Utečenci vo vlastnej krajine

Číslo 1/2015 · Juraj Šúst · Čítanosť článku: 2120
 

Ako sa neúspešné referendum zapísalo do kolektívnej pamäte slovenských kresťanov, zvlášť katolíkov? Zdá sa mi, že hlavne ako pripomienka toho, že sú v spoločnosti menšinou. Kým pred dvoma rokmi v Košiciach to bol pocit, že nás je oveľa viacej ako sa zdá, po referende je to naopak pocit, že je nás menej, než si mnohí mysleli. Kresťania prijali, že sú utečencami vo vlastnej krajine. A v protiklade s klasickými utečencami, ktorí sa postupne začleňujú do spoločnosti, ktorá ich prichýlila, kresťania sa vydali opačným smerom – k dezintegrácii. Hrozí, že na konci tejto cesty bude existovať kresťanská subkultúra, ktorá sa viac ako na tvorivú menšinu inšpirujúcu spoločnosť, podobá na geto, ktoré zúfalo bojuje o prežitie.

Na prvý pohľad sa toto tvrdenie môže zdať trúfalo prehnané, veď sa naopak zdá, že sila kresťanov vo verejnom živote rastie. Až na politikov SaS, sa predsa všetci hlásia ku kresťanstvu. Manželstvo sa dostalo do ústavy. Navyše, viacerí aktivisti z AZR¹ dostali ponuku byť na kandidátkach politických strán. Okrem toho sa chystá vznik konzervatívneho denníka. Na druhej strane silu kresťanov v politike netreba preceňovať, keďže takí, ktorí neuprednostia cisára, keď príde na lámanie chleba, tvoria v týchto stranách menšiny. Hlavný prúd teda výrazne neovplyvňujú. Avšak niečo sa asi zmení: oproti doterajšiemu stavu, ktorý chtiac – nechtiac akceptoval pre kresťanstvo v politike skôr estetickú funkciu, bude narastať tendencia pozerať sa na možné praktické neúspechy kresťanskej politiky akosi viac existenciálne. Vďaka konzervatívnemu denníku budú katolíci oveľa častejšie čítať o tom, ako sa ich témy a program stávajú menšinovými. Budú čítať o tom, ako na Západe liberálny Leviatan požiera klasické manželstvo, ako obmedzuje právo rodičov na výchovu a právo kresťanských laikov podnikať či aktivizovať sa v službách v treťom sektore. Pravidelné stĺpčeky od AZR či spomienky na posledný národný pochod za život ich budú utvrdzovať v tom, že nielen Západ, ale postupne aj slovenská spoločnosť ako celok je pre kresťanskú víziu spoločenského života stratená, keď ani heroické úsilie obetavých občianskych aktivistov a radostná nálada desiatok tisícov na pochodoch nič zásadné v politike nezmení.

Neúspech v zásadných témach nebude prekvapivý, ale bude viac na očiach. V kombinácii s neúspechom v soft témach však bude ešte viac zrýchľovať proces vyčleňovania kresťanov z verejného života. Z kresťanského pohľadu soft témy, ako sú korupcia, transparentnosť, efektívna štátna správa, humánne zdravotníctvo, funkčné školstvo a pod., ktoré kresťania s nekresťanmi zdieľajú, sú tie, ktoré dnes určujú kurz vo verejnom živote. Týmito témami žijú média, tieto témy vedia aktivizovať voličov. Keď sa však pozrieme, s akými nápadmi na tomto poli prišli kresťania, či už v politických stranách, alebo v treťom sektore, nemáme veľa dôvodov na optimizmus. Zdá sa, že na túto oblasť takmer rezignovali, ako by ich ťažké témy potratov a manželstva úplne pohltili. A keď aj zaujímavé projekty existujú – či už domov pre ženy v núdzi, alebo poradňa Alexis –, sú to zväčša praktické veci, nie také, ktoré by ovplyvňovali verejnosť. Pamätá si niekto ucelenú politickú koncepciu či nebodaj štúdiu, s ktorou by prišli kresťania? Málokedy príde z kresťanského spektra petícia či otvorený list, ktorý by dokázal zaujať aj širšiu verejnosť alebo ktorý by bol na pulze dňa. A keď sa objaví z opačného tábora, kresťania sa málokedy ocitnú medzi signatármi. Výnimkou je azda iniciatíva Kto pomôže? zameraná na pomoc utečencom zo Sýrie a Iraku, ktorú podporili ľudia tak z liberálneho, ako aj konzervatívneho prostredia. Ak k tomu pridáme neschopnosť kresťanských inštitúcii správať sa dôveryhodne a transparente, ako aktuálne v prípade Katolíckej univerzity, prichádzame k záveru, že kresťania ponúkajú spoločnosti vo verejnom živote máločo zaujímavé, a že sú voči verejnému životu ako kresťania z veľkej časti rezignovaní alebo ľahostajní.

Hoci referendum upriamilo pozornosť na politický rozmer kresťanstva, zvýraznilo skôr rozmer sporu než spolupráce. Na tom by nemuselo byť nič mimoriadne, nakoniec politika je v zásade sporom o spravodlivosť medzi rôznymi chápaniami spoločného dobra. Problém spočíva v tom, že dominantný liberálny politický prúd stále neprijal kresťanov za rovnocenných partnerov, a spor vyčleňuje mimo politiku. Vidieť to na spôsobe, akým sa vedie diskusia. Kým kresťania si myslia, že pár rovnakého pohlavia nemôže uzavrieť manželstvo, lebo to nedokáže, nie preto, že sa mu to nedovolí, druhá strane apriori predpokladá, že každý pár bez ohľadu na pohlavie má právo uzavrieť manželstvo, ak o to požiada. Alebo v prípade potratov, na ktoré kresťania pozerajú ako na ukončenie nevinného života, druhá strana apriori predpokladá, že žena má právo rozhodnúť sa pre potrat. Skrátka, na kresťanov sa nazerá ako na tých, ktorí sú proti univerzálnymi ľudským právam. A kto nectí ľudské práva, nemôže byť predsa rovnocenným partnerom v debate. Kresťania sa z logiky veci ocitajú v rovnakom tábore ako Kotleba. K tomu sa prispôsobuje aj slovník. Nedávno Martin M. Šimečka písal v článku Mierka fašizmu v Denníku N o iniciátoroch referenda ako o užitočných idiotoch, ktorí pomáhajú Putinovi v jeho snahe rozbiť Európsku úniu. Aj keď by sa dalo s trochou fantázie pripustiť, že zhodou okolností sú kresťanské snahy užitočné pre Putinove zámery, nemožno sa povzniesť nad Šimečkov slovník. Idiotov nenazveme tých, ktorých považujeme za partnerov v diskusii. Ostrakizáciu náboženských ľudí azda môžme ešte viac priblížiť Tocquevillom. Formálne majú kresťania slobodu hlásiť sa ku katolíckej morálke. Ak si však dovolia kritizovať práva žien, potraty, rodovú rovnosť, ľudské práva či LGBT požiadavky, ktoré sú s ňou v rozpore, sú odsúvaní na okraj ako nemiestni radikáli. Svoj názor môžu mať, ale šíriť ho smú iba vo svojich médiách, priestor naň je v oblasti subkultúry, nie verejného života.

Neprekvapí preto, že za jeden z pozitívnych výsledkov referenda sa medzi kresťanmi považuje blížiaci sa vznik konzervatívneho denníka a už existujúci portál Konzervatívny výber. Keď môžu mať liberáli svoje noviny, tak ich môžu mať i konzervatívni kresťania. Bolo by však chybou, ak by to boli noviny, kde sa bude písať hlavne o interrupciách, homosexuálnych manželstvách či obmedzovaní náboženskej slobody. Obávam sa, že kresťanov by to len utvrdzovalo v presvedčení, že spoločnosť ide proti nim. Skôr by sa žiadalo, aby to neboli noviny pre kresťanov, ale aby to boli noviny inšpirované kresťanstvom pre objektivitu, vecnosť a pravdivosť. Kresťania by sa nemali uspokojiť, že budú písať pre kresťanov – samozrejme, že kresťanskí čitatelia si texty kresťanských autorov nájdu, ak z nich budú cítiť to, čo si myslia, ale sami nevedia celkom vyjadriť –, ale mali by mať ambíciu písať pre celú spoločnosť, a stať sa mienkotvorným denníkom. Znamená to celkom iste nepodceňovať ani soft témy. Naopak, pokúsiť sa ich robiť lepšie než konkurencia. Že to nie je nemožné, ukazuje príklad portálu Konzervatívny výber, ktorý odhodil politickú korektnosť a každý mesiac mu rastie čítanosť. Poučenie však nespočíva v príklone k bulvarizácii, ale v schopnosti zaujať k témam jasný a zrozumiteľný postoj. Konzervatívne noviny by tiež mohli získať sympatie verejnosti, ak by boli – na rozdiel od liberálnych novín – otvorené skutočnej polemike tak medzi kresťanskými autormi, ako aj medzi kresťansko-konzervatívnymi a liberálnymi pohľadmi na svet. Aj týmto spôsobom môžu snáď osloviť verejnosť a postupne si získať jej dôveru aj pre zásadné témy kresťanskej politiky. V súčasnej situácii je to však tak trochu utópia. Liberálne denníky majú vyšší rozpočet, oveľa viac novinárov, okolo seba pomerne širokú skupinu podporovateľov, aj autorov z radov elity. Ak sa však trend, ktorý som sa snažil iba v hlavných rysoch načrtnúť, má obrátiť, nemali by si klásť menší cieľ. To by bola prehra už pri štarte.

V týchto dňoch sa v Európe aj na Slovensku debatuje o utečencoch z Afriky. Najmä v liberálnych médiách sa veľa píše o neochote Slovenska prijať utečencov. Kresťania však majú jeden dobrý dôvod navyše byť otvorenými voči utečencom. Začínajú si totiž uvedomovať, že aj oni sú kultúrnymi a do istej miery už aj politickými utečencami vo vlastnej krajine. Je pekné, že medzi 1000 dobrovoľníkmi, ktorí chcú cez iniciatívu Kto pomôže? pomôcť utečencom zo Sýrie a Iraku, sú mnohí, azda aj väčšina, kresťania. Zároveň je pekné, že na výzvu zareagovali aj ľudia, ktorí sú sekulárni či dokonca aj predstavitelia LGBT hnutia. Situácie núdze nás všetkých zbližujú.