí brániť. A tak Spielbergov napínavý i dramatický film končí sugestívnym záberom na panorámu Manhattanu s práve dostavanými dvojičkami Svetového obchodného centra. To už je však trošku otázna konštrukcia. Práve preto bolo totiž Spielbergovi vyčítané, že je naivné, ak verí v morálnu rovnocennosť oboch strán blízkovýchodného konfliktu. Filmu tiež v detailoch uberajú na hodnovernosti niektoré drobné záležitosti. Súvisia najmä s hodnovernosťou knižnej predlohy Vengeance (Pomsta) kanadského žurnalistu Georga Jonasa. Je napríklad otázne, či by Mossad v prípade takejto operácie nesiahol radšej po profesionálnych agentoch. Každopádne, možno práve preto, že postavy pôsobia ako ľudia „odvedľa“, je pre diváka ľahšie sa s nimi stotožniť a prežívať naplno ich morálne dilemy.
Lukáš Krivošík
Autor je šéfredaktor www.prave-spektrum.sk.