Spomienka na nevinné obete

Číslo 3-4/2014 · Ján Krupa · Čítanosť článku: 2286
 

Pietne spomienky na genocídu spáchanú na Arménoch v  Osmanskej ríši pri príležitosti 100.  výročia jej začiatku sa majú sláviť v  duchu silného volania po pravde a  spravodlivosti, ktoré nemožno umlčať. Vo svojej encyklike z  28. decembra 2014, adresovanej Arménom na celom svete, k  tomu vyzval arménsky apoštolský patriarcha Katholikos Karekin II.

Každý deň roku 2015 má byť dňom spomienky na „nevinné obete“, ktoré „radšej akceptovali smrť ako odvrhnutie svojej viery a  národa“. Vo svojom okružnom liste Karekin II. zároveň oznámil, že 23.  apríla 2015 pri božskej liturgii v  Ečmiadzine za  prítomnosti arménskeho episkopátu z celého sveta hromadne svätorečí mučeníkov a  mučenice genocídy. Ich spomienkovým dňom bude 24.  apríl. V  ten deň, v skorých ranných hodinách, v roku 1915 zatkli jednotky osmanskej tajnej polície v Konštantinopole stovky popredných predstaviteľov arménskeho ľudu: senátorov, politikov, novinárov, priemyselníkov, vedcov, umelcov a  duchovných. Zo železničnej stanice Haydarpaša ich potom deportovali do Anatólie, kde väčšina z  nich našla smrť.

Vo svojej encyklike Karekin II. zdôraznil, že počnúc rokom 1915 a  v  ďalších rokoch osmanské Turecko spáchalo genocídu na arménskom ľude. Poldruha milióna synov a  dcér arménskeho ľudu padlo za obeť vraždeniu, hladu a  chorobám, keď ich deportovali a  nútili pochodovať v  ústrety smrti. Turci pritom vyplienili a  znesvätili tisíce arménskych kláštorov a  chrámov. V  ruinách sa ocitli aj arménske inštitúcie a  školy. Arménske duchovné a  kultúrne poklady boli zničené a  vyhladené. Západné Arménsko, kde arménsky ľud tisícročia žil, tvoril a  budoval svoju históriu a  kultúru, bolo vyčistené od pôvodného obyvateľstva.

Minulosť a  prítomnosť

„Pred sto rokmi, keď zvyšky arménskeho národa, ktorý stratil svoje dedičný majetok, boli rozptýlené po celom svete, a  východné Arménsko viedlo boj na život a  smrť o  prežitie proti tureckým útočníkom, bolo ťažké veriť v  budúcnosť arménskeho ľudu. A  predsa nový úsvit nastal. Z  Božej milosti náš národ vstal z  mŕtvych. V  malej zachránenej časti vlasti naši ľudia znovu nastolili štátnosť, obnovili krajinu z  ruín a  vybudovali vlasť ,svetla a  nádeje‘, vedy, vzdelania a  kultúry,“ napísal patriarcha Karekin II. No hoci má dnes arménsky národ dôvod hľadieť s  optimizmom a  vierou do budúcnosti, svoju minulosť jednako nehádže za hlavu: „V  záujme spravodlivosti, až do víťazstva našej veci, budeme pokračovať v  našom boji bez ústupu, Cirkev, národ a  štát spoločne. Krv našich mučeníkov a  utrpenie našich ľudí volajú po spravodlivosti. Naše zničené svätyne, porušovanie našich národných práv, falzifikácia a  prekrúcanie našich dejín volajú po spravodlivosti.“ Turecko sa doposiaľ Arménom neospravedlnilo a  ani ich neodškodnilo.

Nepresné štatistiky a  uznanie genocídy

Turecko, nástupca Osmanskej ríše, dodnes popiera centrálne plánovanú a  vládou vedenú genocídu na Arménoch v  Osmanskej ríši v  rokoch 1915 až 1918. Turecká vláda síce nepopiera státisíce mŕtvych, avšak násilie a  deportácie mali byť následkom pomerov podobných občianskej vojne, hladu, nákazlivých chorôb a  núdze. Genocídu na Arménoch doposiaľ uznalo dvadsaťdva krajín, vrátane Slovenska, a  aj Európsky parlament. Pre nepresné štatistiky o  obyvateľstve v  Osmanskej ríši sa odhady počtu obetí pohybujú v  rozpätí od 300  tisíc až do  1,5 milióna Arménov.

V  krízami otriasanej Osmanskej ríši tvorili Arméni okolo roku 1900 autonómne spoločenstvo s  obmedzenými právami. Úspechy v  poľnohospodárstve, v  remeslách a  vo  finančníctve vzbudzovali závisť. Podľa mnohých Turkov práve arménski kresťania pod ochranou Západu predstavovali príčinu chradnutia ríše. Postavenie Arménov ohrozovalo aj súperenie medzi Ruskom a  Osmanskou ríšou. K  prvým pogromom došlo už na konci devätnásteho storočia. Odhaduje sa, že len masakry v  rokoch 1894 až 1896 si vyžiadali 50 až 300  tisíc mŕtvych. V  roku 1908 sa v  Osmanskej ríši dostali k  moci Mladoturci („Ittihadisten“), ktorých cieľom bola jednotná turecká ríša založená na turečtine a  islame ako jedinom kultúrnom a  náboženskom základe. Príležitosť presadiť uvedený cieľ ponúkla prvá svetová vojna. Na príkaz osmanského ministerstva vnútra polícia v  tisícoch zatkla a  väčšinou bez procesu popravila arménske politické a  spoločenské elity. Desaťtisíce Arménov zomreli počas pochodov smrti do sýrskej púšte.

Historický exkurz

Územie, ktoré pôvodne obývali arménske kmene, ležalo z veľkej časti v dnešnom Turecku. Na severe siahalo až po južný Malý Kaukaz, južné Gruzínsko a dnešné Arménsko, na juhu až do severozápadu Iránu. V treťom storočí pred Kristom tu vznikol samostatný štát Veľké Arménsko. Od polovice prvého storočia nášho letopočtu tvorilo jeho územie nárazníkovú zónu medzi Rímskou a Parthskou ríšou. V roku 301 sa kresťanstvo stalo v Arménsku štátnym náboženstvom¹1 a Ečmiadzin náboženským centrom Arménskej apoštolskej cirkvi. Od siedmeho storočia bolo Arménsko vystavené konfliktom medzi Byzanciou a Arabmi, avšak až do jedenásteho storočia si dokázalo uchovať určitú nezávislosť. Veľká časť arménskeho ľudu sa presťahovala do Kilíkie v juhovýchodnej Malej Ázii, kde v roku 1080 vytvorili štát Malé Arménsko, ktorý bol nezávislý od Byzantskej ríše. V roku 1375 ho však dobyl Egypt a od šestnásteho storočia bol pod osmanskou nadvládou. V trinástom storočí si Veľké Arménsko podmanili seldžuckí Turci a potom mongolská Zlatá horda. V roku 1639 sa západná časť Veľkého Arménska dostala pod osmanskú a východná pod perzskú nadvládu. V roku 1828 získalo Rusko od Perzie veľké časti Arménska okolo Jerevanu a v roku 1849 tu vznikla Jerevanská gubernia. Západná časť Arménska, ktorá bolo súčasťou Osmanskej ríše, sa na začiatku prvej svetovej vojny stala obeťou tureckej šovinistickej politiky. Ruské Arménsko vyhlásilo v roku 1918 svoju nezávislosť. Po zásahu Červenej armády tu však bola v roku 1920 vyhlásená Arménska sovietska socialistická republika. V roku 1991 napokon Arménsko vyhlásilo nezávislosť od Sovietskeho zväzu a stalo sa členom Spoločenstva nezávislých štátov.

Autor je gréckokatolícky kňaz a redaktor náboženského vysielania rádia Lumen. Pôsobí v Banskej Bystrici.