Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Konštantinopolský ekumenický patriarchát

Číslo 3-4/2014 · Ján Krupa · Čítanosť článku: 3244
 

Konštantínopolský ekumenický patriarchát v minulosti a dnes Ján Krupa

Cisár Konštantín I. Veľký (306-337) začal proces, vďaka ktorému na konci štvrtého storočia cisár Teodózius I. Veľký (379-395) prijal kresťanstvo ako štátne náboženstvo. V roku 330 Konštantín preniesol svoje hlavné sídlo z Ríma do Byzantionu a okrem nádhernej výstavby daroval tomuto mestu aj nový názov Nový Rím alebo Konštantínopol.

Súčasne s politickým upevňovaním nového hlavného mesta ríše prebiehalo aj utváranie Konštantínopolu ako strediska cirkevného života.1 Biskupstvo v Byzantione vzniklo v druhom storočí. V hierarchickom usporiadaní bolo spočiatku sufragánnym biskupstvom metropólie v Heraklei ležiacej na pobreží Marmarského mora. Hneď po povýšení Byzantionu sa však osamostatnilo a už na druhom všeobecnom koncile v Konštantínopole (381) bolo povýšené na metropóliu, ktorej však podliehala zatiaľ len Trácia. Napriek tomu tamojší biskup dosiahol, že mu ako „biskupovi Konštantínopolu, Nového Ríma“ bolo priznané druhé miesto v cirkevnej hierarchii, hneď za rímskym biskupom. A štvrtý všeobecný koncil v Chalcedóne (451) priznal konštantínopolskému patriarchovi, ako sa začal medzitým titulovať, jurisdikciu aj nad celou Malou Áziou a prednosť pred patriarchátmi v Alexandrii a Antiochii.

Po páde Západorímskej ríše (476), aby zdôvodnili svoje nároky na prednostné postavenie v Cirkvi, začali konštantínopolskí patriarchovia stále viac zdôrazňovať skutočnosť, že sú biskupmi Nového Ríma (a teda dedičmi starého Ríma). Proti nárokom rímskych biskupov ako nástupcov sv. Petra na primát v Cirkvi zdôrazňovali koncepciu pentarchie, teda Cirkvi ako sústavy piatich samostatných patriarchátov, v ktorej bol patriarchovi Ríma priznávaný iba čestný a nie jurisdikčný primát. Objavuje sa tiež titul „ekumenický patriarcha“, ktorý konštantínopolský patriarcha Ioannes IV. Nesteutes (582-595) prijal v roku 588 ako svoj oficiálny titul. Aby konštantínopolskí patriarchovia mohli dostatočne čeliť svätopeterskej tradícii, začala byť zdôrazňovaná legenda (vytvorená až v štvrtom storočí), že biskupstvo v Byzantione založil už apoštol Andrej Prvopovolaný, brat sv. apoštola Petra, a údajne ako prvého biskupa tam ustanovil svojho žiaka Stachysa (38-54). 2

Po ovládnutí Egypta, Sýrie a Palestíny Arabmi v siedmom storočí, čím sa patriarcháty v Egypte, Antiochii a Jeruzaleme stali súčasťou kalifátu, a tak prakticky stratili akýkoľvek mocenský význam, sa súperenie medzi patriarchátmi obmedzilo na Rím a Konštantínopol. Od doby cisára Konštantína I. Veľkého sa všeobecné koncily, zvolávané cisárom, konali v hlavnom meste Konštantínopole alebo v jeho bezprostrednom okolí, takže tam sa konštituovalo všeobecne platné cirkevné učenie. 3 Sídelným chrámom konštantínopolského patriarchátu bola Katedrála Božej Múdrosti (Hagia Sofia), postavená v roku 537 za cisára Justiniána I. Veľkého (484-565), pri ktorej stál patriarchálny palác. Pri chráme slúžilo mnoho kňazov, diakonov a nižších klerikov. V priebehu stáročí, zvlášť po strate Sýrie a Palestíny, sa liturgia zavedená v Chráme Božej Múdrosti, so všetkými jej posvätnými textami a čítaniami, stala záväznou pre celú Byzantskú ríšu. 4 Ekumenický patriarcha bol predstaveným zboru metropolitov, ktorých počet sa v rozličných dobách menil, ale vždy presahoval počet šesťdesiatich synodálnych otcov. Patriarcha ich podľa potreby zvolával k synodám, ktorým predsedal. V sídle patriarchátu v Konštantínopole tiež zasadala „stála“ synoda metropolitov prináležiacich k patriarchátu (synodos endemousa), ktorá podporovala pravidelný kontakt cirkevných provincií s hlavným mestom.

Od prvej polovice ôsmeho storočia úradná moc ekumenického patriarchu ďalej vzrástla, pretože byzantský cisár mu priznal jurisdikciu nad diecézami na Balkáne, v Grécku, v južnej Itálii a na Sicílii. Naproti tomu rímski pápeži sa primkli k Frankom a korunovácia Karola Veľkého za západného cisára (v roku 800) pápežom Levom III. len dovŕšila ich úplný rozchod s byzantským cisárstvom. Rozpory medzi oboma cirkvami kulminovali počas Fótiovej schizmy a nevymizli ani po jej prekonaní. Nový vrchol dosiahli vtedy, keď sa v júli 1054 navzájom exkomunikovali kardinál Humberto de Silva Candida a patriarcha Michael I. Kerullarios (1043-1058), čo následne viedlo k novej roztržke medzi cirkvami. Latinská okupácia Konštantínopolu v roku 1204 a následné vytvorenie latinského patriarchátu, ktoré donútili konštantínopolského patriarchu uchýliť sa do exilu v Nicei, vyvolali ešte ostrejšiu nenávisť obyvateľov Konštantínopolu voči Západu, ktorá nevymizla ani po znovudobytí mesta Palaiologovcami. Ich pokusy dosiahnuť dohodu o únii oboch cirkví na konciloch v Lyone (1274) a vo Ferrare-Florencii (1449), vedené nevyhnutnosťou hľadať vojenské spojenectvo proti tureckému nebezpečenstvu, narazili na nekompromisný odpor prevažnej väčšiny konštantínopolského duchovenstva i obyvateľstva.

V dobe, keď cisár Konštantín XI. Palaiologos viedol posledný zápas o udržanie Konštantínopolu proti Turkom, nebola katedra konštantínopolského patriarchu obsadená (1450-54). Po dobytí Konštantínopolu, v roku 1453, turecký sultán Mehmed II. (1451-1483) premenil Chrám Božej Múdrosti na mešitu a ustanovil za ekumenického patriarchu Gennadia II. Scholaria, ktorý predtým viedol protilatinskú stranu v Byzantskej cirkvi. Konštantínopolský patriarcha tak zostal zástupcom mnohonárodnostnej pravoslávnej komunity v Osmanskej ríši a uchoval si svoju pozíciu prvého pravoslávneho patriarchu. To mu dodalo istú autoritu medzi gréckymi patriarchátmi v Alexandrii, Antiochii a Jeruzaleme, ktoré tiež boli pod Osmanským panstvom. 5

Pre vynútené spojenie ekumenického patriarchátu s osmansko-tureckou mocou sa počas národnooslobodzovacích bojov jednotlivých národov aj ich cirkvi oddelili od konštantínopolského patriarchátu. Takto v roku 1833 vznikol nezávislý grécky štát s vlastnou autokefálnou cirkvou. 6 Po prvej svetovej vojne došlo k prvej veľkej výmene obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom, ktoré je od roku 1923 nástupcom Osmanskej ríše. V päťdesiatych rokoch 20. storočia vyprovokovala protigrécka nálada v Istanbule (turecký názov pre Konštantínopol) nový exodus Grékov z Turecka. Dnes ich tam zostalo len veľmi málo. V súčasnosti má ekumenický patriarchát asi päťtisíc Grékov, ktorí zostali v Turecku.

Najvýznamnejšie diecézy, ktoré patria ku konštantínopolskému patriarchátu, sa dnes nachádzajú v Grécku, totiž na Kréte a na skupine ostrovov Dodekanes. Ekumenickému patriarchátu podlieha aj polostrov Athos. Osobitné postavenie majú takzvané nové krajiny, teda oblasti na severe Grécka a vo Východnom Egeji, ktoré po balkánskych vojnách pripadli Grécku. Nominálne síce patria k ekumenickému patriarchátu, no od roku 1928 ich spravuje Grécka pravoslávna cirkev. Ostatné diecézy v Grécku patria bezprostredne pod Grécku pravoslávnu cirkev. Grécki pravoslávni veriaci v diaspóre sú súčasťou ekumenického patriarchátu. K patriarchátu však patria mnohé komunity rôzneho etnického pôvodu. Podľa odhadov má dnes konštantínopolský ekumenický patriarchát okolo 3,5 milióna veriacich.

Hoci sa pravoslávni kresťania považujú v teologickom zmysle za jedinú cirkev, čo sa týka cirkevnej správy, existujú rôzne pravoslávne cirkvi, z ktorých každá má vlastnú autonómiu a nezávislosť. Všetky uznávajú osobitnú rolu, ktorú má ekumenický patriarcha, tradične označovaný ako „prvý medzi rovnými“ (primus inter pares). Je čestnou hlavou okolo 350 miliónov pravoslávnych kresťanov na svete. 7 Aj keď nemá moc zasahovať do otázok týkajúcich sa iných pravoslávnych cirkví, má čestné prvenstvo, je symbolickým stredom pravoslávneho sveta a koordinátorom celopravoslávnej činnosti.

Dnes existuje štrnásť pravoslávnych cirkví, ktoré sú všeobecne uznávané ako autokefálne. Tento pojem v gréčtine označuje toho, kto má vlastnú hlavu. Tieto autokefálne cirkvi majú právo riešiť vlastné vnútorné problémy, voliť si biskupov a prímasov, ktorí môžu prijať titul patriarchu, metropolitu alebo arcibiskupa. Autokefálne cirkvi zahrňujú starobylé patriarcháty v Konštantínopole, Alexandrii, Antiochii a Jeruzaleme, ako aj novšie patriarcháty v Moskve, Srbsku, Rumunsku, Bulharsku a Gruzínsku. Autokefálii sa tešia aj nepatriarchálne cirkvi na Cypre, v Grécku, v Poľsku, v Albánsku a v Českej republike a na Slovensku. Okrem toho existujú autonómne pravoslávne cirkvi, v ktorých prímas musí byť potvrdený vo svojom úrade materskou cirkvou, ale pritom sa tešia veľkej nezávislosti. Cirkev na hore Sinaj, v Jeruzaleme, Čínska a Japonská pravoslávna cirkev podliehajú moskovskému patriarchátu. Konštantínopolu podliehajú autonómne cirkvi vo Fínsku a Estónsku; Karpatsko-ruská cirkev v Amerike; Ukrajinská pravoslávna cirkev v USA; Albánska autokefálna cirkev v Amerike; Exarchát pravoslávnych obcí ruskej tradície v západnej Európe a Ukrajinská pravoslávna cirkev v diaspóre.

V blízkosti Istanbulu na ostrove Chalki bol významný kňazský seminár, až kým ho v roku 1971 nezavrela turecká vláda. 8 Patriarchát spravuje niekoľko akademických teologických inštitúcií v Grécku, vrátane školy v Kláštore Jána teológa na ostrove Patmos, ďalej Patriarchálny inštitút pre patristické štúdiá v Solúne a Krétsku pravoslávnu akadémiu. Pravoslávny inštitút patriarchu Atenagora v Berkeley (Kalifornia) je oficiálnym patriarchálnym inštitútom. Patriarchát udržuje i pravoslávne stredisko vo švajčiarskom Chambéssy. Súčasný konštantínopolský ekumenický patriarchát je spravovaný stálou posvätnou synodou, ktorej predsedá ekumenický patriarcha. Skladá sa z dvanástich metropolitných biskupov, ktorých diecézy sa nachádzajú v Turecku.

Bartolomej I.

Kedysi jeho predchodcovia požehnávali a korunovali cisárov Byzantskej ríše, ktorá sa rozprestierala na troch kontinentoch a bola vnímaná ako pokračovateľka tradície antického „Imperium Romanum“. Neskôr boli považovaní za náboženských a spoločenských vodcov takmer celého kresťanského milletu v ríši osmanských sultánov, ktorá existovala až do roku 1923 a zahŕňala oblasti Malej Ázie, Balkánskeho polostrova, Čierneho mora, Blízkeho a Stredného východu a Severnej Afriky. Dnes žije a vystupuje konštantínopolský ekumenický patriarcha výrazne skromnejšie. Sídli v malom zhluku jednoduchých budov okolo malej Katedrály sv. Juraja v spletitých uličkách istanbulskej mestskej časti Fanar. Slávi božskú liturgiu v kruhu tých málo Grékov, ktorí napriek všetkému zostali žiť v najväčšej tureckej metropole, a svojich zahraničných hostí pozdravuje jednoduchým podaním a stiskom ruky. 9

Dnes už 74-ročný Bartolomej I., občianskym menom Dimitrios Archontonis, je od roku 1991 už 269. nástupcom apoštola Andreja Prvopovolaného na konštantínopolskej katedre. Nie je to sociálny alebo politický vodca, ale skôr duchovná osobnosť. Svojimi apelmi na jednotu kresťanov, mier vo svete alebo ochranu životného prostredia ako Božieho stvorenia si získal uznanie aj ďaleko za hranicami u okolo 350 miliónov pravoslávnych kresťanov na svete.

Bartolomej I. sa zasadzuje predovšetkým za ekumenický dialóg. Keďže po absolvovaní teologickej fakulty na ostrove Chalki študoval na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme, na Ekumenickom inštitúte v Bossey neďaleko Ženevy vo Švajčiarsku a na Univerzite Ludwiga Maximiliana v Mníchove, má dostatočné jazykové znalosti na to, aby sa s predstaviteľmi iných konfesií rozprával v ich rodnej reči. Bartolomej I. rozpráva, popri rodnej gréčtine, aj turecky, latinsky, taliansky, nemecky, anglicky a francúzsky. 10

Už viac ako tri desaťročia existuje tradícia, že ekumenický patriarchát vysiela delegáciu na slávnosť sv. apoštolov Petra a Pavla do Vatikánu, zatiaľ čo pápež vysiela delegáciu na sviatok sv. Andreja Prvopovolaného do Istanbulu. V uplynulom roku 2014 vykonal návštevu pápež František osobne. Na sviatok sv. Andreja Prvopovolaného vycestoval do Fanaru, aby navštívil nástupcu apoštola Andreja Prvopovolaného, brata sv. apoštola Petra. Tak bratsky ako Peter a Andrej ich nástupcovia nie vždy vychádzali. Vzájomná cirkevná kliatba z roku 1054 bola zrušená až v roku 1965. V roku 1967 Bartolomejov predchodca Atenagoras prijal pápeža Pavla VI. vo Fanare a v tom istom roku osobne navštívil Vatikán.

Na otázku nemeckých katolíckych novín Die Tagespost na jeho očakávania od stretnutia s pápežom Františkom, 29. a 30. novembra 2014, Bartolomej I. odpovedal skôr zdržanlivo: „Keď hovoríme o ekumenickom procese, nevychádzame z toho, že plná cirkevná jednota bude uskutočnená zajtra alebo pozajtra. Nesmieme zabúdať, že sme odlúčení takmer jedno tisícročie.“ Táto „priepasť desiatich storočí“ sa nedá prekonať za niekoľko rokov. 11

S dialógom medzi oboma cirkvami, v ktorom sa uznali za bratov namiesto za nepriateľov, začali až patriarcha Atenagoras a pápež Ján XXIII., ktorý ešte ako biskup Giuseppe Roncalli bol v rokoch 1935 až 1944 apoštolským delegátom v Turecku a Grécku. Podľa ekumenického patriarchu Bartolomeja I. už nastal „veľký pokrok pri premene našej mentality“. Hlavným problémom je dnes „úloha pápežského primátu“. Bartolomej I. naráža pri tom na prvý vatikánsky koncil a katolícky pohľad na biskupa Ríma. Nesmieme teda od štvrtej návštevy pápeža v sídle nástupcu Andreja Prvopovolaného očakávať „nijaké prekvapujúce gestá“.

Pápež František nadviazal svojou návštevou vo Fanare na tradíciu svojich predchodcov Pavla VI., Jána Pavla II. a Benedikta XVI. „Rím vidí v Konštantínopole dôležitého partnera pre vzťahy medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou. Je to skutočne ekumenický patriarchát, kto koordinuje dialóg s Rímom a ostatnými kresťanskými cirkvami zo strany pravoslávia,“ vysvetlil Bartolomej I. a pripomenul, že to bol práve on, kto vrátil ekumenickému dialógu dynamiku. Patriarcha Bartolomej I. je trpezlivý aj čo sa týka nie práve úspešného plenárneho zasadnutia Zmiešanej medzinárodnej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou, ktorá sa zišla v dňoch 15. až 23. septembra 2014 v jordánskom Ammáne. 12 Pripravovaný dokument „Synodalita a primát“ možno bude schválený v budúcom roku alebo až v ďalšom roku.

Bartolomej I. zároveň otvorene priznal, že „problémy sa niekedy vyskytujú aj medzi pravoslávnymi cirkvami“. Jeho rola čestnej hlavy celosvetového pravoslávia nie je vždy rešpektovaná v jej plnom rozsahu. Oficiálne podliehajú všetci pravoslávni kresťania, ktorí nie sú pričlenení jurisdikcii niektorej autokefálnej alebo autonómnej pravoslávnej cirkvi, bezprostredne konštantínopolskému ekumenickému patriarchátu. Všepravoslávna synoda, ktorú Bartolomej I. pripravuje na jar 2016, ukáže, aký je široký konsenzus medzi pravoslávnymi cirkvami v skutočnosti.

V neposlednom rade je sporným bodom postoj k ekumenizmu. A patriarcha Bartolomej I., ktorý si želá nástupcu otvoreného pre dialóg s cirkvami a islamom, z toho nerobí žiadne tajomstvo. Svoje naliehanie na opätovné otvorenie kňazského seminára na Chalki zdôvodňuje predovšetkým tým, že ochota k dialógu s inými konfesiami a náboženstvami nie je pre ostatné pravoslávne vzdelávacie centrá samozrejmá: „Pýtam sa, kde budeme môcť nájsť môjho nástupcu? Zaiste, existuje veľa uchádzačov, ale my potrebujeme niekoho, kto má otvoreného ducha, kto je ochotný viesť dialóg s inými kresťanskými konfesiami a tiež s islamom.“ Za Bartolomejovho vedenia ekumenický patriarchát inicioval dialogické stretnutia so židmi a moslimami. „Všetci metropoliti, ktorí prichádzajú do úvahy ako nástupcovia, musia mať otvoreného ducha ekumenického patriarchátu. Kvôli tomu potrebujeme túto teologickú školu, aby sme dobre pripravili mladú generáciu – dobre vzdelanú a ochotnú viesť dialóg a spolupracovať“. A pretože táto otvorenosť neexistuje na všetkých miestach, Bartolomej I. nalieha na opätovné otvorenie kňazského seminára na Chalki zavretého od roku 1971 tureckou vládou.

Od roku 2002, odkedy v Turecku vládne Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) Recepa Tayyipa Erdogana, prichádzajú z Ankary opakovane pozitívne signály, a jednako až dodnes nemohol byť znovu otvorený kňazský seminár na ostrove Heybeliada (gr. Chalki) pri Istanbule. Bartolomej I. k tomu hovorí: „Ekumenický patriarcha, ktorý zaujíma prvé miesto vo svetovom pravosláví, je už vyše štyridsať rokov olúpený o možnosť vzdelávať svoj klérus. Túto školu potrebujeme absolútne!“

Patriarcha Bartolomej I. však nestráca nádej, pretože súčasná turecká vláda mu už v mnohých otázkach vyšla v ústrety, a tiež očakáva od prístupových rokovaní Turecka do EÚ úplnú náboženskú slobodu. Európska únia už viackrát vyzvala tureckú vládu na vrátenie a znovuotvorenie kňazského seminára na Chalki, no vláda v Ankare odkázala, že dodnes nestojí žiadna mešita v gréckom hlavnom meste Aténach.

„Som za mešitu v Aténach, no som proti tomu, aby sa tieto otázky spájali, pretože ľudské práva a náboženská sloboda sa nemôžu zakladať na reciprocite,“ zdôraznil ekumenický patriarcha. Grécky parlament už schválil otvorenie mešity v Aténach, a Bartolomej I. úprimne dúfa, „že v blízkej budúcnosti bude môcť byť postavená a otvorená“, no napriek tomu nesmie ňou byť podmieňované znovuotvorenie gréckeho pravoslávneho kňazského seminára v blízkosti Istanbulu. Patriarcha doslovne povedal: „Prosíme o naše plné práva, a to bez toho, aby sme sa stávali obeťami grécko-tureckých vzťahov.“

A práve obeťou sa konštantínopolský ekumenický patriarchát stával v minulom storočí znova a znova: až do dobytia Konštantínopolu sultánom Mehmedom II. v roku 1453 bolo pravoslávie štátnym náboženstvom: cisár a patriarcha si cítili spoločne zodpovední za jednotu viery a ríše. Za štyri a pol storočia Osmanského panstva, počas ktorých sa sultán definoval aj ako kalif – náboženský vodca moslimov, mal patriarcha ako vodca pravoslávneho milletu (z ktorého boli vyňatí Arméni, ktorí v roku 1461 dostali vlastného patriarchu) vysoké spoločenské postavenie. Bol hlavným hovorcom pred sultánom pre náboženské a sociálne záležitosti pravoslávnych kresťanov.

Keď však na konci prvej svetovej vojny padla Osmanská ríša a Grécko sa v návale nacionalistickej vášne pokúsilo obnoviť mýtmi opradenú zašlú slávu byzantského impéria, ekumenický patriarchát sa stal obeťou nacionalistického konfliktu. Grécke jednotky napochodovali do Anatólie a vojaci tureckého generála Mustafu Kemala Atatürka, zakladateľa Tureckej republiky (1923), ich zahnali späť do Stredozemia. K následkom týchto udalostí patrí nielen vyhnanie 1,5 milióna Grékov z Malej Ázie a asi pol milióna moslimov z Grécka, a dodnes citeľné nepriateľstvo medzi Ankarou a Aténami, ale aj zbavenie moci, ba dokonca poníženie ekumenického patriarchátu. Jeho spoločenský význam bol už len minulosťou, množstvo jeho veriacich žilo v nepriateľskom susednom Grécku. Turecká vláda ignorovala celosvetovú rolu ekumenického patriarchu, považovala ho len za dušpastiera tých málo Grékov, ktorí zostali v Istanbule a na ostrove Chalki.

No to nebolo všetko. Keďže iba turecký štátny občan môže prijať cirkevný úrad patriarchu, a zákazom vzdelávania kňazov na Chalki sa malo zamedziť príprave kňazského dorastu s tureckým štátnym občianstvom, ekumenickému patriarchátu ešte pred niekoľkými rokmi hrozil rýchly zánik. Ešte pred konaním návštevy pápeža Benedikta XVI., v roku 2006, potvrdili zamestnanci patriarchátu nemeckým katolíckym novinám Die Tagespost, že existujú úvahy o tom, že ak to bude potrebné, bude sídlo ekumenického patriarchátu prenesené na iné miesto. Tento problém je už ale vyriešený, odkedy turecký premiér Erdogan ponúkol všetkým gréckym pravoslávnym metropolitom turecké štátne občianstvo bez toho, aby sa museli zrieknuť svojho doterajšieho občianstva. Pätnásť gréckych metropolitov prijalo túto ponuku, a tým si zaistilo možnosť nástupníctva po Bartolomejovi I.

Je to skutočne otázka prežitia, lebo z maximálne dvetisíc, zo stále klesajúceho počtu veriacich v Istanbule, sa patriarchát udržať nedá, o nejakej obnove ani nehovoriac. Vláda Strany spravodlivosti o rozvoja prejavila svoju ústretovosť aj v ďalšom ohľade: Bartolomej I. informoval nemeckých novinárov o tom, že premiér Erdogan dal jemu a Arménom možnosť navštevovať bývalé kresťanské chrámy a posvätné miesta v Anatólii a sláviť tam božské liturgie.

Z Bartolomejovho okolia je možné dozvedieť sa aj to, že turecká vláda medzičasom oslovuje patriarchát aj v oficiálnych listoch jeho plným titulom „Konštantínopolský ekumenický patriarchát“, čo súčasná turecká ústava nepokrýva a ešte pred niekoľkými rokmi to bolo postihované prísnymi trestami. Pri poradách o novej tureckej ústave bol Bartolomej I. dokonca pozvaný, aby predniesol stanoviská a záujmy kresťanských menšín – skoro ako v období Osmanského panstva.

Nečudo, že ťažko skúšaný konštantínopolský patriarcha sa zhlboka nadýchne a povie: „Cítime sa dnes oveľa lepšie ako pred niekoľkými rokmi!“ Zo strany tureckej vlády i prezidenta existuje „oveľa viac otvorenosti pre ľudské práva a náboženskú slobodu menšín“. Ide o názor, ktorý potvrdzujú aj miestne hlavy pravoslávnych Sýrčanov, Arménov, katolíkov i zástupcovia rehoľných spoločností. A hoci ešte treba bojovať za mnohé občianske práva a slobody, a hoci sú kresťania v Turecku „ešte stále občanmi druhej triedy“, ako to Bartolomej I. povedal pred ôsmimi rokmi pre Die Tagespost, je prežitie ekumenického patriarchátu v jeho tradičnom sídle zaistené a vyhliadky do budúcnosti sú prvýkrát za posledné desaťročia plné nádeje.

Autor je gréckokatolícky kňaz a redaktor náboženského vysielania rádia Lumen. Pôsobí v Banskej Bystrici.



1 - Za historický prierez vďačím nasledovným publikáciám: Edward G. Farrugia, Encyklopedický slovník křesťanského Východu, Olomouc 2008, s. 504-505; Peter Schreiner. Konstantinopol. Dějiny a archeologie, Pavel Mervart 2012, s. 131-132; Vladimíř Vavřínek, Encyklopedie Byzance, s autorskou spoluprací Petra Balcárka, Praha 2011, s. 268 -269, 385-386.
2 - Porov. http://de.wikipedia.org/wiki/Liste_der_Patriarchen_von_Konstantinopel.
3 - Porov. Giuseppe Alberigo (vyd.), Geschichte der Konzilien. Vom Nicaenum bis zum Vaticanum II., Wiesbaden 1998, s. 13-194.
4 - Porov. R.F.Taft, Le Rite byzantin, Paris 1996, s. 21-46.
5 - Pozri: Steven Runcinan, Zajetí velké církve. Dějiny konstantinopolského patriarchátu od pádu Cařihradu do roku 1821, Pavel Mervart 2010.
6 - Najvyšším predstaviteľom Gréckej pravoslávnej cirkvi je arcibiskup Atén. Dnes má táto cirkev okolo desať miliónov veriacich. Za autokefálnu bola vyhlásená v roku 1833. Konštantínopolský ekumenický patriarchát ju však uznal až v roku 1850. Porov. http://de.wikipedia.org/wiki/Kirche_von_Griechenland
7 - Porov. http://de.wikipedia.org/wiki/Ökumenisches_Patriarchat_von_Konstantinopel
8 - S úmyslom zoštátniť všetky vysoké školy turecká vláda žiadala, aby bol kňazský seminár na Chalki formálne pričlenený k Istanbulskej univerzite. Ekumenický patriarchát však trval na jeho nezávislosti. Porov. http://de.wikipedia.org/wiki/Ökumenisches_Patriarchat_von_Konstantinopel
9 - Za informácie o aktuálnej situácii vďačím hlavne článku „Mehr Offenheit für die Minderheiten” z pera Stephana Baiera, ktorý bol publikovaný v nemeckých katolíckych novinách Die Tagespost 4. novembra 2014, a z ktorého som prevzal následne citované výroky patriarchu Bartolomeja I.
10 - Porov. http://it.wikipedia.org/wiki/Bartolomeo_di_Costantinopoli
11 - Porov. „Papst in der Türkei: Patriarch Bartholomaios zuversichtlich“, in: http://www.kathpress.at/site/nachrichten/database/65654.html
12 - Porov. „Katolícko-pravoslávna komisia pre teologický dialóg zasadala v Ammáne“, in: http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20140925035

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.