Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Legenda o svätom kríži

Číslo 3-4/2014 · Marek Babic · Čítanosť článku: 2122
 

Kríž je uctievaným symbolom kresťanstva prinajmenšom od prvej polovice štvrtého storočia. Je rozlišovacím znamením kresťanstva ako jedného zo svetových náboženstiev, symbolom jeho hodnôt a presvedčenia. Podobne ako celé dejiny kresťanstva, tak aj históriu kríža sprevádzajú nielen svedectvá úprimného hľadania pravdy a zbožnej úcty, ale aj pochybností a klamstiev. V nasledujúcich riadkoch chcem slovenskému čitateľovi doplniť a konkretizovať všeobecne známu legendu o objavení materiálnych pozostatkov prvého kríža sv. Helenou a začiatky jeho uctievania v období raného stredoveku. Mojou ambíciou je predstaviť tie prvky legendy, ktoré vychádzajú z historickej skutočnosti.

Kríž ako konkrétny materiálny objekt, na ktorom zomrel Ježiš Kristus, nebol prvé tri storočia predmetom záujmu kresťanov a už vôbec nie uctievania. V prvých storočiach sa kresťania ani nemali ako dostať k predpokladanému miestu uchovania kríža v Jeruzaleme, pretože tam od čias cisára Hadriána stál pohanský chrám bohyne Afrodity. Potom však, ako Konštantín Veľký začal podporovať kresťanstvo, otvorili sa okrem iného aj brány pútnických miest, no a najzaujímavejším zo všetkých pútnických destinácií bol Jeruzalem, kde bol ukrižovaný Ježiš. Pozornosť pútnikov, prirodzene, priťahovali tie lokality a predmety, ktoré súviseli s poslednými hodinami ich spasiteľa. Konštantín mal po roku 324, keď sa stal jediným vládcom v Rímskom impériu, všetky prostriedky na to, aby podporil náboženské potreby pútnikov a zároveň využil ich túžby pre propagovanie novej náboženskej politiky štátu. Známy je jeho list jeruzalemskému biskupovi Macariovi, kde ho vyzval, aby napísal zoznam všetkého, čo potrebuje na postavenie monumentálnej baziliky na mieste Božieho hrobu.1 Konštantín vopred sľúbil, že poskytne všetko, čo si Macarius zažiada. V Jeruzaleme a v Betleheme pribudli ďalšie dve monumentálne baziliky, väčšie ako ostatné pohanské i židovské chrámy v Palestíne, čím cisár vyslal jednoznačné posolstvo o novom víťaznom náboženstve.

Veľmi dôležitú úlohu pri propagovaní kresťanstva zohrala cisárova matka Helena. Po tom, ako v máji roku 326 bol za nejasných okolností popravený jej vnuk Crispus a následne nevesta Fausta, získala oficiálny titul Augusta, a tak sa vlastne stala najvplyvnejšou ženou na panovníkovom dvore. Už ako cisárovná sprevádzala svojho syna v lete toho roku do Ríma, kde Konštantín oslávil vicenálie – dvadsaťročnicu svojej vlády. Krátko po týchto udalostiach a v pozícii prvej dámy impéria vykonala púť do Svätej zeme.

Jediným súčasným autorom, ktorý nám zanechal svedectvo o Heleninej púti je cisárov „dvorný“ historik, otec cirkevných dejín, Euzébius z Cézarey. V diele Vita Constantini (3. 42-47) opisuje Helenu ako zbožnú starú vládkyňu (v tom čase mala okolo 80 rokov), ktorá túžila pomodliť sa na miestach, ktorých sa dotýkal Ježiš Kristus. 2 Hoci je teda Helena predstavená ako nábožná pútnička, v skutočnosti jej návšteva v Palestíne bola len jednou z jej zastávok po východných provinciách. Navyše cestovala ako cisárovná s veľkým sprievodom, čo nemožno považovať za čisto pútnickú akciu. Je teda veľmi pravdepodobné, že jej cesta do Palestíny mala aj politické či štátnické poslanie. Historické pramene naznačujú, že tak na Západe ako aj na Východe Rímskej ríše bolo v dvadsiatych rokoch štvrtého storočia stále menej kresťanov ako pohanov (na Východe bol podiel kresťanov väčší ako na Západe), takže cisár musel využívať rôzne prostriedky, ako komunikovať uprednostňovanie kresťanstva pohanskej väčšine. Najväčším argumentom bola, samozrejme, cisárska moc s celou jej rozvetvenou exekutívou – Konštantín napríklad jednoducho zakázal úradníkom ríše vykonávať oficiálne pohanské obety, konfiškoval pokladnice pohanských chrámov a podobne.3 Cisár však nepodceňoval ani moc symbolov a misionárskeho presvedčovania. Helena v tomto kontexte bola cisárovou emisárkou, ktorá z pozície jeho matky mala komunikovať dôvody novej náboženskej politiky a upokojiť židovskú a pohanskú opozíciu v Palestíne. Od svojho syna dostala povolenie využiť štátnu pokladnicu na konanie charity medzi chudobnými, väznenými a prenasledovanými.4 Je veľmi pravdepodobné, že takto chcela získať nových konvertitov na kresťanstvo alebo aspoň utíšiť protikresťanské, a vo svojich dôsledkoch protištátne nálady, ktoré sa v tomto období objavovali v konzervatívnych kruhoch rímskej spoločnosti.

Nech boli motívy Heleninej cesty do Palestíny akékoľvek, cisárovná spopularizovala pútnické hnutie do Svätej zeme. Jej pobyt v Jeruzaleme sa preslávil, dokonca sa stal legendárnym už pár desaťročí po jej smrti (prvé legendy vznikli približne v polovici štvrtého storočia). V troch zachovaných neskoroantických legendách je ústredným motívom Helenino hľadanie, nájdenie a identifikovanie pravého kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus.5 Legendy sa v hlavných líniách príbehu navzájom na seba podobajú. Odlišujú sa v podstate len v detailoch a v menách niektorých aktérov. Na západe Európy sa najviac rozšírila tzv. Kyriakova legenda, ktorú dnes máme k dispozícii asi v dvesto stredovekých rukopisoch. Táto legenda vznikla pravdepodobne začiatkom piateho storočia a stala sa najpopulárnejšou v európskom stredoveku. Kolovala v troch jazykoch – gréckom, latinskom a sýrskom. V krátkosti uvediem jej osnovu.6

Podľa Kyriakovej legendy sa Helena – na podnet svojho syna – vybrala do Jeruzalema, aby hľadala Spasiteľov kríž. Keď prišla do mesta s „veľkým vojskom“, nechala si predvolať miestnych židov, znalcov Starého zákona, aby sa od nich dozvedela, na ktorom mieste bol ukrižovaný Ježiš. Helena im ako presvedčená kresťanka dohovára, že nepochopili prorokov o príchode Spasiteľa a že sa dopustili strašného omylu tým, že ukrižovali Krista. Židom sa nepáčilo jej poučovanie a odpovedali, že nevedia nič o mieste ukrižovania. Tu sa Helena prejavila ako cisárovná, nie ako kresťanka, a nariadila hodiť všetkých učencov do ohňa. Tí jej v strachu podstrčili akéhosi Judáša, ktorý sa priznal, že od svojich predkov čosi vie o tomto tajomstve. Vzápätí sa ukázalo, že Judáš ani netuší, kde je kríž. Helena opäť zabudla na kresťanskú miernosť a láskavosť, a rozkázala vojakom, aby pomohli Judášovej pamäti tým, že ho hodia do vyschnutej studne bez jedla a vody. Po siedmich dňoch Judáš sľuboval hory-doly, len aby ho vytiahli zo studne. Nechal sa zaviesť na predpokladané miesto ukrižovania a tam v zúfalstve vzýval všetkých anjelov a archanjelov, aby mu zjavili kríž. Ako sa modlil, zrazu sa zatriasla zem a z trhliny vyšiel vonný dym – Judáš tam hneď začal kopať a našiel tri kríže. Helena vyzvala Judáša, aby identifikoval ten Kristov:

„Blahoslavená Helena sa ho spýtala: - Ktorý je Kristov kríž? Vieme totiž, že sú ďalšie dva (kríže) zločincov, ktorí boli s ním ukrižovaní.- A položiac ich do stredu mesta, očakávali Kristovu slávu. A hľa, okolo deviatej hodiny bol na lôžku prinesený akýsi mladý mŕtvy muž. Judáš však naplnený radosťou povedal: - Teraz spoznáš, pani, veľmi milované drevo a jeho spravodlivosť! - A držiac lôžko, Judáš zariadil, aby sa mŕtvy položil (dole) a vkladal nad neho jednotlivé kríže, ale mŕtvy sa nevzkriesil. Vložil však nad mŕtveho tretí kríž, ten Pánov, a zrazu mladík, ktorý bol mŕtvy, vstal. A všetci, čo tam boli, oslavovali Pána.“7

Zázrak pomohol určiť pravý kríž a Judáš pochopil, že sa zachránil a vzápätí sa stal konvertitom na kresťanstvo, prijal nové meno Quiriacus a dokonca bol vysvätený na kresťanského biskupa. Helena ešte zatúžila po klincoch, ktorými bol Kristus pribitý na kríži a Judáš/Quiriacus pomohol aj v tomto prípade. Legenda končí týmito slovami:

„Blahoslavená Helena, ktorá si upevnila vieru v Ježiša Krista v Jeruzaleme a keď splnila všetky povinnosti, spustila prenasledovanie Židov, pretože sa stali neveriacimi, a s hrozbami ich vyhnala z Judey. A biskupa Quiriaca sa zmocnila taká milosť, že na jeho príhovor (modlitbu) démoni utekali a uzdravoval všetky choroby ľudí. Blahoslavená Helena však, keď zanechala mnohé dary biskupovi Quiriacovi na úžitok chudobným, zaspala v pokoji; žiadajúc všetkých, ktorí milujú Krista, aby muži spolu s manželkami slávili spomienku na deň, kedy sa našiel svätý kríž, piaty deň po Nonach (11. 5.). A tí, ktorí vskutku zachovajú pamiatku na kríž, dostanú podiel s Bohorodičkou Máriou. Amen.“8

Stredoveký človek sa na tento príbeh nedíval ako na legendu, ale ako na historickú skutočnosť. Helena bola dokázateľne skutočnou historickou osobou, matkou cisára Konštantína a je dosť pravdepodobné, že naozaj vykonala štátnickú cestu po východných provinciách včítane Palestíny. Je však veľmi otázne, či to bola ona, kto objavil pravý kríž a klince, ktorými bol Kristus na ňom pribitý. Dôvody na pochybnosti tkvejú v skutočnosti, že autori, ktorí žili v jej časoch, sa vôbec nezmienili o jej zásluhe pri objavení kríža. Anonymný pútnik z Bordeaux9 a Eusebius10 nenapísali ani slovo o tom, že by Helena hľadala a našla kríž. Legendy, ktoré vznikli až polstoročie a viac po Heleninej smrti, ju už predstavujú ako nepochybnú objaviteľku pravého kríža. Prečo? Je možné nájsť nejaké vysvetlenie? Myslím, že jedna z možných odpovedí sa ponúka pri štúdiu religióznej situácie v rímskej spoločnosti na prelome štvrtého a piateho storočia.

Legenda o objavení pravého kríža sa stala v ranom stredoveku veľmi populárnou aj vďaka svojmu protižidovskému charakteru.11 Na začiatku piateho storočia, keď legenda pravdepodobne vznikla, už pre kresťanov neboli najväčšími ideologickými nepriateľmi pohania, ale židia. Vďaka protipohanským opatreniam kresťanských cisárov v priebehu štvrtého storočia sa kresťania už nemuseli obávať vymierajúcich grécko-rímskych polyteistických kultov. So židovstvom to však bolo iné. To nestrácalo na svojej vitalite a neprestávalo priťahovať nových prívržencov, dokonca aj z radov kresťanov. Vedúce osobnosti kresťanstva postupne definovali svoje protižidovské postoje, aby presne oddelili tieto dve monoteistické náboženstvá, navzájom prepojené Starým zákonom. Také osobnosti, ako sv. Ambróz (milánsky biskup), sv. Hieronym (slávny teológ a autor Vulgaty – prekladu Biblie do latinčiny) či sv. Ján Zlatoústy, bez zábran označovali židov za vrahov Spasiteľa a prenasledovateľov pravej Kristovej cirkvi. Podľa nich sú židia prekliati Bohom a ich synagógy sú ako divadlá a nevestince. V tomto kontexte bol kríž symbolom, ktorý presne oddeľoval židov a kresťanov. Kríž reprezentoval víťazstvo nad pohanstvom, ale zároveň dokazoval vinu židov pri ukrižovaní Spasiteľa, ktorého tragicky nespoznali. Preto nie je prekvapením, že v Kyriakovej legende o objavení kríža Helena vystupuje ako sudkyňa židov, ako žena-kresťanka, ktorá ich obviňuje z nevery, a ako matka cisára, ktorá ich vyženie z Judey. Cisárovná bola priam ideálnou osobou, ktorej mohli anonymní autori legendy o objavení materiálnych pozostatkov symbolu kresťanstva prisúdiť hlavnú rolu.

Či už Helena objavila kríž alebo nie, je zrejmé, že pozostatky kríža boli uctievané v Bazilike Božieho hrobu prinajmenšom od roku 380, keď máme správu od pútničky Egerie (pravdepodobne) z Galície. Relikvie kríža mali potom dlhú a bohatú históriu. Rozdelené na malé kúsky putovali z jedného mesta do druhého, ale kľúčovým momentom bol rok 1204, keď križiaci dobyli Konštantínopol a tam si ako korisť rozdelili aj pozostatky pravého kríža. Odvtedy sa relikvie rozšírili do takmer každej významnejšej európskej katedrály či kláštora. Počet týchto kúskov bol tak veľký a neprehľadný, že to viedlo Jána Kalvína, jedného z najvýznamnejších kresťanských reformátorov, k slávnej úvahe, že relikviami kríža by sa dala naplniť jedna veľká nákladná loď.12 Ironicky dodal, že podľa evanjelií však kríž niesol len jeden muž. Z toho logicky podľa neho vychádza, že tieto relikvie nie sú pravdivé. Jeho argumenty sa na prvý pohľad zdali presvedčivé a neodškriepiteľné, a stali sa veľmi populárnymi medzi kritikmi Katolíckej cirkvi od 16. storočia až dodnes. Koncom 19. storočia však francúzsky architekt menom Charles Rohault de Fleury dokázal, že Kalvínove vyhlásenia boli azda až priveľmi povrchné a neopodstatnené. 13 Dal si tú námahu, aby vytvoril precízny katalóg všetkých známych relikvií sv. kríža a došiel k prekvapujúcemu výsledku. Všetky známe relikvie netvorili ani jednu tretinu predpokladaného objemu historického kríža (predpokladajúc, že kríž mohol mať výšku tri až štyri metre a priečne rameno okolo dvoch metrov).

Legenda o nájdení pravého kríža ostáva legendou, teda nie historickým dielom, ani správou o historickej skutočnosti. Ako každá legenda, aj táto, obsahuje pravdivé i fantazijné prvky, a dnes len ťažko dokážeme oddeliť realitu od výmyslu. V podstate to však ani nie je veľmi potrebné. Legenda nám dnes ukazuje vzácny obraz o religiozite v neskorej antike a predstavuje počiatky uctievania najdôležitejšieho symbolu kresťanstva.

Autor je historik, pôsobí na Katolíckej univerzite v Ružomberku.



1 - Eusebius, Vita Constantini 3. 31-32.
2 - Dôležité je poznamenať, že Eusebius sa ani slovom nezmienil o tom, že by Helena pri návšteve Jeruzalema hľadala a objavila svätý kríž. Až neskorší kresťanskí autori vo svojich dielach s rôznymi obmenami zachytili jednotlivé legendy o objavení svätého kríža. Boli to títo: Rufinus, Socrates, Sozomenos, Theodoret, Ambróz, Paulinus z Noly, Sulpicius Severus.
3 - Eusebius, Vita Constantini 3.26, 52-56.
4 - Eusebius, Vita Constantini 3.42 a 44.
5 - Dnes sú známe tri ranokresťanské verzie príbehu o nájdení Ježišovho kríža v Jeruzaleme, na Golgote. Moderný výskum dospel po mnohých debatách a filologických aj historických analýzach ku konsenzu, že najstaršia legenda je tzv. Helenina legenda, potom nasleduje tzv. Protonike legenda a najmladšia legenda o nájdení kríža sa zvykne nazývať Kyriakova legenda. Mark Edwards. Constantine and Christendom. The Oration to the Saints. The Greek and Latin Accounts of the Discovery of the Cross. The Edict of Constantine to Pope Silvester. Translated Texts for Historians. Vol. 39. Liverpool : Liverpool University Press, 2007, s. xxxiii – xl
6 - V nasledujúcich citátoch vychádzam zo svojho prekladu Kyriakovej legendy, uverejneného v časopise Kultúrne dejiny. Viď: Inventio Sanctae Crucis: Kyriakova legenda o objavení svätého kríža. In: Kultúrne dejiny, č. 1, 2014, s. 101 - 118.
7 - Inventio Sanctae Crucis: Kyriakova legenda o objavení svätého kríža. In: Kultúrne dejiny, č. 1, 2014, s. 113.
8 - Inventio Sanctae Crucis: Kyriakova legenda o objavení svätého kríža. In: Kultúrne dejiny, č. 1, 2014, s. 115.
9 - Itinerarium Burdigalense opisuje cestu neznámeho pútnika do Svätej zeme, ktorú vykonal v rokoch 333 až 334. Dielo sa zachovalo v štyroch stredovekých rukopisoch z 8. a 10. storočia.
10 - Eusebius opísal Heleninu púť v diele Vita Constantini približne desať rokov po jej smrti. Písal o lokalite Božieho hrobu, na ktorom stál pohanský chrám bohyne Afrodity/Venuše vystavaný cisárom Hadriánom, a o tom, ako Konštantín dal tento chrám zbúrať a na jeho mieste postaviť kresťanskú baziliku, známu ako Chrám Božieho hrobu.
11 - Táto legenda vo viacerých verziách sa pod názvom De Inventione Sanctae Crucis stala súčasťou stredovekej zbierky populárnych legiend, ktorú kompiloval v 13. storočí janovský biskup Jacobus de Voragine. Zbierka bola známa pod menom Legenda Aurea.
12 - Jean Calvin. Advertissement tresutile du grand proffit qui reviendroit a la chrestienté s’il se faisoit inventoire de tous les corps sainctz et reliques. Corpus Reformatorum 34 = Calvini opera 6, 1543, cols. 404 – 451.
13 - Viď: Charles Rohault de Fleury. Mémoire sur les instruments de la Passion de N.S Jésus-Christ : Précédé de Le poids de la Croix et le nombre des clous. Paris 1870.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.