Vraždy podľa Alighieriho
Číslo 2/2006 ·
·
Čítanosť článku: 4592
Vraždy podľa Alighieriho
Matthew Pearl:
Danteho klub,
IKAR
Bratislava 2005
„Ty, čo vstupuješ, tu všetku nádej zanechaj!“
Dante Alighieri, Božská komédia, Peklo, spev III
„Chcem Ťa len, drahý čitateľ, upozorniť na tieto veci. Prosím, ak budeš pokračovať v čítaní, nezabúdaj ani na chvíľu, že aj slová môžu krvácať.“
Prof. C. Lewis Watkins
„Dante a Shakespeare si medzi sebou rozdelili moderný svet a Danteho polovica neustále rastie.“
T. S. Eliot
Matthew Pearl vyštudoval angličtinu a americkú literatúru na Harvarde a právo na Yale. Okrem toho, že v roku 1998 vyhral cenu Danteho spoločnosti a dnes pracuje na novej edícii vydania Danteho Pekla, prišiel prednedávnom aj so svojím literárnym debutom Danteho klub, v ktorom uvedené zužitkoval. Obrovský spisovateľský talent sa mu nedá uprieť, kniha okrem erudície autora ponúka aj príjemné čítanie namiešané z tých najlepších prísad, kde sa mohla prejaviť autorova tvorivosť aj zaujímavo vypracované charaktery literárnych postáv, predovšetkým študentov Meada a Sheldona. Nie je to teda žiadny prázdny gýč na spôsob Dana Browna.
Na reálnom základe založený dej knihy, ktorá má podobne ako Božská komédia tri spevy, do ktorých sa premieta i obsahovo, sa odohráva v roku 1865, v čase, keď bostonskí básnici pripravujú prvý americký preklad Danteho Božskej komédie. Do protestantskej spoločnosti tak vstupuje autor, o ktorom v encyklike In praeclara summorum (1922) vydanej pri príležitosti 600. výročia jeho úmrtia Svätý Otec Benedikt XV. poznamenal: „… Cirkev má zvláštne právo nazývať Alighieriho svojím.“ Dante, aj napriek tomu, že bol ghibellín a niektoré politické rozhodnutia a názory mu možno zazlievať, bol verným synom Katolíckej cirkvi. A hoci sa v knihe odráža aj nenávisť prítomná v Amerike 19. storočia voči írskym a talianskym katolíckym prisťahovalcom – rovnako tak proti černochom –, protestantskej elite vyvstáva väčší nepriateľ, ktorým je Dante. Jeho odmietanie sa dobre odráža v týchto slovách: „To dielo je stredoveké, scholastické a... katolícke! Isto uznáte, že také hrozné poňatie Boha znie našim protestantským ušiam dosť neprijateľne.“
Podstatu knihy však musíme hľadať predovšetkým v nie celkom zrejme vyslovenom kontexte. Sú ňou práve slová profesora Watkinsa z úvodu knihy o tom, že „aj slová môžu krvácať“. Tieto primárne odkazujú na náš kriminálny príbeh a na Danteho „príchod“ do Ameriky s rôzne interpretovateľnými konotáciami, sekundárne potom na samotného Danteho, tak ako o tom s vycibreným vnímaním hovoril Benedikt XV., hodnotiac širší vzťah viery a hodnotnej kultúry, hodnotnej kultúry pravdivo čerpajúcej zo súcna.
Všetko sa začína podivuhodným a veľmi krutým zavraždením jedného z bostonských brahmanov – úzkej mestskej elity – predsedu najvyššieho súdu štátu Massachussets pána Healyho. Neskôr vysvitne, že táto puritánska elita, Harvardská korporácia na čele s doktorom Augustom Manningom, zachádza pomerne ďaleko, aby zabránila vydaniu Danteho, prelamujúceho literárne obzory Ameriky. Prekladatelia Henry Wadsworth Longfellow, Oliver Wendell Holmes, J. T. Fields, James Russell Lowell a George Washington Greene však na preklade poctivo pracujú, a keďže ho považujú za literárny skvost, nedajú sa odradiť hrozbami. Každú stredu sa stretáva ich Danteho klub a oni merajú svoje sily s básnickým géniom spred mnohých storočí. Deň vydania sa tak približuje. Aby na scéne boli všetky hlavné figúrky – teda okrem vraha, ktorého zatiaľ utajíme –, musíme spomenúť ešte políciu, ktorá prípad vyšetruje. Pravdu povediac, ako jediný schopný vyšetrovateľ sa v tomto prípade javí čierny policajt Nicholas Rey. Ťažko pritom postrehnúť, či Pearl náhodou nepodsúva do knihy čo-to z liberálnej klímy Massachusetts, alebo pracuje s kontextuálnou a faktografickou nevyhnutnosťou či náhodnosťou. Asi však netreba vidieť za každým negatívne vykresleným „južanom“ či mocensky vplyvným protestantom v Pearlovej knihe politickú angažovanosť v dnešnej literatúre. Napokon, ak tam aj je, tak len v útržkoch.
V okamihu, keď je spáchaná druhá vražda, sa dej poriadne rozbieha. Ďalším zavraždeným vplyvným členom Harvardskej korporácie je reverend Elisha Talbot, ktorý sa v minulosti dopustil sprenevery. Reverenda Talbota nájdu totiž v katakombách v tomto stave: „Z ústia jamy neumelo vyhĺbenej v dlážke trčali asi do pol lýtok mužské nohy. Zvyšok tela bol vtesnaný do diery. Chodidlá oboch nôh horeli. Triasli sa tak prudko, až sa zdalo, akoby muž od bolesti kopal nohami. Mäso sa rozpadávalo a plamene sa už rozširovali na členky.“ Holmesovi, ktorý je lekárom, zrazu svitne. „Dai calgani a le punte,“ zašepkal Holmes. Od piat až po prsty, tak horeli skazení klerici kupčiaci so svojimi úradmi, večným plameňom, napasovaní dole hlavami v tesných jamách. Zhrozene vydýchol. „Dante, to je Dante!“ Niekto vraždí a trestá podľa Danteho – čo inak nie je literárne nič originálne; spomeňme si len na thriller Sedem či na Ecov román Meno ruže s podobnými prvkami. Z Danteho klubu sa tak zrazu stáva nielen klub prekladateľov, ale aj klub kriminalistov, čím sa dej miestami značne dynamizuje – akoby Pearl zobral za svoju jednu z dobrých rád pre autorov od Itala Calvina. Prekladanie nadobúda zrazu nové kontúry, najmä keď hlavní hrdinovia zistia, že vrah postupuje zároveň s ich prekladom. O zaujímavé zápletky tak nie je v románe núdza a čitateľ ostáva v napätí. A nielen v napätí.
Máme možnosť presvedčiť sa, že Dante vie účinne pôsobiť aj sprostredkovane, a tak vás počas čítania tohto románu uprostred tmavej jesennej noci, keď prudký vietor ohýba stromy a kvíli za oknami, môže nevdojak premôcť strach. Ten napokon chvíľami sužuje aj Longfellowov prekladateľský klub. Presne tam, niekde na rozhraní fyzického a metafyzického pekla naberá náš román na obsahovom význame. Vo chvíli, keď však hrozí rozpad klubu, nájdu v sebe básnici nevyhnutnú energiu a odvahu brániť a zachrániť Danteho. Recitujúc Tennysonovu báseň „… zostarli; vek česť prináša, žiada však i čin. Smrť značí zmar, no pred jej príchodom spraviť sa dá niečo vznešené… a hoc’ nevládzeme ako za starých čias pohnúť zemou i nebom, sme, čo sme…“, spoja svoj osud definitívne s osudom Danteho prekladu. A to platí takmer doslovne, keďže predtým, než sa im konečne podarí vypátrať identitu, motív a postupnosť vrahových činov – ktoré vám na tomto mieste, samozrejme, neprezradím –, stojí ich Danteho preklad takmer život. Najprv ich však čaká namáhavé a zaujímavé putovanie peklom a očistcom, kade ich sprevádza sám Dante.
Iste je viac dôvodov, prečo si túto knihu prečítať, než len tie, čo som spomenul v tejto recenzii. Ak sa však rozhodnete tak urobiť, nezabúdajte na varovanie profesora Watkinsa. Ide o viac než len o detektívku, pretože „aj slová môžu krvácať“.
Peter Frišo
Autor je zástupca šéfredaktora časopisu Don Quichotte.