Legenda o svätom kríži

Číslo 3-4/2014 · Marek Babic · Čítanosť článku: 3722
 

Kríž je uctievaným symbolom kresťanstva prinajmenšom od prvej polovice štvrtého storočia. Je rozlišovacím znamením kresťanstva ako jedného zo svetových náboženstiev, symbolom jeho hodnôt a presvedčenia. Podobne ako celé dejiny kresťanstva, tak aj históriu kríža sprevádzajú nielen svedectvá úprimného hľadania pravdy a zbožnej úcty, ale aj pochybností a klamstiev. V nasledujúcich riadkoch chcem slovenskému čitateľovi doplniť a konkretizovať všeobecne známu legendu o objavení materiálnych pozostatkov prvého kríža sv. Helenou a začiatky jeho uctievania v období raného stredoveku. Mojou ambíciou je predstaviť tie prvky legendy, ktoré vychádzajú z historickej skutočnosti.

Kríž ako konkrétny materiálny objekt, na ktorom zomrel Ježiš Kristus, nebol prvé tri storočia predmetom záujmu kresťanov a už vôbec nie uctievania. V prvých storočiach sa kresťania ani nemali ako dostať k predpokladanému miestu uchovania kríža v Jeruzaleme, pretože tam od čias cisára Hadriána stál pohanský chrám bohyne Afrodity. Potom však, ako Konštantín Veľký začal podporovať kresťanstvo, otvorili sa okrem iného aj brány pútnických miest, no a najzaujímavejším zo všetkých pútnických destinácií bol Jeruzalem, kde bol ukrižovaný Ježiš. Pozornosť pútnikov, prirodzene, priťahovali tie lokality a predmety, ktoré súviseli s poslednými hodinami ich spasiteľa. Konštantín mal po roku 324, keď sa stal jediným vládcom v Rímskom impériu, všetky prostriedky na to, aby podporil náboženské potreby pútnikov a zároveň využil ich túžby pre propagovanie novej náboženskej politiky štátu. Známy je jeho list jeruzalemskému biskupovi Macariovi, kde ho vyzval, aby napísal zoznam všetkého, čo potrebuje na postavenie monumentálnej baziliky na mieste Božieho hrobu.¹ Konštantín vopred sľúbil, že poskytne všetko, čo si Macarius zažiada. V Jeruzaleme a v Betleheme pribudli ďalšie dve monumentálne baziliky, väčšie ako ostatné pohanské i židovské chrámy v Palestíne, čím cisár vyslal jednoznačné posolstvo o novom víťaznom náboženstve.

Veľmi dôležitú úlohu pri propagovaní kresťanstva zohrala cisárova matka Helena. Po tom, ako v máji roku 326 bol za nejasných okolností popravený jej vnuk Crispus a následne nevesta Fausta, získala oficiálny titul Augusta, a tak sa vlastne stala najvplyvnejšou ženou na panovníkovom dvore. Už ako cisárovná sprevádzala svojho syna v lete toho roku do Ríma, kde Konštantín oslávil vicenálie – dvadsaťročnicu svojej vlády. Krátko po týchto udalostiach a v pozícii prvej dámy impéria vykonala púť do Svätej zeme.

Jediným súčasným autorom, ktorý nám zanechal svedectvo o Heleninej púti je cisárov „dvorný“ historik, otec cirkevných dejín, Euzébius z Cézarey. V diele Vita Constantini (3. 42-47) opisuje Helenu ako zbožnú starú vládkyňu (v tom čase mala okolo 80 rokov), ktorá túžila pomodliť sa na miestach, ktorých sa dotýkal Ježiš Kristus. ² Hoci je teda Helena predstavená ako nábožná pútnička, v skutočnosti jej návšteva v Palestíne bola len jednou z jej zastávok po východných provinciách. Navyše cestovala ako cisárovná s veľkým sprievodom, čo nemožno považovať za čisto pútnickú akciu. Je teda veľmi pravdepodobné, že jej cesta do Palestíny mala aj politické či štátnické poslanie. Historické pramene naznačujú, že tak na Západe ako aj na Východe Rímskej ríše bolo v dvadsiatych rokoch štvrtého storočia stále menej kresťanov ako pohanov (na Východe bol podiel kresťanov väčší ako na Západe), takže cisár musel využívať rôzne prostriedky, ako komunikovať uprednostňovanie kresťanstva pohanskej väčšine. Najväčším argumentom bola, samozrejme, cisárska moc s celou jej rozvetvenou exekutívou – Konštantín napríklad jednoducho zakázal úradníkom ríše vykonávať oficiálne pohanské obety, konfiškoval pokladnice pohanských chrámov a podobne.³ Cisár však nepodceňoval ani moc symbolov a misionárskeho presvedčovania. Helena v tomto kontexte bola cisárovou emisárkou, ktorá z pozície jeho matky mala komunikovať dôvody novej náboženskej politiky a upokojiť židovskú a pohanskú opozíciu v Palestíne. Od svojho syna dostala povolenie využiť štátnu pokladnicu na konanie charity medzi chudobnými, väznenými a prenasledovanými.⁴ Je veľmi pravdepodobné, že takto chcela získať nových konvertitov na kresťanstvo alebo aspoň utíšiť protikresťanské, a vo svojich dôsledkoch protištátne nálady, ktoré sa v tomto období objavovali v konzervatívnych kruhoch rímskej spoločnosti.

Nech boli motívy Heleninej cesty do Palestíny akékoľvek, cisárovná spopularizovala pútnické hnutie do Svätej zeme. Jej pobyt v Jeruzaleme sa preslávil, dokonca sa stal legendárnym už pár desaťročí po jej smrti (prvé legendy vznikli približne v polovici štvrtého storočia). V troch zachovaných neskoroantických legendách je ústredným motívom Helenino hľadanie, nájdenie a identifikovanie pravého kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus.⁵ Legendy sa v hlavných líniách príbehu navzájom na seba podobajú. Odlišujú sa v podstate len v detailoch a v menách niektorých aktérov. Na západe Európy sa najviac rozšírila tzv. Kyriakova legenda, ktorú dnes máme k dispozícii asi v dvesto stredovekých rukopisoch. Táto legenda vznikla pravdepodobne začiatkom piateho storočia a stala sa najpopulárnejšou v európskom stredoveku. Kolovala v troch jazykoch – gréckom, latinskom a sýrskom. V krátkosti uvediem jej osnovu.⁶

Podľa Kyriakovej legendy sa Helena – na podnet svojho syna – vybrala do Jeruzalema, aby hľadala Spasiteľov kríž. Keď prišla do mesta s „veľkým vojskom“, nechala si predvolať miestnych židov, znalcov Starého zákona, aby sa od nich dozvedela, na ktorom mieste bol ukrižovaný Ježiš. Helena im ako presvedčená kresťanka dohovára, že nepochopili prorokov o príchode Spasiteľa a že sa dopustili strašného omylu tým, že ukrižovali Krista. Židom sa nepáčilo jej poučovanie a odpovedali, že nevedia nič o mieste ukrižovania. Tu sa Helena prejavila ako cisárovná, nie ako kresťanka, a nariadila hodiť všetkých učencov do ohňa. Tí jej v strachu podstrčili akéhosi Judáša, ktorý sa priznal, že od svojich predkov čosi vie o tomto tajomstve. Vzápätí sa ukázalo, že Judáš ani netuší, kde je kríž. Helena opäť zabudla na kresťanskú miernosť a láskavosť, a rozkázala vojakom, aby pomohli Judášovej pamäti tým, že ho hodia do vyschnutej studne bez jedla a vody. Po siedmich dňoch Judáš sľuboval hory-doly, len aby ho vytiahli zo studne. Nechal sa zaviesť na predpokladané miesto ukrižovania a tam v zúfalstve vzýval všetkých anjelov a archanjelov, aby mu zjavili kríž. Ako sa modlil, zrazu sa zatriasla zem a z trhliny vyšiel vonný dym – Judáš tam hneď začal kopať a našiel tri kríže. Helena vyzvala Judáša, aby identifikoval ten Kristov:

Zázrak pomohol určiť pravý kríž a Judáš pochopil, že sa zachránil a vzápätí sa stal konvertitom na kresťanstvo, prijal nové meno Quiriacus a dokonca bol vysvätený na kresťanského biskupa. Helena ešte zatúžila po klincoch, ktorými bol Kristus pribitý na kríži a Judáš/Quiriacus pomohol aj v tomto prípade. Legenda končí týmito slovami:

Stredoveký človek sa na tento príbeh nedíval ako na legendu, ale ako na historickú skutočnosť. Helena bola dokázateľne skutočnou historickou osobou, matkou cisára Konštantína a je dosť pravdepodobné, že naozaj vykonala štátnickú cestu po východných provinciách včítane Palestíny. Je však veľmi otázne, či to bola ona, kto objavil pravý kríž a klince, ktorými bol Kristus na ňom pribitý. Dôvody na pochybnosti tkvejú v skutočnosti, že autori, ktorí žili v jej časoch, sa vôbec nezmienili o jej zásluhe pri objavení kríža. Anonymný pútnik z Bordeaux⁹ a Eusebius¹⁰ nenapísali ani slovo o tom, že by Helena hľadala a našla kríž. Legendy, ktoré vznikli až polstoročie a viac po Heleninej smrti, ju už predstavujú ako nepochybnú objaviteľku pravého kríža. Prečo? Je možné nájsť nejaké vysvetlenie? Myslím, že jedna z možných odpovedí sa ponúka pri štúdiu religióznej situácie v rímskej spoločnosti na prelome štvrtého a piateho storočia.

Legenda o objavení pravého kríža sa stala v ranom stredoveku veľmi populárnou aj vďaka svojmu protižidovskému charakteru.¹¹ Na začiatku piateho storočia, keď legenda pravdepodobne vznikla, už pre kresťanov neboli najväčšími ideologickými nepriateľmi pohania, ale židia. Vďaka protipohanským opatreniam kresťanských cisárov v priebehu štvrtého storočia sa kresťania už nemuseli obávať vymierajúcich grécko-rímskych polyteistických kultov. So židovstvom to však bolo iné. To nestrácalo na svojej vitalite a neprestávalo priťahovať nových prívržencov, dokonca aj z radov kresťanov. Vedúce osobnosti kresťanstva postupne definovali svoje protižidovské postoje, aby presne oddelili tieto dve monoteistické náboženstvá, navzájom prepojené Starým zákonom. Také osobnosti, ako sv. Ambróz (milánsky biskup), sv. Hieronym (slávny teológ a autor Vulgaty – prekladu Biblie do latinčiny) či sv. Ján Zlatoústy, bez zábran označovali židov za vrahov Spasiteľa a prenasledovateľov pravej Kristovej cirkvi. Podľa nich sú židia prekliati Bohom a ich synagógy sú ako divadlá a nevestince. V tomto kontexte bol kríž symbolom, ktorý presne oddeľoval židov a kresťanov. Kríž reprezentoval víťazstvo nad pohanstvom, ale zároveň dokazoval vinu židov pri ukrižovaní Spasiteľa, ktorého tragicky nespoznali. Preto nie je prekvapením, že v Kyriakovej legende o objavení kríža Helena vystupuje ako sudkyňa židov, ako žena-kresťanka, ktorá ich obviňuje z nevery, a ako matka cisára, ktorá ich vyženie z Judey. Cisárovná bola priam ideálnou osobou, ktorej mohli anonymní autori legendy o objavení materiálnych pozostatkov symbolu kresťanstva prisúdiť hlavnú rolu.

Či už Helena objavila kríž alebo nie, je zrejmé, že pozostatky kríža boli uctievané v Bazilike Božieho hrobu prinajmenšom od roku 380, keď máme správu od pútničky Egerie (pravdepodobne) z Galície. Relikvie kríža mali potom dlhú a bohatú históriu. Rozdelené na malé kúsky putovali z jedného mesta do druhého, ale kľúčovým momentom bol rok 1204, keď križiaci dobyli Konštantínopol a tam si ako korisť rozdelili aj pozostatky pravého kríža. Odvtedy sa relikvie rozšírili do takmer každej významnejšej európskej katedrály či kláštora. Počet týchto kúskov bol tak veľký a neprehľadný, že to viedlo Jána Kalvína, jedného z najvýznamnejších kresťanských reformátorov, k slávnej úvahe, že relikviami kríža by sa dala naplniť jedna veľká nákladná loď.¹² Ironicky dodal, že podľa evanjelií však kríž niesol len jeden muž. Z toho logicky podľa neho vychádza, že tieto relikvie nie sú pravdivé. Jeho argumenty sa na prvý pohľad zdali presvedčivé a neodškriepiteľné, a stali sa veľmi populárnymi medzi kritikmi Katolíckej cirkvi od 16. storočia až dodnes. Koncom 19. storočia však francúzsky architekt menom Charles Rohault de Fleury dokázal, že Kalvínove vyhlásenia boli azda až priveľmi povrchné a neopodstatnené. ¹³ Dal si tú námahu, aby vytvoril precízny katalóg všetkých známych relikvií sv. kríža a došiel k prekvapujúcemu výsledku. Všetky známe relikvie netvorili ani jednu tretinu predpokladaného objemu historického kríža (predpokladajúc, že kríž mohol mať výšku tri až štyri metre a priečne rameno okolo dvoch metrov).

Legenda o nájdení pravého kríža ostáva legendou, teda nie historickým dielom, ani správou o historickej skutočnosti. Ako každá legenda, aj táto, obsahuje pravdivé i fantazijné prvky, a dnes len ťažko dokážeme oddeliť realitu od výmyslu. V podstate to však ani nie je veľmi potrebné. Legenda nám dnes ukazuje vzácny obraz o religiozite v neskorej antike a predstavuje počiatky uctievania najdôležitejšieho symbolu kresťanstva.

Autor je historik, pôsobí na Katolíckej univerzite v Ružomberku.