Totalita naruby

Číslo 2/2006 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 3644
 

Totalita naruby
V ako vendeta (V for Vendetta, USA/Nemecko 2006, 132 min.)
Réžia: James McTeigue,
scenár: The Wachowski Brothers, kamera: Adrian Biddle,
hudba: Dario Marianelli.
Hrajú: Natalie Portman, Hugo Weaving, Stephen Rea, Stephen Fry, John Hurt, Rupert Graves.

„Zničením jednej budovy môžete zmeniť svet k lepšiemu.“ Neveríte? Nuž, možno tomu neverí ani spoločnosť Warner, ktorá po teroristických útokoch v Londýne odložila premiéru filmu V ako vendeta. Alebo je to inak a s myšlienkou až taký problém mať nebude, len bolo treba z komerčných dôvodov počkať pár mesiacov na vhodnejšiu atmosféru, kým v Londýne usadne prach po výbuchoch. Tak či onak, nový film bratov Wachovských, ktorých preslávil Matrix, je anti-utopickým ľavicovo-liberálnym brakom, ktorý všetko obracia naruby: fašistami sú kresťania, obeťami hollywoodská ľavica alebo, ako hovorí Patrick Buchanan, HollyLeft.

Bol by to klasický príklad anti-utopického žánru. Ďalší príbeh k Huxleyho Prekrásnemu novému svetu alebo Orwellovmu 1984. Zločinný režim budúcnosti, monokraticky kontrolovaná vláda médií, kultúry aj trhu, represívnych zložiek štátu. Pre lepšie pochopenie pre západného diváka je potrebná skratka, rozumej fašistické symboly, čierne uniformy, koncentračné tábory atď. Ale nie je. Autor recenzie nepozná komiksový román Alana Moora V for Vendetta, ktorý slúžil ako predloha, o niečom však azda vypovedá skutočnosť, že Moore sa pôvodne na filme podieľal, ale neskôr sa od neho dištancoval. Hoci sa o jeho diele píše ako o reakcii na thatcherizmus, tak plytký asi nebol. Napokon, ako sám kdesi povedal, extrémnymi pólmi v jeho príbehu bol anarchizmus a fašizmus, čo je minimálne férové videnie dvoch okrajov spektra, zatiaľ čo vo filme proti sebe stojí klérofašizmus a HollyLeft. Katolícki fašisti predstavujúci koalíciu amerických neokonzervatívcov (odkazov na Busha je toľko, že som sa musel pri niektorých scénach smiať), náboženských fundamentalistov (áno, predovšetkým katolíkov, inak synonymum pre pedofilný klérus), klasických represívnych pravičiarov, čo do omrzenia skloňujú slová zákon, poriadok a polícia (hoci ma sklamalo, že ju symbolizuje minister obrany, a nie minister vnútra, koľký to necit...), a napokon odporcov homosexuálnej loby, moslimskej imigrácie a multikulturalizmu. Skrátka, klasickí totalitári podľa Hollywoodu. Na strane druhej, disent predstavujú ich „obete“, predovšetkým herci (konečne sme sa dočkali: herci ako utláčaná spoločenská trieda!), ktorí napríklad v jednej dojímavej scéne spomínajú na staré slobodné časy, keď ešte vznikali homosexuálne filmy, ďalej homosexuáli, moslimovia, ba dokonca zberatelia moslimských artefaktov (Vlastníte Korán? Patríte za mreže!), a, samozrejme, okrem elity je de facto zotročený celý národ, ktorý si vo svojej naivite a zotročení nič neuvedomuje. Mohol by to byť anti-utopický príbeh. Ale nie je. Namiesto zobrazenia prirodzeného sveta v diele Aldousa Huxleyho a slobody podľa Orwella je všetko naruby. Neprirodzené sa nazýva prirodzeným a neslobodné slobodným.

Celý príbeh má aj masku, masku Guya Fawkesa, katolíckeho buriča zo 17. storočia. Náš rebel, zakladateľ a vodca povstania (hlas Huga Weavinga), sa chystá – podobne ako historický Fawknes – vyhodiť do povetria budovu parlamentu, a to presne 5. novembra. Aby bol jasný význam symbolu, treba azda dodať, že celý príbeh sa odohráva v Británii, ide o britský parlament a britský národ. Človek-milión, súčiastka v stroji, ktorá si uvedomí vlastnú dôstojnosť a hodnotu, je prostá a krásna Evey (Natalie Portman). Mimochodom, jej krása je to jediné, na čom sa všetky kritiky asi zhodli, ale to je len poznámka na okraj.

Náš rebel v maske, osloboditeľ podrobeného ľudu, ktorému je vlastný pátos a jazyk Shakespeara, ale ktorému nie sú vzdialené ani vraždy (nielen tyranovraždy), v úvode šľachetne zachráni krásnu Evey pred znásilnením. Ich vzťah, oscilujúci od rodičovsky autoritatívneho po skryto milenecký, tvorí niť celého príbehu. Muž v maske odkryje pred Evey skutočnú tvár režimu a okrem pravdy jej ponúkne aj to najlepšie zo starých čias: anglické raňajky, ktorým dominovala chuť, či klasické čierno-biele filmy. A umenie. Evey má – ako by povedal znalec – kádrový profil, ktorý jej umožňuje veci chápať. Jej rodičia totiž proti tyranovi Sutlerovi (John Hurt, ktorého úloha Winstona Smitha z 1984 vytvára nepatričné prepojenie) aktívne bojovali a zaplatili za to životom. A Evey si na to spomína. Hoci to vyvoláva skôr pochybnosti o scenári (napríklad ako je možné, že žena, ktorú pripravil režim o rodičov, potrebuje spoznať, odhaliť skutočnú tvár režimu), nechajme ich bokom a pokračujme tým, že vďaka obyčajnému životu obyčajnej Evey spoznáme svet mediálnej manipulácie aj podzemia, v ktorom sa skrývajú napríklad homosexuáli a podobne. Evey sa prirodzene otrasie a v závere filmu sama spustí vlak, ktorý naložený výbušninami privodí výbuch nenávideného parlamentu.

Dej si nezaslúži bližšiu pozornosť, stačí, keď spomenieme, že okrem rastúceho protestu podzemia sledujeme aj vnútorný rozklad režimu, ktorý si nielenže nevie poradiť so svedomím zotročených Britov, ale ani s mužom v maske, ktorý sa pohybuje voľne ako Batman. Happy-end je prirodzene dokonalý, v závere sme svedkami nielen masových protestov v uliciach, pacifizmu represívnych zložiek zoči-voči ľuďom (resp. hlavného vyšetrovateľa zoči-voči Evey), ale aj zabitia všetkých tyranov – od Sutlera po jeho „Beriju“. To je však vedľajšie, pretože celý film sa veľmi rýchlo stáva nezaujímavým, preideologizovaným a preplneným odkazmi na Busha, homosexualitu či Cirkev. V takej miere, že to dosahuje efekt propagandistickej agitky, nie svojbytného umeleckého diela. Ide skrátka o film, na ktorý sa za rok-dva zabudne a nikomu nebude stáť ani za reč. Pre potreby súčasnosti je však užitočné poukázať na jeho obrátené vnímanie reality. Najmä ak ho, napríklad, recenzentka Pravdy Jana Opoldusová považuje za „podobenstvo“, ktoré kladie otázky, ktoré „neodoženiete ani cestou z kina“. Aké? Nuž, napríklad, o „terorizme, slobodnej voľbe, mocou zaslepených politikoch...“ (Pravda, 18. 4. 2006) Ktovie, či by Pravda o filme nepísala rovnako, aj keby bol vysielaný v roku 1986. Za „zaujímavý a určite nie tuctový“ považuje film aj recenzent denníka SME Miloš Ščepka (SME, 21. 4. 2006), hoci v ňom sám vidí aj agitku. Nepochopiteľne však delí publikum na to, ktoré totalitu zažilo, a na to, ktoré ju nezažilo. Ako keby bol celý problém len v nedokonalom zobrazení totality, a nie v tom, čo sa za totalitu vydáva. Podobne, a, žiaľ, už tradične, hlavný obsahový problém filmu ignoruje aj recenzent Týždňa Vlado Kurek (.týždeň, 8. 5. 2006), čo prekvapuje o to viac, že keby sa ktorýkoľvek z redaktorov Týždňa išiel na film pozrieť, tak by si nevšimol zlú kameru, ale predovšetkým trápny obsah filmu. Prirodzene, namierený presne proti tomu, čomu redaktori tohto týždenníka sami veria.

Film je teda napriek všetkému užitočným svedectvom. Nielen o HollyLeft, ktorá sa nám pred očami arogantne štylizuje do polohy obete, ale je tiež svedectvom o súčasnej kritike, ktorá si totalitu naruby vo filme vôbec nevšimla. Mimochodom, slovenská kritika sa neohradila ani proti tomu, že hlavným symbolom Sutlerovho režimu bol červený dvojkríž...

Jaroslav Daniška