Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

O výchove v homosexuálnych rodinách

Číslo 3-4/2014 · Juraj Šúst · Čítanosť článku: 1297
 

Spor o právo uzavrieť manželstvo viacerí interpretujú ako spor medzi náboženskou tradíciou a vedou. Náboženstvo dogmaticky odmieta manželstvo a výchovu detí pre páry rovnakého pohlavia, napriek tomu, že veda na to objektívne nenachádza žiadny dôvod. Na jednej strane je dogmatická morálka a poslušnosť autorite, na druhej strane racionalita, výskumy, dôkazy. Rozumný človek by sa teda mal namiesto náboženstva pridŕžať vedy a postaviť sa za práva homosexuálnych rodín vychovávať deti.

Problém s takouto dilemou je, že je príliš reduktívna. Realita je zložitejšia. Aj náboženstvá, napr. kresťanstvo či judaizmus, sa hlásia k rozumu a k vede. Konflikt sa potom týka skôr dvoch rozličných ponímaní racionality: tej, ktorá počíta s Bohom, a takej, ktorá za racionálne považuje iba to, čo možno dokázať prostredníctvom vedeckého testovania.1

Ale je tu aj ďalšia možnosť, na ktorú sa chcem zvlášť zamerať: dogmatizmus sa nemusí týkať iba náboženstva, treba si na neho dávať pozor aj v oblasti vedy. Občas sa stane, že si človek svoju hypotézu natoľko obľúbi, že realitu číta selektívne, len aby sa mu jeho hypotéza potvrdila. Skutočnosti, ktoré ju spochybňujú, zamlčuje a „nevidí“. Konflikt potom namiesto súboja rozumu a viery vyznieva ako súboj dvoch dogmatizmov – vedeckého a náboženského. Vedec či fanúšik vedy, ktorý sa dogmaticky drží svojej hypotézy, vyčíta veriacemu, že sa dogmaticky drží náboženskej náuky.

Tomáš Prokopčák vo svojom článku v SME z 15. januára 2014 zastáva názor, že súčasná veda zatiaľ potvrdzuje omyl tradičnej kresťanskej morálky. Túto tézu opiera o tvrdenie, že deti z homosexuálnych rodín vykazujú podobné či dokonca rovnaké výsledky ako deti z tradičných heterosexuálnych rodín. Ak by mala kresťanská morálka pravdu, tak by deti z homosexuálnych rodín mali vykazovať horšie výsledky, čo sa nedeje. Teda platí, že kresťanská morálka sa mýli, a výchova v klasickej a homosexuálnej rodine je prinajmenšom rovnocenná.

Hlavný problém s Prokopčákovou argumentáciou je spôsob, akým interpretuje výsledky výskumov, podľa ktorých deti z heterosexuálnych rodín a homosexuálnych rodín sú na tom rovnako. Kým veda tieto výsledky chápe ako predbežné a limitované, Prokopčák ich už predbežne kanonizuje a na ich základe moralizuje oponentov.

Veda o výchove v homosexuálnych rodinách

Prokopčák, citujúc metaštúdiu z roku 2012,2 ktorá porovnávala viaceré štúdie, a píše: „štúdie o detskom vývoji, sexuálnej orientácii, genderovej identite, genderovej role v správaní, emočnom (a behaviorálnom3 ) vývoji, sociálnych vzťahoch a kognitívnych funkciách neukázali žiadne rozdiely (!) medzi deťmi lesbických matiek a heterosexuálnych rodičov.“4 Z tohto záveru vedeckej štúdie Prokopčák vyvodzuje rezultát ohľadom diskusie o homosexuálnych manželstvách: „Týmto vyhlásením by mohla byť celá debata uzavretá, keby teda druhá strana mala vôbec chuť počúvať vedu. Tá však našťastie – na rozdiel od náboženstva – funguje tak, že každé jej tvrdenie podlieha overovaniu. A to inými výskumami.“5

Zdá sa, že v tomto výroku si Prokopčák protirečí. Má samozrejme pravdu v tom, že veda svoje výskumy na rozdiel od náboženstva overuje ďalšími výskumami. Na tom nie je nič zvláštne, keďže veda a náboženstvo nie sú tie isté veci. Problém je, že jeho hodnotenie vôbec nezodpovedná záveru samotnej štúdie, ktorú interpretuje. Zdá sa, akoby chcel v prvej vete povedať, že veda už problém vyriešila, iba náboženskí odporcovia nechcú jej riešenia rešpektovať. Ale vzápätí dodáva, že vedecké závery sa ďalej overujú ďalšími výskumami, čo ale spochybňuje jeho predchádzajúce tvrdenie, že „týmto vyhlásením by mohla byť celá debata uzavretá.“6

Pozrime sa teda bližšie na to, čo sa píše v závere a v časti „diskusia“ v samotnej štúdii a porovnajme s tým, aký záver z nej vyvodil Prokopčák. V závere štúdie sa píše: „Naša prax musí nájsť nové referenčné značky, aby porozumela výzvam a ťažkostiam týchto konfigurácii kvôli lepšej empatii voči dieťaťu a jeho rodine.“7 Iba z abstraktu sa dá ťažko dešifrovať, čo sa presne myslí pod „novými referenčnými značkami“ (new reference marks). Azda niečo v tom zmysle, aby sme sa na súčasné rôznorodé rodiny pozreli pod iným zorným pohľadom a boli tak empatickejší k dieťaťu a jeho rodine? Každopádne, nezdá sa, že by záver mal niečo spoločné s ukončením diskusie o homosexuálnych manželstvách.

Prokopčák nabáda ukončiť debatu, ale nie tak samotní vedci. Tí totiž obvykle v podobných štúdiách majú sekciu „diskusia“, v ktorej kriticky posudzujú (a spochybňujú) zistenia, ku ktorým prišli, a navrhujú kontúry ďalšieho výskumu. V časti „diskusia“ zmieňovanej štúdie sa napr. píše, že skúmaná oblasť stále trpí nedostatkom výskumu, a autori metaštúdie spochybňujú validitu prezentovaných zistení na základe obmedzenej vzorky detí: „Väčšia časť literatúry, ktorá sa zameriavala na deti vo veku od 4 do 16 rokov a iba na malé vzorky (často menej ako 30 detí), limituje validitu týchto dát.“8 Autori ďalej uvádzajú, aj ďalšie nedostatky analyzovaných výskumov: „Avšak veľmi málo sa vie o psychologických charakteristikách a kvalite života (well-being) dospelých detí lesbických a gayských rodičov a výskum by mal v budúcnosti pokračovať. Sociálne vzťahy detí, ktoré vyrástli v homosexuálnych rodinách, ich skúsenosť odlišnosti a diskriminácia sa tiež pravdepodobne budú meniť s kultúrou každej krajiny a podľa nášho poznania neboli hodnotené do tohto času (2012) v medzikultúrnych štúdiách použijúc štandardizované dotazníky.“9 Vidíme teda, že normálni vedci sa sami priznávajú k nedostatkom svojich výskumov. O nedostatkoch a limitáciách posudzovaných štúdii nie je v Prokopčákovom článku ani stopy.

Veda o stigmatizácii detí z homosexuálnych rodín

Prokopčák ďalej tvrdí, že podľa súčasných vedeckých výskumov deti z homosexuálnych rodín nie sú na tom horšie ako z tradičných a trpia jedine stigmatizáciou zo strany „militantných heterosexuálov“, ktorí im robia „skutočné peklo tu na zemi“10 . Odvoláva sa na dve štúdie z roku 2005. Ja sa zameriam na tú, ktorá vyšla v žurnále Patient Education and Counseling.11

Hlavným problémom Prokopčákovej interpretácie je, že v tejto štúdii sa síce píše o stigmatizácii, ale nehovorí sa nič o pekle, ani v pôvodnom, ale ani v prenesenom význame, mysliac na niečo ako brutálne zastrašovanie, teror alebo iné strašné zlo. Aj odporca náboženstva má, samozrejme, právo používať náboženský jazyk. Ale cieľom štúdie Lesbian families and family functioning: an overview nie je ani strašiť, ani poukazovať na mieru morálneho úpadku heterosexuálnej väčšiny, ale sucho neutrálne, tak ako stojí v nadpise, dať prehľad literatúry o lesbickom rodičovstve s cieľom určiť smer pre ďalší výskum. Abstrakt štúdie naozaj tvrdí, že lesbické a heterosexuálne rodiny sú na tom podobne (very much alike) a že stigmatizácia lesbických rodín je faktor, ktorým sa odlišujú. Ale zároveň v závere prehľadovej štúdie autori konštatujú, že takáto široká podobnosť/rovnakosť je v niečom chybná, keď píšu, že „výskum zlyháva v tom, že neukazuje, v čom sa lesbické a heterosexuálne rodiny odlišujú.“12 Ako možný príklad rozdielnosti sa napr. uvádza rozdielnosť v motivácii mať deti, a štúdia odporúča zamerať sa v ďalšom výskume na to, či sa rozdiel v motivácii prejavuje následne aj vo vzťahu rodič - dieťa.13

Prehľadová štúdia naozaj tvrdí, že podľa analyzovaných štyridsiatich štyroch štúdií, stigmatizácia detí z lesbických rodín je hlavným odlišovacím znakom lesbických rodín. Odvoláva sa pritom napr. na tri štúdie, ktoré identifikovali u detí z lesbických rodín menšie prípady provokácie zo strany rovesníkov.“14 Iné tri štúdie boli vyhodnotené tak, že poukazujú u detí s lesbickou matkou na tendenciu k provokáciám o ich vlastnej sexuálnej orientácii.“15 Ďalšia štúdia je charakterizovaná vo vzťahu k stigmatizácii slovami: „deti sa obávajú reakcie rovesníkov, žiadne špecifické prípady neboli hlásené.“16 Všetky doterajšie štúdie sa týkajú detí, ktoré pôvodne vyrastali v heterosexuálnych rodinách a až po následnom rozvode sa dostali do lesbickej rodiny. Ale existuje aj štúdia, ktorá sa týka detí, ktoré od začiatku vyrastali v lesbickej rodine, a tá tiež poukazuje na určitú stigmatizáciu. Obsahuje tvrdenia, že pre deti, ktoré boli v kontakte s deťmi z lesbických rodín, bolo „ťažké porozumieť, že niekto môže mať dve matky bez toho, aby mal otca.“17 Prehľadová štúdia ale uvádza aj výskum, ktorý v správaní detí z lesbických rodín nezistil žiadny rozdiel.18 Dá sa teda skonštatovať, že asi jedenásť zo štyridsiatich štyroch skúmaných štúdií poukazuje na stigmatizáciu, ale interpretovať túto stigmatizáciu ako „skutočné peklo tu na zemi“ je prinajmenšom riadne zveličenie.

Aj táto prehľadová štúdia obsahuje široký zoznam nedostatkov v analyzovaných štúdiách. Tvrdí napríklad, že:

„nebrali do úvahy rozličné rozdelenie rodinných úloh v plánovaných lesbických rodinách alebo iné aspekty, kde sa lesbické rodiny a heterosexuálne rodiny môžu líšiť ako sú túžba mať deti a rozdelenie úloh. Navyše, väčšina štúdií mala relatívne malé vzorky. Tie boli navyše zozbierané použitím jednej metódy buď cez nemocničné pôrodnícke oddelenia, alebo priateľské siete, alebo cez gayské a lesbické organizácie. Väčšina dát pozostávala z vlastných správ (dotazníky, štandardizované pohovory) rodičov. Ďalšou limitáciou je, že vo viacerých štúdiách vzorka zahŕňala – v prípade lesbických rodín – tak rodiny s jednou, ako aj dvoma matkami. Kontrolná skupina heterosexuálnych rodičov bola rozličná. V niekoľkých štúdiách boli deti z lesbických rodín porovnávané s deťmi v heterosexuálnych rodinách, ktoré boli počaté konvenčným spôsobom. V iných štúdiách sa porovnávali deti, ktoré boli počaté darcovskou insemináciou. Do tohto dátumu (2005) výskumníci skúmali iba detský vývoj a rodičovské fungovanie. Neštudovali interné rodinné procesy, ako sú: rodičovské motívy a túžby, rodičovské skúsenosti rodičovstva a ciele pri vychovávaní detí alebo externé vzťahy, ako je sociálna podpora týchto rodín v porovnaní s heterosexuálnymi rodinami. Existujúci výskum uvažuje o plánovaných lesbických rodinách skôr ako o homogénnej skupine než o heterogénnej skupine, napríklad vo vzťahu k skúsenostiam s negatívnymi postojmi k ich netradičnej rodinnej situácii.“19

Takže, možno to bolo trochu zdĺhavé čítanie, je však zjavné, že poctivá veda si je vedomá svojich nedostatkov, a preto nabáda na pokračovanie v ďalšom výskume.

Tak si to zhrňme: Prokopčák hlása koniec debaty, vedci píšu, že diskusia má pokračovať a nabádajú k ďalšiemu výskumu. Prokopčák píše, že deti z homosexuálnych rodín vykazujú rovnaké výsledky a líšia sa len traumou stigmatizácie, veda píše o tom, že stigmatizácia vychádza ako jediný faktor odlišnosti, pričom zároveň dodáva, že je to pravdepodobne chybou doterajšieho výskumu, ktorý nezachytil viac rozdielov. Prokopčák na margo stigmatizácie píše, že „militatní heterosexuáli“ robia deťom z homosexuálnych rodín „skutočné peklo tu na zemi“, vedci píšu o tom, že stigmatizácia pochádza od spolužiakov, ktorí deťom z homosexuálnych rodín dávajú pocítiť ich inakosť.

Predpokladám, že stigmatizácia sa netýka iba detí z homosexuálnych rodín, ale podobne sú stigmatizované všetky deti, ktoré sa od svojich spolužiakov niečím odlišujú: ryšaví, pehaví, tuční či chudí atď. – toľko môj námet pre ďalší výskum „o pekle na zemi“.

Vzťah morálky, náboženstva a vedy

Ak by aj bola pravda, že veda dokazuje neplatnosť kresťanského či iného náboženského učenia o úlohe manželstva a rodiny, nepoctivá práca s faktami a voľné interpretácie dávajú rozumným čitateľom dobré dôvody takýto záver odmietnuť a spochybňujú tak svoj vlastný cieľ.

Zároveň treba povedať, že takýto záver je vysoko nepravdepodobný, ak nie nemožný. Aj keď sú vedci ako napr. Dawkins, podľa ktorých vedecký postoj nie je zlučiteľný s náboženským, neznamená to hneď, že ich stanovisko môžeme automaticky stotožniť so samotnou vedou. Je totiž kopec iných vedcov, ktorí nemajú problém zladiť svoje vedecké a náboženské presvedčenie.

Pluralita postojov medzi vedcami naznačuje, že vzťah vedy a viery sa nedá vyriešiť čisto vedecky, ale skôr sa opiera o určitý filozofický postoj vedcov, ktorý sa obhajuje iným spôsobom než vedeckými experimentmi.

Dôvod pre toto tvrdenie spočíva v tom, že moderná veda nemôže dokázať nepravdivosť morálnych hodnôt či Božej existencie, pretože sa obmedzuje na tú oblasť poznania, ktorá sa dá skúmať vedeckými pokusmi. Boh ani hodnoty sa však, takpovediac, nedajú dať pod mikroskop. Moderná veda nemá nástroje, aby testovala skutočnosti, ktoré nie sú empirickej a materiálnej povahy. Apriori teda nemôže vedecky rozhodnúť otázku Božej existencie a rovnako tak ani morálne spory, vrátane sporu o chápanie manželstva.

Sociálny výskum sa preto ani priamo netýka dokazovania morálnych a náboženských zdôvodnení, a teda skutoční vedci by mali byť veľmi opatrní pri zaťahovaní vedy do morálnych sporov. Aj keď si samotní vedci uvedomujú morálne motivácie k vedeckému výskumu, nemožno jednoducho posudzovať morálne kritéria psychologickými, sociologickými či biologickými. Ak sa vedec vyjadruje k morálnym či náboženským otázkam, robí tak už nie ako vedec, ale ako filozof či teológ. Každý človek, ktorý rieši otázku, ako by mal žiť alebo, aké zákony sú spravodlivé, rieši v konečnom dôsledku filozofickú resp. teologickú a nie vedeckú otázku. Stanovisko vedy môže mať nanajvýš podporný charakter.

Niektorí vedci majú ale tendenciu zastávať hypotézu, že morálna oblasť sa dá redukovať na psychologickú, sociologickú či biologickú. Z tejto pozície potom vyplýva, že zmysluplné poznanie je iba vedecké poznanie, takže všetko, čo sa nedá vedecky testovať, je iba prázdny pojem bez obsahu. Boh, duša, morálne hodnoty teda nie sú podľa nich objektívne skutočnosti, keďže sa nedajú vedecky testovať, ale sú to len subjektívne emotívne preferencie mimo oblasť rozumu. Rovnako ani žiadny čin sa nedá označiť objektívne za nemorálny, ale jeho morálnosť závisí čisto od toho, ako posúdime dôsledky, ku ktorým vedie.

Zdá sa, že takýto pohľad na morálku zastáva aj Prokopčák, keď morálnu debatu považuje za nekonečnú a vysmieva sa z ľudí, ktorí svoje morálne presvedčenia odvodzujú z náboženskej viery:

„Na tomto mieste by mohla odštartovať nekonečná debata o tom, čia morálka je lepšia a či „moje hodnoty“ sú natoľko užitočné, aby sa mohli stať princípom všeobecného zákonodarstva. Možno by sme skončili pri niekoľkých vtipných, ale celkom hlúpych poznámkach o tom, ako chcú svet naprávať ľudia, ktorých etickú kostru uvažovania tvorí čosi, čo im odkázala horiaca hora.

Lenže rádovo podstatnejšie než rôzne viery a presvedčenia sú tvrdenia, ktoré majú reálny základ. Teda majú za sebou výskum, porovnávanie a prácu s faktami.“20

Je však zrejmé, že tento záver, ktorý morálku považuje iba za subjektívne presvedčenie, je filozofickým, a nie vedeckým tvrdením a nebol dokázaný pomocou vedeckého testovania. Autor pre takýto záver nad rámec zosmiešňovania náboženského presvedčenia nepredložil žiadny filozofický dôvod.

Myslím si, že je chybou pozerať sa na vedu ako na morálneho revolucionára, ktorý na základe nepriestrelných dôkazov rozbíja morálku založenú na náboženskej povere a tradícii. Ani predbežné výsledky vedy, že deti v homosexuálnych pároch vykazujú podobné psychologické, sociologické či biologické charakteristiky ako deti v heterosexuálnych rodinách, ešte nevyvracia ani vážne nespochybňuje morálny ideál, že rodina biologických rodičov – muža a ženy žijúcich v láskyplnom harmonickom manželskom vzťahu – je ideálnym prostredím pre výchovu detí. Nielen preto, že tieto výsledky sú stále len predbežné a zatiaľ sa nedajú generalizovať, ale aj preto, že interpretácia týchto najmä psychologických výsledkov, môže v mnohom závisieť od toho, akú morálnu filozofiu sociálny vedec zastáva. Empirické fenomény ako také sú otvorené rozličným filozofickým interpretáciám. Čisté fakty ani veda nás od ich hodnotenia vzhľadom na náš život nezachránia. Všetci by sme si však mali dávať pozor na to, aby sme samotné empirické fenomény interpretovali pravdivo, a nevyberali si z nich len to, čo sa nám hodí do nášho filozofického, náboženského či politického presvedčenia. Tak pri interpretácii faktov v texte ako aj v prírode. Ako hovorí židovské príslovie: polovičná pravda je celá lož.



1 - Ratzinger, Joseph: Kríza kultúr. In: Evropa Benedikta z Nursie v krízi kultur. Praha: Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 2006. s. 23 - 43.
2 - Encephale. 2012 Feb;38(1):10-5. doi: 10.1016/j.encep.2011.05.005. Epub 2011 Jul 5. [Homosexual parenthood and child development: present data]. Fond G., Franc N., Purper-Ouakil D.(Abstract) http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/22381718
3 - Toto slovo Prokopčák necitoval, ale nachádza sa v origináli.
4 - Prokopčák Tomáš: Kto je (Ne)normálny? SME, 15.1. 2014 http://komentare.sme.sk/c/7068217/kto-je-nenormalny.html
5 - Tamtiež.
6 - Tamtiež.
7 - Encephale. 2012 Feb;38(1):10-5. doi: 10.1016/j.encep.2011.05.005. Epub 2011 Jul 5. [Homosexual parenthood and child development: present data]. Fond G., Franc N., Purper-Ouakil D.(Abstract) http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/22381718
8 - Tamtiež.
9 - Tamtiež.
10 - Prokopčák Tomáš: Kto je (Ne)normálny? SME, 15.1. 2014 http://komentare.sme.sk/c/7068217/kto-je-nenormalny.html
11 - Patient Education and Counseling 59 (2005) Lesbian families and family functioning: an overview H.M.W. Bos, F. van Balen, D.C. van den Boom http://www.meerdangewenst.nl/documenten/Henny%20Bos.pdf
12 - Tamtiež, s. 273.
13 - Tamtiež, s. 273.
14 - Tamtiež, s. 265.
15 - Tamtiež, s. 268.
16 - Tamtiež, s. 266.
17 - Tamtiež, s. 271.
18 - Tamtiež, s. 271.
19 - Patient Education and Counseling 59 (2005) Lesbian families and family functioning: an overview H.M.W. Bos, F. van Balen, D.C. van den Boom, p. 273. http://www.meerdangewenst.nl/documenten/Henny%20Bos.pdf
20 - http://komentare.sme.sk/c/7068217/kto-je-nenormalny.html#ixzz3KHOq4IyQ

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.