O Rusoch a Poliakoch

Číslo 3-4/2014 · Czeslaw Milosz · Čítanosť článku: 3714
 

Nemá zmysel predstierať, že človek je výnimka, a zatajovať obsedantnú predstavu vlastnú všetkým Poliakom. Naopak, treba sa k nej priznať a usilovať sa ju preskúmať v sebe samom, pokiaľ možno nezaujato. Poliaci a Rusi sa nemajú radi, či presnejšie, majú voči sebe všetky možné nepriaznivé emócie, od pohŕdania, odporu až po nenávisť, čo nevylučuje nejasnú vzájomnú príťažlivosť, lenže vždy poznačenú nedôverou. Múr medzi nimi stavia, ak použijeme slová Josepha Conrada, „incompatibility of temper“. Možno všetky národy, videné ako celok, a nie ako súbor jednotlivcov, sú odpudzujúce a susedia na ich príklade iba odkrývajú nepríjemnú pravdu o ľudských spoločenstvách ako takých. Nie je vylúčené, že Poliaci vedia o Rusoch to, čo vedia o sebe aj Rusi sami, no nechcú si to priznať, a naopak. Preto sa v nechuti voči Poliakom u Dostojevského, nacionalistu, skrýva čosi ako obranné gesto. S úctou sa o nich vyjadruje len v Zápiskoch z mŕtveho domu, aj keď tí spoluväzni, obrnení vlastným rímskokatolicizmom a vlastenectvom, zdôrazňujúci na každom kroku svoju inakosť, a teda nadradenosť, nebudia v okolí nijaké srdečné city. Pravdepodobne aj každé stretnutie s Rusmi je pre Poliakov nepríjemné a naladí ich do obranného postoja, lebo ich demaskuje pred sebou samými.

Popletené pozadie sporu sa opisuje rovnako ťažko ako príčiny dedičnej vendety dvoch rodov žijúcich na tej istej ulici; bolo by to čosi lokálne a provinčné, keby sa v tom neskrývali počiatky udalostí planetárneho rozsahu. Keďže sa Rusko mohlo stať tým, čím sa stalo, iba tak, že zlikvidovalo Poľsko-litovský štát, ktorý na juhovýchode hraničil s Tureckom, a prinavrátilo pomocou administratívneho príkazu na pravoslávie veľké územia s obyvateľstvom do značnej miery gréckokatolíckym, teda na úkor Poliakov poslušných Vatikánu. Tam, kde sa Gréckokatolícka cirkev zachovala ako v habsburgskej Haliči, nútili na pravoslávie jeho veriacich po druhej svetovej vojne – tento prípad, keby sme ho izolovali od minulosti, by bol nepochopiteľný.

Vo všeobecnosti sa tvrdí, že o nepriateľstve Poliakov voči Rusom rozhoduje pamäť o zakúsených krivdách. Je to oprávnené len čiastočne. Korene spočívajú oveľa hlbšie než je devätnáste alebo dvadsiate storočie, a všetky prevraty v Európe ukazujú, že pod premenlivým povrchom zostáva kontinuita uchovaná. Tak ako túto kultúrnu kontinuitu nezničila vo Francúzsku Francúzska revolúcia, v Rusku ju nezničila Októbrová revolúcia, v Poľsku ju nezničil fakt, že v roku 1944/1945 prevzali moc komunisti. Isteže, každá civilizácia dostáva natrvalo biľag obdobia, ktoré je pre ňu kľúčové. Francúzsko vďačí za všetko svojmu meštianstvu, tvorivému a silnému už pár storočí pred revolúciou. V tom istom čase sa v Poľsku rozvíjala kultúra šľachty a doteraz sa poľský sedliak či robotník oborí na Rusa, lebo pod jej vplyvom je vedený v množstve inštinktov, vďaka čomu oslovuje Rusa zlomyseľným označením „pán“.

Predovšetkým ide o šestnáste a sedemnáste storočie. Dnes si nie je ľahké uvedomiť, že poľský jazyk ako jazyk vládnucej, a teda osvietenej triedy, znamenal eleganciu a vznešenosť aj ďaleko na východe, v Polocku či Kyjeve. Moskva, to boli barbari, s ktorými sa viedli vojny na okrajoch krajiny ako s Tatármi, a nikto sa o nich špeciálne nezaujímal – v poľskej literatúre sa možno častejšie stretnúť s charakteristikami Maďarov, Nemcov, Francúzov a Talianov než so zmienkami o cárových poddaných. Zaznamenala sa ich nepochopiteľná pokora voči despotizmu panovníkov, sklony nedodržať sľuby, ich zákernosť a vysmievala sa divokosť ich zvyklostí (Francúzom pripadali divoké ešte aj obyčaje Sarmatska). Pohyb ideí, kolonizácia území zarastených pralesom alebo stepami sa odohrávali zo západu na východ. Skoro všetko, čo sa cenilo – vzory remesla, vzory architektúry, písomníctva, diskusie humanizmu a reformácie, prichádzalo z Flámska, Nemecka, Talianska. Ak boli silné aj východné výpožičky, tak len vďaka veľkej obchodnej ceste z Turecka. Išlo najmä o odevy, konské postroje a im zodpovedajúce pomenovania. Moskva, ktorá sa pomaly pretvárala na Rusko, totiž – okrem väčšej či menšej moci –nereprezentovala nič atraktívne. Čím bolo pre Poľsko ako kultúrny biľag šestnáste a sedemnáste storočie, tým sa malo stať pre Rusko až storočie devätnáste. Z tohto obdobia prázdnoty na východe pochádza u Poliakov predstava Ruska ako niečoho „zvonku“, mimo orbity sveta. Svoju prehru Poliaci prijali vzápätí s prekvapením tak, ako by prijali obsadenie Tatármi: ak to malo zmysel, mohlo to znamenať len trest za hriechy. Ale ich hriechom bola práve stáročia trvajúca debata o vlastných hriechoch – v literatúre, na zhromaždeniach, v parlamente –, z ktorej prakticky takmer nikdy nič nevyplynulo.

Porazený, dávajúci najavo svoje pohŕdanie dobyvateľovi, popierajúci akékoľvek jeho prednosti okrem umenia slepo poslúchať rozkazy: to dráždi. On totiž pripomína: si silný, áno, ale za akú cenu? Uvedomme si, že medzi ruskými a poľskými spisovateľmi – obvykle emigrantmi v Paríži – prebiehala polemika a že sa v nej veru navzájom nešetrili. V Puškinových protipoľských básniach cítiť hnev na šialenú pýchu porazených, ktorí nechcú uznať, že prehrali definitívne, snívajú o odvete, konšpirujú a huckajú všetky európske diplomatické kancelárie proti Rusku. Tie básne sú napokon čímsi viac než zavrhnutím národa, čo sa pokúša získať nezávislosť. Pamäť veľkého súperenia je v nich ešte živá: existencia Poľska by opäť nastolila otázku, komu má patriť Polock a Kyjev, čiže by to zasiahlo ono „byť či nebyť“ impéria. A preto Puškin predpovedá, že „všetky slovanské rieky sa rozplynú v ruskom mori“. Samozrejme, poľský básnik, revolucionár, spojenec karbonárov, bol v lepšej situácii než jeho kolega (a priateľ do chvíle, kým ich nerozdelila politika), poloväzeň na cárskom dvore. Krutý Mickiewiczov pamflet na Rusko, písaný veršami, ktoré neprestali byť vzorom kompaktného štýlu, je preto taký presný, že nenávisť voči absolútnej monarchii sa v ňom spája so súcitom voči jej obetiam, čiže ruskému ľudu. Postrehy obsiahnuté v pamflete sa v podstate nelíšia od podstaty Gogoľových satír, aj keď sa tu objavuje aj iný prvok, lebo krajinu si prezerá cudzinec, teda človek, ktorého kritiku nezmierňuje spätosť s ňou. Zdesenie v ňom prebúdza neľudskosť krajov, neľudskosť vzťahov medzi ľuďmi, pasivita a apatia v poddanstve. Aj sám ľudský rod osídľujúci túto krajinu ho znepokojuje ako neforemná hruda, ešte nedotknutá dlátom histórie – sochára.

Mickiewiczova poéma je „sumou“ poľského postoja voči Rusku. O niekoľko desaťročí neskôr ten istý strach z beztvárnosti a morálneho chaosu našiel svoj výraz v románe Josepha Conrada Under Western Eyes. I keď sa autor k tomu nepriznával, táto kniha akoby bola polemikou s Dostojevského ruským mesianizmom.

Akokoľvek teraz, keď to píšem, hitlerizmus patrí minulosti, možno do minulosti nepatrí medzi nemeckými masami rozšírená mienka o Slovanoch, v prvom rade o ich najbližších susedoch, Poliakoch, ako „podľuďoch“. Nacisti tento názor využili, uľahčil im ich obludné zločiny. Bolo by zveličené tvrdiť, že Poliaci si neuvedomujú, aké ich zlé vlastnosti Nemcom dovolili nadobudnúť príjemný pocit vlastnej nadradenosti: neporiadok, neschopnosť ovládnuť hmotu (deravé mosty a bahnité cesty patria v európskej literatúre k štandardnému obrazu Poľska už od stredoveku), ľahkomyseľnosť, opilstvo, absencia talentu usporiadať si život tak, aby to bolo „gemütlich“. Zároveň si však uvedomujú svoje prednosti, s akými sa zriedkavo stretávame u Nemcov, ktorých označujú za tupých a ťažkopádnych: fantázia, zmysel pre iróniu, dar improvizácie, uťahovanie si z každej moci, vďaka čomu nejako rozložia každý politický systém znútra – podobne ako Taliani humanizovali fašizmus, keď ho premieňali na istý druh maškarády. Friedrich Nietzsche, ktorý tak rád vyzdvihoval svoj poľský pôvod, vedel, čo robí. Ale kontrast týchto dvoch stereotypov existujúcich v ľudovej predstavivosti môže Poliakom poslúžiť ako príklad, keď sa zamýšľajú nad svojím vzťahom voči Rusom. Pretože u nich neschopnosť usporiadať si najbližšie okolie, čiže nedbanlivosť o „Gemütlichkeit“, znásobená zbojníctvom a krádežami štátnych peňazí, dosahovala obvykle impozantné rozmery a organizačné úsilie viedlo k výsledkom len tam, kde bezprostredne slúžilo moci štátu. Práve Poliaci, mimoriadne šikovní všade mimo vlastnej krajiny, ak sa ocitli nútene či dobrovoľne v Rusku, pôsobili tam ako šíritelia civilizácie. Ich kolektívny názor na Rusov bol vždy neporovnateľne zložitejší, než názor Nemcov na nich samých, predsa však sa tam vkrádal odtieň pohŕdania, koreneného ľútosťou. Cítili sa nadradení vďaka svojej tradícii, katolíckemu mravnému kódexu a vlastnej príslušnosti k Západu. Dráždil ich však akýsi olovený pokoj na dne charakteru Rusov, ich trpezlivosť, ľahostajnosť, extrémnosť ideálov, nedosiahnuteľná pre ľudí myšlienkového kompromisu, a preto ich pokorovala spomienka na porážku. Pre Rusov boli poľské konvenčné obyčaje úklonov, úsmevov, zdvorilosti a lichotenia iba prázdnou formou, a teda aj čímsi falošným. Boli naplnení presvedčením, že sú nadradení nad povrchnými, plytkými a premenlivými, s ich precitlivenou cťou a sklonom spaľovať sa v heroických a nezmyselných rozmaroch. Boli dosť bystrí na to, aby odlíšili staršiu kultúrnu formáciu, trpeli vo svojej podradnosti oproti všetkému, čo je západné; s nečistým svedomím služobníkov autokracie si uvedomovali, prečo sa v povetrí vznáša nevyslovené slovo: barbari. Fascinovalo ich presne to, čo ich odpudzovalo: poetickosť, irónia, ľahkosť, latinská ceremónia.

Poliaci zaľúbení do Západu, zahľadení do Francúzska, klamali sami seba. Pretože s Montaigneovou krajinou ich spájalo len to, čo je prevzaté, osvojené, podľa všetkého už celé generácie. To nie je málo. Ale celá spoločenská štruktúra Francúzska bola úplne iná. Ako sa môže šľachtic každým cólom (eventuálne dedič jeho kultúry) dohovoriť s mešťanom každým cólom? Spoločenská štruktúra Poľska mala bližšie k Rusku: aj tu, aj tam sa kapitalizmus zjavil neskoro a nezanechal trvalejšie stopy v psychike. Poľské rátanie s európskou pomocou, spôsobené najčastejšie vierou v nič neznamenajúce sľuby, ustavične zlyhávalo. Napoleon bol porazený, no predtým, než ho porazili, stačil použiť poľské légie v boji s povstaním na Haiti a dodnes tam možno stretnúť ľudí s ebenovou pokožkou a s poľskými priezviskami, potomkov vojakov, ktorí sa nemohli vrátiť do Európy. A okrem toho Napoleonova legenda formovala politické návyky Poliakov, náchylných vždy uznať za istotu, že sloboda je „vietor zo Západu“. Potom sa zasadzovali za demokratické revolúcie, lebo dúfali, že zvrhnú všetkých kráľov a tyranov. No revolúcie hasli bez nejakých väčších dôsledkov; a Krymská vojna nebola krížovou výpravou ani v najmenšom.

Počas celého devätnásteho storočia narastalo v Poliakoch to, čo sa dá označiť za komplex nevypočutej Kassandry. Ak neberieme do úvahy chvíľkové a obvykle iba rétorické hnevy či niekoľko úporných rusofóbov medzi autormi, ako boli Karol Marx alebo markíz de Custine, narážali na lásku západných Európanov k Rusku aj k jej zosobneniu – cárizmu, a tá bola pre nich nepochopiteľná. Oni však vykrikovali, že tam, na euroázijských územiach, sú nekonečné ambície a nekonečné možnosti. Keď si to zdvorilo vypočuli spojenci, zašli na cárske veľvyslanectvo, aby tam informovali o podozrivých revolucionároch. Odvtedy boli city Poliakov voči Západu prinajmenšom ambivalentné, ak nie priam zlomyseľné.

Poľskí a ruskí revolucionári zápasiaci s cárizmom by mali byť bratia. No nezávisle od toho, čo dnes hovoria príručky, trvalé prímerie medzi týmito ľuďmi, rovnako obetavými a rovnako vzdelanými vďaka svojmu pôvodu v osvietenej triede, sťažovala „incompatibility of temper“, čiže rôznorodosť historických formácií. Aj najradikálnejší z Poliakov mali veľa vnútorných prekážok, lebo uctievali minulosť, a preto, neraz podvedome, chápali revolúciu ako prostriedok rozšírenia niekdajších parlamentných privilégií šľachty na celé obyvateľstvo a nie ako začiatok niečoho, čo nikdy neexistovalo. Ak mala revolúcia priniesť spravodlivosť, musela predovšetkým odstrániť nadvládu jedných národov nad druhými, čiže, v konkrétnom prípade, prinavrátiť prerušenú kontinuitu existencii štátu. Smerovanie k spoločenskej reforme sa splietlo do jedného so smerovaním k nezávislosti, ale keďže v tom druhom sa zhodovali (hoci nie vždy) aj progresivisti aj konzervativisti, otupilo sa ostrie radikálnych programov. Rusov ale zavalili celkom iné problémy. S trpkosťou mohli rozmýšľať o svojom naoko suverénnom štáte. Nič nebrzdilo ich sny, ani náboženstvo – tá najistejšia opora trónu, ani niekdajšie režimové štruktúry, ktoré nemali radi, lebo sa iba vyrovnávali útlaku a všemocnosti cárov. Obracali sa výhradne do minulosti, chceli búrať a na zemi premenenej na „tabula rasa“ začať stavať odznova. Hnutie nihilistov, s obrovským dedičstvom, Poľsko nezasiahlo. Napokon, aj keby revolucionári obidvoch národov preukazovali navzájom celkovú veľkorysosť, nevedeli by zabudnúť na jablko sváru, to jest Bielorusko a Ukrajinu. Keď Rusi svojim kolegom zazlievali, že sa chcú stať dedičmi Republiky, ktorá postupne polonizovala tieto územia a podporovala na nich Gréckokatolícku cirkev, hovorili pravdu. Ale pravdu hovorili aj ich kolegovia, keď im vyčítali, že akceptujú zámernú rusifikáciu týchto končín, nimi označovaných, podľa oficiálnych dekrétov, za Západné Rusko, ako niečo samozrejmé a oprávnené. Celá záležitosť „no man’s landu“, keďže jedni aj druhí pokladali tamojšie jazyky len za ľudové dialekty, bola vratká a hmlistá.

Na začiatku nášho storočia niektorí poľskí marxisti v presvedčení, že nacionalizmus rozrieďuje revolučné poryvy, lebo vedie k medzitriednemu prímeriu, vystrkávali do popredia prevrat v celom impériu a vzdorovali heslu nezávislosti. Tento omyl Rózy Luxemburgovej sa vypomstil jej prívržencom a nasledovníkom. Bolo to to isté, ako keby sa dnes národom Afriky núkala revolúcia, ale pod podmienkou, že zostanú integrálnou súčasťou Francúzska. A tak „nezávislí“ socialisti – medzi nich sa rátal aj Piłsudski – zvíťazili. Suverénne Poľsko vzniklo po prvej svetovej vojne vďaka nemohúcnosti východného suseda, a poľko-ruská vojna roku 1920 bola populárnou vojnou podporovanou aj robotníkmi, aj sedliakmi. Niektoré neskoršie udalosti na iných kontinentoch, najmä v arabských krajinách, vrhajú svetlo na také vlastnosti nového štátu ako intenzita národných emócií, prevládajúci postoj inteligencie spojenej sociologicky (na rozdiel od sedliackych baltských štátov) so šľachtickými dvormi, ktoré napokon prežívali hospodársky úpadok, alebo úloha armády. Kľúč by mohla poskytnúť možno aj nenávisť ľavicovej verejnej mienky voči pravicovej strane Národnej demokracie, pričom sa tu už prejavovali početné paradoxy. Napokon táto strana bola v minulosti ochotná dohodnúť sa s cárizmom, ktorý zaručoval „poriadok“, zatiaľ čo ľavica mala svoj pôvod vo vzbúreneckých a antiruských tradíciách. Predovšetkým ona rozširovala legendu muža zoslaného Prozreteľnosťou, Piłsudského, a keď, s podporou armády, prevzal moc, videla v tom ak nie svoj úspech, tak menšie zlo, bariéru ochraňujúcu pred náporom pravice. Ibaže s koncom parlamentarizmu a slobodnej hry politických síl rovnako sociáldemokrati ako aj progresivisti rôznych odtieňov museli podľahnúť postupnému rozkladu. Pokiaľ ide o nasledovníkov Rózy Luxemburgovej, komunistov, tak znásilnili celonárodné tabu a ich tragédia bola čosi ako pobiehanie v slepej uličke. Mali presne také šance, aké by mala v Mexiku nejaká strana obvinená zo zámeru pripojiť Mexiko k Spojeným štátom. Strieľala na nich polícia a strieľal Stalin, až napokon v roku 1938 stranu rozpustil a po prevezení jej vodcov do Moskvy ich prikázal zabiť. Bolo to opačné naplnenie predpovedí Marxa, ktorý v čase vydania Komunistického manifestu za podmienku revolúcie v Európe pokladal zrútenie východného impéria a znovuvybudovanie Poľska v rámci jeho hraníc z roku 1772.

Marx, či sa nám to dnes páči alebo nie, rozprával o „európskej civilizácii“, a takisto delil národy na „zlé“ a „dobré“. Na východný okraj tejto civilizácie lokalizoval tri národy a obdaroval ich sympatiami, ako, podľa jeho názoru, tvorivé a uctievajúce slobodu: Poliakov, Maďarov a Srbov. Neznášal panslavizmus a prejavoval vášnivú antipatiu voči Slovanom – so spomínanými dvoma výnimkami – vždy ochotným, ako tvrdil, slúžiť ako slepý nástroj tyranie. Aj preto jeho články o medzinárodnej politike pôsobia na poľského čitateľa čudným dojmom. Rovnako dobre by ich mohol napísať Poliak z devätnásteho storočia. Aké silné sú tieto citové vrstvy, sa možno presvedčiť aj dnes. Pretože spomedzi všetkých národov Poliakov spája skutočná a opätovaná láska iba s Maďarmi a Srbmi.

Mojej generácii tieto minulé komplikácie pripadali temné a vzdialené. Vzdelávali sme sa v normálnom štáte a jeho sláva a bieda bola vnútorná vec, lebo sa rozhodovalo evidentne vo Varšave, nikde inde. Mučeníctvo, sprisahania a vyhnanstvo na Sibíri figurovali v príručkách a vzbudzovali len súcit, a rozum nám dokonca radil uťahovať si z celého romantického pátosu minulosti. Rusko existovalo v mojich predstavách, ale akoby v zatemnení. Napokon, spor bol už akosi zažehnaný a oddeľovali nás hraničné závory. Na stráži stálo tabu zakazujúce zamýšľať sa nad možnosťou zavádzať u nás „ich“ systém. Marxizmus, revolúcia, isteže, ale nie „ich“. Nech si doma robia, čo chcú, nás sa to netýka. Takýto názor možno považovať za hlúpy. Z tohto hľadiska som však patril medzi tých typických, pre ktorých bol prah zákazu skutočný a akýkoľvek politik, ak ho nebral do úvahy, robil chybu.

Napokon, v krajine medzi Nemeckom a Ruskom sa emocionálne determinanty nevytvárali všade rovnako. V severozápadných a južných oblastiach, ktoré predtým patrili do sústavy pruskej a rakúskej monarchie, bol takou determinantou predovšetkým odpor voči nemeckému „Drang nach Osten“. Nemecko ma, okrem krutého mýtu rehole križiakov, vôbec nezaujímalo, nepoznal som jeho jazyk, dokonca ani armáda cisára Willhelma nezanechala na našom území za sebou nijaké mimoriadne nepríjemné spomienky. Ako väčšina mojich súčasníkov som si aj ja ukazoval prstom na čelo, keď dozrieval hitlerizmus a intenzívne som prežíval skôr drámu doby než to, že sa na nej zúčastňujú títo znútra nepredstaviteľní Marťania. Politika vo mne podliehala zašifrovaniu, premieňala sa na kozmické obrazy. Ale Rusko bolo zdanlivo, napokon len zdanlivo, konkrétne, ako z detstva zapamätaný chaos a nekonečno, a predovšetkým ako jazyk. Pri stole v našom chudobnom a obskúrnom (ako to chápem dnes) byte bola ruština rečou humoru, lebo jej sladko-brutálne odtiene sú nepreložiteľné. Napríklad taká veta ako táto, vypožičaná podistým zo Ščedrina, o dvoch hodnostároch, čo si navzájom uštedrujú urážky pred pobavenou zberbou: „I rugalis tak užasno, što vostorožennyje bosjaki ježeminutno kričali ura!“, fakticky nič neznamená. Predovšetkým, ako sa zdá, prostredníctvom jazyka, ktorý priťahuje Poliakov a vyslobodzuje ich slovanskú polovicu, získavajú intuíciu ruskosti, je v ňom už všetko, čo sa dá o Rusku naučiť. Čo ich priťahuje, ich však aj ohrozuje, a isté cvičenie, ktorému som sa venoval, v sebe skrýva viacero významov. Bolo treba vdýchnuť vzduch a hlbokým basom povedať: „vyryta zastupom jama glubokaja“ a vzápätí rýchlo tenorom zaštebotať: „vykopaná rýľom jama hlboká“. Zloženie prízvukov a samohlások v prvom prípade je sama pochmúrnosť, temnota a sila, v druhom ľahkosť, svetelnosť a slabosť. Čiže cvičenie v sebairónii a zároveň čosi varovné.

Vedomie nebezpečenstva však moja generácia ignorovala a politická slepá ulička, prifarbujúca myšlienky a slová, sa maskovala rozmanitými spôsobmi. Ťažko sa vtedy dalo predpokladať, že martyrológia, už odložená do múzea, sa onedlho opäť rozvinie od začiatku. Ak ma premkýnala ustavičná predtucha katastrofy, tak katastrofy všeobecnej, katastrofy planetárneho, nie štátneho rozsahu. Práve to sa malo raz stať príčinou môjho ďalšieho konfliktu s okolím. Pretože poľský národ už v prvom mesiaci druhej svetovej vojny urobil skok do minulosti a usadil sa v dobre známych stereotypoch. Dvadsať rokov suverénneho štátu bolo krátke obdobie a návyky získané počas jeho existencie sa zotreli ako prach z motýlích krídel. Podobnosť situácie sa núkala priamo: rozdelenie krajiny medzi dvoch nepriateľov, väzenia, deportácie, Sibír, spoliehanie sa na Francúzsko a Anglicko, poľské légie na Západe. Stereotypy vysvetľujú aj koncepciu emigračných politikov. Oslobodenie malo prísť ako dôsledok porážky rovnako Nemecka, ako aj Ruska, pretože sa tak stalo už v prvej svetovej vojne. A predsa, ako sa oprávnene hovorí, každá hra sa na javisku histórie uvádza len raz, no ak sa deje druhýkrát, s tragédiou sa miešajú prvky krvavej grotesky. Mnohí z nás, čo sme duchovne dozrievali v podmienkach, ktoré nás naladili skôr skepticky voči národnému zápalu, zažili v rokoch vojny veľmi nepríjemné vnútorné rozpory, lebo priznať si v duchu, že rovnako rozum, ako aj naša pozorovacia schopnosť odkrývajú falošnosť v opakovaní niekdajších postojov, je takmer obludné tam, kde tieto postoje zaujíma ponížená a prenasledovaná masa.

Neraz sme postrčení do udalostí, ktoré akosi destilujú naše pomerne neurčité pocity, očisťujú ich od všetkého, čo je zbytočné, redukujú ich na niekoľko zásadných čŕt, a zároveň sú dostatočne zložité, aby vystupovali ako metafora, vždy bližšia skutočnosti než akákoľvek teória. Preto namiesto pokusu zachytiť sám seba v mladom veku musím vybehnúť dopredu, a to dokonca ďalej než druhá svetová vojna, totiž na jej úplný záver. Tento obraz, vrytý v mojej pamäti do najmenších detailov, má januárový dátum 1945.

Vo veľkej komnate vidieckeho domu sedela na laviciach pri stenách takmer dvadsiatka sovietskych vojakov a poddôstojníkov. Na kolenách obtlačených civilných nohavíc som držal kovovú škatuľku s tabakom a sypké omrvinky som zavíjal do cigaretového papiera. Týchto, ktorých plecia ma tlačili z oboch strán, lebo na lavici bolo tesno, som vôbec neoddeľoval od nejakého mýtického Ruska. Možno pre niekoho celkom nezainteresovaného, kto sa nikdy predtým s Rusmi nestretol a nerozlišoval intonáciu hlasu alebo obsah gest, by to vyzeralo ako nový, doteraz neznámy druh ľudí. Pre mňa to však boli legitímni dedičia toho istého talentu, z akého čerpali Dostojevskij a Tolstoj. A tak ako ich predkovia porazili Napoleona, tak oni porazili Hitlera. Naše pohľady smerovali do stredu izby, kde stál muž vekovo tak pod tridsiatkou, v dlhom bielom kožuchu, s peknou tvárou takého typu, s akým sa možno stretnúť v Porýní. Nemecký zajatec: conquistador, teraz v ich moci. V tú zimu ma mŕtvoly v zelených uniformách ležiace naokolo po poliach, so skleným leskom zubov, neinšpirovali k triumfálnym povzdychom, ani k smútku. Ľahostajné ako kamene predstavovali časť výjavu potrestanej pýchy, a pracku s nápisom „Gott mit uns“ zadupanú v snehu, som obchádzal v ironickom zamyslení. Tak teda toto bol on, a za ním upravené domy, kúpeľne, jedličky s farebnými vianočnými guľami, celé generácie pestované vinice a hudba Johanna Sebastiana Bacha. Vytrhnutý zo svojho spoločenstva, pred ich spoločenstvom, spoločenstvom bez kúpeľní, bez obrusov uložených v skriniach, bez uterákov a obliečok s monogramami, bez hriadky s ružami, iba s vodkou, liekom na biedu, nudu a nešťastie. Hlúpy, alebo ak niekto dá prednosť tomuto označeniu, naivný. Lebo záležitosť sa neobmedzovala na to, že tu stál pre nimi mnohými sám, že bol bezbranný, a oni ozbrojení. Nie, psychická hustota ich, mlčiacich, pozdvihovala ten areopág nad neho, lebo on nikdy nevytváral takéto napätie spoločne so sebe podobnými, keď takmer telepatia, fungujúca bez znakov a slov, spája jednotlivosť do celku, ktorý je iný než oni sami. Potreboval vždy reč, krik alebo spev. Z nich, možno poloanalfabetov, vyžarovalo akési majestátne poznanie rezignácie. A práve to, že nemohol nič vyčítať z očí, čo sa naňho upierali, mu naháňalo strach.

Možno by som ho mal nenávidieť, predovšetkým za hlúposť, ktorá, znásobená miliónmi takých ako on, darovala moc Hitlerovi a z neho urobila slepý nástroj vraždenia. Ale nenávisť som v sebe nenašiel. Predstavoval som si ho pre niečo na pozadí slnečného úbočia, v montérkach, ako tlačí pred sebou fúrik s naštiepaným drevom z ovocných stromov. Oni voči nemu tiež nepociťovali nenávisť. Keďže sa bál neznáma ako zviera chytené v klietke, jeden z nich vstal a dal mu cigaretu, ten pohyb ruky znamenal zmierenie. Pristúpil k nemu ďalší a poklepal ho po chrbte. Potom k nemu pristúpil poddôstojník a pomaly, dôkladne predniesol dlhý prejav. Bolo to bez odozvy, lebo Nemec ničomu nerozumel, ale oči mal prilepené na ústach hovoriaceho; pes, ktorý sa usiluje uhádnuť zmysel slov svojho pána. A predsa z priateľského tónu usúdil, že sa nechcú pomstiť, nechcú mu ubližovať. Nech sa nebojí – opakoval dôrazne poddôstojník. Nič zlé sa mu nestane, vojna sa preňho skončila, už nie je nepriateľ, ale obyčajný človek, bude pracovať pre mier a hneď ho odvezú niekam do tyla. Ľútosť, ba dokonca srdečnosť v hlase, príjemná vážnosť autority zajatca upokojili, nesmelo sa usmieval; vďačnosť. Keď sa jeden z vojakov ospanlivo zdvihol z lavice, hoci nezaznel nijaký rozkaz, a vyviedol ho z izby, vrátili sa do predošlej apatie, k odpočinku fyzicky unavených ľudí. Po pár minútach sa sprievodca vrátil a ťahal za sebou biely kožuch; hodil ho vedľa svojho batôžka, sadol si a pustil sa do šúľania cigarety. Vo vťahovaní dymu, v odpľutí na podlahu bolo obsiahnuté ich melancholické zamyslenie o krehkosti ľudského života: „nuž, osud“.

Krutosť? Ale túto udalosť treba umiestniť na pozadí onej vojny. Nemci povraždili tisícky sovietskych zajatcov, zatvorili ich za ostnaté drôty a odsúdili na smrť hladom, o čom sa rýchlo rozšíril chýr a každý, vystavený napospas tomuto koncu, dal prednosť tomu, že sa bil do posledných síl. A množstvo bezbranných ľudí, ktoré zmasakrovali v Poľsku sa dalo vyjadriť nie menším číslom, než je počet obyvateľov Švajčiarska. Pokiaľ ide o spojencov, tak ich vojaci, bojujúci proti masovým vrahom, vedeli občas diskrétne odpratať zajatcov. Masové alebo izolované skutky tohto druhu sprevádzali však najčastejšie nenávisť alebo pohŕdanie, t. j. obete sa vo vlastných predstavách museli vyňať pred zátvorky, pretvorili sa na ohavné figuríny a vzápätí sa vykonala pomsta na takýchto predmetoch; celý tento psychický proces bol napríklad plánovito podporovaný aj nacistami proti Židom a Poliakom. Lenže títo tu ho nezabili z nenávisti, ale z úcty voči nevyhnutnosti. Táto nevyhnutnosť nadobúdala podobu problémov s prepravou jediného zajatca do tyla alebo podobu bieleho kožucha. Možno v ich hodnotení pripraviť človeka o zimný odev a vypustiť ho von na mráz, by bol škaredý a nedôstojný skutok. Veď aj my sami rozpoznáme, čo je nevyhnutné, zakresľujeme hranicu medzi „nutným“ a „možným“. Humanitárnu komédiu, akú zahrali, by možno niekto mohol označiť za zákernosť, keby nezodpovedala evidentne ich vnútornej potrebe. S úprimným zážitkom sa spájalo aj presvedčenie, že takúto operáciu sa patrí vykonať pokiaľ možno najpríjemnejšie a najtichšie.

Kto vie, či sa takto nedotýkame samej podstaty poľskej utkvelej predstavy. Reťazec historických príčin a následkov spracúvajúcich nejakú spoločnosť je dlhý a jednotlivci podrobujúci sa príkazom si neuvedomujú to, čo ich poznačilo takýmto, a nie inakším biľagom. Posledné ohnivká reťazca, to jest zriadenie, mi nepripadali rozhodujúce, keď som si na tej lavici v duchu analyzoval túto udalosť, lebo zriadenie sa predsa nerodí v prázdnote a hoci ako hotové dielo už mohol predstavovať exportný tovar, jeho vlastnosti určila tamojšia, ich rodná zem. Pripomenul som si skôr niektoré fragmenty ruskej literatúry deväťnástého storočia a nezavrhoval som poľský stereotyp, podľa ktorého Rus dokáže roniť srdcervúce slzy, aj keď niekoho podrezáva. Predovšetkým sa však mimoriadne výrazne vrátilo to, čo som čítal o sektách východného kresťanstva, čo mi boli v istom zmysle mimoriadne blízke, vzhľadom na „východný“ prvok vo mne. Z nemilosrdnosti prírody a nemilosrdnosti spoločenského poriadku členovia sekty čerpali istotu, že svet je v nedeliteľnej moci Satana. Iba Božie kráľovstvo malo zvrhnúť jeho zákon identický so zákonom Stvorenia. Preto ruskí mystickí spisovatelia zastávali názor, že v deň, keď sa naplní Božie kráľovstvo, bude spasený nielen človek, ale takisto mucha a mravec. Tento takmer nadľudský súcit však v praxi pretínal väzbu medzi zámerom a skutkom. Lebo keď už sme – kým príde Kristus – úplne podrobení potupnému zákonu, vzbura nášho srdca je bezmocná. Neskôr, keď Božie kráľovstvo dostalo pomenovanie komunizmus, získali sme prinajmenšom tú útechu, že k nemu viedla pozemská „železná nevyhnutnosť“ a tým, že jej podliehame – a nútila pokoriť protivníkov, utláčať ich a mučiť – približuje sa aj veľký Deň. Vojaci už nemuseli mať nič spoločné s kresťanstvom a nebyť komunistami. Vďaka tomu, čo ich obklopovalo už od detstva, získali prax v dvojtvárnosti, s akou sa nemožno stretnúť nikde mimo rámca ich krajiny. Štát so svojou vznešenou ústavou, výchova, literatúra smerovali k ideálu bratstva, „nový človek“ bol ušľachtilý a čistý. Ale len v teórii, ktorá postupne autonómne narastala, dvíhala sa ako koralový ostrov nad hladinou mora. Ten ostrov by sa ponoril, keby ho neudržiavali prostredníctvom „konšpirácie proti pravde“. Vojaci zohrávali komédiu viac sami pred sebou než pred zajatcom a takto skladali daň tomu, čo „by malo“ byť, pričom zároveň vedeli, že skutočnosť sa pohybuje po priam opačne smerujúcich koľajniciach.

Keď sa preruší väzba medzi zámerom a skutkom, ušľachtilé slová, priateľské objatia, slzy úprimných vyznaní a celá čarovná ruská srdečnosť sú výletom do krajiny oslobodenej od nútenia pozemských zákonov, krajiny, kde je človek človeku bratom. Hĺbka zážitkov je autentická, pritakanie sebe samému je úplné – i keď súčasne akási vrstva v nás si nerobí ilúzie, že je to len pritakanie. Nebude to nedôslednosť, ak hneď vzápätí človek udá alebo zabije priateľa, pretože za to nemôžeme my, ale zlý svet. Až v Božom kráľovstve (alebo v komunizme) bude lev ležať vedľa baránka. Takéto zbavenie sa zodpovednosti sa však ľahko premení na návyk a vtedy je prah, za ktorým sa začína skutočná nevyhnutnosť, naozaj veľmi nízky. Zlo sa pácha bez zápalu, ale človek nerobí nič proti tomu, aby sa mu vyhol. Pričom vzniká podozrenie, že každý slobodný akt je iba maskou pre podliehanie materiálnemu prinúteniu.

Poliaci sú dostatočne príbuzní Rusom a dostatočne zvnútra ohrození slabosťou svojej individuálnej etiky, aby sa triasli. Predsa však minulosť, ktorá sa postarala o to, čím sú, bola skôr zbavená eschatológie. Radikálne protestantské sekty, tento zákvas a predzvesť neskorších demokratických hnutí, si vôbec nemysleli, že spravodlivosť na zemi je nedosiahnuteľná. Aj keď niekedy zakazovali svojim členom zastávať funkcie v úradoch (lebo akákoľvek moc musí používať meč), diskutovali o tom, ako aplikovať evanjeliové príkazy v existujúcej spoločnosti, čiže v podstate – ako ju zorganizovať. V poľskej literatúre nemožno nájsť také postavy ako Dostojevského Aľjoša či knieža Myškin, ktoré prezentujú dilemu „buď celé dobro, alebo z dobra nebude nič“, nemožno nájsť ani zúfalé potĺkanie sa „nepotrebných ľudí“, túžiacich po Cieli, Bohu, čo takmer celé storočie predpovedalo v Rusku revolúciu s jej absolútnym cieľom. Obsahom kľúčového poľského diela, uctievaného asi tak ako Faust v Nemecku, je prométeovská vzbura proti Bohu v mene solidarity s nešťastnými ľuďmi (najťažšie obvinenie: „že Ty nie si otcom svetla, ale ... Cárom!“, lenže túto vzburu porazí kresťanská pokora a politická aktivita v prospech ľudí. Rus by si zvolil buď pokoru a svätosť, alebo aktivitu). Tak teda oblačný romantizmus Poliakov, ak sa mu prizrieme bližšie, je oveľa pozemskejší a skromnejší vo svojom roztúžení než realizmus Rusov, podšitý nesmiernou túžbou. Hoci som si z pobytu v škole odniesol množstvo dualistických prvkov, vďaka čomu som asi rozumel Rusom lepšie než ostatní, vyrovnali to iné vplyvy, ktoré najlepšie vystihuje názov diela zo šestnástého storočia De republica emendanda čiže o Náprave veci verejnej (Toto dielo A. F. Modrzewskeho sme rozoberali v škole). Pomerne príznačná je aj moja náklonnosť voči Litovčanom. Keď som ich porovnával s Poliakmi, pripisoval som im väčšiu vytrvalosť a hospodárnosť. Ich výrobné družstvá by mohli byť vzorom pre celú Európu. Matéria sa, tak či onak, ráta a pre mňa sa rátala.

Či už som spravodlivý alebo nie, odhaľujem prinajmenšom svoju obsedantnú myšlienku. „Hlbina“ ruskej literatúry mi bola vždy podozrivá. Čo z hlbiny, ak sa kupuje sa privysokú cenu? Vari by sme si z dvoch ziel nevybrali skôr „plytkosť“, ak nám zabezpečí solídne postavené domy, sýtych a predvídavých ľudí? A čo z moci, ak moc patrí vždy ústrednej vláde, a zatiaľ sa v zabudnutom provinčnom mestečku ustavične opakuje Gogoľov Revízor? Cez Poľsko mojej mladosti viedla čiara očividných kontrastov medzi tými časťami, ktoré kedysi administratívne patrili Prusku alebo Rakúsku, a tými, v ktorých Rusi predkladali dôkaz svojho administratívneho talentu. Cárstvo. Ale ruskí revolucionári, snívajúci o „tabula rasa“, klamali sami seba. Keď inštalovali v Kremli svojich vodcov, mohli budovať len z toho ľudského materiálu, materiálu zvykov a obyčají, aký mali poruke, ba čo je horšie, sami boli materiál zlepený z ducha ich krajiny. Sovietski historici tvrdia, že Ivan Hrozný, Peter Veľký a Katarína II. boli „pokrokoví“, pretože pracovali v prospech budúcej revolúcie. Aj keď je takéto chápanie „pokrokovosti“ iba smiešne, veľa hovorí o kulte energie prelamujúcej prekážky vždy z jedného trónu najvyššej kontroly, s úplným opovrhnutím voči spontánnemu rastu.

V mojom vzťahu k Rusku spočíval zárodok neskorších nedorozumení medzi mnou a mojimi francúzskymi či americkými priateľmi. Neraz mi vyčítali nacionalizmus, hoci dobre vedeli, že neuznávam delenie ľudí na horších a lepších podľa príslušnosti k jazykovej, rasovej či náboženskej skupine, a že odmietam kolektívnu zodpovednosť za zločin. Prekvapovala ich moja sympatia voči Rusom chápaným individuálne, takmer predsudok v ich prospech. Všetko dohromady tvorilo pomerne nejasný celok. S ľútosťou som musel konštatovať, že nedisponujem jazykom, ktorý by dovolil definovať definitívne rozdiely. Táto absencia termínov nie je len moja chyba. Dvadsiate storočie sa – v panickom strachu pred táraninami nacionalistov a rasistov –usiluje zasypať priepasť času číslami prezentujúcimi počet výrobkov alebo názvami niekoľkých hospodársko-politických systémov, no zrieka sa skúmania majstrovského tkaniva stávania sa, kde by sa nemala vynechať nijaká nitka – ani názory zabudnutých ruských siekt. Čo bolo, stráca sa navždy len zdanlivo, v podstate sa nepostrehnuteľne transformuje. Aj také vzdialené záležitosti ako charakter starovekého Ríma ďalej žijú, pretože tam, nikde inde, nadobúdal svoju formu katolicizmus. Alebo, ak použijeme iný príklad, dobytie území na juh od Loiry Francúzmi v stredoveku, ako fakt zatlačený do kolektívneho podvedomia ich obyvateľov, sa neraz prejavoval v protestantských, či neskôr revolučných a laických sklonoch týchto provincií. Keď ešte opis krajín a civilizácií nebol obmedzovaný množstvom zákazov vyplývajúcich z delenia poznania na šuplíky, autori, najčastejšie cestovatelia, nepodceňovali čas, aký stuhol v sklone strechy, v ohybe rukoväti pluhu, v geste či úsloví. Reportér, sociológ a historik vtedy mohli spoločne existovať v jednom človeku, kým sa nerozlúčili – so vzájomnou škodou. Dnes nás niektoré aforizmy o spolužití štátov zarážajú, lebo sa pokúšajú uchopiť nejakú rozumovo nezachytiteľnú pravdu. Ruský spisovateľ Dmitrij Merežkovskij povedal pri rozhovore jednému z poľských novinárov: „Rusko je ženské, ale nikdy nemalo muža. Znásilňovali ho Tatári, cári, boľševici. Jediným mužom pre Rusko by mohlo byť Poľsko, ale Poľsko bolo prislabé.“ Ak je pre nás ťažké zamýšľať sa nad oprávnenosťou či neoprávnenosťou tohto názoru, nie je to prekážka, aby sme v ňom rozpoznali staré črty nie vždy hlúpych ľudových povier.

Naše poznanie sa nerozvíja rovnomerne. V istých oblastiach napreduje, v iných postáva na mieste či dokonca zaostáva. Jeho dnešný strach pred zovšeobecneniami týkajúcimi sa obyvateľstva alebo teritoriálnych spoločenstiev je serióznym impulzom, lebo chráni pred upadnutím do služieb ľudí zaujatých ani nie tak pravdou, ako okamžitou argumentáciou v politickom zápase. Až keď sa stratia dôvody pre takýto strach, myseľ vycvičená v hľadaní závislosti prenikne to toho, čo je teraz pre múdrych len ostýchavé, odsúvané ako predmet rozhovorov pri stole vo farskom hostinci. Nepríde to skôr, kým hodnotenie nejakej civilizácie neprestane byť zbraňou proti ľudským bytostiam, čo v nej boli vychované, čiže príde to pomaly. Keďže osud Ruska sa riešil pri Dnepri, v jeho súťažení so susedmi, emocionálne konflikty, o akých som tu rozprával, doteraz živé len pre bezprostredne zaangažovaných, budú potom pravdepodobne veľmi vzrušujúca téma.

Poznámky

Dnes pre mnohých problematická Marxova rusofóbia sa týkala nielen systému, ale celých dejín Ruska. V tomto smere zastával názor západoeurópskej ľavice, s ktorou spolupracovala poľská emigrácia s veľkým vplyvom na revolučné centrá. Dvadsaťjeden článkov Marxa a Engelsa o európskej politike vydali po druhej svetovej vojne Paul Blackstock a Bert Hoselitz pod názvom The Russian menace to Europe (The Free Press, Glencoe, Illinois, 1952). Marxova práca o histórii Ruska, plánovaná autorom ako úvod k obšírnej rozprave, vyšla v Anglicku roku 1850. Bola to séria článkov súhrnne nazvaných Revelations of the Diplomatic History of the 18th Century. V roku 1899 Marxova dcéra vydala túto štúdiu v samostatnej knižke, ale nie v úplnosti; celú prácu vydal až roku 1954 Benoît P. Hepner vo francúzskom preklade: Karl Marx, La Russie et l’Europe, première édition intégrale presentée avec une introduction „Marx et la puissance russe“ par Benoît Hepner (Gallimard, 1954).
Pokiaľ ide o Custina, hnev veľvyslanectiev Ruského cárstva bol po jeho Listoch z Ruska pochopiteľný, ak vezmeme do úvahy, že nijaká iná kniha o tejto krajine nemala taký veľký ohlas a nezranila tak citeľne ruské vlastenecké cítenie. Markíz Astolphe de Custine uskutočnil cestu po štáte Mikuláša I. v roku 1839. Ak by sme chceli poskytnúť predstavu o „dedičnom zaťažení“ Poliakov, stačilo by citovať Custina, lebo sa na sto percent zhoduje s poľskými autormi XIX. storočia. Jeho dielo, v Rusku označené za paškvil, sa u Rusov pričinilo do veľkej miery o protizápadný komplex. Francúzsky autor však neslúžil nijakým machináciám. Jednoducho sa vrátil zo svojej cesty otrasený a úplne znechutený autokratickou vládou, medzi prívržencov ktorej spočiatku patril. Vety, ktoré uvádzam, nám pomôžu uvedomiť si, že to, čo zamestnávalo rusofóbov minulého storočia, nebolo vôbec malicherné:
„U tohto poslušného národa je vplyv spoločenských inštitúcií na všetky triedy taký veľký, mimovoľná škola prispôsobenia natoľko modeluje charaktery, že aj tie najkrikľavejšie príklady rozpútanej pomsty akoby podliehali určitej disciplíne. Aj kalkulovaná vražda sa vykonáva rytmicky. Ľudia spôsobujú smrť iným ľuďom vojenským, náboženským spôsobom, bez hnevu, bez emócií, bez slov, ich pokoj je strašnejší než šialenstvo nenávisti. Zrážajú sa, strhávajú na zem, drvia sa navzájom, prechádzajú si navzájom po telách ako mechanizmy, čo sa pravidelne krútia okolo osi. Táto fyzická necitlivosť dodržiavaná aj pri tých najnásilnejších skutkoch, táto obludná smelosť v nápadoch, tento chlad pri jeho realizácii, tá mlčanlivá posadnutosť, ten nemý fanatizmus, toto všetko spolu, ak sa môžem tak vyjadriť, je puntičkársky zločin.“
„ ...Masovo sa deportujú celé dediny a oblasti. Obyvateľstvo si nikdy nie je isté uchovaním svojho územia. Výsledkom takéhoto systému je to, že človek pripútaný k pôde nemá vo svojom nevoľníctve ani tú jedinú útechu, akú by mu mohlo zabezpečiť jeho postavenie: stálosť, prispôsobenie, spojenie so svojím miestom. Kvôli pekelnej kombinácii je ustavične v pohybe, hoci nie je slobodný. Jedno slovo vládcu ho vytrhne s koreňmi ako strom, zbaví ho rodnej zeme a pošle ho na druhý koniec sveta, aby zomieral či smútil tam... Sedliak vystavený týmto uragánom najvyššej moci už nemá rád svoju chalupu, jedinú vec, k akej by mohol mať vzťah. Voči životu cíti odpor a nevie o svojich povinnostiach, lebo človeku treba poskytnúť nejaké šťastie, aby sa mu vštiepila predstava o povinnostiach. Nešťastie vedie len k pokrytectvu a vzbure.“
„Nešťastná krajina, kde je každý cudzinec považovaný za spasiteľa v očiach utláčaných ľudí, lebo reprezentuje pravdu, otvorenosť vyjadrenia a slobodu v národe pozbavenom akýchkoľvek vymožeností tohto druhu“. „Zaveďte na dvadsaťštyri hodín v Rusku slobodu tlače, a to, čo sa dozviete, spôsobí, že sa zhrozene odvrátite.“
„Rusko má vieru. Ale politická viera neoslobodzuje ľudského ducha. Naopak, zatvára ho v úzkom kruhu jeho prirodzených afektov“. „Táto politická a národná cirkev nemá vo vlastníctve ani morálny, ani nadprirodzený život. Komu chýba nezávislosť, tomu chýba všetko.“ „Vari Peter I. nezaťažil veľkou zodpovednosťou svedomie, keď si privlastnil a ponechal aj svojim nasledovníkom ten zvyšok slobody, aký uchovala jeho nešťastná cirkev? Vzal si na bedrá dielo presahujúce ľudské sily. Od tej chvíle nebol koniec schizmy možný.“ „Nikdy nebude dosť opakovať: ich revolúcia bude tým strašnejšia, že sa uskutoční v mene náboženstva. Ruská politika rozpustila cirkev v štáte, zmiešala nebo a zem. Človek, ktorý vidí Boha vo svojom panovníkovi, očakáva raj iba z milosti cára.“
„Celú noc som strávil v úvahách o veľkom probléme relatívnych cností a chýb. A dospel som k záveru, že v našich časoch sa dostatočne nevysvetlil veľmi vážny bod politickej morálky: aká časť zásluhy alebo zodpovednosti prináleží každému jednotlivcovi v jeho konaní a aká spoločnosti, v ktorej sa jednotlivec narodil.vnako pociťovať solidaritu aj so zločinmi, aké spáchali niekoľkí ďalší. Z tohto hľadiska nás starovek prekonal. Obetné kozľa u Židov nám ukazuje, do akej miery sa národ obával solidarity so zločinom.“
„Keby ste ma na tejto ceste sprevádzali, odhalili by ste v hĺbke duše ruského ľudu nutné prázdne miesta, spôsobené rozhodujúcou mocou, ktorá zachádzala až do najväčších krajností. Je to predovšetkým divoká ľahostajnosť voči svätosti sľubov, voči pravde citov, voči spravodlivosti skutkov. Je to aj klamstvo, čo triumfuje vo všetkých aktivitách a okolnostiach života.“
„Spoločenský život v tejto krajine je ustavičná konšpirácia proti pravde.“ „... Jednotnosť počínania tejto vlády ma uvádzala do údivu. Rozochvene som obdivoval mlčanlivé porozumenia nadriadených a podriadených v spoločnej vojne proti ideám či dokonca faktom.“ „Vyšperkovaná bieda: také je bohatstvo Rusov. Ilúzia je u nich všetkým a ilúzia u nich klame viacej než u iných.“
„V Rusku história predstavuje časť majetku koruny. Je to morálne vlastníctvo kniežaťa, tak ako sú ľudia a zem jeho hmotným vlastníctvom. Uchováva sa v skladoch nábytku spolu s pokladom impéria a ukazuje sa z nej len to, čo sa uzná za vhodné. Spomienka na to, čo sa odohralo včera, je v rukách panovníka. On mení podľa svojich preferencií kroniky krajiny a každý deň určuje svojmu ľudu historické pravdy zhodné s fikciou danej chvíle. Napríklad ako Minin a Požarskij, dvesto rokov zabudnutí hrdinovia, boli zrazu exhumovaní a dostali sa do módy počas napoleonskej invázie. Lebo v danom momente vláda pripúšťala patriotický entuziazmus.“
„Bez stredoveku, bez starých spomienok, bez katolicizmu, bez storočia rytierstva za sebou, bez úcty voči sľubom, vždy skôr Gréci neskorej Byzancie, vyučení vo zdvorilostných manierach ako Číňania, hrubí či prinajmenšom netaktní ako Kalmyci, špinaví ako Laponci, krásni ako anjeli, nevzdelaní ako divosi, praktickí v intrigách ako učení magistri, príjemní a s dôstojnými spôsobmi ako ľudia z Orientu, krutí vo svojich citoch ako barbari, sarkastickí a pohrdliví zo zúfalstva, dvojnásobne ironickí, od prírody a z pocitu menejcennosti, ľahkomyseľní, ale iba zdanlivo, sú Rusi povolaní pre závažné záležitosti. Všetci majú schopnosť, čo im dovoľuje mimoriadne tríbiť zmysel pre takt, nikto z nich však nie je dostatočne veľkodušný, aby sa povzniesol nad rafinovanosť. Otrávili ma touto vlastnosťou, nevyhnutnou pre niekoho, kto chce s nimi obcovať. So svojou ustavičnou sebakontrolou mi pripadajú ako najviac poľutovaniahodní ľudia na zemi.“
„Ak Rusi nevedia byť ľudskí, niekedy sa vedia povzniesť nad ľudstvo. Usvedčujú z klamstva všeobecné úslovie: keď môžu viac, nemôžu menej.“ „Ako som vám azda až pričasto opakoval, nové rímske impérium čupí v Rusku pod popolom gréckeho impéria. Zo samého strachu nevyrastá taká veľká trpezlivosť. Nie, uverte môjmu inštinktu. Existuje vášeň, ktorú Rusi poznajú lepšie než akýkoľvek národ od čias Rimanov: je to ambícia. Ambícia im prikazuje obetovať všetko, absolútne všetko, ako to urobil Bonaparte, samu nevyhnutnosť existencie.“ „Bezpochyby, ak sa meria veľkosť cieľa rozmermi toho, čo sa obetovalo, mali by sme tomuto národu predpovedať vládu nad svetom...“
„Pohľad na túto spoločnosť, ktorej všetky pružiny sú napnuté ako pružiny v uzávere pušky pripravenej na výstrel, vo mne prebúdza strach až do závratu...“ „Rusko vidí v Európe korisť, ktorú jej vložia do rúk, skôr či neskôr, naše vnútorné nezhody. Živí v nás anarchiu v nádeji dosiahnuť úžitok z demoralizácie, akú sama podporuje, pretože vyhovuje jej zámerom: sú to dejiny Poľska, opakované vo veľkom meradle. Paríž celé roky číta revolučné denníky, revolučné v najrozmanitejšom zmysle slova, platené Ruskom. – Európa, hovorí sa v Petrohrade, si vyberá cestu, akú si kedysi zvolilo Poľsko. Skončí sa to jalovým liberalizmom, zatiaľ čo my zostaneme mocní, práve preto, že sme slobodní. Znášajme trpezlivo jarmo, a nechajme iných zaplatiť za našu potupu.“
„Alebo Rusko nenaplní to, čo vyzerá ako jeho predurčenie, alebo sa raz Moskva znovu stane stoličným mestom impéria, lebo len v nej odpočíva zrnko ruskej nezávislosti a originality. Tam je koreň stromu a tam by aj mal strom vydať plody.“
„Kremeľ je nepopierateľne dielo nadľudskej bytosti, ale aj bytosti nepriateľskej, Sláva nevoľníctva – takúto alegóriu zobrazuje tento satanský monument, v architektúre taký nezvyčajný, ako sú vidiny svätého Jána nezvyčajné v poézii: je to sídlo vhodné pre postavy z Apokalypsy.“
„Rusi sa pred sebou ospravedlňujú, lebo si myslia, že vláda, akú trpezlivo znášajú, je naklonená ich ambicióznym očakávaniam. Lenže každý cieľ, ktorý nemožno dosiahnuť inak než s pomocou takýchto prostriedkov, je zlý... Dokáže ma vari niekto presvedčiť, že treba ukladať po vrstvách mŕtvoly tohto ľudského stáda, aby sa pôda posilnila tak ako počas stáročí, aby bola schopná zrodiť generácie hodné slávy, akú prisľúbila Slovanom Prozreľnosť? Prozreteľnosť zakazuje konať malé zlo, dokonca aj vtedy, ak je nádej, že sa takto získa väčšie dobro...“

Autor (1911-2004) bol poľský básnik a esejista, dlhodobo žil a pôsobil v exile, najmä vo Francúzsku a USA. V roku 1980 sa stal laureátom Nobelovej ceny za literatúru. Publikovaný text je súčasťou jeho pamätí Rodná Európa (Kalligram, 2012).