Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Fascinuje ma pokora

Číslo 3-4/2014 · rozhovor s filmárom Slavomírom Zrebným · Čítanosť článku: 1550
 

Ste filmár, pred rokom ste skončili školu. Túto školu končí len veľmi málo absolventov a hoci je dnes po filmároch dopyt, točí sa veľa dokumentov aj televíznych seriálov, a kameramani sú žiadaní aj v printových médiách, vy ste sa rozhodli pracovať pre Ústav pamäti národa a nahrávať príbehy obetí obdobia neslobody. Prečo?
Keď som sa pred pár rokmi dozvedel o Krčmérym, Juklovi, Kolakovičovi a ďalších, prekvapilo ma, že som o nich dovtedy nevedel. Nechápal som, že o tom nie je film, že sa o tom nepíše. Rozhodol som sa, že keď skončím školu, chcem najskôr dokumentárnou formou spracovať príbehy týchto ľudí.

Za ten rok ste počuli a nahrali desiatky svedectiev obetí bývalých režimov. Ako tie svedectvá na vás vplývajú, čo vám táto skúsenosť dáva?
Sú to príbehy jednoduchých a často veľmi chudobných ľudí, o ktorých zväčša nikto nevie. Fascinujúce je, že týchto ľudí – vo veľkej väčšine prípadov – ich osud nezlomil. Sú poznačení utrpením a nespravodlivosťou, ale nie sú zlomení. Zachovali si vnútornú slobodu. Nepodľahli nenávisti, túžbe po pomste, zášti. Naopak, ešte počas komunizmu boli schopní odpustiť, nájsť zmierenie. Je to pre mňa ďalšia vysoká škola. Spolu s kolegami, s ktorými točíme tieto svedectvá, cítime, že nás tie príbehy menia. Snažíme sa byť potom hlasom týchto ľudí v spoločnosti.

Väčšina ľudí, ktorých svedectvá nahrávate, doteraz svoj príbeh verejne nikomu nepovedala. Čím si to vysvetľujete? Sú ich príbehy pre našu dobu nezaujímavé alebo irelevantné?
Naša spoločnosť sa nepýta. Nezaujímame sa ani o samých seba, o našu minulosť. Odkedy pôsobím na ÚPN to vidím často. Česť výnimkám. Ale týka sa to aj škôl, len časť z nich má záujem o tieto témy.

Prečo je to tak?
Sám si kladiem túto otázku. Možno je to vedením škôl, že im chýba záujem, autorita riaditeľa, ktorý si uvedomí, že je to dôležité. Robíme napríklad Festival slobody, kde je bohatý program a celý festival je zdarma. Školy síce prichádzajú, ale keď si pozrieme, koľko ich oslovíme a koľko z nich príde, nie je to vysoké percento.

V poslednej dobe ste začali pracovať na dokumente o Kolakovičovi. Prečo potrebujeme takýto film?
Pretože Kolakovičov život by mohol byť inšpiratívny pre mnoho ľudí aj dnes. Na Kolakovičovi ma fascinuje jeho konkrétna a veľmi inteligentná angažovanosť. Je zaujímavým spojením kontemplácie a akcie. Vidieť na ňom jeho duchovný život, duchovnú motiváciu, ale aj konkrétnu službu, stretávanie sa so študentmi a podobne. Musel mať vypracovaný systém, a to ma fascinuje. Najmä keď vidieť, koľko ľudí ovplyvnil, koľko toho vybudoval. A jeho študenti pôsobili na ďalších. Je zaujímavé, prečo sa to jemu za tak krátky čas, čo pôsobil na Slovensku, podarilo, a prečo iným nie, aký to bol vlastne človek.

Pri príprave tohto dokumentu nahrávate ľudí, ktorí Kolakoviča priamo poznali. Keď sa s nimi rozprávate, vynára sa vám konkrétnejšia predstava, kto bol Kolakovič. Už ho chápete?
Stane sa, že ma vie dojať, zaujať. Ale neviem, či ho viem pochopiť. Zatiaľ skôr nie. Aj keď nie je úplne ľahké rekonštruovať jeho osobnosť, keďže pôsobil veľmi konšpiratívne, pomaly sa začína vynárať z hmly. Je to trochu detektívka, ale mozaiku postupne skladáme a rodí sa pekný obraz.

Kolakovič je superstar katolíckeho disentu. Vedeli by ste vybrať iný príbeh, nejakého obyčajného človeka, ktorý vás osobitne oslovil?
Vždy ma najviac fascinovalo, keď sa malý príbeh prepájal s veľkým národným príbehom. Aj takýchto príbehov je veľa, ale spomeniem pána Zemana z Myjavy, ktorý bol obvinený a odsúdený za špionáž a podvracanie republiky, keďže mal kontakt so zahraničím, konkrétne, mal v Amerike rodinu. Odsúdili ho na trest smrti, jeho ženu na doživotie. Zaujal ma najmä ich vzťah, keďže krátko potom, ako sa zosobášili, ich režim rozdelil. Žena žila s tým, že jej manžel asi nežije, keďže dostal trest smrti. Trest smrti napokon nedostal, skrátili mu trest na pätnásť rokov. Keď ho z väzenia pustili, prišiel domov, kde našiel svoju ženu, ako si balí kufre, keďže jej bola diagnostikovaná ťažká cukrovka vo vysokej fáze a odchádzala do nemocnice. Požiadala o odklad na jeden deň, aby mohli byť spolu. Keď sme sa ho pýtali, čo ho držalo pri živote celých tých pätnásť rokov vo väzení, povedal veľmi jednoducho: láska k žene. Rozmýšľal nad ňou každý deň. Boli to veľmi jednoduché príbehy, ale mali hlboký zmysel.

Aké ďalšie motívy pomáhali ľuďom prežiť vo väzení?
Deväťdesiat percent odpovedí je – viera. To bolo to posledné, čo im zostalo, keď im všetko zobrali. Modlitba a viera. Vďaka tomu mali nádej.

A tých desať percent?
(Smiech.) Jeden pán napríklad povedal, že prežil vďaka tomu, že si spieval pesničky, ktoré si pamätal z krčmy. Vždy si pritom spomenul, aká boli s kamarátmi dobrá partia, spomenul si na atmosféru z mladosti a bolo mu lepšie. Mnohí hovoria o čítaní kníh, vnútornej disciplíne a podobne.

Aký zmysel mala revolúcia v roku 1989, ak bolo možné zachovať si vnútornú slobodu aj v čase neslobody?
Bojovať proti režimu malo zmysel, veď páchal zločiny na svojich ľuďoch, často úplne nevinných. Keď sa dnes spomína na komunizmus, hovorí sa o sociálnych istotách, cenách a podobne, ale táto odvrátená strana sa až tak nespomína. Pritom pád komunizmu mal zmysel práve kvôli nej. Ale režim sa rúcal aj z ekonomických dôvodov. Bol násilný a zločinecký, ale bol aj zlým hospodárom.

Prečo si mladší ľudia dnes nevážia slobodu?
Kto nestratil slobodu alebo nezažil neslobodu, nevie, čo má.

Keď sa stretnete so spolužiakmi z univerzity, považujú vás za čudáka alebo ich príbehy, ktoré točíte, zaujímajú?
Ročník sme skončili len dvaja, ale mojich kamarátov a bývalých spolužiakov tieto príbehy zaujali. Často povedia, že by sa hneď pridali. Im podobné hodnoty pri ich tvorbe v televízii chýbajú.

Na jednej strane je celkom normálne, že trvá dlhšie, kým sa natočí film, ktorý sa stane pre dané obdobie určujúci. Aj Obchod na korze sa natočil dlho po konci Slovenského štátu. Zvláštne ale je, že v prípade komunizmu silné príbehy máme, záujem o tému, ako hovoríte, tiež existuje. Čo nám teda chýba, aby konečne vznikol ten film, na ktorý čakáme?
Dostatočne motivovaní a disciplinovaní ľudia, ktorí to dokážu profesionálne a kvalitne urobiť.

Nie je problém v tom, že podobné historické témy nie sú dostatočne inšpiratívne pre filmových autorov, keďže sa radšej v našej kinematografii zaoberáme svetom vnútorných vzťahov?
Pre mňa je to záhada. Stále sme nedokázali uchopiť rok 1968, nielen rok 1989. Pritom v Poľsku a Česku sa podobné filmy už točia. Asi k tomu nevieme pristúpiť, nevieme to uchopiť. Tiež sa pýtam, prečo starší tvorcovia neponúknu svoju filmovú interpretáciu zlomových období. Možno je to tým, že nemáme toľko režisérov hraného filmu, ktorí majú vzťah k slovenskej histórii. Nemám na to odpoveď. ÚPN to nemôže nahradiť, robíme archív a dokážeme vyprodukovať skôr dokumentárne formáty, viac zatiaľ nie.

Čo vás filmovanie svedectiev obetí totality naučilo o vnútornej slobode?
(Dlhé ticho.) S vierou sa dá prekonať čokoľvek na svete. To z týchto svedectiev vyplýva najviac. Obrovskú úctu mám k ich pokore, skromnosti, až tichosti a nenápadnosti. Ale neviem, či je táto ich skúsenosť prenosná, keďže to bolo spojené s toľkým utrpením a násilím, ktorému čelili. Ale môže nás to inšpirovať.

Biografia
Slavomír Zrebný sa narodil v roku 1985 v Žiline. Študoval ekonómiu na Masarykovej univerzite v Brne, napokon absolvoval filmovú a televíznu réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracuje v Ústave pamäti národa, je člen Komunity Sant´Egidio, absolvent Kolégia Antona Neuwirtha. Je ženatý, žije v Bratislave.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.