Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Čo možno spraviť za dva milióny

Číslo 3-4/2014 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 1802
 

Vladimír Krčméry: Ženie ma zlé svedomie. Rozhovory s Martinom Hanusom a Jozefom Majchrákom, Bratislava, W Press, 2014

Vladimír Krčméry je ojedinelý a v slovenskom verejnom živote mimoriadny muž. Nielen v súčasnosti, ale aj v našich dejinách len ťažko nájdete človeka, ktorý by chudobným tohto sveta pomáhal viac ako on, kto by dokázal vybudovať tak úspešnú sieť inštitúcií ako on. A predsa, pri všetkej úcte k jeho dielu, je trochu problém hovoriť o ňom ako o morálnej autorite. Vladimír Krčméry síce dobre vidí svoj cieľ, a tento cieľ je šľachetný a úctyhodný, občas sa však stane, že pre veľkosť cieľa opomenie význam prostriedkov, ktoré k nemu vedú.

Jozef Majchrák a Martin Hanus, novinári z týždenníka .týždeň, si tohto Krčméryho rozmeru boli dobre vedomí a pokúsili sa pochopiť, prečo to tak je. Lepšie povedané, pokúsili sa ukázať, ako tento rozpor chápe samotný Krčméry.

Kniha má šesť kapitol, ukazuje Krčméryho mladosť, jeho rodinný pôvod a zázemie počas komunizmu, určujúci vplyv strýka a vodcu podzemnej Cirkvi Silvestra Krčméryho na život mladého Vladimíra, ukazuje ako vďaka tomu Vladimír Krčméry od mladosti myslel ponad hranice a ako tento rozmer zmenil po roku 1989 jeho život. Rozhovor sa nevyhne najmä domácim politickým a iným kompromisom, ktoré musel Krčméry absolvovať, prečo založil vysokú školu a ako zdôvodňuje jej fungovanie, a v neposlednom rade ukazuje jeho náboženské a politické myslenie, často prekvapivé, občas trochu chaotické a nesúrodé, v každom prípade autentické. Najzaujímavejšou kapitolou je však niečo, čo sa netýka Krčméryho mladosti alebo pôsobenia na Slovensku, ale jeho misií vo svete. Kapitola Zachránili ma misie je žiaľ príliš krátka, najmä keď si čitateľ uvedomí jej nesmierne vážny obsah.

O Silvestrovi Krčmérym a podzemnej Cirkvi sa v knihe nedozvieme nič nové, pochopíme však, čo podobné rodinno-náboženské zázemie pre mladého človeka v čase komunizmu znamenalo, ako ho formovalo. Na škodu veci chýba rozobratie vzťahu medzi bratmi Vladimírom (otcom) a Silvestrom a vôbec fungovanie Krčméryovskej rodiny, ktorej časť čelila tvrdej perzekúcii a časť sa tešila istým slobodám a privilégiám, napr. možnosti cestovať na Západ. Platí to aj napriek tomu, že v tretej kapitole sa o rodine trochu hovorí. Zaujme najmä vzťah k Československu, či odkaz na Hlinkovu stranu HSĽS.

Kapitola o cestovaní do Ruska je zaujímavá najmä ako potvrdenie skutočnosti, že to Kolakovičovi žiaci mysleli s učením svojho chorvátskeho profesora vážne. Príležitosť na cestovanie do Ruska okamžite využili, aj keď to bolo o dlhých štyridsať rokov neskôr, ako ich na podobné cesty pripravoval Kolakovič. Spomienky Vladimíra Krčméryho na Tomislava Kolakoviča sa vo viacerých bodoch odlišujú od svedectiev iných, ak už necháme bokom spor o to, či sa Kolakovič cez vojnu dostal do Moskvy alebo nie (čomu sa venoval napr. historik Jablonický, ktorý preukázal opak). Prvýkrát sa tu však stretneme s podstatou misionárskeho odhodlania, ktoré je Vladimírovi Krčmérymu vlastné. Je to rozhodné stotožnenie sa s cieľom, bez akýchkoľvek pochybností, a jeho sledovanie často malými krokmi, na pohľad občas až na hranici toho, či to má alebo nemá zmysel. Zmysel akýmkoľvek podobným krokom však nedáva len vnútorné presvedčenie, ale aj isté nastavenie, či skôr prednastavenie: viera, že aj náhodný, pre niekoho azda až zblúdilý a ojedinelý skutok, ako je dovezenie Biblie niekam do komunistickej Moskvy, môže zmeniť niekomu život. A ten niekto môže zmeniť život nielen sebe, ale aj mnohým iným.

Vrcholom knihy je kapitola o misiách, ktorým sa Krčméry venuje dnes. Čísla sú ohromujúce: Krčméry sa venuje asi sto projektom v tridsiatich krajinách sveta. A sú to tie najproblémovejšie a najchudobnejšie kúty sveta, ako Južný Sudán, Haiti, Rwanda, Kambodža či dokonca Severná Kórea. Je neuveriteľné, ako Krčméry používa pri tejto práci de facto ten istý prístup ako pri pašovaní Biblií do Sovietskeho zväzu. Odhodlanie ísť na miesto, doniesť čokoľvek a využiť každého, kto môže niečím prispieť. Raz je to podnikateľ, inokedy lekár, ktorý hľadá zmysel života a chce odísť na rok preč, alebo minister, či premiér, ktorý poskytne vládne lietadlo. Patrí k tomu aj korupcia („u nich sa to volá výkupné“) a čitateľ pochopí, že Krčméry to nerobí pre svoj prospech, ale pre záchranu životov iných. Trochu krkolomný je Krčméryho príklad, v ktorom sa porovnáva s pôrodníkom, ktorý sa rozhoduje, či má zachrániť aspoň jedno dieťa z dvojičiek, ak je jasné, že jedno neprežije, alebo to „fundamentalisticky nechať na prírodu“. Podobný fundamentalizmus neexistuje, príklad je preto zavádzajúci.

Krčméry sa nám tu však predstaví v tom najlepšom svetle: dozvieme sa napríklad, ako v Haiti uniesli jeho syna a ako sa zachránil. Mimoriadne na tomto príbehu je, že sa nikdy nedostal do bulvárnej tlače, hoci by Krčmérymu podobná publicita mohla v niečom pomôcť. Ukazuje to, že nemyslí na seba, a ani nie je ochotný niektoré hranice prekročiť.

Číslo, ktoré však čitateľovi musí najviac vyraziť dych, je číslo o celkových nákladoch Krčméryho misií vo svete: rozpočet tých sto projektov je vo výške dva milióny eur. Ak existuje v celej knihe jedna veta, ktorá má zmeniť niečo v našej politike, konkrétne našej zahraničnej pomoci, je to práve táto – dôkaz o tom, čo sa dá vo svete robiť s dvomi miliónmi eur.

A na záver dva paradoxy v Krčméryho myslení. Ten prvý sa týka jeho schvaľovania americkej zahraničnej politiky predchádzajúcej dekády na Blízkom východe, osobitne pokiaľ ide o násilnú zmenu tamojších autoritárskych režimov. Krčméry intervenciu v Iraku, ale aj v ďalších krajinách prekvapivo schvaľuje. Keď je konfrontovaný s tým, že podobná politika spôsobuje stav, ktorý je horší ako status quo ante, vysporiada sa s tým s hypotézou, že situácia sa ešte môže zlepšiť. Od človeka, ktorý na vlastné oči vidí dramatické dôsledky podobnej politiky, je to prekvapivý a nekonzistentný názor.

Druhý paradox čaká čitateľa v závere knihy, pri diskusii o homosexualite. Krčméry ju vidí ako chorobu, preto homosexuálny sex nepovažuje za hriech. Konkrétne hovorí: „Títo ľudia získali odlišnú sexuálnu orientáciu, a keď dozrejú a začnú sexuálne žiť, už to v ich prípade nie je vedomé porušenie Božieho príkazu.“ Ešte väčší chaos vznikne, keď do svojich úvah zapojí otázku svedomia: „Keď majú vo svojom svedomí pocit, že nerobia nič zlé, sú len dve možnosti: buď majú skazené svedomie, alebo je to skutočne tak. (...) Ak on nemá pocit hriechu, prečo ho mám presviedčať o pocite hriechu?“ Nejde len o to, že si Krčméry v závere kladie zle otázku, niečo podobné od neho naozaj nikto neočakáva. Ide skôr o to, že celú otázku komplikuje. A na rozdiel od hriechu ako prejavu konkrétneho ľudského správania (čo sa týka rovnako homosexuálov ako heterosexuálov), zbytočne napáda identitu homosexuálne orientovaného človeka. Jeho názor, napriek pôvodne tolerantnejšiemu postoju k spoločensko-politickej otázke registrovaných partnerstiev, je tak napokon otvorene neprijateľný, najmä pre samotných homosexuálov. Ich ľudská prirodzenosť sa totiž ničím a nijako od heterosexuálov neodchyľuje.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.