Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Krčméry sa prihováral aj komunistom

Číslo 3-4/2014 · rozhovor so skladateľom vážnej hudby Lukášom Borzíkom · Čítanosť článku: 1479
 

Skomponovali ste skladbu, ktorá je inšpirovaná prejavom Silvestra Krčméryho pred súdom v Trenčíne. Čo vás k tomu viedlo?

Poviem môj príbeh, ako som sa dostal k tejto téme, od začiatku. Nikdy to totiž nie je náhoda. Keď som bol dieťa, mal som štyri alebo päť rokov, tak som si v jeden moment akosi plnšie uvedomil seba samého. Napadla ma otázka, ako to, že som. Bolo to vtedy niečo zvláštne, pamätám si, ako som sa začal zamýšľať, ako to, že som, že som to ja, čo som. K tomu sa pridali príbehy, ktoré nám čítali rodičia. Veľmi ma oslovovali príbehy zo Starého zákona, ale aj tie, ktoré sa dotýkali našej súčasnosti, nedávnej minulosti. Zvlášť ma oslovovali príbehy ľudí, ktorí znášali všetky následky, ktoré prinášala pravda, rozhodnutie stáť za pravdou. Vnímal som, že ide o ľudí – napríklad v Starom zákone – , ktorí často zlyhávajú, ktorí nie sú schopní byť dokonalými. Ale niečo ich fascinovalo a oni to, napriek svojej úbohosti, dokázali. Prejavovalo sa to vždy autenticky, konkrétnymi životnými krokmi, ktoré viedli k zmene zmýšľania ich samotných, aj ich okolia, ako keď Mojžiš zachraňoval celý svoj národ. Tie príbehy sú poznačené rôznymi peripetiami a Mojžiš sám sa nedostal do zasľúbenej zeme pre svoje zlyhanie. Podobný príbeh bol so svätým Františkom z Assisi alebo Dominikom Sáviom. Ich príbehy som spoznával, keď som sa pripravoval na birmovku, ešte počas komunizmu, mal som osem alebo deväť rokov. A tak to bolo aj ďalej. Hoci sa mi v nejakej fáze života nie všetko darilo tak, ako by malo, opäť som narazil na nejaký príbeh, ktorý mal na mňa vplyv a otváral mi oči pre pravdu. Človek si napokon uvedomí, že jeho vlastná predstava o sebe samom nie je až tak dôležitá, dôležitá je formujúca predstava, ktorú do mňa vtláča živé Božie slovo.

Pomenujte ten zlom, čo presne vás oslovilo.

Napriek tomu, že ja sám som hriešny, že som neschopný byť verný pravde, napriek tomu som k nej povolávaný.

Čím presne vás oslovil Silvester Krčméry?

Bol pre mňa živým a žitým Božím slovom. To, čo na súde v Trenčíne hovoril, hlboko súznie s evanjeliom. Jeho postoj ma strhol nie kvôli tomu, že to bol disident, človek odsunutý bývalým režimom kdesi na okraj. Fascinujúce je to, že živé Božie slovo je vždy v konflikte so svojím okolím, disidentom je teda ktorýkoľvek človek, schopný žiť v pravde a vydávať o nej svedectvo. V kritickom okamihu bol schopný vydať svedectvo o živej Pravde. Podobne ako Kristus, keď visel na kríži, ani on nehromžil. Napriek tomu, že mu spôsobili utrpenie a bolesť, napriek tomu, že mu neporozumeli – čo bola tá najväčšia bolesť, akú pocítil. Pretože fyzické utrpenie nikdy nie je tak silné, ako vnútorné, duchovné utrpenie. Kristus, aj Krčméry boli poznačení fyzickým utrpením, bolo ho na nich vidieť, napriek tomu hovorili o láske k blížnemu, o odpustení. Hovorili o niečom, čo nás všetkých spája, vytvára spoločenstvo. Jeho príklad kladie na mňa nárok, aby som ja sám, v svojej vlastnej profesii, nachádzal spôsoby, ako sa stať živým Božím slovom, odleskom jeho večného svetla. Skrze prijatie Krista do vlastného života sa môžem stať užitočným aj pre celok, nielen pre seba samého.

Keď som sa snažil dosiahnuť dobré výsledky ja sám, častokrát som stroskotal. Pomohlo mi, až keď som si uvedomil márnosť tohto snaženia, až keď som precitol, uvedomil si konečný zmysel bytia. Človek ale musí na tejto ceste vytrvať a prijímať aj prekážky.

Ako to priamo ovplyvňuje vašu tvorbu?

Vždy, keď niečo komponujem, vstupujú do tvorivého procesu rozličné a takmer vždy neočakávané prekážky. Osobne potrebujem precítiť každú prekážku ako Božiu milosť, aby som v tej chvíli našiel cestu, po ktorej mám kráčať, a aby som aj správne pochopil svoje miesto, ktoré v tom celom diele zohrávam.

Stretli ste niekedy Silvestra Krčméryho osobne?

Nie, iba sprostredkovane.

Čo to znamená?

Kamarát, ktorý u neho bol, mi v ten deň rozprával o tom, ako ho navštívil, ako sa modlili, ako ich, napriek alebo práve vďaka svojmu zdravotnému stavu, duchovne povzbudil. Napriek tomu, že som s ním osobne nebol, intenzitu zážitku som sprostredkovane pocítil. Vnímal som to ako istý zázrak, ešte viac, keď som si neskôr v časopise .týždeň prečítal text jeho obhajoby.

Osobne ste ho nepoznali, iba sprostredkovane, respektíve cez jeho texty. Ako sa popri tom všetkom rodila vaša skladba, bolo to nejaké vnuknutie, písali ste ju rýchlo či skôr pomaly?

Vnuknutie je len dôsledkom dlhodobejšieho procesu, človek musí byť na to disponovaný. Aj keď je často disponovaný presne naopak, akoby proti tomu skutočnému zmyslu. Ako bol Šavol disponovaný k tomu, aby sa stal Pavlom? Tým, že bol horlivý, i keď najprv v boji proti Cirkvi. Bojoval však v presvedčení, že obhajuje pravdu. V momente, keď sa mu zjavil Kristus, spoznáva pravdu a necháva sa vyviesť jej svetlom zo svojho omylu. Aj mne sa často stane, že dielo dopadne inak, než som sám zamýšľal. A je to tak dobre, pokiaľ vidím, že som ustúpil svojim predstavám v prospech pravdy. Som kresťan, takže vnímam, že do toho vstupuje Duch Svätý. Keď som si prečítal Krčméryho text, okamžite som cítil, že to chcem zhudobniť. Potom prešiel istý čas, keď vo mne akoby klíčilo jeho slovo. Keď som sa potom vrátil k myšlienke zhudobnenia posolstva Krčméryho obhajoby pred súdom, bolo moje vnímanie celej tejto problematiky omnoho intenzívnejšie. Začal som hľadať nejaký ďalší text, ktorý by metaforicky vyjadroval podstatu toho, čo Krčméryho reč pred súdom v sebe nesie. Skladba napokon odznela až po jeho smrti.

Aký text a akú metaforu máte na mysli?

Ten prejav má v koncentrovanej podobe dva významy. Prvým bolo vierovyznanie – verím v Boha Otca..., i v Ježiša Krista, jeho jediného Syna..., verím v Ducha Svätého. A všetko čo k tomu patrí, čo s tým súvisí. Krčméry akoby povedal: celú svoju holú existenciu vydávam do vašich rúk, môžete si s ňou robiť čokoľvek, pretože verím v trojjediného Boha Stvoriteľa, jediného Pána celého vesmíru, ktorý samého seba zosiela, aby nám slúžil, a takto osobne nás viedol k slobode. Nie mocou nariadení, ale silou lásky. Krčméry kráčal tou istou cestou, ako samotný Kristus, aj on sa bezbranne vydal do moci žalobcov i sudcov.

Druhý moment je, že Krčméry vedie dialóg s niekým, kto pravde o Bohu odporuje. Tak ako v minulosti Tomáš Akvinský viedol dialóg s inovercami či moslimami, tak ako podobný dialóg viedli v nedávnej minulosti pápeži Pius XII., Ján XXIII., Pavol VI., Ján Pavol II. a samozrejme rad ďalších pápežov, svätcov, a v neposlednom rade aj jednoduchých, nenápadných ľudí v našich dejinách viery. Benedikt XVI. to vyjadril tým, že hovoril o pochybnostiach vo viere. Aby dokázal kresťan komunikovať s niekým, kto je presvedčený o neviere, musí byť schopný pochybovať o viere, a platí to aj naopak. A práve o to išlo aj na komunistickom súde, kde prehovoril Krčméry. Najmä keď som si prečítal, čo všetko predtým vytrpel. Pochybovanie, ako kladenie si otázok, ako prejav túžby po skutočnej a úplnej pravde je nevyhnutné pre každého človeka, aby dokázal vydať živé svedectvo. Pochybovanie v otázkach mojej viery preosiate kontempláciou, a tiež úprimným dialógom, napokon vieru očisťuje a prehlbuje. A to všetko som našiel v básni Daniela Pastirčáka v jeho básnickej zbierke „V “. Báseň nemá názov a nájdete ju na strane 48. Autor v nej kontempluje skrytú a predsa zjavnú Božiu prítomnosť fascinujúco jednoduchým spôsobom, a predsa pre uzatvorené srdce tak ťažko pochopiteľným. Vyslovuje v nej, okrem iného, slová nie si a si, ktorými sa ľudsky pravdivo usiluje uchopiť neuchopiteľné. Väčšina prítomných ľudí si o Krčmérym na súde asi myslela, že je to blázon. To, čo hovoril, ich nijako neohrozovalo. Ako je ale možné, že ho napriek tomu odsúdili? A práve to má svoj ďalší význam: oni, ktorí rozhodujú o jeho osude, sa pozerajú na jeho zúbožený stav, počúvajú, čo im hovorí, a z toho všetkého môžu sami získať istú pochybnosť. Je tento človek naozaj blázon, keď to všetko robí kvôli tomu „neexistujúcemu“ Bohu? A ak dokáže urobiť toto všetko, a pritom nás nijako nenapádať, je naozaj pravda to, čo hovoríme my jemu? Ťažko sa o tom rozpráva. Sám nedokážem pravdu v jej celosti uchopiť, potrebujem druhého človeka, celé spoločenstvo, aby som s jeho pomocou dosiahol jednotu, ku ktorej som povolaný. Vtiahnuť ľudí do mnohovrstevnej jednoty spoločenstva je úloha – a vždy bola – pre proroka, ak chcete disidenta. Každý pridá svoje talenty. Tvorenie hudby to nie je zábava alebo oddych. Keď komponujem, je to pre mňa zápas. Musím si neustále uvedomovať, či to, čo tvorím, reflektuje pravdu, ku ktorej chcem kráčať. Stále musím hľadať, čo je rýdze a čo je len prekážka, i keď akokoľvek potrebná prekážka, ktorá mi na ceste pomáha dostať sa ešte hlbšie, ale ktorú je nevyhnutné prekonať. Niekedy len tichom, modlitbou, tvorivým čakaním. V hudbe je to zdanlivo takmer nehmatateľné, ale predsa plne prítomné, čo všetko prežívam. Nedá sa to prerozprávať. Ale hudba má tú moc, že je schopná vytvárať určité zvukové obrazy, ktoré vyjadrujú moje vlastné prežívanie a zároveň presahujú do toho, čo prežíval aj nejaký iný človek.

Myslíte si, že dokážete precítiť, čo vtedy prežíval Krčméry?

Krčméry prežíval niečo, čo sa ma bytostne dotýka. Vôbec to nie je tak odťažité od môjho alebo našich životov, ako by sa mohlo zdať. Keď stojím ráno pred svojou manželkou, poviem nejaký výrok a ten chtiac-nechtiac otrasie jej skutočnosťou alebo naopak, upevní ju. Ja som konfrontovaný s jej reakciou a pokiaľ chcem byť verný pravde, musím dospievať k pochopeniu pravdy v spoločnom dialógu, v konfrontácii s mojimi deťmi, rodičmi, priateľmi alebo študentmi. Neustále som pred nejakým súdom, je to, čo človek hovorí, skutočne pravda? Dokážeš to potvrdiť vlastným životom? Pre mňa platí to, čo povedal Boh Adamovi: v pote svojej tváre budete dorábať svoj chlieb. Pravdu, ktorú poznávam skrze slovo, musím svojimi vlastnými rukami vyjadriť aj reálnym skutkom. Inak sa pravde vzďaľujem.

Krčméry je pre mnohých len postavou tajnej Cirkvi, nevnímajú jeho pôsobenie za hranicami kresťanstva, a keď áno, opäť sa to akoby vracia k náboženstvu – ako dokazuje príbeh Dominika Tatarku, ktorý sa k viere vrátil vďaka nemu. Aké ste mali odozvy na vaše symfonické dielo, osobitne zo sekulárneho prostredia?

Na samotnú skladbu som mal intenzívnu reakciu od Romana Bergera, skladateľa pôvodom z Poľska, ktorý žije u nás už päťdesiat rokov. Jeho životný príbeh je podobný Krčmérymu. Roman Berger mi povedal, že bol hlboko dojatý. To je niečo, čo skladateľ skladateľovi povie len málokedy. Zdá sa, že človek, ktorý zažije nejakú tragickú udalosť, dokáže hudbu, ktorá sa snaží niečo podobné vyjadriť, vnímať ešte citlivejšie, pohnutejšie. Rovnako nadšene reagoval aj basista Sergej Kopčák, spevák svetového renomé. Sú to pre mňa osobitne hodnotné reakcie. Ich ocenenie v tej chvíli totiž skĺbilo profesionálny a hlboko ľudský pohľad na dielo, čo sa neudeje vždy. Taktiež nemôžem zabudnúť na ohlasy od laických poslucháčov, ktorí dokonca so mnou vstúpili po koncerte do bezprostredného, intenzívneho dialógu. Niečo podobné som zažil, keď som po mojej skladbe Eclipse, kontemplujúcu posledné slová Krista („Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“) dostal reakciu od ľudí, ktorým pred časom zahynulo dieťa. Hudba vyjadruje niečo, čo ľudské slová nedokážu povedať.

Zo spôsobu, akým o téme hovoríte, je jasné, že ste ju nevyčerpali, že sa jej chcete venovať ďalej. Čo pripravujete?

Nebeský Otec mi posiela do cesty ľudí, ktorí neraz oponujú tomu, v čo verím. Preto, aby som znovu a znovu preosieval to, v čo verím. Aby som opäť prichádzal k nevyčerpateľnému žriedlu pravdy. Pretože nie som schopný uchopiť celú pravdu v jej plnosti, musím sa učiť reagovať na jednotlivé impulzy. Aj v podstate zbožní kresťania často nedokážu hlbšie porozumieť niektoré jednoduché pravdy, napríklad prečo vlastne Kristus trpel a musel zomrieť. No vlastne, predovšetkým, ja sám si potrebujem klásť otázky a uchopiť vlastným srdcom a životom to všetko, čomu ešte plne nerozumiem. Už dlhšie sa chcem venovať téme Krížovej cesty, kontemplovať ju, potom nájsť človeka, ktorý – po spoločných rozhovoroch a úvahách – dokáže túto tému spracovať do obrazov slova, ktoré by som mohlo pretaviť do hudby. A tiež tomu pridať aj výtvarnú alebo dokumentačnú stránku a urobiť operu súčasnejším spôsobom, flexibilne, aby sa dala preniesť na rozličné miesta. Nechcem, aby to zostalo len v rovine historického Krista, sám sa učím kráčať po krížovej ceste, nie je to len historický príbeh, rád by som ho uchopil ako aktuálny príbeh, ktorý sa koná každý deň. Aby to pohlo aj inými a zamysleli sa. Keď sa nad tým človek zamyslí, zistí, že je schopný robiť veľké veci. Je to ako s poslaním disidenta: niečo ma tak zasiahlo, tak to mnou pohlo, že už nemôžem konať inak, pretože som uveril pravde naplno, so všetkými dôsledkami.

Biografia

Lukáš Borzík sa narodil v roku 1979 v Poprade, študoval na Piaristickom gymnáziu Jozefa Braneckého v Trenčíne, Konzervatóriu v Žiline pod vedením Petra Remeníka, kompozíciu u Pavla Kršku, neskôr študoval skladbu pod vedením Vladimíra Bokesa na VŠMU a ako doktorand na tej istej škole pod vedením Jevgenija Iršaia. Jeho skladby odzneli na viacerých festivaloch doma i v zahraničí, na pôde Slovenskej filharmónie či v Slovenskom rozhlase. Získal viacero ocenení, okrem iného vyhral medzinárodnú skladateľskú súťaž Alexandra Moyzesa (2006). Pôsobí na Katedre skladby a dirigovania Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU. Je ženatý, má štyri deti a žije v Bratislave.

Symfonická skladba nie si a si, inšpirovaná obhajobou Silvestra Krčméryho, ktorá je mu zároveň dedikovaná, mala premiéru v roku 2013, počas medzinárodného festivalu Melos étos, v koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu, v podaní Orkiestra Muzyki Nowej z Poľska, dirigentom bol Szymon Bywalec.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.