Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Husľový recitál Julie Fischer

Číslo 3-4/2014 · Žofia Majdeková · Čítanosť článku: 1440
 

V piatok 10. októbra 2014 sa v rámci jubilejného 50. ročníka Bratislavských hudobných slávností uskutočnil husľový recitál Julie Fischer s klavírnym doprovodom Julianny Andejevy. V plnej sále Slovenskej filharmónie zneli J. S. Bach (Sonata in E major BWV 1016), S. Prokofjev (Sonata No. 1 in F minor Op. 80) a J. Brahms (Scherzo for violin and piano in C minor WoO posth. 2 a Sonata No. 3 in D minor Op. 108).

Hlavná hviezda večera Julia Fischer odohrá ročne popri vyše päťdesiatke husľových recitálov aj minimálne jeden klavírny, čo je dostatočne zaujímavý fakt sám o sebe. Jeho význam však vynikne až v kontexte programu vypočutého koncertu. Totiž, ak je na programe husľová sonáta s doprovodom klavíra, môže to viesť a často aj vedie k chápaniu klavíra ako doplnku významnejších husieľ.

Julia Fischer, ktorá hrala spamäti, svojou interpretáciou Bachovej sonáty dokázala, že pozná klavírne party na podobnej úrovni ako jej spoluhráčka, a navyše nechávala vyznieť klavírny vklad, aby doplnil to, čo chýba husliam na vystavanie pôvabnej štruktúry hudobnej skladby. Nespochybniteľná genialita skladateľa, ktorého zámerom v tomto prípade bolo ponúknuť hudobníkom skôr duo rovnocenných nástrojov než husľovú sonátu s doprovodom, celkovému dojmu napomohlo.

Ďalší priebeh koncertu ukázal, že Bach bol primeraným úvodom, čo sa týka dialógu nástrojov, aj hĺbky hudbou zachytených tém. Skladba Sergeja Prokofieva, ktorú skladateľ dokončil v roku 1946, teda sedem rokov pred svojou smrťou, zanechala dojem dôvtipného dialógu o živote, miestami ironického avšak bez ujmy na hĺbavosti, a v širokej škále zachytených emócií a lyriky. Zvláštnu pozornosť poslucháča si vyžiadal motív, ktorý znel v úvode i k záveru sonáty. Ak mohli tóny pripomínajúce zvuk vetra na smutnom mieste – ponúka sa asociácia cintorína – na začiatku pripadať nečakané a znepokojujúce, na konci zneli ako logické vyústenie tém, ktoré boli postupne sprostredkované. Skladbu naozaj možno chápať ako sprevádzanie životom s melancholickým podtónom, ale to vôbec neznamená, že by nesmela byť chápaná širšie. Naopak, tam, kde sa hovorí o hudobnom znázornení života, sa môžeme odvážiť klásť si otázku, či sa nedá priebeh života vzťahovať aj na hudbu samotnú, resp. život hudobného diela. Naozaj, je oprávnené pýtať sa, či citeľnú melanchóliu Prokofievovej sonáty nemôžeme chápať tak, že skladateľ do nej votkal predzvesť osudu hudby, ktorej autorom sa diktuje, ako majú komponovať, a diela, ktoré nespĺňajú kritériá, sa odmietajú.1

Po prestávke to bola interpretácia J. Brahmsa, ktorá potvrdila reputáciu Julie Fischer ako fenomenálnej huslistky. Po výborne zvládnutom Scherze c mol si obecenstvo mohlo vychutnať husľovú sonátu, ktorá vznikla v osemdesiatych rokoch 19. storočia.

Prvá časť sonáty Allegro predstavila nástojčivý motív s tragickým podtónom. Druhá časť Adagio pripomínala krásnu pieseň bez slov. Tretie Un poco presto e con sentimento bolo napriek molovej tónine veľmi hravé a výborne pripravilo poslucháčov na záverečné Presto agitato, ktoré –napriek svojej starostlivo vypracovanej štruktúre – budilo dojem strhujúcej živelnosti.

Búrlivý potlesk publika a vyžiadané dva prídavky boli logickým následkom vypočutej hry. Mnohí z nadšených poslucháčov si isto kládli otázku, čim sa tento koncert odlišoval od iných, presnejšie, čím bol lepší.

Bez spochybňovania talentu a zručnosti klaviristky tvrdíme, že odpoveďou je spôsob interpretácie sólistky.

Po prvé Julia Fischer hrala spamäti, očividne výborne zoznámená s oboma partami. To jej dávalo slobodu verne tlmočiť posolstvo skladieb, písané rečou hudby, pretože sama nimi bola predtým uchvátená, dôkladne ich preskúmala, do hĺbky pochopila a prijala za svoje. Plní tak funkciu sprievodcu, ktorý vedie návštevníkov po jemu dobre známych miestach a odovzdáva hosťom vzácne, ním samým prežité skúsenosti s dotyčným miestom. V žiadnom prípade nejde o suché naučené fakty, resp. čítanie nôt. Poslucháč má skôr dojem, že počúva pútavú reč založenú na osobnej skúsenosti s rozmerom tajomstva a krásy.

Po druhé výnimočnosť hry sa prejavuje aj v tom, že Julia Fischer sa s hudbou zjednocuje. Tak ten, kto počúva hru Julie Fischer, má akoby priamy vstup k tomu, o čom hudba hovorí a čo sa lepšie precíti, než zachytí do slov. Ide najmä o vyššie naznačený rozmer krásy a tajomstva. Účelom článku ani nie je pokúšať sa písať o tom, čo sa dá v hudbe nájsť, skôr si kladie za cieľ pozvať čitateľa k návšteve kultúrnych ustanovizní a objavovať v reči umenia – v tomto prípade hudby – odpovede, ktoré mu dokáže dať a ktoré čitateľ dokáže prijať.

Autorka pôsobí ako jazyková lektorka a zároveň je výkonnou riaditeľkou Spoločenstva Ladislava Hanusa.



1 - Hovoríme o Sovietskom zväze v rokoch 1946 (rok vzniku sonáty) - 1953 (rok úmrtia autora), kde bola „západná“ hudba odmietaná. Prokofjev prežil dlhé roky v Paríži a USA, ale cnelo sa mu po domove a chcel zabezpečiť svojim deťom ruské detstvo. Posledné roky života prežil pri Moskve. Komponoval, ale mnohé diela nedostali schválenie od úradov a mnohé musel dokonca prepísať, aby schválenie dostali.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.