Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Hľadám vnútornú slobodu

Číslo 3-4/2014 · rozhovor s fotografom a filmárom Timotejom Križkom · Čítanosť článku: 1101
 

V poslednej dobe ste fotografovali politických väzňov. Prečo?

Zaujímala ma téma slobody. V istý moment som začal cítiť, akoby som v dnešnom svete nenachádzal slobodu. Máme možnosť voľného pohybu, na trhu je dostatok kníh, v mnohých ohľadoch zažívame slobodu výberu, ale akoby sme popritom všetkom strácali z toho uspokojenie. Akoby sme si slobodu nevedeli užívať. Preto som začal hľadať iný extrém, ľudí, ktorí slobodu nemali, ale dokázali žiť vnútorne slobodne. Preto politickí väzni. Boli pre mňa zaujímaví, pretože hoci boli väznení, sami sa necítili istým spôsobom uväznení. Priviedlo ma to napríklad k úvahe, čo je to väzenský múr. Čo vlastne odlišuje väzenský múr od iného múru? Myslím, že títo ľudia ukázali, že tým rozdielom je význam, ktorý múru dávame. My sami, zvnútra. Tehla je tehla, ja rozhodnem, či som za múrom vo väzení alebo nie. Mne sa podarilo nájsť a odfotografovať mnoho ľudí, ktorí napriek veľkému nepohodliu za tým múrom, nezapreli samých seba a pretvorili väzenskú celu na niečo iné.

Hľadali ste odpoveď na otázku, čo je skutočná sloboda. Čo ste našli?

Najskôr bolo dlhé hľadanie, rozprávanie sa s týmito ľuďmi, fotografia a vizuálne zobrazenie je až výsledok. Odpoveď, ktorú som našiel, je, že keď je človek vnútorne slobodný, okolie ho nemôže spútať. Okolie má samozrejme na nás vplyv, ale to najsilnejšie nosíme vo svojom vnútri. A vďaka tomu môžeme nájsť aj spokojnosť. Možno povedať, že človek dokáže byť slobodný za každých okolností, keď sa nenechá vnútorne spútať.

Ľudia, ktorí robili v roku 1989 revolúciu, to robili kvôli slobode. Viacerí z nich radi spomínajú na radosť zo slobody, ktorú vtedy zažili. Vy dnes tvrdíte, že mladej generácii isté povedomie o slobode chýba, že jej v niečom rozumejú menej ako bývali politickí väzni. Necítite v tom istý rozpor?

Za určujúce považujem, že ťažko niekomu opísať slobodu, ak nezažil neslobodu. Slobodu si vždy bude vážiť viac ten, kto zažil neslobodu. Samozrejme, že je rozumné podporovať slobodnú spoločnosť. Tvrdím ale, že dôležitejšia je vnútorná sloboda. Dlhodobo je dôležitejšia aj pre udržanie vonkajšej slobody. Ak je človek vnútorne slobodný, vie narábať s vonkajšou slobodou. Inak každému človeku hrozí, že sa sám dokáže spútať, sám sa môže dostať na samotku.

Zajímané je, že keď hovoríte o slobode, hovoríte o nej inak, než je dnes bežné. Pod slobodou dnes bežne rozumieme možnosť voľby, vybrať si z viacerých možností. Vy však o slobode hovoríte inak, hovoríte o definitívnej voľbe jednej možnosti, nájdenie niečoho, nielen v samotnom výbere. Keď hovoríte o politických väzňoch, sú to pre vás ľudia, ktorí akoby prestali hľadať, pretože tú vnútornú slobodu našli. Otázka znie: je to ešte sloboda alebo už hovoríme o niečom inom?

Nemyslím si, že politickí väzni prestali hľadať. Oni predsa stále hľadali, povedzme krásu, stále sa o to usilovali. Človek si isté veci nemôže zvoliť. To, kde som sa narodil a podobné veci, si predsa nevolíme. Dôležité je, aký tomu dáme zmysel. Politickí väzni napríklad veľmi silne vnímali mnohé maličkosti, dávali im zmysel.

Fotografovali ste tváre, pohľad, oči. Čo ste v tých pohľadoch a tvárach našli? Ako by ste vyjadrili, v čom je tá ich vnútorná sloboda, ako je možné, že sa to dá vidieť?

Myslím, že na to treba prísť na výstavu. (Smiech.) Pre veriacich bola tou oporou viera v Boha. Odovzdanie sa Prozreteľnosti, istota, že nech príde čokoľvek, bude to mať zmysel. Práve to im dávalo slobodu. Vďaka tomu prijali všetko utrpenie, bolesť a dokázali to niečomu obetovať, niečo tým posvätiť, ak si to môžem dovoliť tak povedať. Oni nechceli niečo iné, prijali to, čo sa im stalo, a dávali tomu zmysel. Vďaka tomu žili na sto percent pre prítomný moment.

Politickí väzni si pestovali vnútornú slobodu v konflikte s režimom, často pritom nesmierne trpeli, boli týraní či mučení. Dnes tento rozmer zanikol. V podstate nikto netrpí kvôli štátu, nikto nie je tak mučený a skúšaný, ako to bolo predtým. Myslíte si, že je kvôli tomu cesta k vnútornej slobode ťažšia? Je utrpenie nevyhnutné na to, aby človek našiel vnútornú slobodu?

Cesta k vnútornej slobode je dnes asi ťažšia. Istý problém vidím v niečom, čo by som nazval kultúrou bezhraničnosti – presvedčenie, že človek môže urobiť strašne veľa vecí, myslím, že to vedie k istému hodnotovému zmätku a chaosu. Platí to o to viac, ak sa človek nedokáže zastaviť. V sekulárnej spoločnosti sa k tomu pridávajú ďalšie otázky, a to všetko robí hľadanie vnútornej slobody ťažším.

Čaro dnešnej doby je aj v tom, že všetci hovoria o slobode, všetci ju považujú za dôležitú. A vy opäť hovoríte niečo, čo je s tým kontrastné, že nájsť vnútornú slobodu je ťažšie, než v minulosti. Čo teda naša doba vzýva, je to sloboda alebo niečo iné?

Pre mňa je zobrazením slobody kniha, v ktorej sú rozhádzané písmená. A na konci tejto knihy je len jedna veta: Sloboda neznamená bezhraničnosť. Dnes si každý slobodu predstavuje ako možnosť niečo dosahovať, za niečím sa hnať. Nemyslíme na svoje vnútro, ale na všetko okolo. Výsledkom je niečo nečitateľné. Ale existujú predsa isté pravidlá, ktoré sú dôležité aj pre slobodu. Čítame zľava doprava, napríklad. Nejaké pravidlo musí existovať, keby to tak nebolo, nemohli by sme si spoločne nič prečítať, rozumieť si. Sloboda neznamená bezhraničnosť, sloboda nie je anarchia. Sloboda ale musí vychádzať z niečoho pevného, z niečoho, čo človeka presahuje.

Je na to nevyhnutná náboženská viera?

Nie, nemyslím si.

Čo teda potrebuje?

Zmysel pre hodnoty a vzťah k realite. Spomínam si napríklad na istého politického väzňa, ktorý pôsobil ako prevádzač. U neho to bol mimoriadne silne vyvinutý vzťah k Slovensku a k rodine, v širšom zmysle slova. Cítil potrebu, že krajina má smerovať k niečomu lepšiemu a tiež to, že on tomu môže napomôcť. Jeden iný muž, bol špión, mi povedal, že zmyslom života je budovanie rodiny, žiť život a napĺňať ho podľa svojich predstáv.

Ktorý príbeh vás osobne najviac oslovil?

Príbeh gréckokatolíckeho kňaza Jozefa Mašleja, ktorý má 94 rokov. Dva roky života strávil na samotke na Pankráci a povedal mi, že to boli najkrajšie roky jeho života. Keď som sa ho spýtal prečo, odpovedal, pretože si mohol robiť, čo chce. Myslím, že jeho príklad je dôkazom, že každý človek môže dosiahnuť slobodu, a nezávisí to od externých podmienok. Skutočné bohatstvo je to, čo nosíme vo svojom vnútri.

Ako sa zmenil váš život, keď ste spoznali všetkých tých bývalých politických väzňov?

Absolútne. Zbavil som sa ambícií, vážim si každý deň a uvedomujem si, aký som spokojný. Ťažko sa to vyjadruje slovami, je to ako so slobodou, to musí človek zažiť. A poviem ešte niečo. Vďaka politickým väzňom nemusíme v našej spoločnosti začínať od nuly, máme na čo nadviazať. Je to krásny pocit.

Biografia

Narodil sa 18. 3. 1987 v Bratislave. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení, pracuje ako kameraman a fotograf. V uplynulých rokoch okrem iného fotografoval bývalých politických väzňov. Portréty na jeseň roku 2014 vystavil ako súčasť výstavy Pokojní v nepokoji. Bol ocenený na súťaži Slovak Press Photo. Je ženatý, žije v Bratislave.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.