Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Da Vinci kódovaný na plátne

Číslo 2/2006 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 3143
 

Da Vinci kódovaný na plátne
Da Vinciho kód (The Da Vinci Code, USA, 152 min.)
Producenti: Brian Grazer a John Calley,
réžia: Ron Howard,
scenár: Akiva Goldsman.
Hrajú: Tom Hanks, Audrey Tautouová, Jean Reno.

Existujú dva druhy slabých filmov: také, o ktorých sa dá písať veľmi zoširoka, a také, o ktorých niet veľmi čo napísať. Druhá alternatíva platí aj pre sfilmovaný Da Vinciho kód.

Snaha pretaviť knihu do filmovej podoby predstavuje vždy isté riziko. Lebo literárny text, jeho vnútorná štruktúra, dynamika a kompozícia má iné zákonitosti než príbeh audiovizuálneho charakteru. Transformácia textu na zvuk a obraz si vyžaduje odlišný prístup k téme, nielen v zmysle transformácie napísaného textu do neverbálnej komunikácie, významových skratiek a symbolických obrazov, ale aj v zmysle iného radenia scén v záujme ich lepšej pochopiteľnosti a príťažlivosti pre diváka. Slovom, písaný text musí byť najprv rozobratý „na súčiastky“, na samostatné významové zložky, a až potom tvorivo poskladaný podľa inej logiky, logiky filmových scenárov. Autori sfilmovaného Da Vinciho kódu nevyhnutnosť takejto transformácie akoby výrazne podcenili. Nechali sa zviesť ilúziou, že kasový trhák na knižných pultoch je predurčený na rovnaký úspech aj na filmovom plátne. Nával do kín je síce pravdepodobný, no rovnako aj rozčarovanie obecenstva. Hollywood­skí tvorcovia prepadli zbožšteniu literárnej predlohy a vyprodukovali dva a pol hodinový ťažkopádny film, ktorý bez akéhokoľvek režijného nápadu preslávenú knihu len priamočiaro vizualizuje, ba bez jej predchádzajúceho prečítania je snímka takmer úplne nezrozumiteľná. Zarážajúco lineárny dej, s občasnými retrospektívami, samoúčelné a niekedy zdĺhavé dialógy, nedostatok vnútorného napätia – to všetko mohlo byť dôvodom rozpačitého prijatia aj samotnými novinármi v Cannes, kde vraj nechýbal ani piskot s výsmechom – na rozdiel od obvyklého záverečného aplauzu. „Ľudia boli zmätení, netlieskali, boli ticho,“ komentovala Margherita Ferrandino z talianskej televízie Rai 3.

Spomenuté nedostatky nevyvážila ani zjavná snaha o naoko príjemné, tvorivo prestrihávané, zvukomalebne plastické scény v príťažlivých prostrediach a romantických zákutiach, objavovaných kamerovými náletmi z vtáčej perspektívy. Málo platné, ak tieto prostredia rámcujú chabo a hekticky vystavaný dej, zotročený pôvodinou, neúčelne preťažený zložitými a na prvýkrát neuchopiteľnými súvislosťami.

Od literárnej predlohy sa však tvorcovia odchýlili, pokiaľ ide o hlavné postavy, a to azda viac, ako to pôvodne mienili. Napríklad zákerného Silasa z Opus Dei chcel mať režisér takého hrôzostrašného, až sa mu vydarila smutnosmiešna paródia. Krvavý, s bičom v ruke a v mníšskej kutni (ktorú – mimochodom – členovia Opus Dei nikdy nenosili) nevybočuje z klišé plíživých zabijakov zahalených do kapucne. Silas akoby si naozaj odskočil z ponurého kláštora v kultovom snímku Meno ruže. Slovom, literárny a psychologicky plastickejší Silas, odporne prelínajúci askézu a zabíjanie, sa paradoxne práve na plátne stáva plytko nepresvedčivým až natoľko, že vo svojej nepravdepodobnosti sotvakoho môže ohroziť, a už vôbec nie Opus Dei. Iba ak americkú organizáciu albínov na čele s Michaelom McGowanom, ktorý tvorcom vytkol, že je to za posledné polstoročie už 68. film s negatívne prezentovaným albínom. Možno kvôli ďalším protestom svetovej verejnosti sa film odchýlil aj na rovine významovej. Celkom si scenáristi napríklad vymysleli pseudokoncil, akési sprisahanie proti Cirkvi v samotnom jej vnútri, čo do istej miery zmäkčuje Brownove konštrukcie. Modifikovaná je aj scéna v Teabingovej vile: pri jeho „šokujúcich“ odhaleniach o Leonardovej Poslednej večeri vložili scenáristi profesorovi Langdonovi do úst sériu krátkych námietok, inšpirovaných kritikmi už samotnej predlohy. Zdá sa teda, že tvorcovia akoby na chvíľu vnímali tlaky verejnej mienky a nezmyselné tézy sa snažili mierne ponaprávať. Skôr azda z alibizmu, ako z úcty k pravde, lebo základná a podľa niektorých blasfemická dejová línia zostáva: obyčajný človek Ježiš Kristus, ženatý s Máriou Magdalénou, má utajené potomstvo vo Francúzsku, ktorého poslednou predstaviteľkou je Langdonova spoločníčka Sophie Neveu...! Keď to Langdon pohnutým hlasom vyznal Sophii Neveu, v kinosále bratislavského Polusu sa ozval pochybovačný smiech. Nuž, na smiech bola aj všetka tá verne kopírovaná znôška historických nezmyslov, vrátane dejinných exkurzov. Z nich najmä za stvárnenie križiackych a inkvizičných scén by sa nemuseli hanbiť ani komunistické proticirkevné agitky.

Tom Hanks, oskarový predstaviteľ profesora Langdona, sa tesne pred premiérou obhajoval, že ide len a len „o fikciu a zábavu“. K tomu režisér Ron Howard s nemalou aroganciou odkázal veriacim svoju spoľahlivú radu: „Jednoducho nechoďte do kina, keď sa nechcete rozčúliť.“ Po premiére sa mnohí kritici zhodujú, že Hanksom avizovaná „zábava“ sa vonkoncom nekonala. A preto Howardova „spoľahlivá rada“ platí nielen pre veriacich, ale pre všetkých, ktorých by azda rozčúlila zbytočná strata času, premárnených 152 minút.

Jozef Haľko

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.