Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Manželstvo podľa kardinála Kaspera

Číslo 3-4/2014 · Boris Bartho · Čítanosť článku: 2187
 

V Katolíckej cirkvi sa už teraz s napätím očakáva zasadnutie riadnej Biskupskej synody, ktoré sa má konať v októbri tohto roka. Témou synody budú Pastoračné výzvy rodiny v kontexte evanjelizácie. Rovnakej téme sa už venovala mimoriadna biskupská synoda, ktorá prebehla na jeseň 2014 a ktorá získala pozornosť médií najmä vďaka Správe po diskusii (Relatio post discrepationem) obsahujúcej viaceré podnety na zmeny v prístupe k tzv. iregulárnym situáciám. Ešte pred touto mimoriadnou synodou sa však téme rodiny venovalo aj konzistórium kardinálov, ktoré zasadalo vo februári 2014 a na ktorom na žiadosť pápeža Františka predniesol rozsiahly úvodný referát kardinál Walter Kasper.1 Kardinál Kapser dlhodobo patrí k prominentným zástancom pripustenia „znovu zosobášených rozvedených“ ku sv. prijímaniu a aj na konzistóriu venoval jednu dôležitú časť svojho referátu práve tejto téme. Za svoj príhovor dostal veľkú chválu od Sv. Otca,2 jeho návrhy k pastoračnej starostlivosti o „znovu zosobášených rozvedených“ však vyvolali medzi kardinálmi ale aj medzi ostatnými veriacimi búrlivú diskusiu a polemiku, ktorá do veľkej miery stále pretrváva.

V tomto článku chcem najprv predstaviť kontext otázky pripustenia „znovu zosobášených rozvedených“ ku sv. prijímaniu ako i návrh kardinála Kaspera na zmenu postoja Cirkvi v tejto veci. Cieľom článku však ďalej bude aj kriticky zhodnotiť kardinálov návrh a ukázať, že prijatie tohto návrhu a premís, z ktorých vychádza, by viedlo k radikálnemu odklonu od katolíckeho chápania manželstva ako aj od ďalších podstatných bodov učenia Cirkvi.

Neprípustnosť účasti „znovu zosobášených rozvedených“ osôb na sv. prijímaní vyplýva z náuky Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva a o podmienkach prijatia Eucharistie. Podľa katolíckeho učenia manželstvo zahŕňa trvalú životnú jednotu muža a ženy, ktorí tento zväzok uzavreli. Dokonané sviatostné manželstvo je „neodvolateľnou skutočnosťou a dáva vznik zmluve zaručenej vernosťou Boha“.3 Podľa tohto konceptu znamená vstup do manželstva definitívne sebadarovanie milovanej osobe. Partneri sa zaväzujú k vzájomnej vernosti v šťastí i nešťastí, dokonca aj zoči-voči prípadnej chorobe či nevernosti druhej strany. Z toho potom vyplýva, že počas života manželského partnera je uzavretie manželstva s inou osobou nielen neprípustné, ale aj nemožné. Akýkoľvek nový zväzok je považovaný za trvalé a verejné cudzoložstvo.4

Ku sv. prijímaniu môžu veriaci pristúpiť len pod podmienkou, že sú riadne disponovaní, t. j. musia najmä byť v stave milosti posväcujúcej. To v praxi znamená, že po spáchaní ťažkého hriechu môžu veriaci pristúpiť ku sv. prijímaniu len pod podmienkou, že predtým tento hriech oľutujú, vyznajú vo sviatosti zmierenia a dajú si predsavzatie viac ho neopakovať.5 Preto nie je možné pripustiť ku sv. prijímaniu „znovu zosobášených rozvedených“, ktorí trvajú na svojom novom civilnom zväzku a chcú pokračovať v sexuálnom spolužití s novým partnerom. Páry, ktoré z vážnych príčin, napr. pre výchovu detí, musia zostať spolu, môžu byť pripustené k sv. prijímaniu, len ak sa zaviažu k životu v sexuálnej zdržanlivosti.6

Toto učenie je často kritizované pre svoju radikálnosť a náročnosť. Jeho obhajcovia však oprávnene argumentujú Ježišovými slovami zachytenými v evanjeliách, tradíciou Cirkvi a náukou Tridentského koncilu, ale tiež potrebou definitívneho sebadarovania ako kritéria pravej manželskej lásky; skutočné sebadarovanie totiž nepripúšťa otvorené zadné dvierka.

Kardinál Kasper sa vo svojom návrhu síce vyhýba pevnému teologickému zdôvodneniu svojho konceptu, predsa však predkladá niekoľko zásadných téz, z ktorých sa dajú vyvodiť aspoň isté základné črty jeho teologického stanoviska. Je pritom zaujímavé, že v zásade trvá na obidvoch vyššie spomenutých princípoch katolíckeho učenia. Potrebu stavu milosti posväcujúcej pre prijatie Eucharistie kardinál nijako nespochybňuje, naopak implicitne ju potvrdzuje.7 Nerozlučiteľnosť manželstva a z nej vyplývajúcu nemožnosť uznania nového „manželského“ zväzku Cirkvou dokonca potvrdzuje explicitne.8 Navrhuje však, aby bola „znovu zosobášeným rozvedeným“ ponúknutá „záchranná doska“ v podobe možnosti prístupu k sv. prijímaniu a to aj bez záväzku sexuálnej zdržanlivosti.9 Sexuálny život rozvedených osôb s novým „manželským“ partnerom by podľa kardinála nemal nevyhnutne vylučovať disponovanosť týchto osôb pre prijatie Eucharistie.10 Z toho sa dá vyvodiť, že takýto život by podľa kardinálovho názoru nemal byť za každých okolností považovaný za nemorálny. Ako možné podmienky pre povolenie prístupu k sv. prijímaniu by podľa kardinála mohli byť stanovené oľutovanie zlyhania v prvom manželstve, vysporiadanie záväzkov z prvého manželstva, ďalej tiež „nemožnosť návratu“ a nemožnosť zrušenia záväzkov z druhého, civilného sobáša „bez novej viny“ či úprimná snaha o kresťanský život a výchovu detí vo viere.11

Podobné riešenie podľa kardinála pripúštali aj niektoré miestne cirkvi v raných dobách kresťanstva. Sám však pripúšťa, že ide o historicky sporné interpretácie, o ktoré Cirkev nemôže opierať svoje rozhodnutia.12

Pozoruhodné sú však najmä dva argumenty pastotačného charakteru, ktoré Mons. Kasper predkladá na podporu svojho návrhu. Jeden z nich predostrel vo svojom rozhovore s americkým liberálnym katolíckym magazínom Commonweal v máji 2014, v ktorom obahajoval a objasňoval svoj referát prednesený na konzistóriu kardinálov. V zmysle tohto argumentu môže Cirkev „znovu zosobášených rozvedených“ pochváliť, ak sa rozhodnú žiť v sexuálnej zdržanlivosti, nemôže však takéto rozhodnutie vyžadovať, pretože by predstavovalo hrdinstvo a „hrdinstvo nie je pre priemerného kresťana“.13

Iný dôležitý pastoračný argument rozvinul Mons. Kasper na samotnom konzistóriu, keď zdôraznil potrebu efektívneho vedenia detí „znovu zosobášených rozvedených“ katolíkov ku sviatostnému životu: Ak deti nikdy nevidia svojich rodičov pristupovať ku sv. prijímaniu, tak si obvykle ani ony k nemu nenájdu cestu. Podľa kardinála by preto Cirkev mala prehodnotiť svoju doterajšiu pastoračnú prax, aby sa vyhla riziku straty budúcich generácií.14

K návrhu kardinála Kaspera treba predovšetkým povedať, že v prípade jeho prijatia by sviatostné manželstvo už nebolo definitívnym sebadarovaním milovanej osobe ale iba akýmsi pokusom o založenie celoživotného spoločenstva; ak by pokus nevyšiel, obaja partneri by dostali možnosť skúsiť svoje šťastie s niekým iným. Táto zmena chápania manželstva by sa pritom netýkala len rozvedených manželstiev, ale vôbec všetkých zosobášených kresťanov. Cirkev by v podstate všetkým veriacim manželským párom dala na známosť, že ich celoživotná vernosť už nie je zaručená „vernosťou samotného Boha“, ako im to kedysi tvrdila, ale že pre prípad „neúspechu“ ich vzťahu pripúšťa Boh aj iné riešenia.

Pritom je samozrejme pravda, že v zmysle kardinálovho návrhu by bol prvý pokus o celoživotný partnerský vzťah oproti akémukoľvek nasledujúcemu pokusu Cirkvou privilegovaný tým, že len on by sa pokladal za manželstvo platné pred Bohom a Cirkvou. Spolužitie v nasledujúcom civilnom zväzku by síce mohlo byť považované za morálne dobré, dokonca aj za morálne záväzné15 , tým že by ho Cirkev neuznávala za platné manželstvo, by však dávala najavo jeho menšiu hodnotu oproti prvému partnerskému vzťahu.

V skutočnosti však aj tento koncept privilegovania prvého pokusu predstavuje vážny morálny problém. Podľa tradičného učenia Cirkvi je totiž manželstvo jediným vzťahom, v ktorom má miesto sexuálne spojenie dvoch osôb. Telesné spojenie mimo manželstva a zvlášť sexuálne spojenie zosobášenej osoby s niekým iným než vlastným manželským partnerom sú považované za „svojou vnútornou povahou nezriadené“ a teda vždy zlé.16 Koncept kardinála Kaspera, t. j. pozitívne morálne hodnotenie porozvodových civilných „manželstiev“ pri súčasnom popretí ich platnosti pred Bohom a Cirkvou a trvaní na nerozlučiteľnosti pôvodného, sviatostného zväzku, predpokladá zmenu tohto učenia. Cirkev by v rozpore so svojou odvekou náukou musela vyhlásiť, že pre ženatého muža môže byť za určitých okolností morálne dobré mať sexuálny vzťah s inou ženou než svojou manželkou.

Nemenej problematickým by bolo aj prijatie kardinálovej premisy, že „hrdinstvo nie je pre priemerného kresťana“ a preto Cirkev nemôže hrdinstvo vyžadovať. Cirkev totiž učí, že všetci kresťania sú povolaní ku svätosti, čo v sebe zahŕňa aj povolanie k hrdinským cnostiam.17 Bez nadsádzky možno povedať, že koncept kresťanského života, ako života priemerného, nevyžadujúceho za žiadnych okolností heroizmus sa dá len veľmi ťažko skĺbiť so slovami Ježiša Krista: „Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojim učeníkom“ (Lk 14, 33).

Do úvahy treba navyše vziať aj fakt, že podľa katolíckej mravouky existujú činy (ako napr. už spomenuté cudzoložstvo), ktoré sú vždy závažne nedovolené a zlé, a to bez ohľadu na okolnosti či úmysel konajúceho.18 Ak sa niekto môže takémuto činu vyhnúť len za cenu veľkej osobnej obete, znižuje sa tým podľa učenia Cirkvi len jeho subjektívna vina v prípade spáchania daného skutku, nič sa však nemení na nemorálnosti skutku ako takého. Cirkev preto nemôže nikoho k takýmto skutkom povzbudzovať alebo ich dokonca vyhlásiť za morálne. V zmysle argumentačnej premisy kardinála Kaspera by však žiadne „vždy závažne nedovolené“ skutky nemohli existovať; zlý skutok, ktorému by sa niekto v konkrétnej situácii mohol vyhnúť len preukázaním skutočného hrdinstva, by sa pre neho automaticky stal morálnym.

Akceptovanie takejto zmeny základných princípov morálneho učenia Cirkvi by malo ďalekosiahle následky pre najrôznejšie životné situácie. Ak by Cirkev uznala, že nemôže vyžadovať sexuálnu zdržanlivosť od rozvedených, nie je jasné, s akým odôvodnením by ju mohla vyžadovať od osôb s homosexuálnym cítením alebo aj od heterosexuálnych mladých ľudí, ktorí z nejakého oprávneného dôvodu zatiaľ nie sú zosobášení. Tiež nie je jasné, ako by Cirkev mohla učiť, že je potrebné zachovať pevný postoj zoči-voči korupčným praktikám, ak by neúčasť na týchto praktikách pre čestných podnikateľov predstavovala zásadné znevýhodnenie v hospodárskej súťaži. Rovnako je otázkou, ako by Cirkev zdôvodnila požiadavku nepridávať sa k nespravodlivým politickým stranám v diktátorských režimoch, ak by takýto postoj mohol mať za následok zabrzdenie kariérneho postupu či dokonca politickú perzekúciu.

Z podobných dôvodov je problematický aj druhý argument Mons. Kaspera, podľa ktorého treba pripustiť „znovu zosobášených rozvedených“ k sv. prijímaniu, aby mohli byť ich deti efektívne uvádzané do sviatostného života. Kardinál zrejme nezohľadnil skutočnosť, že Cirkev je povinná vydávať svedectvo o prirodzene poznateľnej i nadprirodzene zjavenej pravde o manželstve (ako i o celom prirodzenom zákone a morálnom učení Ježiša Krista) pred všetkými ľuďmi, teda aj pred tými, ktorí žijú v tzv. iregulárnych situáciách a ich deťmi. Podľa kresťanskej viery možno totiž nájsť pravé šťastie a sebanaplnenie len v živote v súlade s Božím plánom. Samozrejme, je potrebné hlásať Kristovu náuku s pastoračnou obozretnosťou, bez odsudzovania a zbytočného zraňovania dotknutých osôb. Pokiaľ však Cirkev trvá na nadprirodzenom pôvode svojho učenia, nemôže prispôsobovať svoju morálnu náuku rozšírenému životnému štýlu aktuálnej doby s cieľom umožniť určitej skupine ľudí prístup k sv. prijímaniu a tak uľahčiť sviatostnú pastoráciu ich detí. Treba tiež podotknúť, že práve v posledných desaťročiach sme boli svedkami rýchleho posúvania hraníc spoločensky akceptovaného správania a tým aj rozširovania stále ďalších „netradičných“ životných štýlov. Pokračovanie tohto trendu by pri prijatí logiky argumentu kardinála Kaspera znamenalo, že by sa Cirkev v nasledujúcich rokoch musela postupne otvárať viacerým ďalším závažným zmenám svojej mravouky, aby tak nevylúčila iné skupiny pokrstených osôb zo sv. prijímania a nesťažila tak výchovu ich detí vo viere. Je zrejmé, že prijatie takéhoto postoja by znemožnilo akúkoľvek rozumnú morálnu teológiu.

Zdá sa, že Walter kardinál Kasper sa pri svojom návrhu nechal viesť snahou na jednej strane zachovať nerozlučiteľnosť sviatostného manželstva a na druhej strane predložiť prijateľné riešenie pre „znovu zosobášených rozvedených“, ktorí si nevedia predstaviť zmenu svojho doterajšieho spôsobu života. Jeho riešenie malo aspoň zdanlivo ponúknuť zlatú strednú cestu. Tento pokus podľa mojej mienky nevyšiel. Podrobný rozbor návrhu jednoznačne ukazuje, že jeho prijatie by predstavovalo radikálny odklon od doterajšieho chápania manželstva v Cirkvi ako aj ďalších zásadných bodov katolíckej mravouky i vierouky. Po prijatí návrhu kardinála Kaspera by v učení Katolíckej cirkvi nezostal kameň na kameni.




1 - Porovnaj knižné vydanie kardinálovho referátu: KASPER, Walter: Evanjelium rodiny. Trnava: Dobrá kniha, 2014. Resp.: KASPER, Walter: Das Evangelium von der Familie. Freiburg im Breisgau: Herder, 2014.
2 - http://www.romereports.com/pg155863-pope-francis-expresses-support-for-cardinal-kasper-s-serene-theology-on-the-family--en.
3 - Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1640.
4 - Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2384.
5 - Katechizmus Katolíckej cirkvi 1385, 1450 a nasl.
6 - JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio, 84.
7 - KASPER, Walter: Evanjelium rodiny. Trnava: Dobrá kniha, 2014, s. 41.
8 - KASPER, Walter: Evanjelium rodiny. Trnava: Dobrá kniha, 2014, s. 37.
9 - Priamo v referáte na konzistóriu sa kardinál o požiadavke sexuálnej zdržanlivosti „znovu zosobášených rozvedených“ nezmienil. Že by nemala byť podmienkou povolenia prístupu k sv. prijímaniu explicitne potvrdil v máji 2014 v rozhovore pre magazín Commonweal: https://www.commonwealmagazine.org/merciful-god-merciful-church.
10 - KASPER, Walter: Evanjelium rodiny. Trnava: Dobrá kniha, 2014, s. 41
11 - KASPER, Walter: Evanjelium rodiny. Trnava: Dobrá kniha, 2014, s. 43-44.
12 - KASPER, Walter: Evanjelium rodiny. Trnava: Dobrá kniha, 2014, s. 41-43. Pre podrobnú analýzu kardinálom spomínaných príkladov z praxe ranej Cirkvi porovnaj CORBETT, John et al.: Recent Proposals for the Pastoral Care for Divorced abd Remarried: A Theological Assessment. Nova et vetera, English Edition, Vol. 12, No. 3 (2014): 610-612.
13 - „To live together as brother and sister? Of course I have high respect for those who are doing this. But it’s a heroic act, and heroism is not for the average Christian.“ https://www.commonwealmagazine.org/merciful-god-merciful-church.
14 - KASPER, Walter: Evanjelium rodiny. Trnava: Dobrá kniha, 2014, s. 44.
15 - KASPER, Walter: Evanjelium rodiny. Trnava: Dobrá kniha, 2014, s. 43.
16 - Porovnaj Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1756.
17 - Porovnaj napr. JÁN PAVOL II.: Posolstvo k 20. Svetovému dňu mládeže: http://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/posolstvo-mladezi-20.
18 - JÁN PAV

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.