Vieme, čo treba zmeniť

Číslo 3-4/2014 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 2049
 

Najväčším rizikom referenda bol moment, keď sa otázky ocitli na Ústavnom súde. Keby bol košický súd postupoval aktivisticky, mohol referendum nielen zrušiť (povedzme ako nezlučiteľné s ľudskými právami, o ktorých naša ústava zakazuje referendum usporiadať), ale odvodiť aj právne nároky, ktoré chcelo referendum preventívne zakázať. Toto riziko sa našťastie nepotvrdilo. Naopak, najväčším problémom sa stala nízka účasť. To sa, naopak, pri tak polarizujúcej téme, neočakávalo.

Keďže moji kolegovia túto otázku rozobrali dostatočne, rád by som sa na tomto mieste zameral na budúcnosť. Referendum totiž urýchlilo a pomenovalo celý rad vecí. O krajine a stave spoločnosti dnes vieme ďaleko viac, než sme vedeli pred 7. februárom. V tomto texte by som chcel pomenovať tri z nich. Týkajú sa Cirkvi, médií a politiky.

Prvá z nich, sa týka Cirkvi a jej autority v spoločnosti. Slovensko je sekulárna krajina, to bolo každému jasné už pred referendom, dnes vieme, že väčšina spoločnosti môže byť výrazne sekulárnejšia, než je dnes. Referendum ukázalo nielen regionálne členenie krajiny, kde sever a východ hlasoval inak, ako juh a zvyšok krajiny, a tiež urbánne členenie, keď mestá hlasovali inak, ako hlasoval vidiek. V bratislavskej Petržalke sa na referende zúčastnilo 14,7 percenta, v Dúbravke niečo málo cez 15 percent, podobne ako v Banskej Bystrici. V Trnave hlasovalo 18 percent, v Nitre 18,8 percenta. Hoci rozdiel posledných dvoch miest s celoslovenským priemerom je už takmer zanedbateľný, rozdiel oproti vidieku je viditeľný. Viaceré obce okolo Trnavy dosahovali okolo 30 percentnú účasť, napríklad. Hovoriť o dôvodoch, napríklad o treste za kauzu odvolania arcibiskupa Bezáka, je čistá špekulácia. Nemáme totiž dostupné štatistiky, akí voliči prišli voliť a akí, a najmä z akého dôvodu, neprišli. Jedno však povedať možno. Ak chce byť Cirkev v mestách, najmä na západe krajiny, vplyvnejšia, musí sa zmeniť. Dobrá správa je, že má na to všetky predpoklady. Stále dostatok povolaní – kostoly ani fary nie sú prázdne. Myslím si, že pravidlo, ktorým by sa mala Cirkev viac riadiť je, aby kňazi, rehoľníci aj angažovaní laici robili viac to, k čomu cítia povolanie, na čo majú talent. Nechcem na tomto mieste spochybniť osobitý význam oprávneného trestu, ale aby bolo Cirkev viac vidieť a počuť, nesmie vládnuť pocit, že priveľa vecí sa nerobí kvôli talentu, ale kvôli poslušnosti. Týka sa to vedenia cirkevných médií, pôsobenia na školách či v charite. Dnes je napríklad tvárou starostlivosti o bezdomovcov v Bratislave páter Srholec. A napriek všetkým výhradám k jeho osobe, je to dobre. Vždy, keď ho totiž oslovia médiá, hovorí o problémoch bezdomovcov ako duchovnom probléme, kde zohráva význam aj materiálna stránka, ale problém sa nematerializuje. V poslednej dekáde sa však v Cirkvi a najmä v reholiach vyskytlo viacero ľudí s povolaním a zanietením pre službu bezdomovcom. Osobitne v Bratislave. Na škodu veci sa jej nemôžu venovať. Tento problém vidieť aj v opačnom garde. Na základných a stredných školách, ale žiaľ aj na univerzitách, pôsobia kňazi alebo rehoľníci, ktorí na to nemajú vždy potrebné predpoklady.

Poviem to priamo: príkladom pre slovenskú Cirkev v meste by sa mali stať ľudia ako Milan Bubák, ktorý dlho riadil bratislavské Univerzitné pastoračné centrum a po návrate z Ríma sa začal venovať starším ľuďom v Petržalke. Aby bola Cirkev kompetentnejšia, musí viac využívať talenty v svojich radoch. Alebo v radoch angažovaných laikov. Na všetkých úrovniach. A musí ju byť vidieť. V radoch našej Cirkvi vládne pocit, že ak veci robíme neverejne, potvrdzuje to správny motív. Samozrejme, charitu nemožno robiť kvôli médiám, nebola by to potom charita. Ale za odvedenú prácu sa netreba hanbiť, ak už pre nič iné, ako latiníci vedia: Príklady priťahujú.

A napokon, kompetentný imidž Cirkvi potrebuje aj vnútornú korekciu excesov. Nie každý je povolaný kázať o všetkom. Nie každý dokáže pomenovať a analyzovať problém. Slová každého kazateľa sú však automaticky považované za názor Cirkvi. Vyplýva z toho dôraz nielen na vzdelávanie, ale aj na istú opatrnosť a pokoru.

Po druhé, spoločenská diskusia pred referendom ukázala obrovskú mediálnu nerovnováhu. Všetky denníky, absolútna väčšina týždenníkov a tiež televízie sa otvorene postavili proti Aliancii za rodinu. Ak teda myslia konzervatívnejší ľudia svoj záujem o Slovensko vážne, bude musieť vzniknúť viac konzervatívnych médií. Nerovnováha, ktorú ukázala debata, je totiž priepastná. Reč nemusí byť hneď o veľkých elektronických médiách, ale je celkom zjavné, že minimálne internetový priestor volá po istej rekonštrukcii.

Po tretie, stav politiky. Kampaň Aliancie za rodinu ukázala aj priepasť medzi náladami a záujmami konzervatívnych voličov a ich reprezentantov v politike. Občianska spoločnosť musí byť v tomto zmysle náročnejšia. Nielen na samotné strany, aby ich postoje boli čitateľné a konzistentné, ale aj na konkrétnych predstaviteľov, ktorí tieto témy nie vždy zodpovedne zastupujú. Táto požiadavka, ako sa ukázalo, sa týka všetkých politických strán.

A napokon, posledná poznámka. Vplyvný americký sociológ Robert Putnam ukázal, ako americkým protestantským cirkvám uškodila politizácia ich agendy. De facto došlo k tomu, že cirkvi pôsobili republikánskejšie, než republikánska strana. Cirkev nie je politická strana a ani ňou nemá byť. Má myslieť na všetkých a brániť pritom Zjavenie a Kristove učenie. Aby Cirkev získala väčší rešpekt, nesmie obchádzať žiadne misijné územie, a teda sa musí venovať aj sexuálnym menšinám a ich problémom. Aj tam, ako napokon všade, sa odohrávajú drámy, aj tam ľudia potrebujú pomoc, aj tam čakajú mnohí na podanú ruku. Kristus prišiel na zem pre nás všetkých. A keď sa človek pozrie na Západ, na predmestia plné imigrantov, na sociálne utrápených ľudí, ktorí volajú po eutanázii, na ľudí, ktorí trpia v rodinách či mimo nich, v centrách miest či na ich okrajoch, nie je to len problém ich myslenia a morálky, nie je to len problém nešťastnej životnej voľby, ale aj problém chýbajúcej podanej ruky. Nádeje, ktorú musí trpiacemu človeku niekto doniesť. Samozrejme, nesmieme myslieť len na Slovensko, v mnohých krajinách sa žije horšie ako u nás. Ale aj Slovensko je v tomto zmysle misijným územím. A je našou povinnosťou pokúsiť sa o zlepšenie.