Vzťah k Bohu a človeku

Číslo 3-4/2014 · František Neupauer · Čítanosť článku: 2916
 

Pred očami mám malý lístok¹ vytrhnutý z kalendára, ktorý si Vladimír Jukl veľmi strážil. Na tomto lístočku sú v rozmedzí siedmich dní² zaznačené tri prelomové udalosti. Udalosti, ktoré si nepoznačil mladý Vladimír Jukl, ale jeho matka Elena Juklová, rod. Černáková. Pri dátume 13. jún 1952 je ceruzkou napísané a podčiarknuté: „25 rokov“.³

Len 27-ročný Vladimír Jukl bol odsúdený na 25 rokov odňatia slobody. Čo znamenala nesloboda, bezprávie v dobe komunistického režimu? Azda to možno priblížiť slovami, ktorými spomína na útrapy väzenia Silvester Krčméry: „Bola to naozaj fabrika na výrobu duševných úrazov a na ich zneužitie... Bola to zločinecká experimentácia s ľudskými bytosťami.“ Vo väzení boli ako pokusné králiky „rozmiestnení do klietok s presne dávkovanou potravou, kyslíkom, spánkom a duševnými vnemami tak, aby vyvolávali maximum bolesti, strachu a utrpenia a pritom sa dalo z nich čo najviac vyžmýkať, vytlačiť, použiť proti nim alebo iným. Stále viac sa stávali bábkami bez vlastnej vôle i bez vlastného myslenia. Len malé, nepatrné svetielko ľudského JA blikotalo v tmách duševnej prázdnoty.“⁴

Dnes, keď žijeme v slobode, považujeme to, čo sa odohrávalo pred rokom 1989, za niečo neuveriteľné. Stačí však pohľad na udalosti na Ukrajine a boje v Sýrii, a v Iraku, aby sme pochopili, že bezmocné matky, ktorým berú synov, sú tu stále. Bolesť a úzkosť. „Mirko“ ⁵ , ako Vladimíra Jukla domácky nazývali, bol komunistickým totalitným režimom nazvaný vlastizradcom, zločincom, človekom, ktorého meno nemalo v spoločnosti nič znamenať. Krčméry a Jukl si podľa doktrín totalitného režimu zaslúžili bezmennosť, označenie číslom bez ľudskej dôstojnosti, zabudnutie.

Oni však zabudnutí neboli a nie sú. A práve v novembrových dňoch, keď sa v roku 1989 zavŕšilo to, po čom obete komunizmu túžili, treba o tomto príbehu zvlášť hovoriť.

Nechcem tu teraz písať o perzekúciách, ale pokúsim sa odkryť týchto dvoch velikánov z inej strany. Ako mužov, ktorí „budovali vzťahy“, robili to cieľavedome, s presvedčením, s poslaním.

Pre lepšie pochopenie si dovolím ich prístup rozdeliť na rodinu, široké spoločenstvo založené na dôverných vzťahoch a na umenie viesť dialóg s Bohom.

Rodina

„Maminka bola jemná, tichá, láskavá, vždy s jemným úsmevom na tvári, veľa sa modlievala. Vedela byť však aj prísna. Keď niečo rozhodla, nebolo z toho úniku. Otec bol veľmi zodpovedný, prísny, cieľavedomý a rozhodný. Na druhej strane veselý, družný, spoločenský, usmievavý. Prinášajúci všade radosť. Vychovával nás prísne. Jedávali sme spolu denne, vždy umytí a učesaní, čakajúci na otca a spoločnú modlitbu.“ Takéto prostredie (slovami najmladšej sestry Gabiky) zažíval doma Silvester Krčméry. Súčasťou výchovy bola každodenná svätá omša a každodenná spoločná modlitba.

Život celej rodiny a iste aj ďalšie vzťahy poznačili zásady otca, ktorý bol aj skautom. Zásad bolo sedem:

1. Nech slnko nezapadá nad tvojím hnevom... Každý večer muselo dôjsť k úplnému uzmiereniu. 2. V našej rodine absolútne nesmelo byť žiadne klamstvo. Ten, komu sa podarilo zaklamať, musel odísť, oľutovať. 3. Vždy si dávaj pozor, aby ti nik nemal dôvod závidieť (oblečenie, jedlo...). 4. Nepodriaďovať sa mienke ľudí. Keď je to potrebné, zniesť aj výsmech. 5. Netrvať na svojom, keď sa ukáže, že je to nesprávne („jedine somár je konzekventný“). 6. Nezakopať svoje talenty. 7. Byť radostným a veselým.⁶

Silvester sa o svoju rodinu mohol oprieť aj počas svojho väznenia. V spomienkach napísal: „Jedinečné a veľkolepé zázemie v rodine – pevný tyl, krytý chrbát – som mal ako veľkú protekciu od Boha.“⁷ Otec, ktorý si prišiel pre svojho „bláznivého -násťročného“ syna do kláštora v Ružomberku (mladý Krčméry chcel v tom čase vstúpiť do jezuitskej rehole), nepovažoval väzenie za bláznovstvo. Svojho syna, ako spomína, povzbudzoval: „Viackrát mi odkázal, že je na mňa hrdý.“ ⁸

Uchované listy z väzenia, tak Krčméryho, ako i Jukla, hovoria o ich krásnych rodinných vzťahoch. Rovnako o tom svedčí aj modlitba napísaná Silvestrom Krčmérym svojmu bratovi Vladimírovi – povzbudenie, aby sa usiloval o osobnú svätosť,⁹ či slová jeho sestry Gabiky: „Vedeli sme, že nám vždy pomôže a on to aj vždy urobil. Vždy chcel pomáhať a aj to robil.“

Na druhej strane je to práve rodina, v ktorej sa najreálnejšie prejavuje strach o najbližších. Vedomie, že Krčméry i Jukl po návrate z väzenia opätovne vstupovali do možných konfliktov s komunistickou mocou, bolo pre príbuzných desivé. Odhováranie nepomáhalo. Krčméry príbuzným povedal, aby sa nemiešali do jeho činnosti, a ak mu budú brániť v apoštoláte, tak sa odsťahuje z Bratislavy, napríklad do Košíc.¹⁰

Dôverné vzťahy

Krčméry i Jukl vytvárali, samozrejme, vzťahy aj s ďalšími ľuďmi, mimo svojich rodín. Nielen také, „ktoré sa pritrafia“, či tie, ktoré vznikajú vďaka rodine. Keď človek počúva svedectvá ľudí, ktorých oslovili, uvedomí si, že boli „majstrami“ cieleného a systematického prístupu k človeku. Vedeli ho zaujať, ale aj výrazne ovplyvniť. Magdalena Schwarzová, ¹¹ ktorá sa s nimi zoznámila v Prahe v polovici štyridsiatych rokov (prežila koncentračný tábor aj komunistické väzenie a dnes žije v karmelitánskom kláštore v Krakove), spomína, ako ju oslovili po svätej omši a pozvali na stretnutia.

Stretli sa s človekom, viedli s ním rozhovor a pozvali ho do spoločenstva či služby. Krčméry bol možno o niečo viac „človekom prvého kontaktu“. Často tých, ktorí prišli k nemu, neskôr posúval k Juklovi. Dôkazom je aj niekoľko zachovaných lístočkov od ľudí, ktorí putovali od Krčméryho k Juklovi. František Mikloško nazval Jukla – pre jeho organizačný talent a rozhodnosť – „generálom tajnej Cirkvi“. Ako už toto označenie ukazuje, Jukl bol systematik, človek štruktúrovaných a usporiadaných vzťahov, ale aj človek veľmi jemný a citlivý. Aj cez vymenované vlastností vidíme, že takto naznačená schéma: rozdelenie rolí medzi Krčmérym a Juklom, nie je úplná. Napriek tomu je označenie „generál“ pre Vladimíra Jukla, a označenie „apoštol“ pre Silvestra Krčméryho, ako ho nazval Dominik Tatarka, ktorý sa vďaka jeho vplyvu vrátil k viere, priliehavé.

Krčméry bol, podľa rozprávania jedného z posledných žijúcich členov Kolakovičovej Rodiny, pána Mráza, veľmi prísny hlavne na tých, ktorí boli členmi spoločenstva Kolakovičovej Rodiny. „Silvo bol priam posadnutý apoštolátom, akoby ho nič iné nezaujímalo,“ povedal mi s úsmevom Imrich Mráz. Bol náročný, vyžadoval od iných to, čo bolo v čase totality často veľmi riskantné. „Vlado mal väčšie pochopenie aj pre rodinný život nás, ktorí sme sa oženili,“¹² dodáva Mráz.

Krčméry a Jukl sa usilovali o hlbšie budovanie vzťahov cez členstvo v Kolakovičovej Rodine, neskôr v spoločenstve „AGAPÉ - Komunite aktuálnych služieb“ (v roku 1974), ktoré sa po roku 1989 nazvalo „Spoločenstvo Fatima“. Ak niekto z ich spoločenstva odišiel do iného (napr. do rehole), neprerušovali s ním kontakty. Skôr sa tešili, že osobité poslanie zúročí aj na inej pôde.

Na tomto mieste by sme mohli spomenúť desiatky svedectiev od lekárov či matematikov, ktorým boli profesne blízki. Lekár Roman Rippel nedávno o Krčmérym napísal: „V nálade ukrčenosti, kolaborácie a konformizmu – bol svetlom.“¹³ Profesor Pavel Brunovský po pohrebe Vladimíra Jukla doplnil vlastné svedectvo: „ ... v porovnaní s jeho monumentálnym dielom na poli cirkevnom a politickom je táto činnosť určite menej významná. Napriek tomu netreba jeho zásluhy pre slovenskú matematiku a fyziku prehliadať. Tie zásluhy nespočívajú v jeho matematickej tvorbe alebo výchove matematikov. K tomu mu strana a vláda príležitosť nedala. Jukl bol však pätnásť rokov, od roku 1970 do roku 1985, do odchodu do dôchodku, plateným sekretárom Jednoty. A nebol to sekretár hocijaký. Bolo to vrcholné obdobie Jednoty slovenských matematikov a fyzikov, a to aj vďaka Juklovi. Takého sekretára Jednota nikdy predtým a nikdy potom nemala, a ani nebude mať.“

A mohli by sme pokračovať odkrývaním toho, ako Krčméry a Jukl zasiali do životov mnohých, s ktorými sa stretli. Väzeň a narkoman, ktorý si vo väzení čítal o Krčmérym, sa rozhodol zmeniť svoj život. Napísal: „ ... nakoniec som skončil na dva roky vo vyšetrovacej väzbe. Tam som sa trochu polepšil, navštevoval som bohoslužby. Tam vo väzení to človek prežíva celkom ináč. Bolo to moje prvé zoznamovanie sa s ozajstnou vierou, čítal som knihy o Ježišovi a podobne, a raz mi mama poslala Silvovu knihu Vo väzniciach a táboroch. Presne mi zapasovala do mojej vtedajšej situácie a bola to vtedy, dá sa povedať, návšteva Silva v mojej duši. Ja som bol zavretý pre krádeže a drogy, a on sedel za svoju vieru 13 rokov... Rozmýšľal som nad tým, aká musela byť silná jeho viera, že pre ňu obetoval všetko, mučenie, trápenie, bolesť. Tak som pochopil na jeho utrpení, že ozaj to musí byť všetko pravda, keď tento človek obetoval toľko zo svojho života, rozmýšľal som, že aj on bol, svojím spôsobom, v živote mimo spoločnosť, ale obetoval to pravde a Bohu. Prežil som to vo väzení, za čo ďakujem Bohu, lebo vtedy to bolo, akoby presne šité pre ten okamih, keď som zbadal, za čo bol vo väzení Silvo a za čo som tam ja. Vtedy som sa zbadal. Keď ma prepustili, zase som sa hneď nepolepšil, bral som drogy ďalej, ale omnoho menej, a snažil som sa so sebou niečo robiť..., no potreboval som niekoho pomoc, radu – a taký bol Silvo. Keď mi bolo zle alebo som bol hladný, vždy ma prijal, na nič sa nepýtal, nenadával mi, ... takto som k nemu chodieval pre pomoc... Postupne som s drogami prestal, našiel som si manželku, presťahoval som sa na stredné Slovensko, mám už veľké deti a snažím sa žiť čestne, beriem si príklad zo Silvovho života, učím sa pokore. Silvo mi veľmi pomohol už len tým, že bol, a prežil, čo prežil, a ja som našiel, čo som hľadal niekde na úplne inom mieste, ale nakoniec som to našiel, aj keď som na začiatku vôbec nevedel, čo hľadám. Tak ako každý človek na svete. Všetci hľadáme Boha, ale cesty sú rôzne.“¹⁴

Majster sveta vo fitnes kulturistike, Daniel Medo, označil Krčméryho za „duchovného majstra sveta“. Spomína: „Ešte ako puberťáka ma k Silvovi posielala moja mamina, aby mi rozprával o duchovných veciach. No my sme spolu aj trénovali a cvičili. Ja ho dnes považujem za duchovného majstra sveta, a to je oveľa viac ako akýkoľvek môj či iný majstrovský titul, z ktorého sa človek chvíľu teší, a potom to pominie. Stretnutie s ním bolo a je pre mňa vždy stretnutím so skutočnou radosťou.“¹⁵

Krčméry bol mužom svedomia. Listy, ktoré písal vo väzení predstaviteľom moci, až po list generálnemu prokurátorovi koncom osemdesiatych rokov, rovnako ako neskôr jasný postoj voči autoritatívnemu Vladimírovi Mečiarovi v období postkomunizmu, sú toho svedectvom. Nebál sa mať nepriateľov, opakovane – zas a znova – sa nebál povedať, že pravda je silnejšia ako moc. Podobne ako sv. Ján Krstiteľ. A nebál sa aj mlčať, v modlitbách pokorne prosiť: „Prosím, aby som bol lepším.“

Iste by stálo za pozornosť a širšiu diskusiu rozprávanie o vzťahu Krčméryho a Jukla k svätcom ich doby. Málo sa vie o ich vzťahu s komunitou Taizé. Zaslúženú pozornosť, naopak, púta vzťah svätého Jána Pavla II. ku Krčmérymu, ale aj Juklovi. Jukl sa s Jánom Pavlom II. stretol napríklad počas jeho prvej návštevy Poľska. „Aby sa mohli v pokoji porozprávať, pozvali sme ho na svadbu našej dcéry,“ spomínala Wanda Półtawska, ktorej dcéru novovymenovaný pápež sobášil.¹⁶ Je známe, že po páde režimu, keď sa Svätý Otec dozvedel, že Krčméry je v Ríme, bezprostredne a neplánovane zorganizoval spoločné raňajky.

Vzťah Jukla a Krčméryho so svätým Jánom Pavlom II. môžeme symbolicky vnímať aj cez deň odchodu na večnosť. Vladimír Jukl zomrel v deň výročia blahorečenia Jána Pavla II., Silvester Krčméry v predvečer výročia poslednej návštevy Jána Pavla II. na Slovensku.

Vzťah s Bohom

Krčméry a Jukl boli poznačení a formovaní jezuitskou výchovou a spiritualitou. Samozrejme, najmä vďaka bývalému jezuitskému pátrovi Kolakovičovi, ktorý ich viedol cez jocistické¹⁷ heslá: „vidieť – posúdiť – konať“ k vyšším ideálom. Krčméry ešte pred stretnutím s Kolakovičom, ako sedemnásťročný, prežil počas duchovných cvičení na chate Remata¹⁸ v Ráztočne osobnú konverziu. Vtedy sa rozhodol úplne zasvätiť svoj život Bohu.

Svoj vzťah k Bohu však chceli sprostredkovať ďalej. Niekedy so zápalom konvertitu, inokedy s pokojom múdreho starca a v posledných rokoch života (hlavne v Krčméryho prípade) aj cez prijatie osobného utrpenia, bolesti a telesnej nehybnosti.

„Už idem! To je ale krása ... ,“ povedal Krčméry s rozžiarenými očami v dňoch, keď sme si mysleli, že ho Pán povoláva.¹⁹ Krčméry po týchto slovách žil ešte niekoľko mesiacov, pripravený na stretnutie s Pánom a odovzdaný Bohu: akoby ponúkal každý ďalší deň svojho utrpenia Bohu ako obetu za tých, ktorým slúžil, s túžbou odovzdávať ich životy Bohu „teraz“ i vo večnosti.

Jeho príbeh nám pripomína sv. Terezku Ježišovú. Do lisieuxského Karmelu vstúpila v deň Zvestovania Pána v roku 1888²⁰ – sto rokov pred Sviečkovou manifestáciou – a neskôr povedala: „Mojím povolaním je láska. Darovať všetko, darovať seba...“ Známe je jej zobrazenie, ako trhá ruže z nebeskej záhrady a posiela ich na zem. Myslím, že mnohí z nás cítia v srdci istotu, že Silvo a Vlado, ktorí počas života nedokázali Bohu povedať nie, či už išlo o utrpenie, väzenie, pohŕdanie, úcty utŕhanie (a to i od najbližších), podobne rozdávajú kytice nebeských milostí pre nás.²¹

Vzťah s Bohom, ktorý v týchto dňoch, v duchu viery v existenciu Cirkvi oslávenej, žijú títo naši priatelia, bol a je pre nich najpodstatnejším. Od tohto vzťahu sa odvíjala ich veľkosť, hĺbka, horizont služby ľuďom i svetu. K ním iste môžeme pripočítať aj tretieho spoluzakladateľa súčasného Spoločenstva Fatima zosnulého Rudka Fibyho.²²

Záver

V úvode tohto textu som sa snažil predstaviť utrpenie a bolesť, ktorú prežívala Juklova mama, keď si v deň odsúdenia svojho syna napísala do kalendára „25 rokov“. Vedie ma to k úvahe nad dvoma vecami.

Jukl a Krčméry boli pred desiatkami rokov označení za vlastizradcov a zločincov. Dnes je po nich pomenované námestie a otvára sa tradícia, aby ich mená, podobne ako mená sv. Cyrila a sv. Metoda, boli navždy spojené. Bude takto pomenované námestie aj o tisíc rokov? Vieme, že mená ulíc či námestí sa zvyknú premenovávať. Pevne verím, že Jukl a Krčméry vykonali pre našu krajinu niečo, vďaka čomu ich podobný osud nečaká. Dúfam ale, že námestie v Šintave, ktoré bolo tento rok – ako prvé na Slovensku – venované ich pamiatke, bude o pár rokov predsa len potrebné premenovať. A nemyslím to pesimisticky – naopak. Azda sa dožijeme dňa a slávnosti, keď budú v kostole umiestnené relikvie týchto dvoch mužov, a námestie bude niesť názov: „Námestie svätých S. Krčméryho a V. Jukla“.

Druhá vec, na ktorú dnes myslím, je táto: „Čo si chceme my poznačiť v dnešný deň do svojich kalendárov? Má to byť radosť zo zoznámenia sa s ľuďmi, podľa ktorých máme pomenované námestie? Myslím, že to by nestačilo. Vhodné by bolo odniesť si v dnešný deň túžbu po vzťahu s týmito velikánmi. Dotknúť sa Života v ich i našich životoch. Ukotviť vo svojich srdciach snahu „vziať si k srdcu“ niečo z toho, čo oni žili v Pravde a v Láske. Možno v podobnom duchu, ako navštevovali počas posledných dní Silvestra Krčméryho mladí ľudia, ale aj osobnosti z Talianska, Holandska, Nemecka či pred pár týždňami manželia z Veľkej Británie, ktorí prišli na Slovensko len preto, aby sa o ňom viac dozvedeli a navštívili miesto, kde žil, a tak hlbšie precítili blízkosť tejto osobnosti.

„Láska všetko znáša, všetko dúfa, všetko verí ..., “²³ – tieto slová zo Svätého Písma napísal Silvester Krčméry ako venovanie do knihy, pričom podčiarkol slovo „všetko“. „Láska všetko znáša, všetko dúfa, všetko vydrží.“ To je základ a podstata toho, aby bol každý vzťah skutočný a žitý.

Autor založil a vedie projekt OZ Nenápadní hrdinovia, pracuje na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a v Ústave pamäti národa. Text je upravenou verziou prejavu, ktorý odznel na seminári v deň pomenovania tamojšieho námestia po Silvestrovi Krčmérym a Vladimírovi Juklovi v Šintave.