Trikrát možno

Číslo 3-4/2014 · Michal Čop · Čítanosť článku: 1995
 

Začalo to vlastne už niekedy v polovici januára, keď sa konala akási ustanovujúca schôdza našej okrskovej referendovej komisie. Medzi oficialitami, ktoré tam museli zaznieť, bolo občas počuť aj také malé, bezvýznamné vetičky, ktoré naznačovali, že blížiace sa referendum je v obci neznámy pojem. Ale, že až tak, to som zistil v sobotu 7. februára priamo na mieste.

Asi každý vie, že Nová Sedlica je najvýchodnejšou obcou na Slovensku. Menej ľudí už vie, že leží v hornatej oblasti Národného parku Poloniny, zhruba štyridsaťpäť kilometrov od najbližšieho mesta – Sniny. A podľa toho aj vyzerala naša cesta. S mojimi troma spoločníkmi sme zo Sniny vyrazili niečo po šiestej ráno, no ja som začiatok referenda aj tak nestihol načas. Cesty boli totiž ako ľadové sklo. Kvôli Starine a národnému parku tu platí zákaz chemického posypu. A to v hornatej oblasti, kde sa sninských -6°C mení na -15°C. Keď si k tomu pripočítate zhruba sto päťdesiat až tristo obyvateľov v okolitých dedinách, vyjde vám, že tie cesty ani ináč nemohli vyzerať. Aspoň, že scenéria bola ako vždy nádherná.

Poďme však späť k referendu. Prišiel som teda zhruba nejakých dvadsať minút neskôr. Keďže som sa ponáhľal, v prvom momente som si ani nevšimol, že na úrade, kde máme volebnú miestnosť, sa nekúri. Teda okrem našej volebnej miestnosti, kde vykurovanie zabezpečoval jeden ohrievač. Rýchlo som vybehol hore schodmi, ospravedlnil sa za meškanie a prisadol si k mojim šiestim kolegom z referendovej komisie. Starostu som už nestihol.

Po pár minútach, keď som sa narýchlo zoznámil s kolegami a tým, čo sa stihlo počas mojej krátkej neprítomnosti odohrať, som zistil, že v obci zatiaľ nikto nevolil. Usmial som sa teda, vybral hlasovací preukaz, dal sa zapísať, skočil s lístkom za plentu, rýchlo vykrížikoval čo som chcel, a s úsmevom som hádzal preložený hlasovací lístok do urny. Zo žartu som sa opýtal kolegov, či ma nechcú – ako prvého voliča v obci – vyfotiť. Nikto však nemal záujem.

V momente keď som hádzal svoj lístok do urny, by ma ani nenapadlo, že budem na najbližšie dve, možno až tri hodiny jediný volič. A to naša volebná miestnosť sídlila v tej istej budove ako jediný obchod v dedine.

Za ten čas, čo prišiel ďalší volič, sa debata nejako dostala aj k odhadom účasti v obci. Miestny mladík sa vyjadril, že mladí neprídu a starí už dupľom nie. Pani v najlepších rokoch sa pritom len kyslo usmiala a povedala mi: „Viete, tí starkí, ktorí tu žijú a ktorých je väčšina, tomu vlastne ani nerozumejú. Mladých, tých je len pár, a oni nemajú záujem. A my dospelí..., neviem, asi tiež nie.“ Ten kyslý úsmev, tvár, ktorá na mňa milo, no vlastne asi aj trochu zahanbene pozerala, a tón reči prezradili viac ako slová. Všetky tieto neverbálne znaky hovorili o jednom – rezignovanosti. Tu sa žiadna pozitívna ani negatívna energia z blogov, sociálnych sietí, videí, letákov, listov od suseda, ani bilbordov nedostala. A ostala len nezodpovedaná otázka: Načo?

V čase, keď som bol ešte stále jediným voličom, mi kolega z komisie odporučil preparkovať si auto. Šiel som teda von, no len čo som otvoril dvere úradu, vítal ma spýtavý pohľad a dôrazné slová starej blondíny s nezapálenou cigaretou v ruke: „Sláva Isusu Christu!“ „Sláva na viky Bohu!“ Ešte som ani nestihol dokončiť odpoveď na pozdrav, keď ma táto pani začala prosiť, či by som ju neodviezol do domova dôchodcov. Keď som privolil, oči sa jej rozžiarili, rýchlo nastúpila do auta a už sa vypytovala čí som, a čo tam robím. Keď som jej vysvetlil, že tu som na referende, začala táto pani rozprávať, ako sa tu hovorí, ako stará pravda: „Voľby, referendum? To nie je pre nás mladý muž. To je pánska vec, my chudobina s tým nič nemáme. To sú pánske vrtochy.“ Keď som jej však narýchlo vysvetlil, o čom je referendum, vykríkla: „Ták? Takže teplí? A deti by ešte aj chceli. Jáj, mladý muž, to vám je pliaga. To je novodobá pliaga toto.“ Na otázku, prečo potom nešla hlasovať, na mňa vykríkla: „Však ja som nevedela, že to o tom sa hlasuje. Ale pošlite tu prenosnú urnu, keď sa toto v domove dozvedia, všetci budú chcieť hlasovať.“ Sľúbil som teda, že urnu pošlem, a odišiel som. Po návrate mi však povedali, že tá pani je zbavená volebného práva, a že keď bude chcieť skutočne z domova niekto hlasovať, zavolajú ako vždy. Do večera nikto nezavolal.

Po dvoch hodinách od začiatku referenda, keď stále nikto neprichádzal, som prerušil klebetenie skupiniek, z ktorých som nepatril ani do jednej, otázkou, či sa už niekto o členov komisie postaral ...? Pritom som vybral z batoha ploskačku. Všetkým sa na tvári zjavil úsmev a niektorí, menej hanbliví, sa aj opýtali: „Ty? No nevyzeráš.“

Nevyzerám, pomyslel som si, ale viem, čo sa sluší a patrí v našom kraji na predsedu volebnej komisie. Koniec koncov nie sú to moje prvé voľby. Radosť i prekvapenie kolegov sa ešte zväčšila, keď zistili, že som doniesol borovičku. Vtedy to už bolo jasné: „Ten je náš.“

Keď sme si tak po skupinkách uhli vo vedľajšej, samozrejme, nevykúrenej miestnosti, konečne prišiel ďalší volič. A potom ešte zopár. Možno som posmelil aj členov komisie, lebo odvolili aj dvaja z nich. Dopoludnia sme tak skončili na čísle jedenásť.

Na obed som si odskočil so sestrou do Uliča – momentálne jedinej dediny na okolí, kde sa dá najesť, a to aj napriek tomu, že sa nachádzame na konci schengenského priestoru, a v okolitých dedinách je viacero policajných staníc, kde by stravovacie zariadenia mohli nájsť stálych zákazníkov.

Na cestu do reštaurácie nás navigovali traja ľudia. Zjavne sme nemali šťastie, lebo dvaja boli opití a tretia – mladá rómska slečna – nás poslala opačným smerom, rovnako ako dvaja jej predchodcovia. Nakoniec sme sa najedli len vďaka šťastiu, že sme náhodou našli jeden hostinec, kde robili vyprážaný syr s hranolkami a pirohy.

Po obede sme si ešte odskočili pozrieť miniskanzen drevených kostolíkov a rusínsku náučnú cestu, ktoré sa v obci nachádzajú, a vojenský cintorín z prvej svetovej vojny v ďalšej obci. To celé nám trvalo aj s obedom asi tak dve a pol hodiny. Po návrate som však zistil, že u nás sa situácia vôbec nezmenila. Za celý čas žiaden ďalší volič.

Miestni v komisii sa zhodli, že už takmer nikto nepríde, lebo obchod je už zamknutý, a na rozdiel od leta, keď má každý cez deň nejakú prácu, a preto chodia všetci voliť až podvečer, teraz nikto nič nerobí, a preto keby ľudia chceli, už dávno by volili. Navyše, vonku sa skoro stmieva a vtedy nevychádza už skoro nikto.

Medzi štvrtou až siedmou však predsa len prišlo pár ľudí. Pamätám si na jedného pána a pani v stredných rokoch. Asi vedeli, o čo ide. Po čase sa k nim pridali aj ďalší dvaja členovia komisie. Nezabudnuteľná bola aj jedna babka. Zjavne horšie počula. Po príchode do miestnosti sa nás viackrát opýtala, o čo sa vlastne jedná. Aj napriek snahe viacerých členov komisie vysvetliť jej po slovensky i po rusnácky, o čom sa hlasuje, len nechápavo krútila hlavou. Že to bolo zbytočné, nám ukázala jej ďalšia otázka: „A čo mám zaznačiť?“ Tak sme jej znova vraveli, že sa musí rozhodnúť sama, a že my jej do toho nemôžeme hovoriť. Pani teda vzala lístok, nasadila si okuliare a pokúsila sa „záhadu“ vyriešiť sama. Asi trikrát začala čítať prvú otázku, no vždy, keď sa dostala na koniec druhého riadka, len nechápavo pokrútila hlavou. Nakoniec na nás pozrela a povedala: „Ja nerozumiem, čo sa ma tu pýtajú.“

Z jej pohľadu bolo jasné, že vie, že by mala hlasovať, odkiaľ, to už pohľad nepovedal. A bolo vidieť aj to, že chce hlasovať. Len čo znamená zaznačiť áno, alebo nie, to jej už nešlo do hlavy. Nakoniec nejako odvolila.

Po odchode babičky som opäť uvidel v tvári kolegyne ten istý, smutný, no zároveň akoby hanblivý pohľad doprevádzaný slovami: „No vidíte, starí tomu nerozumejú. Tak formulovaná otázka je pre jednoduchých ľudí, akí tu žijú, poriadny hlavolam. A to by chceli, aby chápali ešte aj súvislosti, kdeže.“ zakončila odovzdane.

Zhruba od siedmej už bol pokoj. Pamätám sa akurát na jedného mladíka, ktorý prišiel okolo ôsmej. Ináč už nikto. Čo sme teda mali robiť? Čas sme si krátili, ako sme mohli. Na notebooku som sledoval postupne Fed Cup, Slovakia Cup, Real vs. Atletico i zápas Liverpoolu a Evertonu. Kolega z komisie potom zavolal otcovi a o pár minút sme mali na stole rozloženú hru – Aktivity. Do uzatvorenia miestnosti sme stihli tri hry. A keďže sme boli celkom veselé osadenstvo, dobre sme sa nasmiali. To, že už nikto nepríde, bolo všetkým jasné, aj verejnému osvetleniu, ktoré sa vyplo.

O desiatej sme zamkli sálu a za päť minút spočítali, a tri krát prekontrolovali výsledky. Z asi 250 ľudí hlasovací lístok do urny vhodilo dvadsať. Z toho dvaja, teda ja a ešte jedna kolegyňa z komisie, sme volili s voličským preukazom. Dva lístky boli neplatné. Na prvom boli zaškrtnuté možnosti ÁNO, a k nim tri krát pripísané MOŽNO. Teraz, s odstupom času, mi to vlastne pripadá ako väčšinový hlas tých osemdesiat percent ľudí, ktorí sa nezúčastnili. Nepamätám si, či na druhom lístku bolo niečo zaznačené. V každom prípade bolo tam dopísané: NEMÁM RÁD TEPLÝCH. Konečný rezultát bol teda dvadsať zúčastnených, z toho osemnásť platne, čo je zhruba osem percent. Odpovede hlasujúcich asi netreba písať, sporadicky sa vyskytla aj možnosť NIE.

Keď už bolo v Sedlici všetko vykonané, nechcel som strácať čas. S novými známymi som sa narýchlo rozlúčil, podal si ruku so starostom, ktorý prišiel zamknúť, a čo najrýchlejšie som sa snažil dostať do Humenného. Cesty boli trochu lepšie ako ráno, ale aj tak to nebola žiadna sláva. Keďže do Humenného, kde sa od nás vozia výsledky, je to z Novej Sedlice asi šesťdesiatpäť kilometrov, plus chvíľu mi trvalo, kým som porozvážal osadenstvo auta, na obvodnú komisiu som dorazil ako posledný, tesne pred polnocou. Pracovníci rýchlo spracovali naše údaje, poľutovali ma, že som to mal najďalej. Všetci už pomaly odchádzali, podpis som dostal už len na parapetnej doske, čím sa oficiálne skončila moja misia. Po ceste naspäť v aute už z rádia hlásili, že je spočítaných cez deväťdesiat percent okrskov a čísla ohľadne účasti boli poriadne nízke.

A potom prišlo ráno a reakcie Chromíka, Sulíka, Schlesinger, Abraháma, Kostolného, Hunčíka, Jablonickej či Macka. A ja som sa nestíhal diviť.

Jednoznačne porazený Chromík videl víťazstvo, Kostolný liberálne Slovensko, Abrahám moderné Slovensko, Hunčík dokonca Bezáka a LGBTI aktivisti to vidia ako správny čas na začiatok diskusie o registrovaných partnerstvách.

A kde je v tom všetkom Nová Sedlica? Nikde. Tak ako pri kampani.