Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Machiavelliho republikanizmus a voľby

Číslo 3-4/2014 · Martin Škvarla · Čítanosť článku: 1324
 

V moderných demokraciách považujeme voľby za samozrejmý a nevyhnutný prostriedok na dosadzovanie ľudí do rôznych verejných funkcií. Prevláda všeobecný názor, že práve voľby zabezpečujú možnosť vybrať spoľahlivých kandidátov na tieto dôležité funkcie v štáte a zároveň umožňujú širokej verejnosti podieľať sa takýmto spôsobom na jeho riadení. Prijíma sa teda, že voľby sú tým dôležitým a nevyhnutným prostriedkom, vďaka ktorému sa k moci nedostavajú iba mocní a bohatí, ale túto možnosť má ktokoľvek, kto sa o tieto úrady vo voľbách uchádza. Vo voľbách môžu občania štátu rozhodnúť na základe svojho volebného práva o vhodnom kandidátovi či strane, ktorí sa o post uchádzajú, podľa svojho vedomia a svedomia a umožniť tak, aby sa k moci dostávali ľudia nie na základe svojho postavenia a bohatstva, ale na základe svojich morálnych a profesionálnych kvalít. Táto predstava o slobodných voľbách je základom demokracie. Nakoľko ale zodpovedá skutočnosti? Nakoľko sa skutočne vďaka voľbám dostavajú na dôležité miesta v štáte ľudia podľa kvalít a nie podľa sebeckých záujmov? Nakoľko je voľbami zabezpečená ochrana štátu pred ctižiadostivosťou bohatých a mocných? Nakoľko je vôbec možné zabezpečiť, aby boli voľby vždy v prospech spoločnosti a zárukou výberu skutočne vhodných kandidátov na tieto úrady? Snaha o vytvorenie dokonalej republiky a dokonalej vlády je neutíchajúcim bojom. Spoločnosť sa jej – v jednotlivých krajinách a v určitých obdobiach – viac alebo menej približuje. To sa vždy stávalo a dodnes stáva predmetom štúdií ako na základe skúsenosti, dávnej či nedávnej, vytvoriť spoločnosť, ktorá by vyhovovala všetkým a ktorá by bola zároveň schopná ochrániť a zabezpečiť to najpotrebnejšie pre šťastný život svojich občanov. V období renesancie bol nepochybne jedným z významných predstaviteľov zaoberajúcich sa vytvorením dokonalej republiky práve Niccolo Machiavelli .

Poznanie mestských republík vtedajšieho Talianska s rôznymi formami vlády, ich dobré, ale aj zlé zákony, ho viedli k hľadaniu takých nariadení a zákonov, ktoré by umožnili vytvorenie dokonalej republiky. Vzorom sa mu stáva predovšetkým starobylá Rímska republika. Na základe poznatkov z histórie sa snaží cez jednotlivé príklady poukázať na spôsob dobrého vládnutia. Predovšetkým to formuluje vo svojich úvahách o prvej dekáde Títa Lívia. Základom pre dobre usporiadanú republiku je život v slobode. Iba slobodní občania môžu budovať svoju republiku, milovať ju a brániť. Sloboda v republikách je však neustále ohrozovaná, jednak z vonku – snahou cudzích republík alebo vládcov podmaniť si slobodnú republiku, jednak z vnútra – predovšetkým snahou mocných ottimatov získať úplnú kontrolu nad republikou a nad jej obyvateľmi.1 Keďže každý občan v republike túži žiť a pracovať ako slobodný, je len samozrejme, že sa ľud bráni takémuto zotročeniu. V tomto neustálom rozpore medzi mocnými a jednoduchými ľuďmi vidí Machiavelli základ pre dobré zriadenie. Na jednej strane to síce vedie k neustálemu nepokoju, ale vníma ho ako prospešný nepokoj, 2 ktorý sa stáva zárukou slobody a vytvárania dobrých zákonov, ktoré umožnia vytvoriť čo najdokonalejšiu republiku. 3 Z uvedeného vyplýva, že k dôležitým funkciám štátu sa nesmú dostať tí, ktorí hľadajú, predovšetkým, vlastné záujmy, ale ani tí, ktorí budú nahrávať jedine bohatým a mocným. Vo svojich úvahách hovorí o bohatých a vplyvných ľuďoch ako o tých, ktorým ide jedine o vlastný prospech a snahu utlačovať iných. Ľud sa mu javí ako jediný skutočne dobrý strážca slobody. 4 Na základe takéhoto vnímania je jasné, že spôsob ako získavať dôležité úrady v republike je dôležitý. A aj keď je Machiavelli obrancom jednoduchých a vníma ich ako schopnejších v udržiavaní slobody republiky, na dosadzovanie kandidátov na verejné funkcie navrhuje taktiež voľbu5 a nie losovanie. 6 Volebný systém, ako si opíšeme ďalej, však paradoxne nahráva práve tým mocným a bohatým, ktorých Machiavelli vníma ako hrozbu pre republiku a jej slobodu. 7 Iste, voľby nevníma ako jediný prostriedok k tomu, aby sa zabezpečila spravodlivá vláda, ale voľby sú pri dosadzovaní dôležitých úradov kľúčové. V prvej knihe úvah obhajuje, nad rámec konvenčných republikánskych princípov a praktik, procedúry, ako boli verejné žaloby vedené ľudom proti verejným predstaviteľom, rozhodovanie ľudu v konkrétnych zákonných prípadoch či zriadenie triedne založených inštitúcií slúžiacich k obrane ľudu. 8 Otázkou teda je: budú stačiť opatrenia, ktoré Machiavelli navrhuje, aby zabezpečili dobrú správu republiky a jej slobodu?

Veľkým zástancom a presadzovateľom volieb v republikách bol Machiavelliho súčasník Guicciardini, ktorý ale voľby nechápal ako prostriedok zabránenia mocným ovládnuť republiku, práve naopak, vnímal ich ako nástroj k jej dosiahnutiu. 9 Bol presvedčený, že práve voľby sú istou cestou ako zabezpečiť, aby sa k dôležitým úradom v republike dostali predovšetkým bohatí a mocní, teda, v jeho chápaní skutočne schopní riadiť republiku a zabezpečiť jej verejne blaho. 10 Machiavelliho argumenty, že ľud je vždy schopnejší dobrej voľby ako hŕstka mocných, spochybňuje, pretože takéto presvedčenie sa zakladá na tvrdení, že ľudia sú natoľko občiansky uvedomelí, 11 že dokážu rozpoznať, kto je skutočne vhodný kandidát a kto nie. Takýto občania sú ale skôr želaným ideálom ako realitou. A keďže takto občiansky uvedomelých ľudí v republikách nebýva veľa, je teda ľahké usmerniť ich k voľbám tak, aby volili predovšetkým bohatých a mocných. Sám Guicciardini to nevníma ako prekážku slobody, ani dobrej republiky, práve naopak, je presvedčený, že nie jednoduchí ľudia v spoločnosti, ale práve bohatí a mocní sú pre rozvoj republiky jedine schopní. 12

Florenciu, mesto v ktorom obaja myslitelia žili, môžeme označiť za miesto zrodu moderných demokracií, ale tieto demokracie v sebe nutne nesú prvok elitárstva a oligarchie, ktoré im bránia, aby sa stali skutočnými demokraciami. 13 Toto dedičstvo moderných demokracií sa viaže na správu Benátskej republiky. Ján Bíba ju pomenúva ako „benátsky mýtus“. 14 „Benátčanom sa totiž malo podariť skĺbiť dve protichodné hodnoty – slobodu a stabilitu.“ 15 To sa stáva s veľkou pravdepodobnosťou vzorom aj pre Guicciardiniho, pre jeho politickú predstavu vlády. Sám Machiavelli uznáva oprávnenosť takejto argumentácie, keď vo svojich úvahách o tom, komu zveriť stráž nad slobodou, priznáva, že výsledky hovoria skôr v prospech šľachty ako ľudu. Sloboda Sparty a Benátok mali dlhšie trvanie ako sloboda Ríma. Zároveň ale na tom istom mieste dodáva, že by to bolo oprávneným argumentom, keby sa republika rozhodla pre obrannú politiku bez snahy o ďalšie rozšírenie svojej moci. 16 Ďalšou dôležitou podmienkou je výber miesta, tak ako tomu bolo v prípade Benátok. Ak sa zakladateľovi takého štátu podarí vybrať vhodné miesto, vďaka ktorému bude vždy ťažké dobyť ho, a nevzbudí svojou veľkosťou, ktorá je obmedzená už samotným miestom, pocit ohrozenia pre iných, môže sa takáto republika tešiť z dlhého trvania. Benátky túto výhodu miesta mali. To, že sa im podarilo získať veľkú časť Talianska, sa nedá pripisovať vojnám, ktoré by viedli, ale peniazom, ktorými disponovali, a ich prefíkanosti. V skutočnosti však neboli schopné vojenskej invázie ani obrany. 17 Možnosť zakladať všetky štáty na vhodnom mieste, ako sa to podarilo Benátčanom, je veľmi malá. Preto Machiavelli pripomína, že sa nové republiky nemajú pridŕžať modelu Benátok, ale modelu Ríma. Na základe toho odmieta prenechať vládu len mocným a bohatým, a je presvedčený, že v takomto prípade je pre republiku prospešnejšie, aby sa strážcom slobody stal skôr ľud. Hoci sám predstavuje voľby ako potrebný prostriedok v republike k obsadzovaniu verejných úradov, zároveň upozorňuje, že ich pozitívny výsledok pre republiku môže byť len v neskazenej spoločnosti. Ináč sú voľby, tak v myslení Guicciardiniho, ako aj v myslení neskorších autorov, nástrojom, ktorý umožňuje priblížiť sa práve benátskemu modelu vlády. Teda vlády urodzených a bohatých. Napríklad Schumpeter poznamenáva, že prvou podmienkou demokracie je: „aby ľudia, ktorí vstupujú do politiky, do politickej strany, do parlamentu a vládneho kabinetu, boli dostatočne na úrovni... Demokracia si nevyberá z celkovej populácie, ale z tých časti populácie, ktoré sa zdajú byť pre politiku vhodné“.18 Ľud vylučuje zo správy štátu, ten môže iba prijímať rozhodnutia, vykonané niekým iným. Hovorí teda nie o vláde ľudu, ale o vláde schválenej ľudom. Samotná populácia v najširšom horizonte vnímania má isté rysy, ktoré sú s demokraciou z rôznych dôvodov nezlučiteľné (nevzdelanosť, infantilnosť, autoritárske sklony, strata zmyslu pre zodpovednosť, atď.). 19 Voľba, ako sme naznačili, umožňuje práve toto zabezpečenie moci určitým elitám. Predovšetkým možnosť výberu, pred ktorý sú voliči postavení, nie je a z princípu ani nemôže byť, neutrálna, ale je vždy vychýlená v prospech domnelých elít či oligarchie. Prečo je tomu tak? Podľa Bernarda Manina existujú štyri dôvody. Prvú príčinu predstavuje nerovný prístup voličov ku kandidátom. Slobodné voľby nie sú a nemôžu byť nestranné práve preto, že voliči si vyberajú medzi kandidátmi na základe ich konkrétnych vlastností. Nie všetci, ktorí sa usilujú o úrad, majú teda rovnaké možnosti. Druhá príčina spočíva v tom, že medzi kandidátom, ostatnými kandidátmi a voličmi existujú rozdiely. Kandidát musí preukázať, že má minimálne jednu vlastnosť, ktorou sa pozitívne odlišuje, tak od bežných voličov, ako aj od ostatných kandidátov, alebo aspoň mať túto vlastnosť na vyššej úrovni. Tí, ktorí takúto vlastnosť majú, majú zároveň podstatnú výhodu. Spoločnosť, ktorá si váži bohatstvo a status, bude preferovať kandidáta, ktorý sa javí ako schopný naplnenia takýchto očakávaní. Ďalším bodom je zvýhodnenie osoby nápadnými rysmi a posledným, štvrtým bodom je mať dostatok prostriedkov k šíreniu informácií v prospech kandidáta. 20 Z uvedeného vyplýva, že kandidatúra na verejné funkcie vyžaduje už určitého kandidáta s požadovanými vlastnosťami a schopnosťami. Nie každý nimi disponuje. Sám Machiavelli vyžaduje, aby sa k verejným úradom dostavali predovšetkým ľudia schopní takejto správy. Vo svojich úvahách pripomína, že zo začiatku sa o správu v Ríme uchádzali cnostní ľudia, neskôr, keď sa mravy pokazili, tak sa o tieto funkcie uchádzali bohatí a mocní. Cnostní ľudia – zo strachu pred nimi – o úrad vo voľbe nesúťažili. 21 V jeho chápaní je neskazená spoločnosť pre dobrú republiku nevyhnutná. Takáto neskazená spoločnosť si vo voľbách vyberá vhodných kandidátov, ktorí sa hlásia o verejne funkcie, pretože majú požadované cnosti, teda mohli by sme povedať, požadované vlastnosti a schopnosti spravovať takéto úrady. V tomto duchu chápe voľby ako vhodný spôsob na dosadzovanie kandidátov na potrebné úrady s jasnou podmienkou, že tieto úrady nesmú byť bez náležitých obmedzení moci a bez určenia času správy. Ináč sa stavajú pre republiku zhubnými. 22 Ani Rím nezostal neskazenou republikou. Za vzor si Machiavelli berie Rím ešte v čase, keď mal stále vonkajších nepriateľov, ktorých sa musel obávať. Zo svedectva Sallustia23 sa dozvedáme: „Najlepšie mravy a svornosť panovali medzi druhou a poslednou Púnskou vojnou. Príčinou bol strach, že kým stojí Kartágo, nemožno sa oddať bezstarostnému životu. Preto aj Nasica24 varoval, aby sa Kartágo neničilo. Keď sa Kartágo zničilo, nastal síce pokoj, ale s ním aj úpadok mravov.“ 25 Tak ako sme uviedli vyššie, ak chce republika zabezpečiť dosadzovanie verejných úradov skutočne cnostným ľuďom, 26 musí mať túžbu rozširovať svoje hranice. 27 Ďalej republika musí dbať o verejnú kontrolu moci cez určité nástroje, ktoré navrhuje a ktoré sme už aj spomenuli: verejná žaloba, rozhodovanie ľudu v konkrétnych zákonných prípadoch či zriadenie triedne založených inštitúcií slúžiacich k obrane ľudu. Machiavelli pripomína, že verejný súd je nutným sebazáchovným opatrením. Ľudia musia byť donútení podať riadne podloženú žalobu a každému sa musí podľa práva dostať toho, čo mu náleží: odmeny či trestu. 28 „Zvrchovaná moc, ktorá sa nemusí zo svojich činov nikomu zodpovedať, je svojou podstatou zhubná a pokazí i mravne najkrištáľovejšieho, tak vzdelaného, ako prostého človeka.“ 29

Možno teda povedať, že Machiavelli schvaľoval voľby ako prostriedok na dosadzovanie kandidátov na verejné funkcie, ale zároveň poukázal na to, že k moci sa môžu dostať skutočne občania na základe svojich cností a nie vďaka majetku a postaveniu, len keď bude spoločnosť neskazená. To je možné dosiahnuť politikou pripravenosti k invázii a dobrými ordini, spôsobmi kontroly, ktoré by tomu zabránili. Vidí ich v pozornom sledovaní občanov, aby nemohli pod rúškom dobra konať zlo, v zabránení niekomu získať takú popularitu, ktorá by škodila blahu republiky, v predkladaní žalôb, v neudeľovaní moci bez obmedzenia, tak časového, ako aj v oblasti právomocí, v udržovaní bohatej obecnej pokladne a občanov v chudobe. 30 V opačnom prípade budú voľby nahrávať predovšetkým bohatým a mocným, tak ako to predpokladal Guicciardini. Ak sa dívame na moderné demokracie vidíme, že sa v nich presadil skôr Guicciardiniho ako Machiavelliho model. 31

Autor je kňaz a doktorand na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity.



1 - Porov. MACHIAVELLI, N. 2009. Vadář, Praha: Nakladatelství XYZ, s.r.o., 2009, s. 77-78
2 - Podľa Guicciardiniho Machiavelli neoprávnene interpretoval poučenie z ímskych dejín „chváliť nesvornosť je ako chváliť u chorého chorobu pre dobro liečby, ktorej sa mu dostáva“ Viď ZNOJ, M., BÍBA, J. 2011. Machiavelli mezi republikanizmem a demokracii, Praha: Filosofia, 2011, s. 160-161
3 - Porov. MACHIAVELLI, N. 2010. Úvahy o prvej dekáde Títa Lívia, Martin: THETIS, 2010, s. 50
4 - Porov. Tamtiež, s. 50
5 - Porov. Tamtiež, s. 83 a s.108
6 - Losovanie ako spôsob obmedzovania verejných funkcií bol známy predovšetkým v Aténach. Mal umožniť získať určité verejne funkcie komukoľvek.
7 - Porov. ZNOJ, M., BÍBA, J. 2011. Machivalli mezi republikanizmem a demokracii, Praha: FILOSOFIA, 2011, s. 182
8 - Porov. Tamtiež, s. 116
9 - Porov. MANIN, B. 1997. The principles of representative government, Cambridge University Press, Cambridge, 1997, s. 54-63
10 - Porov. POCOCK, J.G.A. 1975. The Machiavellian Moment: Florentine Political Thought and the atlantic Republican tradition, Princeton: Princeton University press. 1975. s. 234
11 - Machiavelli bol presvedčený, že ľud v republike musí dosahovať cnosti (virtu) v najvyššej možnej miere. Občania musia byť náležite múdri (rozumní), obzvlášť v záležitostiach vojny a mieru. Musia byť tiež statoční, aby dokázali ubrániť svoju republikánsku slobodu a nepodľahli cudziemu poddanstvu. V neposlednej rade musia byť tiež zodpovední vo svojich občianskych záležitostiach, len tak môžu vládne záležitosti prebiehať usporiadane (ordinariamente), teda v náležitom a umiernenom duchu. Klasická cnosť spravodlivosti zostáva pozabudnutá. Viď. ZNOJ, M., BÍBA, J. 2011. Machivalli mezi republikanizmem a demokracii, Praha: FILOSOFIA, 2011, s. 30
12 - Guicciardini vidí spojitosť medzi politikou a obchodom. Tak ako v obchode musí človek poznať túžby ľudí, uspokojenie ktorých mu prinesie zisk, podobne aj v politickom živote musí politik poznať túžby ľudí a nájsť spôsob ako ich naplniť. Pre túto podobnosť politiky s obchodom vníma ako jediných schopných pre verejné funkcie práve obchodníkov. V tom čase sú to vo Florencii práve ottimati. Viď. ZNOJ, M., BÍBA, J. 2011. Machivalli mezi republikanizmem a demokracii, Praha: FILOSOFIA, 2011, s. 160-161
13 - ZNOJ, M., BÍBA, J. 2011. Machivalli mezi republikanizmem a demokracii, Praha: FILOSOFIA, 2011, s. 148
14 - Tento mýtus vychádza z presvedčenia rady renesančných,( ale aj neskorších autorov), že renesančné Benátky predstavujú ideálny režim, ktorému je potrebné všetky ostatné režimy priblížiť, ako to len bude možné.
15 - ZNOJ, M., BÍBA, J. 2011. Machivalli mezi republikanizmem a demokracii, Praha: FILOSOFIA, 2011, s. 148
16 - Porov. MACHIAVELLI, N. 2010. Úvahy o prvej dekáde Títa Lívia, Martin: THETIS, 2010, s. 52
17 - Porov. tamtiež, s. 56
18 - ZNOJ, M., BÍBA, J. 2011. Machivalli mezi republikanizmem a demokracii, Praha: FILOSOFIA, 2011, s. 169
19 - Porov. tamtiež, s. 171
20 - Porov. tamtiež, s. 172-174
21 - Porov. MACHIAVELLI, N. 2010. Úvahy o prvej dekáde Títa Lívia, Martin: THETIS, 2010, s. 83
22 - Porov. tamtiež, s. 108
23 - Gaius Sallustius Crispus (*86 pred Kr., Aminternum,†34 -36 pred Kr., Rím)bol rímsky politik a historik
24 - Publius Cornelius Scipio Nasica Corculum (zomrel 141 pred Kr.) bol rímsky štátnik
25 - AUGUSTINI, S. A. 2005 Boží štát I. zväzok, Bratislava: SSV, Lúč, 2005, s. 67 - 68
26 - Republiky robia tú chybu, že si nevedia vážiť v pokojných časoch schopných ľudí, ktorí sú takto znevažovaní dvojako: vidia, že nemajú postavenie, aké im patrí, a navyše sa musia bezmocne prizerať ako im dávajú za spolupracovníkov a nadriadených ľudí s menšími schopnosťami v porovnaní s tými ich. Takíto ľudia s pocitom nezaslúženého opovrhnutia vedia, že na príčine sú práve ľahké a pokojné časy. Usilujú sa ich rozbúriť, vyvolávajú na škodu republiky nové vojny, čím zapríčiňujú v nejednom prípade jej pád. Podľa mňa si republika proti tomu môže pomôcť dôsledným zachovávaním občianskej chudoby, čo občanom zabráni presadzovať sa len na základe majetku a vyvolávať tým mravný úpadok u seba i v spoločnosti. Druhá možnosť je, že republika si vytvorí takú vojenskú silu, aby mohla viesť ustavične vojnu, a teda, aby ustavične potrebovala uznávaných ľudí. Viď. MACHIAVELLI, N. 2010. Úvahy o prvej dekáde Títa Lívia, Martin: THETIS, 2010, s. 282
27 - Porov. tamtiež, s. 52
28 - Porov. MACHIAVELLI, N. 2001. Úvahy o vládnutí a o vojenství, Praha: ARGO, 2001, s. 174
29 - Porov. MACHIAVELLI, N. 2001. Úvahy o vládnutí a o vojenství, Praha: ARGO, 2001, s. 208
30 - Porov. SKINNER, Q. 1995. Machiavelli, Praha: ARGO, 1995, s.78 - 84
31 - Porov. ZNOJ, M., BIBA, J. 2011. Machiavelli mezi republikanizmem a demokracii, Praha : FILOSOFIA, 2011, s. 122

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.