Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Sobáš a rozvod v pravoslávnych cirkvách

Číslo 3-4/2014 · Cyril Vasiľ SJ · Čítanosť článku: 6586
 

Špecifický teologický a praktický postoj pravoslávnych cirkví týkajúci sa odlúčenia manželov, rozviazania ich manželského zväzku i rozvodu a ich eventuálnej možnosti pristúpiť k novému sobášu s cirkevným požehnaním bol ešte pred niekoľkými desaťročiami objektom záujmu iba úzkeho kruhu katolíckych teológov a právnikov. V posledných rokoch sa však tieto témy stali predmetom zvedavosti a záujmu aj u širokého publika. Stalo sa tak hlavne z dvoch dôvodov:

  1. V dôsledku rastúcej migrácie sú pastieri Katolíckej cirkvi na Západe čoraz viac konfrontovaní s potrebou odpovedať na žiadosti o dovolenie uzavrieť zmiešané manželstvo, v ktorom jedna zo strán je katolícka a druhá pravoslávna. Počas prípravy na manželstvo sa často naskytne situácia, v ktorej pravoslávna stránka prizná, že v minulosti vo svojej pôvodnej krajine už uzavrela cirkevné manželstvo v Pravoslávnej cirkvi, ktoré však stroskotalo, a po civilnom rozvode bol manželský zväzok kompetentnou autoritou Pravoslávnej cirkvi vyhlásený za rozviazaný. Táto cirkevná vrchnosť vydala aj dokument, v ktorom sa vyhlasuje, že manželstvo už nie je viac platné, že bolo rozviazané, že bolo z neho sňaté požehnanie, a podobne (používané termíny sa menia a nie vždy majú zreteľný právnicky význam), a že danej osobe bola poskytnutá možnosť uzatvoriť nové manželstvo. V takýchto prípadoch sa pre katolícku stranu a pre pastierov Katolíckej cirkvi vynárajú naliehavé otázky: Ako chápať alebo interpretovať túto prax Pravoslávnej cirkvi? Aké morálne, právnické a pastoračné dôsledky vyplývajú pre katolíckych veriacich, ktorí sa chcú zjednotiť v manželstve s osobou, ktorá bola rozvedená, a následne Pravoslávnou cirkvou uznaná za „slobodnú k uzatvoreniu manželstva"?
  2. Ďalším motívom rastúceho záujmu je narastajúca debata v niektorých katolíckych kruhoch ohľadom praxe ekonómie – (gr. oikonomia)! v Pravoslávnej cirkvi v prípadoch rozvodu a nových manželstiev.
Pokúsime sa preto analyzovať historický pôvod rôznych postojov pravoslávnych cirkví k riešeniu manželských káuz,1 predstavíme krátku syntézu teologickej reflexie a pastoračných i právnych procesov, ktoré si tieto cirkvi osvojili počas stáročí. Nakoniec sa pokúsime odpovedať na dve otázky:
  • Aké má byť stanovisko katolíckych hierarchov a kompetentných tribunálov, keď hodnotia dekréty alebo dokumenty vydané pravoslávnymi cirkvami, v ktorých je reč o neplatnosti, rozviazaní alebo rozvode manželskej zmluvy v pravoslávnych cirkvách s príslušným dovolením uzavrieť nový sobáš?
  • Bude možné považovať prax pravoslávnych cirkví za východisko alebo inšpiráciu tvárou v tvár rastúcej nestabilite sviatostných manželstiev a riešenie pre pastoračný postoj pre tých katolíkov, ktorí po zlyhaní sviatostného manželstva a nasledujúcom civilnom rozvode uzavreli druhý sobáš civilnou formou?

Nerozlučiteľnosti sviatostného manželstva na Východe a na Západe.
Spoločné pramene a ich rozdielne interpretácie

Pri skúmaní toho, ako sa formovala myšlienka nerozlučiteľnosti manželstva medzi kresťanmi v prvých storočiach, musíme konštatovať a uznať, že prvotná Cirkev nevypracovala osobitnú teóriu manželského práva. Texty sv. Pavla, ako aj evanjeliová tradícia synoptikov predstavujú prianie prezentovať Kristovu náuku, pokiaľ ide o dôstojnosť manželstva, v konkrétnych situáciách daného prostredia, čiže pre kresťanstvo, ktoré povstávalo zo židovských koreňov, a tiež pre kresťanstvo, ktoré sa rodilo a ktoré sa vyvíjalo v rímskych a gréckych kultúrnych súvislostiach.

Podľa mienky exegétov sa práve pre tento dôvod v Matúšovom texte, ktorý zakazuje rozvod, nachádza aj klauzula týkajúca sa prípadu konkubinátu, nezákonného spojenia, smilstva. (Mt 5,32; 19,9). V chápaní tej doby bolo totiž sociálne, psychologicky a aj prakticky nemysliteľné a neprijateľné, aby manžel ďalej žil s manželkou, ktorá ho podviedla. Tento postoj vychádzal zo starozákonného vnímania, ktoré máme zaznamenané v Knihe proroka Jeremiáša. Žena, ktorá spáchala cudzoložstvo, bývala legitímne zavrhnutá svojím manželom, ten sa k nej viac nemohol vrátiť a ani ona sa nemohla vrátiť k svojmu manželovi. Táto žena sa pokladala za poškvrnenú a manžel, ktorý by ju prijal, mal by takto podiel na jej hriechu: „Keď muž prepustí ženu a ona odíde od neho a oddá sa inému mužovi, či sa ešte vráti k nej? Či nie je takáto žena celkom sprznená?" (Jer 3,1).

Rovnakým tónom hovorí aj zákonodarstvo Knihy Deuteronómium 24,2-4: „ … Keď odíde a vydá sa za iného muža a on k nej bude mať tiež odpor, dá jej priepustný list a pošle ju zo svojho domu, alebo zomrie, prvý muž si ju nebude môcť opäť vziať za ženu, lebo je poškvrnená a bola by to ohavnosť pred Pánom…"

Matúšova klauzula – okrem prípadu smilstva, okrem prípadu konkubinátu, nezákonného spojenia – v priebehu exegetických a právnych interpretácií prispela v ďalšom procese k rozličného chápania nerozlučiteľnosti manželstva. Na tomto mieste nemienime analyzovať rôzne formy exegézy Matúšovej klauzuly. Stačí si uvedomiť, že cudzoložstvo, a predovšetkým cudzoložstvo manželky, bolo kresťanmi považované za ťažký hriech proti manželskému zväzku a vo všeobecnosti sa aj u prvých kresťanov pokladalo za dostatočný dôvod na roztrhnutie zväzku a na oddelenie manželov. V každom prípade zostáva otvorená otázka, či toto oddelenie, spôsobené cudzoložstvom, otváralo obom stránkam alebo aspoň tej nevinnej, cestu k uzatvoreniu nového manželstva, alebo nie.

Basilio Petrà poznamenáva, že skutočný problém sa týka toho, aký význam sa pripisuje príkazu nerozdeľovať to, čo Boh spojil (porov. Mk 10,9). Tradícia, ktorá sa vyvinula na pravoslávnom Východe, interpretuje tento príkaz ako morálny imperatív, ktorý môže hriešny človek nedodržať alebo prestúpiť: v takomto prípade by slova porneia bolo interpretované ako skutočná výnimka z nerozlučiteľnosti manželstva. Tradícia prijatá na Západe, ktorá sa stala bežnou v Katolíckej cirkvi, ako v latinskej, tak aj vo východných, vidí v tomto príkaze stanovenie objektívneho charakteru manželského zväzku, ktorý manželia ani svojím následným správaním nemôžu už rozviazať. Podľa Pánových slov totiž manželstvo ustanovuje zväzok natoľko silný a stabilný, že zostáva nedotknutý a dokonalý aj po oddelení manželov a každý pokus o nový manželský zväzok sa preto rovná cudzoložstvu. 2

Treba brať do úvahy aj terminologické ťažkosti. V duchu západnej kánonickej tradície a jej terminológie, ktorú prijali aj východné katolícke cirkvi, sme dnes zvyknutí rozlišovať rozličné termíny:

  • oddelenie (separatio): rozluka manželov pri zachovaní trvania manželského zväzku;
  • rozviazanie (scioglimento) manželského zväzku: keď ide o manželstvo ratum et non consumatum alebo na základe Pavlovho či Petrovho privilégia;
  • vyhlásenie neplatnosti manželstva: ide o rozhodnutie, že manželstvo fakticky nebolo nikdy skutočne a zákonite uzavreté, napríklad v prípade nejakej prekážky alebo pre chybu súhlasu;
  • rozvod: ide o taký osobitný spôsob zásahu občianskej autority, skrze ktorý je manželský zväzok z občianskeho hľadiska rozviazaný a stránkam je daná možnosť uzavrieť nový civilný sobáš; Katolícka cirkev v prípade sviatostného manželstva pokladá občiansky rozvod z duchovného pohľadu a tiež z hľadiska trvania sviatostného manželského zväzku za nepodstatný, irelevantný. V takomto prípade každé nové spolužitie, hoci by existovalo vo forme nového občianskeho manželstva, sa kladie na úroveň stavu ťažkého hriechu, ktorý vytvára prekážku pre prijímanie Eucharistie.

Táto terminologická rozmanitosť je výsledkom historického vývoja, a preto by nebolo správne automaticky očakávať, že aj starovekí prvokresťanskí autori alebo právnické pramene prvých storočí ju používali dôsledne a rovnako. Osobitne musíme mať na mysli určitú variabilitu terminológie medzi východnými autormi či už starovekými, alebo súčasnými.

V prvých piatich storočiach cirkevní otcovia vo všeobecnosti jasne podporovali princíp nerozlučiteľnosti manželstva a nelegitimity nového manželstva, ak došlo pre cudzoložstvo jednej zo strán k odlúčeniu manželov v prvom zväzku. Niektoré nejasné miesta alebo určité racionálne porozumenie v niektorých ľudsky dramatických prípadoch a prípadná pastoračná tolerancia v niektorých osobitých a jedinečných situáciách, ktoré protirečia evanjeliu, ešte nevrhajú tieň na všeobecný princíp odmietania rozvodu a predovšetkým odmietania nového manželstva rozvedených osôb.

Túto radikálnu pozíciu, ktorú prinieslo kresťanské chápanie manželstva, potvrdzuje aj cirkevné zákonodarstvo prvých storočí, ktoré bolo formulované na miestnych i ekumenických synodách a konciloch.

Rímske a byzantské občianske zákony a ich vplyv na rozvod a nasledujúce nové manželstvo

Rímske právo predkresťanského obdobia poznalo a upravovalo predpisy rozvodu pre dva typy dôvodov: na základe dohody stránok (dissidium) alebo s prepustením niektorej zo stránok na základe viny (repudium). Okrem toho bolo dôvodom na rozvod aj to, ak jedna zo stránok stratila osobnú slobodu alebo občianske postavenie.

Kresťanskí cisári sa iba s veľkou obozretnosťou púšťali do úprav rímskych zákonov. Cisár Konštantín v Konštitúcii z roku 331 špecifikoval a presne určil dôvody, pre ktoré bolo možné sa rozviesť a prepustiť previnilú stránku. Ako vina, ktorá dovoľovala repudium ženy, sa uvádzalo cudzoložstvo, pokus o otrávenie a prostitúcia; pri manželovi to bola vražda, zhanobenie hrobov a pokus o otrávenie. Táto Konštitúcia nepripúšťala iné príčiny pre rozvod a každé jej porušenie bolo trestné.

Cisárom Konštantínom uskutočnená inovácia v manželskom práve, ktorá stanovovala prísnejšie podmienky pre rozvod, bola však v roku 363 zrušená. Po nej máme úpravy z roku 421 od cisárov Konštanca II. a Honória, pri ktorých sa predpokladali viaceré dôvody rozvodu, od magna crimina až po mediocres culpae. Ďalší krok vo vývoji rímskej manželskej legislatívy súvisí s nástupom cisára Teodózia, ktorý v roku 449 ustanovil, že rozvod je legitímny, ak preň existuje spravodlivý dôvod, ako cudzoložstvo, pokus o vraždu partnera a zhanobenie hrobov.

Najväčší reformátor rímskeho práva, cisár Justinián (527-565), si želal, aby jeho reforma manželského práva bola aplikovaná aj v Cirkvi. V Novele 111 a Novele 117 (ut liceat) z roku 542 Justinián zrušil možnosť rozvodu skrze vzájomnú dohodu. Prestúpenie tejto Novely sa trestalo podľa Novely 134 z roku 556 trestom zatvorenia do kláštora. Tento, v podstate dobre mienený, Justiniánov pokus však vyvolával veľa ťažkostí aj napätí, a preto jeho nástupca Justinián II. (685-695 a 705-711) znovu umožnil rozvod po vzájomnej dohode stránok. Iní cisári, predovšetkým z isaurskej dynastie, Lev III. (711-741) a Konštantín V. (741-775), sa pokúsili odstrániť z legislatívy tento typ rozvodu. To sa nakoniec stalo v Ekloge Leva III. z roku 740, ktorá bola potom zdokonalená a v legislatíve Bazila Macedónskeho (867-886) a jeho syna Leva VI (886-912).

Justinánova legislatíva špecifikovala možné príčiny rozvodu nasledovným spôsobom:

Prvá skupina:
Príčiny bona gratia: manželia mohli byť oddelení, rozvedení, ak počas aspoň troch rokov manželstva nedošlo k manželského aktu; v prípade uväznenia manžela počas vojny, ak sa nevrátil domov do piatich rokov; jediná možná príčina pre oddelenie alebo rozvod na základe vzájomnej dohody bola, ak pohnútkou rozviesť sa bolo želanie jedného z manželov vstúpiť do kláštora.

Druhá skupina:
Príčiny iusta causa čiže cum damno: muž mohol prepustiť manželku, ak sa táto zúčastnila na sprisahaní proti cisárovi; ak bolo legálne dokázané jej cudzoložstvo; ak vystavovala nebezpečenstvu život manžela; ak sa pokúšala zavraždiť ho, alebo ak s niekým, kto sa ho pokúšal zavraždiť, spolupracovala, ak zlomyseľne a nespravodlivo obviňovala manžela z cudzoložstva a ak ona sama neprestávala žiť v konkubináte. Manželka mohla dosiahnuť rozvod, ak ju jej manžel nabádal na cudzoložstvo, ak vystavoval nebezpečenstvu jej život, ak ju, bez možnosti dokázať to, obviňoval z cudzoložstva a ak on sám viedol pohoršlivý život.

Lev VI. do tohto zoznamu, ktorý zostavil cisár Justinián, pridal aj nasledovné príčiny rozvodu: šialenstvo, totiž ak sa osoba stala psychicky chorou, a dobrovoľný potrat. 3

Justiniánova Novela 117 bola kompromisom medzi tradíciou Východnej cirkvi, ktorá dovoľovala oddelenie z dôvodu cudzoložstva alebo kvôli vstupu do kláštora, a tradičným rímskym právom, ktoré malo širokú škálu príčin pre rozvod.

Čo sa týka Východnej cirkvi, neraz sa tvrdí, že vo svojom želaní žiť v zhode s civilnou mocou, často robila kompromisy aj za cenu, že sa učinil ústupok evanjeliovej zvesti. Čo sa týka uplatnenia rímskej rozvodovej legislatívy v cirkevnej praxi, môžeme povedať, že počas prvého tisícročia Cirkev aj na Východe uplatňovala vyjadrenie sv. Hieronyma alies sunt leges Caesarum alies Christi. 4 V prípade Novely 117, Byzantská cirkev niekoľko storočí ju odmietala zahrnúť do svojich zákonov. Od druhej polovice šiesteho storočia sa v Cirkvi začínajú objavovať kánonické zbierky, v ktorých sa zjednocuje civilná a cirkevná legislatíva, napríklad: Collectio 85 capitolorum, Collectio tripartita; Syntagma Jána Scholastika s 50 kapitolami a prvá redakcia Nomokánonu 14 titulov. V nijakej z týchto zbierok sa však Justiniánova Novela 117 neobjavuje.

Byzantská cirkev teda veľmi radikálne a neraz aj za cenu konfliktov s vôľou cisárov nástojila na princípe uplatňovania rozdielov pri aplikovaní občianskych zákonov a cirkevných zákonov. Prvým znakom prijatia niektorých motívov pre rozvod je kánon 87 Trullského koncilu v roku 692. Koncil v ňom dovoľuje rozvod v prípade vojakov, ktorí padli do dlhodobého zajatia. Skôr ako o prijatie rozvodu tu však išlo o možnosť uzavrieť nové manželstvo na základe predpokladanej smrti jedného z manželov.

Prvú skutočnú zmenu vidíme v Nomokánone 14 titulov, ktorý pripravil patriarcha Fócius v roku 883. V tejto zbierke je na jednej strane potvrdené pravidlo nerozlučiteľnosti manželstva, na druhej strane v nej máme zoznam dôvodov na legálny rozvod, a to v tej redukovanej forme, ktorú zaviedla Justiniánova legislatíva. Nasledujúci rozvoj v Byzancii na jednej strane posilnil úlohu Cirkvi, no na druhej strane otvoril cestu k prekrytiu dvoch inštitúcií, štátu a Cirkvi. Nová kompilácia civilnej legislatívy Basilikà sa vo svojom prepracovaní Justiniánovho Corpus Iuris Civilis pokúšala vynechať niektoré problematické body Justiniánovej legislatívy, ktoré boli v protiklade s pozíciou Cirkvi. No a takzvaný Fóciov Nomokánon, ktorý bol na synode v Carihrade v roku 920 schválený ako oficiálna zbierka zákonov Byzancie, prijal niektoré možnosti rozviesť sa z dôvodov, ktoré udáva zákon.

Až do konca deviateho storočia bolo možné uzavrieť manželstvo aj výlučne civilnou formou, ale od roku 895, na základe Novely 89 cisára Leva VI., sa Cirkev stala jedinou kompetentnou inštitúciou na vysluhovanie manželstva. Týmto spôsobom sa kňazské požehnanie stalo nevyhnutnou súčasťou právneho aktu manželstva a Cirkev sa pred verejnosťou stala garantom manželstva ako spoločenskej inštitúcie. Následkom toho cirkevné tribunály postupne, a od roku 1086 s konečnou platnosťou, prijali výlučnú kompetenciu skúmať manželské kauzy. Preto museli pracovať spôsobom zhodným s existujúcou štátnou a civilnou legislatívou. Takže, keď táto začala uplatňovať povolenie na rozvody a po nich nasledujúce nové manželstvá, Cirkev sa ocitla v situácii, keď bola prakticky nútená uznať takúto prax.

Prvý patriarcha, ktorý – nakoľko sa zdá – vyjadril zhovievavý postoj voči rozvodu, bol Alexej, ktorý zastával úrad v rokoch 1025 - 1043. Tento patriarcha na jednej strane zakázal manželstvo so ženou, ktorá bola prepustená z dôvodu cudzoložstva (kňazom, ktorí by sa odvážili požehnať druhý sobáš takýchto osôb, hrozilo suspendovanie); na druhej strane nariadil, že nie je dovolené odsúdiť osoby, ktoré odišli od previnilej stránky, a že je možné požehnať druhý sobáš ženy, ktorá sa rozviedla z dôvodu nemorálneho života manžela. 5 Keď Pietro Dacquino komentuje toto nariadenie, naznačuje, že v tomto prípade „by mohlo ísť aj o ‚snúbencov‘, lebo štvrtý dekrét prísne trestá kňaza, ktorý by udelil svadobné požehnanie tým, čo sa po dohode rozviedli aj proti civilným zákonom". Vskutku, keď si uvedomíme prísnosť, ktorú prejavovali východné cirkvi6 v prípade druhého sobáša ovdovených osôb, pochopíme, že aj druhý sobáš tých, ktorí porušili zasnúbenie (na Východe považované už za akýsi prvý stupeň manželstva), mohol byť považovaný za porušenie ideálu prísnej monogamie, dodržiavanej v onom čase. Prísnejšie smery kládli týchto „snúbencov" na rovnakú úroveň s vdovcami, odopierajúc im tak svadobné požehnanie, ak sa znova sobášili s druhými partnermi.

Neskoršie slávni komentátori z 12. storočia ako Zonaras, Aristenes a Balsamone podčiarkujú fakt, že manželstvo nemôže byť rozviazané kýmkoľvek a z akejkoľvek príčiny, ale súčasne uvádzajú, že na rozvod sa musia splniť podmienky stanovené zákonom. Prakticky ide o rozšírenie a parafrázovanie Kánonu Apoštolov č. 48, v ktorom je stanovený trest exkomunikácie pre laika, keby sa odvážil prepustiť vlastnú manželku z iných dôvodov ako z tých, ktoré uznáva zákon. 7 Títo komentátori nezvážili fakt, že Cirkev bola prinútená akceptovať širší zoznam legislatívnych dôvodov na rozvod. Tento zoznam nebol inšpirovaný Svätým Duchom, ale skôr civilným zákonom, ktorý sa často zakladal na tvrdosti ľudských sŕdc.

Nasledujúce rozšírenie kresťanstva z carihradského centra aj na iné misijné územia a k iným národom prinášalo so sebou aj rozšírenie tradície disciplinárnej právnickej praxe a teologických princípov, na ktorých sa táto prax zakladá. Preto dnes vidíme rôzne pravoslávne cirkvi, ktoré, napriek tomu, že sú inštitucionálne a hierarchicky oddelené, zachovávajú rovnaké disciplinárne a duchovné princípy.

Rozvod v Ruskej pravoslávnej cirkvi

Keď Rusko prijalo z Byzancie kresťanstvo, prijalo aj predpisy ohľadom rozvodu podľa byzantského práva, pričom uplatnilo iba niekoľko úprav na ruské podmienky. 8 Konkrétnou príčinou rozvodu mohla byť neplodnosť manželky a formálnou príčinou jej vstup do kláštora. Ani v Rusku, ani v Byzancii sa za dôvod na rozvod nepokladala chronická choroba jedného z manželov. Jaroslav Múdry (okolo 978 - 1054) v právnickej zbierke Ústav ustanovil, že hoci by bola manželka aj slepá alebo trpela dlhou chorobou, nemôže to byť motív na jej prepustenie. 9 No v praxi tieto dôvody poskytovali manželovi neraz príležitosť k rozvodu, i keď, oficiálne, sa tento motivoval vstupom manželky do kláštora. Podľa Ustavu sa manžel mohol vždy rozviesť:

  • ak manželka neinformovala manžela o úmysle tretej strany ohľadom sprisahania proti cárovi alebo proti vladárovi;
  • ak spáchala manželka cudzoložstvo;
  • pre sprisahanie proti manželovi ako zo strany manželky, tak zo strany iných;
  • ak manželka stolovala s inými mužmi alebo spala mimo domu;
  • ak manželka prepadla hráčskej vášni;
  • ak manželka, sama alebo s komplicmi, okradla manžela alebo Cirkev. 10

Napriek zoznamu príčin, pre ktoré sa mohlo pristúpiť k rozvodu, v nasledujúcich storočiach, najmä v 16. a 17. storočí, dochádzalo často k rozvodom aj na základe vzájomnej dohody, ako to zaznamenávajú prípady z juhozápadného Ruska, 11 a dokument o rozvode bol prezentovaný pred mestským tribunálom skrze dekrét o prepustení vydaný farským klérom. Aby sa umožnilo manželovi znova sa oženiť, častý bol aj vstup manželky do mníšskeho rádu. Neraz sa však dá pochybovať o dobrovoľnosti takého vstupu. V právnickej praxi bolo medzi príčinami rozvodu predovšetkým cudzoložstvo ženy, ďalej pokus o vraždu, kruté zaobchádzanie s manželkou a od 18. storočia, pod vplyvom západného kánonického práva, sa zaviedli aj nezvestnosť a odsúdenie za zločin.

V takzvanom synodálnom období, čiže od roku 1721 do roku 1917, sa stanovený počet možných príčin rozvodu ustálil a spresnil za spolupráce štátnej a cirkevnej vrchnosti. V nariadení cára Petra I. z roku 1720 sa odsúdenie do väzenia prirovnávalo k občianskej smrti, a malo za následok ukončenie manželstva. Neskôr, v roku 1722, Peter I. obmedzil dovoľovanie rozvodov, keď uznal iba tri príčiny: cudzoložstvo, päťročnú neprítomnosť partnera a vyhnanstvo na Sibíri. Rozvod z iných dôvodov mohol povoliť iba priamo cár a jemu mala byť adresovaná žiadosť. Vo zvláštnych prípadoch cirkevné konzistórium a synoda rozväzovali manželský zväzok aj pre trvalé šialenstvo. Táto možnosť však nebola upravená legislatívou.

Najčastejšou príčinou rozvodu v tom čase bolo cudzoložstvo – ako manželky, tak aj manžela. Okrem toho mohla rozvod žiadať stránka, ktorá sa obrátila na kresťanstvo, ak druhá stránka ostala neveriaca (dekrét z 12. januára 1739); v tomto prípade však nešlo priamo o uplatnenie takzvaného Pavlovho privilégia.

Na konci 19. storočia už nebol dovolený rozvod po vzájomnej dohode, a aj kléru bolo zakázané vydávať dokumenty o prepustení. 18. marca 1905 Ruská synoda po dlhých diskusiách dovolila druhý sobáš aj pre stránku, ktorá sa previnila cudzoložstvom. 12

Pre pravoslávne manželstvá alebo pre zmiešané manželstvo pravoslávnych veriacich s nepravoslávnymi platili ako príčiny rozvodu rôzne okolnosti, 13 niektoré z nich sú v Katolíckej cirkvi v kategórii prekážok (napríklad predchádzajúca a trvalá impotencia) a dôvodov vyhlásenia nulity alebo uplatnenia Pavlovho privilégia.

Praktické okolnosti prinútili svätú synodu súhlasiť neskôr aj s inými dôvodmi na rozvod. Okrem toho existovala prax rozvodov dosiahnutých nie prostredníctvom bežného súdneho procesu, ale skrze žiadosť adresovanú štátnej moci. Išlo o takzvané „právo štátu v záležitostiach rozvodov", ktoré bolo založené na zákonodarnej moci monarchu. Dôvodom tejto praxe bol fakt, že hoci tribunál mal široký priestor pre slobodné vyhodnotenie dôkazov, bol však na rozdiel od zákonodarcu obmedzený predpismi.

Miestny celoruský koncil (Vserossijskij Pomestnij Sobor) Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorý sa konal v Moskve na prelome rokov 1917 a 1918, vydal nové predpisy týkajúce sa rozvodov. Reagujúc na nový sovietsky laický zákon svätý koncil určil nasledovné princípy:

  • manželstvo požehnané Cirkvou nemôže byť rozvedené štátnou vrchnosťou a rozvody schválené štátnou vrchnosťou Cirkev neakceptuje;
  • ak pravoslávni veriaci žijúci v Cirkvou požehnanom a nerozvedenom manželstve uzavrú civilné manželstvo, budú žiť v bigamii a v cudzoložstve;
  • zapísanie manželov u štátnych orgánov nenahradzuje požehnanie Cirkvi; aby takéto manželstvá boli požehnané, je potrebné, aby sa konal obrad korunovania. 15

Nariadenie z 7. /20. 16 apríla 1918 predovšetkým ustanovilo, že manželstvo požehnané Cirkvou malo byť nerozlučiteľné. Rozvod je teda „Cirkvou dovolený iba pre zhovievavosť voči ľudskej nedokonalosti a pre starostlivosť o spásu človeka" a pod podmienkou, že manželská zmluva bola porušená a nie je možné obnoviť ju. Rozvod je vo výlučnej kompetencii cirkevného tribunálu, ktorý posudzuje žiadosť manželov na základe dôvodov ustanovených svätou synodou. 17

Princípy sociálnej koncepcie Ruskej pravoslávnej cirkvi vydané v roku 2000 završujú zoznam týmito dôvodmi:

  • nakazenie sa chorobou AIDS;
  • alkoholizmus alebo drogová závislosť potvrdená lekárom;
  • potrat vykonaný manželkou bez súhlasu manžela.

Dnes pripúšťa Ruská pravoslávna cirkev štrnásť dôvodov na rozvod. 18 Dokument synody z roku 2000 okrem iného pripomína, ako je potrebné v príprave na manželstvo snúbencom podčiarknuť princíp nerozlučiteľnosti samotného manželstva a fakt, že rozvod je iba krajné riešenie a môže k nemu dôjsť iba z dôvodov stanovených Cirkvou. Rozvod nemôže byť dovolený podľa ľubovôle alebo ako schválenie civilného rozvodu. Synodálny dokument opakuje starobylý princíp, podľa ktorého je nevinnej stránke dovolené uzavrieť druhé manželstvo, kým vinnej stránke sa povolí druhý sobáš iba potom, ako prisľúbila konať pokánie a vykonala epitímiu. Vo výnimočných prípadoch tretieho manželstva sú tresty sprísnené. 19 Nedávne nariadenie Ruskej pravoslávnej cirkvi necháva v kompetencii biskupov, aby preskúmali otázky týkajúce sa rozvodu a nového manželstva, túto úlohu biskupi vykonávajú osobne alebo pomocou eparchiálnej rady. Podľa ruského právnika Vladislava Cypina má biskup, kým urobí rozhodnutie, vziať do úvahy vyhlásenia manželov, ich duchovného otca, dôveryhodných svedkov, ako aj civilný rozsudok súdu alebo štátneho úradu, ktorý sa vyjadril v ich prípade. 20 Zo skúmania konkrétnych prípadov dekrétov alebo vyhlásení o rozvode vydaných biskupmi Ruskej pravoslávnej cirkvi sa ale nedá vyvodiť, že by sa konalo nejaké kánonické skúmanie, ani nie je jasné, akým spôsobom by sa uplatňoval niektorý z dôvodov vymenovaných v cirkevnej legislatíve. Tak sa často nachádzame pred vyhláseniami, v ktorých sa jednoducho vychádza z konštatovania absencie spolužitia, z existencie dokumentu o civilnom rozvode a z predloženej žiadosti zainteresovanej stránky. Následne sa potom udeľuje požehnanie k rozviazaniu cirkevného manželstva a k druhému manželstvu. 21

Príčiny rozvodu v Gréckej pravoslávnej cirkvi

Nerozlučiteľnosťou manželstva v chápaní byzantských autorov sa doteraz systematicky nezaoberala nijaká publikovaná práca. 22 Rozvod bol prijatý do kánonickej legislatívy a do praxe Gréckej cirkvi v 12. storočí. Postupne sa pridávali nové príčiny rozvodu, ktoré sa formovali na základe prevládajúcej morálky a zo situácie v spoločnosti. Za príčiny rozvodu sa uznávali: neodôvodnená neprítomnosť partnera počas piatich rokov, neprekonateľný odpor zapríčinený zatajenou chybou a nenávisť manželky voči manželovi. 23 Od 16. storočia sa pridali ďalšie nové príčiny rozvodu: ťažká chronická choroba, opustenie manželského spolužitia počas troch rokov a rozvod bolo možné vykonať na základe vzájomnej dohody. V poslednom prípade však rozvod povoľoval iba patriarcha. 24 Od 17. storočia sa rozvodová prax sťažila, lebo manželský zväzok mohol byť rozviazaný iba z príčiny, o ktorej sa hovorí v evanjeliu. 25

Na konci 18. storočia dovoľovala právnická zbierka Pedalion iba jedinú príčinu na rozvod, a to cudzoložstvo. V kánone 48 sa hovorí, že muž, ktorý sa ožení s rozvedenou, alebo rozvedená, keď sa vydá za iného muža, budú exkomunikovaní. Podľa komentára k tomuto kánonu pod exkomunikáciu nespadá rozvod pre cudzoložstvo, ako sa spomína v evanjeliu. Exkomunikácia sa rovnako týka manžela a manželky, keď sa rozvedú z inej príčiny ako cudzoložstvo a vezmú si iného muža a inú ženu. Títo cudzoložníci spadajú pod kánonický trest: sedem rokov zákazu pristupovať k svätému prijímaniu. Pedalion pripomína, že podľa kán. 43 zo synody v Kartágu (403) sa manželia rozvedení z inej príčiny ako pre cudzoložstvo musia alebo zmieriť, alebo sa viac nesobášiť. 26 Pedalion bol publikovaný so súhlasom ekumenického patriarchu a stal sa uznávaným dielom predovšetkým v Gréckej cirkvi. Jednako nemal veľký reštriktívny vplyv na rozvodovú prax. 27

Keď Grécke kráľovstvo získalo nezávislosť (1832), manželské záležitosti sa stali predmetom úprav Kráľovského dekrétu z roku 1835. V ňom sa hovorí, že civilné zákony obsiahnuté v diele Hexabiblos28 zostanú v platnosti až do vyhlásenia občianskeho zákonníka. Manželské právo obsiahnuté v Hexabiblose obsahovalo predovšetkým zákony Justiniána a normy jeho nástupcov. Grécky štát uznal sviatostný charakter manželstva a zveril manželské záležitosti do kompetencie Gréckej pravoslávnej cirkvi. Otázky rozvodov však zostali v kompetencii štátu. Biskupom teda prináležalo skúmať predpoklady manželskej zmluvy a prekážky na jej uzavretie, civilným tribunálom prináležalo skúmať predpoklady pre rozvod. Cirkev potom získala úlohu sprostredkovateľa v rozvodových konaniach: skôr ako sa prípad dostal na civilný tribunál, sa mal biskup pokúsiť dosiahnuť dohodu stránok. Až po uplynutí skúšobnej lehoty troch mesiacov a pokuse o zmierenie mohla žalujúca stránka predložiť žiadosť civilnému tribunálu. Ak tento tribunál manželstvo rozviedol, aj biskup bol povinný vyhlásiť „duchovný" rozvod. 29

Príčiny rozvodu boli v tom čase rozdelené na cum dammo a bona gratia. 30 V roku 1920 vstúpil do platnosti nový zákon o rozvodoch (zákon č. 2228/1920). Príčiny na rozvod boli ešte rozdelené na dve skupiny: absolútne príčiny – pre tieto príčiny sa malo manželstvo rozviesť bez všetkého, a príčiny relatívne – manželstvo sa pre ne nerozvádzalo, iba ak ovplyvňovali vzťah medzi manželmi natoľko, že ich ďalšie spolužitie bolo nemožné. 31

Od roku 1982 vstúpil do platnosti nový zákon o civilnom manželstve č. 1250/1982. Podľa neho Grécko neuznávalo žiadnu formu civilného manželstva (to bolo neplatné, aj keď bolo uzavreté v cudzine). Podľa zákona č. 2250 z 15. marca 1940 sa manželstvo chápe ako ustanovizeň výhradne cirkevná. Rozvodové procesy (a tiež nulita) sa však riadili iba občianskym zákonníkom a boli len v kompetencii civilných tribunálov. Cirkevnej autorite náležal iba mediačný proces. Podľa občianskeho zákonníka z roku 1940 existovalo päť zavinených príčin na civilný rozvod a ďalšie štyri nezavinené. 32

V praxi sa však väčšina rozvodov zdôvodňovala podľa čl. 1442 občianskeho zákonníka, na základe ktorého každý z manželov mohol požiadať o rozvod, ak z viny druhého došlo k ťažkému poškodeniu manželstva. Zákon však nepoznal rozvod po vzájomnej dohode.

Rozvodová procedúra prebiehala takýmto spôsobom: žiadosť o rozvod sa predložila biskupovi, ktorý sa pokúšal zmieriť manželov. Ak počas troch mesiacov nedošlo k zmiereniu, biskup informoval civilný tribunál, ktorý prijal prípad. Tribunál mohol prijať prípad aj bez toho, aby bol informovaný biskupom, keď sa pokus o zmierenie konal pred ním. Na obdobie troch mesiacov mohol biskup manželke povoliť, aby bývala sama. Civilný tribunál potom vyniesol rozsudok. Po nadobudnutí právoplatnosti oboznámil prokurátor s rozsudkom biskupa. Napokon eparchiálny tribunál vydal vlastný rozsudok.

Ak chcel rozvedený partner (ktorého civilný rozvod uznala aj cirkevná autorita), uzavrieť nové manželstvo, musel robiť pokánie (epitimia) a aj slávenie nového sobáša malo kajúci ráz. Ak bol rozvedený partner uznaný za vinného, nemohol sa obrátiť na kňaza a kňaz nemohol prijať pozvanie na svadobnú hostinu. Tretie manželstvo bolo dovolené iba rozvedeným, ktorí dovŕšili 40 rokov života a boli bez detí. Im však bolo päť rokov zakázané pristupovať k svätému prijímaniu. Výnimka sa udeľovala žiadateľom, ktorí mali aspoň 30 rokov života a mali deti: títo sa mohli po pokání, ktoré trvalo štyri roky, opäť zosobášiť. Štvrtý sobáš bol zakázaný. 33

Po roku 1950 sa veľmi diskutovalo o otázke takzvaných „mŕtvych manželstiev", totiž o manželstvách tých osôb, ktoré dlhý čas žijú oddelene bez nádeje na zmierenie, no nemôžu uviesť nijaký dôvod na rozvod. V roku 1965 bol v poslaneckej snemovni predložený návrh zákona o „automatickom rozvode". Napriek dlhému odporu Gréckej pravoslávnej cirkvi proti zákonu, ktorý umožňoval automatický rozvod, predsa bol 1. marca 1979 ratifikovaný ako zákon č. 868/1979. 34

Rodinné právo bolo v Grécku zreformované zákonom č. 1250/1982. Táto reforma zrušila povinné civilné sobáše a zaviedla možnosť zvoliť si medzi civilným manželstvom a cirkevným manželstvom. Zároveň zrušila sériu manželských prekážok, ktoré sa nachádzali v občianskom zákonníku. Naopak, Grécka pravoslávna cirkev tieto prekážky zachovala.

Podľa aktuálnej gréckej právnej úpravy sú v prípadoch rozvodov kompetentné civilné tribunály. Dnes môže Cirkev zasiahnuť len po vyhlásení civilného rozsudku, keď rozviaže manželstvo aj na duchovnej úrovni. Toto kánonické rozviazanie manželského zväzku sa týka všetkých tých, ktorí slávili cirkevný sobáš a chcú uzavrieť ďalšie manželstvo. Možnosťou uzavrieť civilný sobáš stratila opodstatnenie aj predpísaná záväzná lehota na zmierenie pred biskupom. 35

Po novele z roku 1982 zostali iba dve základné príčiny na civilný rozvod: ťažké narušenie manželského života (čl. 1439) a nezvestnosť (čl. 1440). Možno sa rozviesť aj po vzájomnom súhlase (čl. 1441).

V Gréckej pravoslávnej cirkvi sú v súčasnosti platné nasledujúce príčiny rozvodu:

  • Príčiny rozvodu pre manžela:
    • cudzoložstvo manželky;
    • ohrozenie jeho života zo strany manželky;
    • úmyselný potrat, po ktorom manželka zostane tak poznačená, že nie je viac schopná manželského života;
    • bezdôvodné opustenie domácnosti zo strany manželky, proti vôli manžela;
    • návšteva zábavných miest bez súhlasu manžela.
  • Príčiny rozvodu pre manželku:
    • cudzoložstvo manžela;
    • verejné a nespravodlivé obvinenie z cudzoložstva zo strany manžela;
    • pokus o morálne potupenie zo strany manžela.
  • Príčiny rozvodu spoločné pre obidvoch manželov:
    • odpad od kresťanskej viery;
    • rozhodné odmietnutie krstu pre dieťa;
    • biskupská vysviacka manžela;
    • rozhodnutie pre mníšsky život.
  • Okrem toho Grécka pravoslávna cirkev akceptuje aj túto príčinu civilného rozvodu:
    • nezvestnosť jedného z manželov (v dôsledku smrti alebo podvodného opustenia). 36

Na základe skúmania otázky rozvodov v Gréckej a Ruskej pravoslávnej cirkvi možno príčiny rozvodov rozdeliť do troch skupín:

  1. cudzoložstvo a ďalšie podobné nemorálne skutky;
  2. fyzické alebo právne situácie, ktoré sa blížia k smrti (nezvestnosť, pokus o vraždu, nevyliečiteľná choroba, uväznenie, oddelenie na dlhé obdobie, atď.);
  3. morálna nemožnosť spoločného života (pobádanie k cudzoložstvu, atď.).

Právnické postupy v krajinách s Osobnými štatútmi

V roku 2001 sa na fakulte kánonického práva Pápežského východného ústavu konala obhajoba doktorandskej práce Giuseppeho Saida Saada na tému La dissolution matrimoniale dans les communautés orthodoxes au Liban. Autor prezentoval právnické normy a prax piatich nekatolíckych východných cirkví: Grécko-melchitskej, Arménskej, Sýrskej, Koptskej a Asýrskej cirkvi Východu. V Libanone, ako aj v iných krajinách bývalej Osmanskej ríše, sa život jednotlivých kresťanských komunít riadi takzvanými Osobnými štatútmi (gli statuti personali). V nich jednotlivé cirkvi definujú samy seba a ich vzťah k iným cirkevným komunitám. Keďže otázka manželského práva je témou veľmi delikátnou, ktorá sa týka aj verejného a sociálneho života, v osobitných štatútoch bolo potrebné spresniť niektoré procedurálne otázky a niektoré právnické kritériá, aby sa dali použiť v manželských kauzách. Týmto spôsobom boli jednotlivé cirkvi „prinútené" definovať dôvody a podmienky pre vyhlásenie nulity manželstva, rozviazanie manželského zväzku a oddelenie manželov pri trvaní zväzku, podmienky pre rozvod, ako aj pre možnosť uzavrieť nové manželstvo.

V hlavnej časti svojej práce autor prináša texty týchto osobitných štatútov a prezentuje niektoré typické manželské prípady na základe dekrétov, ktoré sa mu podarilo získať od jednotlivých pravoslávnych tribunálov.

Celkový pohľad na typológie postoja k manželským otázkam v niektorých pravoslávnych cirkvách nás vedie k záveru, že pravoslávne cirkvi – v konkrétnej praxi – viac-menej mlčky alebo schvaľujú, alebo prijímajú civilné rozvody. Po právnej stránke rozvody neuznávajú, ale ich tolerujú. 37 Rozvod ex consensu (po vzájomnej dohode) teoreticky odmietajú, ale ak sa takto dosiahne rozvod pred civilným súdom, zvyčajne nenamietajú, aby sa v takomto prípade vyhlásilo aj cirkevné rozviazanie manželského zväzku a umožnil sa nový sobáš obidvom stránkam.

V súčasnej praxi sa oddelenie na dlhý čas rovná rozvodu, lebo podľa pravoslávnej teológie spoločný život je podstatným prvkom manželstva a pojem odlúčenia pri trvaní zväzku (manente vinculo), ako je aplikovaný v Katolíckej cirkvi, v pravoslávnych cirkvách nepoznajú.

Nerozlučnosť manželstva: existuje spoločné pravoslávne učenie?

Keď chceme prezentovať spoločné pravoslávne učenie o nerozlučiteľnosti manželstva a o otázkach týkajúcich sa rozvodu alebo manželstva rozvedených osôb, nachádzame sa pred pochybnosťou, či je naozaj možné hovoriť o spoločnom učení alebo magistériu pravoslávnych cirkví, alebo ide iba o prax jednotlivých cirkví, jednotlivých biskupov, alebo o mienku jednotlivých skupín teológov. V tomto našom príspevku si nenárokujeme nájsť definitívnu odpoveď na túto otázku, ale aspoň sa pokúsime v hrubých rysoch predstaviť niektoré tézy, ktoré pri úvahách na tieto témy vyvstávajú na pravoslávnej strane. Odvoláme sa na dielo Luigiho Bressana, o ktorom sme sa už zmienili. 38 Prvou ťažkosťou je fakt, že v minulosti sa iba málo pravoslávnych autorov podujalo na hlbšiu teoretickú reflexiu o vyššie zmienenej otázke, a aj súčasná kvantita a kvalita teologickej a právnickej reflexie je relatívne nízka.

Skutočná teologická reflexia pravoslávnych autorov začína iba v 19. storočí, a aj to neraz len ako reakcia na postoj katolíckych autorov. Aj známy pravoslávny teológ Alexander Schmemann konštatuje, že jednotlivé aspekty pravoslávneho učenia týkajúce sa manželstva ešte stále nemajú znaky systematického a uceleného učenia. 39 Z dejín môžeme poukázať na to, že vo vyznaní viery carihradského patriarchu Jeremiáša z roku 1574 sa podčiarkuje, že Kristus prišiel zdokonaliť Mojžišove zákony, zakazujúc rozdelenie toho, čo Boh spojil. Vo vyznaní pravoslávnej viery z roku 1695 sa od snúbencov vyžaduje, aby neopustili jeden druhého, aby zachovali vernosť, lásku a manželskú úctu až do konca života. Vyznanie viery troch patriarchov, Paisija z Carihradu, Silvestra z Antiochie a Chrisanta z Jeruzalema, z roku 1727 na jednej strane dovoľuje možnosť rozvodu v niektorých prípadoch ustanovených zákonom, ale na druhej strane jedným dychom potvrdzuje princíp nerozlučiteľnosti manželstva. Už spomínaná príručka kánonického práva, Pedalion, ktorá sa so súhlasom carihradského patriarchu vydáva až dodnes, umožňuje rozvod iba v prípade, že niektorý z manželov scudzoložil, upadol do herézy alebo siahol na život partnera. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že všetci pravoslávni autori, vychádzajúc z textu evanjelia, v podstate prijímajú nerozlučiteľnosť kresťanského manželstva ako jeden z jeho charakteristických znakov a všetkým kresťanským manželom ju prezentujú ako ideál, ku ktorému musia vo svojom živote smerovať.

Keď čítame a hodnotíme postoje pravoslávnych autorov, zdá sa, že dôvod na rozvod vidia iba v cudzoložstve, kým niektorí, čo majú postoj skôr právnický, uvádzajú rôzne príčiny a dôvody, pre ktoré by bolo možné manželstvo rozviesť. V každom prípade, ak aj pravoslávni hierarchovia pripúšťajú možnosť rozvodu a nového sobáša, pripúšťajú to ako výnimku, ktorá potvrdzuje pravidlo jednoty manželstva a jeho nerozlučiteľnosti.

Medzi pravoslávnymi autormi a hierarchami nechýbajú ani hlasy takých, ktorí sú proti akejkoľvek výnimke a podporujú nevyhnutnosť úplne zachovávať nerozlučiteľnosť manželstva a neumožniť rozvod, nech by sa oň žiadalo z akéhokoľvek dôvodu. Napríklad ruský arcibiskup Ignatij, ktorý žil v prvej polovici 19. storočia, nedovoľoval rozvod z nijakého dôvodu, ani pre cudzoložstvo jedného z partnerov. Po Druhom vatikánskom koncile sa stal známym postoj biskupa Jakova, (Jakovo Coucuzis 1911-2005) pravoslávneho metropolitu Strednej a Južnej Ameriky (1959-1996), ktorý už v roku 1966 pripomínal, že je nevyhnutné obmedziť povoľovanie rozvodov. Koptský patriarcha Šenuda III., po svojej intronizácii v roku 1971, zredukoval pätnásť príčin, pre ktoré sa dovoľoval rozvod, na jednu, a to cudzoložstvo. 40

Rôzne príčiny rozvodu, pokus o systematizáciu

Pokúsme sa teda zatriediť príčiny, ktoré pravoslávni autori a hierarchovia – majúc na zreteli univerzálny ideál nerozlučiteľnosti manželstva – pripúšťajú v niektorých situáciách ako dostatočné na rozvod manželstva a na dovolenie uzavrieť nové manželstvo.

Do prvej skupiny môžeme zahrnúť príčiny, ktoré vychádzajú z princípu, že manželstvo končí smrťou a cudzoložstvom.

  • Prípad cudzoložstva, prípad smilstva:

    Ako sme už uviedli vyššie, pravoslávne cirkevné autority vo všeobecnosti interpretujú evanjeliový text Mt (5,32 a 19,9) ako súhlas k rozvodu v prípade cudzoložstva. Ak by sme chceli hovoriť o nejakom spoločne zdieľanom bode u pravoslávnych hierarchov a teológov, tak je ním práve tento. Mnohí teológovia a biskupi zastávajú názor, podľa ktorého sa možnosť rozvodu a druhého manželstva obmedzuje na tento jediný dôvod cudzoložstva. V takomto prípade Pravoslávna cirkev však môže nevinnej stránke, ba aj vinnej, ktorá zapríčinila rozvod, dovoliť uzavrieť nové manželstvo, no iba po prijatí a vykonaní dlhého a náročného pokánia. Grécky pravoslávny teológ Panagiotis Trembelas považuje za neprípustné nové manželstvo cudzoložnej ženy so svojím komplicom, totiž s osobou, s ktorou cudzoložila. 41 Angelo Altan uvádza, že na vyhlásenie rozvodu nie je dostačujúci jeden akt cudzoložstva, ale musí ísť o trvalý stav manželskej nevery. 42

  • Teória neprijatej milosti:

    Podľa Johna Meyendorffa sa manželstvo, keďže je sviatosťou, netýka iba pozemského života, ale tiež večného života, a prijatá sviatostná milosť sa nekončí ani smrťou. Manželstvo je zároveň darom ľudskej slobody. Preto milosť musí padnúť na úrodnú pôdu, musí byť teda prijatá. Prijať milosť si vyžaduje aj ľudské úsilie. Odmietnuť vynaložiť takéto úsilie znamená odmietnuť ponúkanú milosť. 43 Zo strany Cirkvi je v tomto zmysle „cirkevný rozvod" iba konštatovaním, že osoby odmietli sviatostnú milosť manželstva.

    Pavol Evdokimov pokračuje v prehĺbení idey odmietnutej alebo neprijatej milosti prichádzajúc k nasledujúcim uzáverom: Ak má byť jednota manželov a ich vzájomná láska obrazom sviatostnej milosti, v prípade, že táto vzájomná láska sa vytratila alebo celkom vyhasla, oslabilo sa a zaniklo aj duchovné spoločenstvo, ktoré sa prejavuje a realizuje v telesnej jednote – una caro. Pretrvávanie manželského spolužitia v týchto podmienkach by sa viac podobalo smilstvu ako obrazu duchovnej jednoty; a aj „smilstvo" tohto druhu teda prináša skončenie manželstva. 44

  • Duchovná a morálna smrť manželstva:
    Na začiatku 20. storočia veľký srbský právnik Nikodim Milaš46 vypracoval teóriu morálnej smrti manželstva. Túto teóriu po ňom rozvíjal grécky teológ Hamilcar Alivisatos. 46 Podľa nej, ak fyzická smrť jedného z manželov spôsobuje koniec manželského zväzku a umožňuje pozostalému partnerovi uzatvorenie nového manželstva, potom môžeme hovoriť o smrti nielen vo fyzickom zmysle, ale aj duchovnom.

Záverečné úvahy

Podľa pravoslávneho arcibiskupa v New Yorku Pierra LʼHuilliera Pravoslávna cirkev zvyčajne nerozhoduje vo veci rozviazania manželského zväzku okrem prípadov, keď má aj civilnú zodpovednosť. Pre katolíckeho právnika, zvyknutého uvažovať v kategóriách manželského procesného práva, je niekedy ťažké porozumieť skutočnosti, že v pravoslávnych cirkvách sa nikdy nehovorí o procedurálnych otázkach manželských káuz, že tu nevidíme úlohy advokáta, promótora spravodlivosti, obrancu zväzku, odvolacie inštancie atď.

Samotný pravoslávny autor poukazuje na to, že pravoslávne cirkvi prakticky nikdy nevypracovali jasné učenie ohľadom nerozlučiteľnosti manželstva, ktoré by novozákonné požiadavky vnieslo do roviny práva. Tento fakt je kľúčom, ktorý nám umožní pochopiť, prečo pravoslávne cirkvi, aj skrze vyjadrenia svojich najvyšších predstaviteľov, niekedy iba pasívne prijímajú sociologickú realitu. Táto vlažná morálka sa prejavuje nielen v neprimeranom rozšírení legitímnych príčin umožňujúcich rozvod v porovnaní s kritériami, ktoré sú ustanovené v Nomokánone, ale niekedy aj v úplnom vymiznutí rozdielov medzi rozvodom povoleným bona gratia a rozvodom povoleným cum damno. Túto vlažnú morálku vidíme aj v prijatí možnosti druhého manželstva pre rozvedené osoby, keď sa prakticky ruší rozdiel medzi stránkou, ktorá zapríčinila rozbitie predchádzajúceho manželstva, a nevinnou stránkou, takže vzniká dojem, že rozvod automaticky poskytuje právo uzavrieť nové manželstvo. 47

Iný pravoslávny autor, Alvian Smirenskyj, pri komentovaní dekrétov moskovskej synody z roku 1918 so zármutkom poukazuje na fakt, že otázke nerozlučiteľnosti manželstva je v týchto dekrétoch venovaných pätnásť riadkov, zatiaľ čo nasledujúcich sedem strán textu opisuje spôsoby, ako je možné tento nerozlučiteľný zväzok rozviazať. 48

Postoj Katolíckej cirkvi

Katolícka cirkev neuznáva procesy na vyhlásenie rozviazania manželského zväzku, totiž skutočný rozvod z dôvodu cudzoložstva, ako sa to stáva v niektorých pravoslávnych cirkvách, ani uplatnenie princípu oikonomia (ktorý Katolícka cirkev považuje v tomto prípade za protiviaci sa Božiemu právu), pretože také rozviazanie predpokladá zásah cirkevnej autority vedúci k zrušeniu platnej manželskej zmluvy.

Principiálne je problém v tom, že v rozsudkoch alebo rozhodnutiach vydaných predstaviteľmi pravoslávnych cirkví sa prakticky nedá rozlíšiť medzi „vyhlásením nulity" a „anuláciou", „rozviazaním" alebo „rozvodom", a často v takýchto vyhláseniach chýbajú závažné dôvody na vydanie takéhoto rozhodnutia. Okrem toho existujú oprávnené pochybnosti o serióznosti kánonických procesov skúmajúcich eventuálnu platnosť alebo nulitu manželstva v pravoslávnych cirkvách. To je aj zdrojom pochybností ohľadom pohnútok a legitimity takýchto vyhlásení a ich ďalšieho uplatnenia aj v Katolíckej cirkvi.

Podľa princípov katolíckeho manželského práva treba v pochybnosti trvať na platnosti manželstva, kým sa nedokáže opak (porov. kán. 1060 CIC a kán. 779 CCEO). Mnohé pravoslávne cirkvi však prakticky iba schvaľujú rozvodový rozsudok vydaný civilnými tribunálmi. A zasa v iných pravoslávnych cirkvách, napríklad na Blízkom východe, cirkevná vrchnosť, ktorej prináleží výlučná kompetencia v manželských otázkach, využíva princíp oikonomie, aby mohla vynášať rozsudky o rozviazaní cirkevného manželského zväzku.

Na začiatku tohto príspevku sme si položili aj otázku, či by pravoslávna prax mohla predstavovať východisko alebo inšpiráciu zoči-voči problému rastúcej nestability sviatostných manželstiev a riešenie pre pastoračný prístup vo vzťahu k tým osobám, ktoré po stroskotaní sviatostného manželstva a následnom civilnom rozvode, chcú uzatvoriť nové manželstvo civilnou formou.

Skôr ako odpovieme na túto otázku, treba si položiť inú. Je rozumné myslieť si, že ťažkosti, ktorým musia čeliť kresťanské manželstvá v súčasnom svete, vyriešime znížením nárokov, ktoré kladie na ne princíp nerozlučiteľnosti?

Pomôžeme týmto spôsobom rásť dôstojnosti manželstva alebo iba starozákonným spôsobom – pre tvrdosť sŕdc – ponúkneme placebo?

Kristus priniesol svoje nové revolučné posolstvo do pohanského, barbarského a neveriaceho sveta. Jeho napĺňanie znamená ísť „proti prúdu". Ježišovi učeníci sa pri ohlasovaní Dobrej zvesti neobávali, že prezentujú požiadavky príliš vysoké, nedosiahnuteľné alebo protirečiace kultúre tých čias.

Dnešný svet, ako sa zdá, je rovnako poznačený novopohanstvom konzumu, pohodlnosti a egoizmu. Je plný barbarstiev páchaných čoraz modernejšími a čoraz nehumánnejšími prostriedkami. Viera v nadprirodzené princípy je dnes, viac ako kedykoľvek predtým, vystavená posmechu.

Toto všetko by mohlo viesť k presvedčeniu, že tvrdosť srdca (porov. Mt 19,8; Mk 10,5) je víťazným argumentom, pred ktorým sa musí skloniť aj jasnosť evanjeliovej náuky o nerozlučiteľnosti kresťanského manželstva. Ale ako odpoveď na mnohé otázky, na mnohé pochybnosti a mnohé pokušenia vybrať si kratšiu a širšiu cestu a znížiť latku pre tento existenciálny skok, ktorý sa koná vo veľkom zápase manželského života, vo všetkom tom zmätku a medzi mnohými protirečiacimi alebo mätúcimi hlasmi, ešte aj dnes zaznievajú Pánove slová: Ale ja vám hovorím… čo Boh spojil, nech človek nerozdeľuje… (Mk 10,9).

Napokon, majme na pamäti Pavlove slová: Toto tajomstvo je veľké… (Ef 5,32).

Autor je arcibiskupom s titulárnym sídlom v Ptolemaide v Líbyi. Pôsobí v Ríme ako sekretár Kongregácie pre východné cirkvi a prednáša na viacerých univerzitách. Text odznel ako prednáška na konferencii Rodina ako základný predpoklad pre obnovenie ekonomického rastu, ktorú v júni 2014 organizovala pápežská nadácia Centesimus Annus Pro Pontifice na Slovensku. Prednáška odznela pôvodne v taliančine. Preklad Igor Suchý, jazykové korektúry Róbert Mésároš.




1 - Pod manželskými kauzami sa rozumejú všetky situácie, v ktorých je manželský zväzok medzi dvoma veriacimi považovaný za anulovaný, neplatný, rozviazaný, atď.
2 - Porov. PETRÀ, BASILIO: Divorzio e seconde nozze nella tradizione greca. Un altra via. Assisi : Cittadella Editrice, 2014, s. 183 - 184.
3 - Porov. BRESSAN, LUIGI: Il divorzio nelle Chiese orientali. Bologna : EDB, 1976, s. 22 - 23.
4 - SV. HIERONYM: Epist. 7, 3. PL 22, 691.
5 - Porov. BRESSAN, LUIGI: Il divorzio nelle Chiese orientali. Bologna : EDB, 1976, s. 28.
6 - DACQUINO, PIETRO: Storia del matrimonio cristiano alla luce della Bibbia. 2. Inseparabilità e monogamia. Torino : Elledici, 1988, s. 298 - 299.
7 - Porov. LʼHUILLIER, PIERE: Lʼindissolubilité du marriage dans la droit et la pratique orthodoxes. In: Studia canonica, 21 (1987), s. 251.
8 - Čo sa týka praxe Ruskej a Gréckej cikvi, informácie boli čerpané a v niektorých častiach prevzané z práce J. DVOŘÁČEK, “Il divorzio del vincolo matrimoniale nelle Chiese ortodosse e le sue conseguenze giuridiche per la Chiesa cattolica”,in S. MICHANČOVÁ- L. PAVLOVÁ, (vyd.) Rodina, konflikt a možnosti mediace, Křtiny 2011, 25-68.
9 - Porov. Ustav velikago knaza Jaroslava, prostrannaja vostočnorusskaja redakcia, art. 12. In: BENEŠEVIČ, VLADIMIR NIKOLAJEVIČ: Sbornik pamjatnikov po istorii cerkovnogo prava, preimuščestvenno russkogo, končaja vremenem Petra Velikago. Petrohrad : [s.n.], 1914, s. 80.
10 - Porov. Porov. Ustav velikago knaza Jaroslava, prostrannaja vostočnorusskaja redakcia, art. 12. In: BENEŠEVIČ, VLADIMIR NIKOLAJEVIČ: Sbornik pamjatnikov po istorii cerkovnogo prava, preimuščestvenno russkogo, končaja vremenem Petra Velikago. Petrohrad : [s.n.], 1914, s. 85.
11 - Porov. Archiv Jugo-Zapadnoj Rossiji, časť 8., zb. 3, 71 - 72.
12 - Porov. ŽUŽEK, IVAN: Kormčaja kniga: Studies of the Chief Code of Russian Canon Law. Roma : Pontificio Istituto Orientale, 1964, s. 249.
13 -a) cudzoložstvo jedného z manželov: čo sa toho týka, zákon nehovoril o možnosti nového sobáša, ale prax ho dovoľovala;
b) bigamia;
c) chýbajúca schopnosť pre manželský život, totiž už existujúca impotencia pred manželstvom (nie impotentia superveniens): žiadosť o rozvod mohla byť podaná po uplynutí troch rokov od sobáša;
d) odsúdenie jedného z manželov na nútené práce alebo do vyhnanstva s odňatím všetkých občianskych práv: rozvod mohla žiadať tak nevinná stránka, ktorá nechcela nasledovať odsúdenú stránku na miesto vyhnanstva a chcela sa znova zosobášiť (toto právo jej prináležalo ihneď po vynesení rozsudku), ako aj odsúdená stránka;
e) nezvestnosť jednej zo stránok: tá musela trvať aspoň 5 rokov a iba po uplynutí tohto obdobia sa žiadosť o rozvod mohla predložiť cirkevnému konzistóriu;
f) nevôľa pohanskej stránky zostať so stránkou obrátenou na pravoslávnu vieru;
g) mníšske sľuby obidvoch manželov, a to bez možnosti znova sa zosobášiť. Preto nie je dovolené, aby počas života jedného z manželov manžel alebo manželka vstúpili do kláštora.


14 - Porov. SUVOROV, NIKOLAJ SEMENOVIČ: Učebnik cerkovnogo prava, 4-oje izdanije. Moskva : Izd. A. A. Karceva, 1912, s. 390.
15 - Porov. Nariadenie svätej synody Ruskej pravoslávnej cirkvi z 19. februára/4. marca 1918 „o príčinách dekrétov o manželskom rozvode a civilnom manželstve“. In: Svjaščennyj Sobor Pravoslavnoj Rossijskoj Cerkvi: Dejanija. Sobranie opredelenij i postanovlenij. Dodatok k: „Dejanija“. Moskva : Izd. Sobornogo Soveta, 1918, zv. 2, 2° časť, s. 21nn.
16 - Prvé číslo označuje dátum podľa juliánskeho kalendára, druhé číslo podľa gregoriánskeho kalendára.
17 - Toto sú dôvody podľa spomínaného nariadenia:
a) apostázia od pravoslávia;
b) cudzoložstvo a praktiky proti prirodzenosti (napr. sodomia): žiadosť o rozvod bolo možné predložiť do troch rokov od zistenia cudzoložstva druhej stránky poškodeným partnerom, maximálne však do desiatich rokov;
c) impotencia: musí byť trvalá a už existujúca pred manželstvom: žiadosť o rozvod sa mohla predložiť až po uplynutí dvoch rokov od uzavretia manželstva;
d) malomocenstvo a syfilis: pre malomocenstvo mohol žiadosť o rozvod podať ako zdravý, tak aj chorý partner; kým pre syfilis iba zdravý partner, keď choroba spôsobovala hrozbu pre neho a pre deti;
e) nezvestnosť jedného z partnerov počas celých troch rokov alebo iba počas dvoch, ak ju spôsobila vojna alebo pohroma;
f) odsúdenie na trest, ktorého následkom je strata občianskych práv: manželstvo však nie je rozviazané, ak manželský život trvá aj po vyhlásení rozsudku;
g) ohrozenie života druhého partnera alebo detí;
h) sexuálne vzťahy svokra a nevesty, kupliarstvo a zneužitie stavu núdze partnera;
i) slávenie druhého manželstva.
K týmto dôvodom rozvodu nariadenie z 20. augusta / 2. septembra 1918 pridalo ešte dva:
j) pretrvávanie nevyliečiteľnej duševnej choroby jedného z manželskej dvojice, ak nedovoľuje pokračovanie spolužitia;
k) podvodné opustenie druhého partnera, keď to nedovoľuje pokračovanie manželstva.
Porov. Nariadenie svätého synodu Ruskej pravoslávnej cirkvi z 20. augusta / 2. septembra 1918 „ktoré kompletizuje synodálny dekrét o motívoch na rozvod manželského zväzku požehnaného Cirkvou“. In: Svjaščennyj Sobor Pravoslavnoj Rossijskoj Cerkvi: Dejanija. Sobranie opredelenij i postanovlenij. Dodatok k: „Dejanija“. Moskva : Izd. Sobornogo Soveta, 1918, zv. 2, 4° časť, s. 48.
18 - V ruskom občianskom zákonodarstve sa môže manželstvo rozviesť na základe vzájomného súhlasu, na návrh jedného z manželov alebo štátneho úradu, alebo príslušného súdu. Manželstvo je ukončené zaregistrovaním rozvodu (ak ide o rozvod štátnym úradom), alebo nadobudnutím právoplatnosti súdneho rozhodnutia (ak ide o rozvod pred súdom). Porov. BERGMANN, ALEXANDER, – FERID, MURAD – HENRICH, DIETER (Hrsg.): Internationales Ehe-und Kindschaftsrecht mit Staatsangehörigkeitsrecht. Franfurkt am Main : Verlag für Standesamtwesen, zväzok „Russische Föderation“, s. 32h -34.
19 - Osnovy socialnoj koncepcii Russkoj Pravoslavnoj Cerkvi (rok 2000), kap. X: Voprosy ličnoj, semennoj i obšestvennoj nravstvennosti, paragraf 3.
20 - CYPIN, VLADISLAV ALEXANDROVIČ: Cerokovnoje pravo. Moskva: Izdateľstvo Moskovskogo universiteta, 1996, s. 386.
21 - Porov. SHESTAK, EDUARD: Divorce and Remarriage in the Orthodox Churches of the Tradition of Kiev. Užhorod : Lira, 2011, s. 260 - 261. Pokiaľ ide o text dekrétov porov. s. 280 - 285.
22 - Porov. LʼHUILLIER, PIERRE: Lʼindissolubilité du marriage dans la droit et la pratique orthodoxes. In: Studia canonica, 21 (1987), s. 252. O rozvodoch v neskoršej Byzancii podrobne pojednáva článok, ktorého autorom je VISCUS, PATRICK: Late Byzantine canonical views on the dissolution of marriage. In: Greek Orthodox Theological Review, 44, 1-4 (1999), s. 273- 290.
23 - Porov. DAUVILLIER, JEAN – DE CLERCO, CARLO: Le marriage en droit canonique oriental. Paris : Sirey, 1936, s. 91n.
24 - Porov. MAYAUD, JEAN BAPTISTE: Lʼindissolubilité du marriage, étude historico-canonique. Strasbourg-Paris : F.-X. Le Roux, 1952, s. 74, poznámka 96.
25 - Porov. LʼHUILLIER, PIERRE: Lʼindissolubilité du marriage dans la droit et la pratique orthodoxes. In: Studia canonica, 21 (1987), s. 254.
26 - Porov. The Rudder (Pedalion) of Metaphorical Ship of the One Holy Catholic and Apostolic Church of the Orthodox Christians […], translated and published by D. Cummings. Chicago : Orthodox Christian Educational Society, 1957, s. 76-80.
27 - Porov. LʼHUILLIER, PIERRE: Lʼindissolubilité du marriage dans la droit et la pratique orthodoxes. In: Studia canonica, 21 (1987), s. 254n.
28 - Hexabiblos bol napísaný v 14. storočí ako dielo gréckeho právnika K. Amenopoulosa. Hexabiblos je názov šiestich kníh Procheiron: obsahuje zbierku noviel a civilných zákonov macedónskych vládcov od Bazila I. až po 16. storočie. Porov. BELLIGER, ANDRÉA: Die wiederverheirateten Geschiedenen. Eine ökumenische Studie im Blick auf die römisch-katholische und griechisch-orthodoxe (Rechts-) Tradition der Unauflöslichkeit der Ehe. Essen : Ludgerus Verlag, 2000, s. 160n, poznámka 187, kde sa uvádza príslušná bibliografia.
29 - Porov. Tamže, s. 160n, 195n.
30 - Do prvej skupiny patrili:
a) cudzoložstvo;
b) úklady o život druhého partnera;
c) potrat;
d) kmotrovstvo s vlastným dieťaťom.
Príčiny bona gratia boli:
a) impotencia;
b) podvodné opustenie druhej stránky;
c) šialenstvo;
d) apostázia;
e) mníšske sľuby;
f) manželkino odmietnutie nasledovať manžela na iné miesto.


31 - Absolútne príčiny boli:
a) cudzoložstvo;
b) bigamia;
c) pokus o vraždu druhého partnera;
d) podvodné opustenie druhého partnera trvajúce dlhšie ako dva roky.
Relatívne príčiny nachádzali dôvod svojej existencie v skutočnosti, že ak pre vinu jedného partnera bol ohrozený život toho druhého, pre obidvoch nebolo viac možné pretrvávať v manželskom živote (čl. 5 zákona č. 2228/1920). Konkrétne išlo o šialenstvo, impotenciu a nezvestnosť. Tento zákon od začiatku charakterizoval princíp viny a tiež sa v ňom zachovalo nerovnaké zaobchádzanie s mužom a so ženou.
Zavinené príčiny:
a) cudzoložstvo;
b) bigamia;
c) pokus o vraždu druhého partnera;
d) podvodné opustenie druhého partnera;
e) rozvrat manželského života.


32 -Nezavinené príčiny:
a) šialenstvo;
b) malomocenstvo;
c) dlhodobá neprítomnosť;
d) impotencia.
Porov. Tamže, s. 200n.


33 - Porov. MELIA, ELIE: Le lien matrimonial à la lumiére de la thèologie sacramentale et de la thèologie morale de lʼÉglise orthodoxe. Strassbourg : Cerdic, 1970, s. 189n.
34 - Porov. SALACHAS, DIMITRIOS: Matrimonio e divorzio nel diritto canonico orientale. Spunti e riflessioni, s. 65n; BELLIGER, ANDRÉA: Die wiederverheirateten Geschiedenen. Eine ökumenische Studie im Blick auf die römisch-katholische und griechisch-orthodoxe (Rechts-) Tradition der Unauflöslichkeit der Ehe. Essen : Ludgerus Verlag, 2000, s. 202 - 204.
35 - Porov. ROBBERS, GERHARD: Staat und Kirche in der Europäischen Union. Baden-Baden : Nomos, 1995. Český preklad Stát a církev v zemích EU. Praha : Academia, 2001, s. 97n.; BERGMANN, ALEXANDER, – FERID, MURAD – HENRICH, DIETER (Hrsg): Internationales Ehe-und Kindschaftsrecht mit Staatsangehörigkeitsrecht. Franfurkt am Main : Verlag für Standesamtwesen, zväzok „Griechenland“, s. 39 - 62.
36 - Porov. MELIA, ELIE: Le lien matrimonial à la lumiére de la thèologie sacramentale et de la thèologie morale de lʼÉglise orthodoxe. In: Revue de droit canonique, 21 (1971), s. 188.
37 - LʼHUILLIER, PIERRE: Lʼattitude de lʼÉglise orthodoxe vis-a-vis du remariage des divorcés. In: Revue de Droit Canonique, 29 (1979), s. 57.
38 - BRESSAN, LUIGI: Il divorzio nelle Chiese orientali. Bologna : EDB 1976, s. 39 - 46.
39 - SCHMEMANN, ALEXANDER: The indissolubility of Marriage: the theological tradition of the East. In: BASSET, WILLIAM: The Bond of Marriage. An Ecumenical and Interdisciplinary Study. Notre-Dame : Notre-Dame University Press, 1968, s. 97 - 112.
40 - Porov. BRESSAN, LUIGI: Il divorzio nelle Chiese orientali. Bologna : EDB, 1976, s. 40. Porov. GLINKA, LUIS: Indisolubididad y divorcio en las Iglesias ortodoxas. Una contribucion al dialogo ecumenico, In: Teologia 51 (1988) ss.59-69 najmä s.67.
41 - TREMBELAS, PANAGIOTIS N.: Dogmatique de lʼÉglise orthodoxe catholique, vol. III. Chevetogne : Descleé de Brouweer, 1968, s. 358 - 359.
42 - ALTAN, ANGELO: Indissolubilitá ed oikonomia nella teologia e nella disciplina orientale del matrimonio. In: Sacra Doctrina, 49 (1968), s. 87-112.
43 - MEYENDORFF, JOHN: Il Matrimonio e lʼEucaristia. In: Russia Cristiana, 12 (1971), č. 120, s. 23 - 24.
44 - EVDOKIMOV, PAUL: Mariage dans la tradition ortodoxe. In: Parole et Paine, 35 (1970), s. 382 - 394.
45 - MILAŠ, NIKODIM: Das Kircherecht der morgenländischen Kirche. Mostar : Verlag der Verlagsbuchhandlung von Pacher & Kisić, 1905, s. 629 - 641.
46 - ALIVISATOS, HAMILCAR S.: Marriage and Divorce in according with the Canon Law of the Orthodox Church. London : 1948, s. 12.
47 - Porov. LʼHUILLIER, PIERRE: Lʼattitude de lʼEglise orthodoxe vis-a-vis du remariage des divorcés. In: Revue de Droit Canonique, 29 (1979), s. 57.
48 - Porov. SMIRENSKY, ALVIAN, N.: The Evolution of the Present Rite of Matrimony and Parallel Canonical Developments. In: St. Vladimirʼs Seminary Quarterly, 8/1 (1964), s. 45.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.