Môže vyjsť z Ruska niečo dobré?

Číslo 2/2006 · Imrich Gazda · Čítanosť článku: 5469
 

Môže vyjsť z Ruska niečo dobré?
Nikolaj Onufrijevič Losskij: Dějiny ruské filosofie
Refugium
Velehrad 2004
Protojerej Alexander Meň: Ruská náboženská filozofia
Kalligram
Bratislava 2005

Pred rokom zosnulý pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Fides et ratio vyzval všetkých mysliteľov, aby prekonávali umelo vytváranú bipolárnosť medzi vierou a rozumom, aby bolo čoraz lepšie chápané Božie slovo zjavené v dejinách. Medzi osobnosti, ktoré sa stali vzormi v uskutočňovaní tejto idey, zaradil popri velikánoch Západu, ako boli Gregor Naziánsky, Aurelius Augustinus, Tomáš Akvinský, John Henry Newman či Edita Steinová, aj postavy ruského myslenia, pre mnohých úplne neznáme – Vladimíra Solovjova, Pavla Florenského, Petra Čaadejeva a Vladimíra Losského. Vyjadril nádej, že „táto veľká filozoficko-teologická tradícia nájde dnes i v budúcnosti svojich pokračovateľov a svojich pestovateľov pre dobro Cirkvi a ľudstva“. Popri výzve k spolupráci viery a rozumu týmito slovami vyzýva aj k tomu, aby sa prestala oddeľovať západná a východná myšlienková kultúra. Ján Pavol II. si so všetkou vážnosťou uvedomoval, že pre zdravý vývoj Európy sú nevyhnutné obe povestné pľúca – nielen dych Západu, ale i Východu. Praktická skúsenosť nás ale presviedča, aká vzdialená je skutočnosť od spomínaného ideálu. Dôvodov je veľa a ich odhalenie a presné definovanie si vyžaduje solídny vedecký interdisciplinárny výskum. Nedôvera voči všetkému ruskému je viac ako evidentná. Po sedemdesiatich rokoch zúrenia socializmu v Rusku a jeho násilného exportu do krajín východnej a strednej Európy v nás prirodzene rezonuje otázka, ktorá je parafrázou ironickej Natanaelovej poznámky k Ježišovmu pôvodu: Môže vyjsť z Ruska niečo dobré? Odpoveď Filipa, Natanaelovho priateľa, však znela: Poď a uvidíš!

Rok 1917 bol bez pochýb najväčšou ranou pre samotné Rusko. Puč boľševikov (označenie Veľká októbrová socialistická revolúcia alebo len Revolúcia je iba prázdnym heslom propagandy, ktoré nemá s realitou nič spoločné) zasadil Rusku ranu práve vo chvíli, keď stálo na prahu novej doby. Hospodárske, politické a kultúrne zmeny (zrušenie nevoľníctva, obnova univerzitnej autonómie, reforma súdnictva, čiastočná kapitalizácia...) v šesťdesiatych a deväťdesiatych rokoch mali síce ďaleko od ideálu naozajstných reforiem, ale demokratizačné snahy boli očividné. Boľševický prevrat znamenal „stop“ aj pre rozvoj jedného z najpodivuhodnejších myšlienkových prúdov v dejinách ľudstva – ruského náboženského myslenia. Tragicky symbolickou bodkou za jeho rozvojom v ruskom priestore bol parník, ktorý v roku 1922 na priamy rozkaz V. I. Lenina vyviezol z Ruska na Západ vyše dvesto popredných ruských mysliteľov, ktorí sa odmietli podriadiť novému systému. N. Berďajev, S. Bulgakov, S. Frank, I. Iljin, L. Karsavin, N. Losskij, B. Vyšeslavcev a mnohí ďalší pokračovali v rozvoji svojich myšlienok v nových domovoch vo Francúzsku, Nemecku, USA i Československu. Vďaka tejto smutnej udalosti sa Západ mohol zoznámiť s netušeným bohatstvom a pestrosťou ruského myslenia.

Jedným z exulantov vyvezených na „filozofickom parníku“ bol aj absolvent Petrohradskej univerzity Nikolaj Onufrijevič Losskij (1870 – 1965). Na základe pozvania T. G. Masaryka sa usadil v Prahe, kde prednášal na Ruskom inštitúte. V roku 1942 sa stal profesorom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (jeho manželka Ľudmila je pochovaná na cintoríne pri Kozej bráne), po skončení vojny odišiel do New Yorku, kde pôsobil ako profesor na Ruskej duchovnej akadémii. Vo svojom mohutnom diele Dejiny ruskej filozofie napísanom po Druhej svetovej vojne opisuje pre čitateľov na Západe vznik a rozvoj nielen náboženského myslenia (aj keď mu – ako najsilnejšiemu a najpodnetnejšiemu prúdu – venuje najviac priestoru), ale celej ruskej filozofie. Termín „celej“ treba však spresniť. Losskij svoje dejiny začína až koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Niežeby predtým ruské myslenie neexistovalo (napríklad Dejiny ruskej filozofie Vasilija Zeňkovského, ktoré boli napísané približne v rovnakom čase ako Losského dielo, začínajú už stredovekom), ale až na konci 18. storočia nastáva jeho prudký rozvoj. Dôvodov, prečo k tomu došlo tak neskoro (západná Európa mala za sebou už scholastiku, humanizmus, reformáciu i začiatky osvietenstva), je niekoľko: zložitejší geopolitický vývoj než v západnej Európe, absencia spomenutých myšlienkových epoch, ktoré západoeurópske myslenie posúvali vždy vpred, no ktorými ruská spoločnosť nikdy neprešla, vynútená i dobrovoľná separácia ruskej kultúry od iných kultúrnych kontextov, pretrvávajúci absolutizmus... Až (aspoň čiastočné) prekonanie týchto prekážok v 19. storočí znamenalo globálne rozvinutie ruského myšlienkového a duchovného potenciálu.

Značným stimulom pre dynamický rozvoj ruského myslenia bol spor dvoch spoločenských prúdov v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia – západníkov a slavianofilov. Slavianofili (I. Kirijevskij, K. Aksakov, A. Chomjakov, J. Samarin...), ktorým Losskij venuje 2. kapitolu svojich dejín, mali blízko k oficiálnej ideológii. Hájili roľnícku občinu, samoderžavie, ich názory ústili až do presvedčenia o výnimočnom poslaní Ruska, tzv. mesianizmu. Losskij oceňuje ich snahu vypracovať systém kresťanského pohľadu na svet, v ktorej neskôr pokračoval V. Solovjov. Tak ako slavianofilstvo ani západníctvo (3. kapitola) nebolo homogénnym myšlienkovým prúdom. Nájdeme tu liberálnych stúpencov európskeho parlamentarizmu (T. Granovskij, V. Botkin, P. Annenkov), no rovnako aj radikálnych demokratov (anarchistov) či socialistov (M. Bakunin, A. Gercen). Najznámejším západníkom bol P. Čaadajev, ktorý odsúdil tisícročný vývoj Ruska a nedával mu šancu do budúcnosti. Hovoril o nehistorickosti ruského národa, o jeho nekultúrnosti a o prednostiach Západu spočívajúcich v chápaní spravodlivosti, práva a poriadku.

V dvadsiatich siedmich kapitolách sa Losskij postupne venuje najrôznejším smerom ruskej filozofie – od materialistov a pozitivistov cez naturalistov a symbolistov až po personalistov či intuitivistov, ku ktorým sa radil samotný autor (je zaujímavé, ako v tretej osobe opisuje seba samého). Najväčší priestor však venuje predstaviteľom ruského náboženského myslenia, ako boli V. Solovjov, bratia Trubeckí, P. Florenskij, S. Bulgakov či N. Berďajev. Neanalyzuje ich v spoločnej kapitole tak ako predstaviteľov ostatných smerov, ale každého predstavuje v samostatnej kapitole. Týmito a ďalšími (D. Merežkovskij, Z. Gippius, S. Frank, G. Fedotov a J. Kuzmina-Karavajevová) osobnosťami sa v diele Ruská náboženská filozofia zaoberá aj protojerej Alexander Meň. Ide o jednu z mála do slovenčiny preložených publikácií venovaných tomuto neprehliadnuteľnému myšlienkovému smeru a jeho predstaviteľom. Okrem nej vydal ešte niekoľko ďalších Kalligram a Agora či katolícke vydavateľstvá LÚČ a Spolok svätého Vojtecha. Naopak, v Čechách sa títo autori vydávajú vo veľkom už niekoľko rokov, najmä vďaka velehradskému vydavateľstvu Refugium. Vyšli v ňom už všetky základné diela V. Solovjova a postupne vychádzajú aj spisy ďalších autorov; všetky s fundovanými komentármi. Navyše, vďaka spolupráci Refugia s Centrom Alleti sú títo autori nielen vydávaní, ale aj nanovo premýšľaní a interpretovaní. Vzhľadom na religióznejší charakter Slovenska a našu (občasnú) ambíciu byť mediátorom medzi západnou a východnou Európou je to zaujímavá skutočnosť.

Alexander Meň (1935 – 1990) bol pravoslávnym kňazom, vystriedal niekoľko farností v okolí Moskvy. Pre svoju publikačnú činnosť na Západe, prácu s mládežou a stretnutiam s inteligenciou mal neustále problémy s KGB. Rovnako ako Losskij aj on prišiel do kontaktu so Slovenskom: udržiaval kontakt s Vladimírom Juklom, s ktorým sa osobne spoznal v Taliansku, i so Silvestrom Krčmérym. Počas perestrojky vypracoval koncepciu pravoslávnej univerzity v Moskve, ktorej prvým rektorom sa mal stať. V septembri 1990 bol však brutálne zavraždený. Obsah jeho knihy tvoria prednášky o jednotlivých postavách náboženskej filozofie, ktoré Meň predniesol v čase uvoľnenia. Portréty nemajú ambíciu komplexne predstaviť ich myšlienkový svet, ale zoznámiť čitateľov (poslucháčov) s mysliteľmi ako s ľuďmi, ktorí boli „statočnými svedkami Pravdy, vyznávačmi Evanjelia, všetci tak alebo onak vstupovali do životného zápasu, všetci, každý svojím spôsobom, zvečnili svoje názory nielen na papieri, ale aj v živote“.

Vykresľovanie prínosu toho-ktorého predstaviteľa ruskej náboženskej filozofie by si vyžadovalo osobitný rozsiahly priestor. Ich myšlienky rozvíjali najrôznejšie vedné, náboženské a spoločenské oblasti – od fyziky cez politiku a hospodársky život až po mystiku. Niekoľko spoločných bodov ale možno načrtnúť aj v krátkosti. V porovnaní so západoeurópskym myslením, pre ktoré je charakteristický analytický prístup k problému, je pre ruské myslenie typická syntéza. Zjednodušene a obrazne povedané: kým západný filozof skutočnosti rozoberá a hľadá medzi nimi rozdielnosti, ruský filozof tieto skutočnosti spája a objavuje ich súvislosti. V nadväznosti na tento aspekt panuje v západnej Európe nedôvera v možnosť komplexného poznania skutočnosti, kým v Rusku vládne dôvera v možnosť postihnúť celú pravdu, a to pod podmienkou, že „subracionálny aspekt sveta (zmyslové kvality), jeho racionálny aspekt (ideálna stránka sveta) a metaracionálne princípy sú dané všetky zároveň v skúsenosti, ktorá spája zmyslovú, intelektuálnu i mystickú intuíciu“ (Losskij). S touto inklináciou k syntéze súvisí aj „leitmotív“ celej ruskej filozofie – vypracovať komplexný kresťanský pohľad na svet.

Medzi ďalšie charakteristické znaky ruského náboženského myslenia patrí silný náboženský a etický akcent. Vittorio Hösle, riaditeľ Výskumného inštitútu pre filozofiu v Hannoveri, to vyjadril slovami: „Nikde nie je taký viditeľný zásadný rozdiel medzi západnou a ruskou filozofiou než v známej Dostojevského vete: Ak neexistuje Boh, všetko je dovolené.“ Kým západoeurópska filozofia sa od konfesijného rozkolu v 16. storočí usilovala o prirodzené etiky a právne filozofie, ktoré by sa obišli bez Boha, ruská kultúra vždy pevne stála na svojich ortodoxných základoch a otvorene sa k nim hlásila. Tento akcent na náboženský aspekt sa neprejavuje len v „dôvere k mystickej intuícii, ktorou človek poznáva metalogické princípy“ (Losskij), ale aj v etickom personalizme neustále prítomnom v ruskom myslení, v snahe vypracovať spomínané kresťanské poňatie sveta či v dôraze na takú morálnu kategóriu, akou je láska, ktorá patrí medzi najväčšie témy ruského myslenia v 19. storočí. Spomenuté skutočnosti sú nezanedbateľným vkladom, ktoré Východ ponúka Západu, ktorý si pri svojom ustavičnom náhlení vpred len s jednou časťou pľúc určite nevystačí. Čoraz zreteľnejšou sa stáva skutočnosť, že mu dych pomaly dochádza. Je na čase začať využívať aj druhú stranu pľúc.

Imrich Gazda
Autor je absolventom Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity, redaktorom www.postoy.sk.