Úspešné referendum vyzerá inak
Číslo 3-4/2014 ·
·
Čítanosť článku: 2797
Tento článok píšem v priestoroch bývalého kartuziánskeho kláštora v Gamingu. V súčasnosti tu pôsobí Franciscan University of Steubenville z USA. So študentmi z Kolégia Antona Neuwirtha sem každoročne chodievame vo februári na niekoľkodňový výmenný pobyt.
Spýtal som sa ich teda, ako podľa nich dopadlo referendum. „Čakal som viac.“ „Hanba.“ „Sklamalo ma, že mnohí katolíci neboli.“ Dve študentky nesmelo povedali, že podľa nich je dvadsať percent dosť. Pre väčšinu to však bolo málo. Oproti tomu názor slovenskej študentky z Gamingu: „Až tak ma to neprekvapilo. Ale je to hrozný výsledok.“
Stotožňujem sa zo stanoviskom študentov. Dá sa inak? Neúspešné referendum predsa nemôže byť úspešné, rovnako ako teplá voda nemôže byť zároveň studená. 40 percent by bola prehra so cťou – tesná prehra vo vyrovnanom zápase. 30 percent by bola porážka, ale nie debakel. 20 percent je ťažká prehra.
Študentské vyjadrenia sa, ale podstatne líšia od vyjadrení predstaviteľov Aliancie. Podľa Aliancie bolo referendum úspešné. Vraj takmer milión voličov je úžasné číslo, referendum bolo rovnako úžasné dobrodružstvo a Slovensko sa prebúdza.
Vyjadreniami o úspechu sa predstavitelia Aliancie diskvalifikujú. Načo zakrývať očividnú realitu vyrábaním mediálnych bublín? 21,4 percenta je nadpriemerné číslo pre politickú stranu vo voľbách, ale ako výsledok v referende podpriemerné.
Možno Aliancia naozaj verí tomu, že neplatné referendum môže byť, paradoxne, úspešné vo svojich dôsledkoch, ak politici budú rešpektovať vôľu takmer milióna občanov. Takmer identický cieľ – zabetónovať súčasnú legislatívu – len nepriamymi prostriedkami. Je v tomto zmysle referendum úspechom?
Myslím, že teraz je to skôr želanie lídrov Aliancie než realita. Nikto totiž dnes nevie, ako toto číslo v skutočnosti zapôsobí na politikov.
Pred referendom si všetci mysleli, že táto skupina je oveľa väčšia: Aliancia, LGBT skupiny, sociológovia aj politici. Teraz zistili, že sa mýlili. Oveľa väčšia je tá časť obyvateľstva, ktorá k referendu neprišla.
Čo ak by prišlo povedzme len 500 000 ? Z doterajších vyjadrení predstaviteľov Aliancie sa nezdá, že by toto číslo zmenilo ich pozitívne hodnotenie referenda.
Nemá zmysel odvolávať sa napríklad na európske voľby, kde bola účasť ešte menšia, a napriek tomu platia. Podmienky platnosti referenda boli známe. V referende s 50-percentným kvórom je aj vyše deväťstotisíc ľudí výrazná menšina bez šance na zmenu legislatívy. Priznať prehru v boji, kde človek nechal všetky svoje sily, nie je hanba.
Referendum sa dá považovať za úspech iba za neprijateľného predpokladu, že Aliancii ide iba o zvyšovanie svojho nominálneho výtlaku (80 000 Košice, 400 000 petícia, 900 000 referendum) bez ohľadu na dôsledky.
Konfrontácia, polarizácia, viktimizácia Prečo prišlo tak málo ľudí? Píše sa o konfrontačnej kampani, polarizácii spoločnosti a nenávisti voči homosexuálom. Nerozumné dôvody, ale pravdepodobne zavážili u viacerých váhajúcich voličov.
Áno, bola to konfrontačná kampaň, ale nie nejako výnimočne. Spomeňme si na kampaň, kde sa na nás vyškierala Gorila, alebo na tú, kde sa škrtal a trhal dovtedajší premiér krajiny.
Jasné, kampaň polarizovala. Štiepila Slovensko na dve skupiny, ktoré väčšinou nevedeli nájsť spoločnú reč. Možno dobrý dôvod na zváženie iniciovania referenda. Ale na druhej strane, v čom je tento jav dramaticky iný od ostatných politických sporov? Odstrániť spory a vášne z politiky by v skutočnosti znamenalo zrušiť politickú slobodu.
Polarizáciu médiá s veľkou chuťou živili. Referendum z pohľadu slovenských denníkov bolo súbojom väčšinových kresťanov proti maličkej LGBT menšine. Súbojom teplého Dávida s kresťanským Goliášom. Kto by sa nepostavil na stranu slabšieho?
Tento krivý obraz takmer úplne prekryl podstatu. Právo detí na svojich biologických rodičov. Táto skutočnosť, podstatná pre chápanie manželstva, adopcií i sexuálnej výchovy, v kampani zanikla. Manželstvo je vnútorne orientované na rodičovstvo, deti si zaslúžia vyrastať v rodinnom prostredí svojich biologických rodičov alebo, ak to nie je možné, v prostredí, ktoré je tomu čo najpodobnejšie. A sexuálna výchova má smerovať sex do manželstva.
Alianciu prirovnávali k inkvizítorom, čo chcú katolícky pohľad nanútiť všetkým. Ale kto z Aliancie robil inkvizítorov: jej predstavitelia svojimi vyjadreniami alebo média interpretovaním ich „skutočných“ úmyslov?
Chyby Aliancie Médiá svojou advokáciou v prospech LGBT lobby určite prispeli k nezdaru referenda. Ale neboli jedinou príčinou. Aj Aliancia urobila v kampani viaceré chyby.
Po prvé, Aliancia nebola schopná v kampani odkomunikovať vážnosť dôvodov pre referendum. Že na Západe sú niekde inde, je pravda, ale vníma to väčšina spoločnosti ako vážnu hrozbu?
Zdôvodňovať referendum pripravovanou tzv. stratégiou ľudských práv – dokumentom z dielne ministerstva zahraničných vecí – je ešte menej presvedčivé. Tento dokument totiž ešte ani nebol prijatý a poznajú ho snáď len fajnšmekri z radov kresťanských aktivistov z Bratislavy.
Po druhé, Aliancia nezvládla mediálnu komunikáciu, pričom sa dalo počítať s tým, že média referendu nebudú naklonené. Príkladom môže byť komunikácia po rozhodnutí Ústavného súdu. Kritika prezidenta z napomáhania sudcovskej tyranie a zrady ľudu vyznievala, minimálne, neslušne. Protest so zalepenými ústami pred novinármi zas trápne. A veľmi rozpačito pôsobilo aj hádzanie viny na média po oznámení výsledkov.
V kampani takmer úplne chýbali jednoduché pozitívne témy typu, že rodina je „cool“ a manželstvo „sexy“. Kampaň sa snažila oživovať skôr hrozby, ktoré mali ľudí mobilizovať. Ale hrozby ľudia reálne necítili, takže mobilizácia strachom triafala do prázdna. Viac by precítili, keby videli zvýraznené, že to, čo už sami žijú, naozaj stojí zato. Ak by mali byť na čo hrdí, čo by mohli s chuťou zdieľať so svojimi kolegami v práci bez toho, aby narobili dusno. Samozrejme, nerobím si ilúzie, že by to stačilo na 50 percent, ale číslo mohlo byť vyššie. PR bolo, navyše, príliš zamerané na „jednoduchého“ človeka z vidieka. Vzdelaným a študentom kampaň pripadala málo zaujímavá a nesympatická. Viacerých, ktorí by inak s otázkami aj súhlasili, odradila.
Po tretie, Aliancii v kampani chýbal liberálny hlas. Bola takmer úplne zameraná iba do vnútra Cirkvi. Určite by pomohol hlas „liberálnych“ kresťanov, ktorí majú vplyv na prostredie mimo Cirkvi. Ale Anton Srholec ani Daniel Pastirčák k referendu sympatie nemali. Emeritný arcibiskup Bezák má zákaz komunikácie s médiami a brat Šavol si smerom k referendu nekládol servítky pred ústa. Interview s Tomášom Halíkom bolo posledným klincom referendu z tejto skupiny. Skúšala Aliancia s touto skupinou komunikovať?
Keď chýbali liberálni kresťania, neprekvapí, že absentovali aj sekulárni liberáli aj konzervatívci. Takto sa ešte viac zvýraznila náboženskosť a cirkevná ohraničenosť referenda.
Kampaňovali teda iba – viac menej – katolícke spoločenstvá. Vo farnostiach sa modlilo, robili sa zbierky, letáky k referendu ležali hneď vedľa Katolíckych novín... A k tomu kázne, niekedy aj ohnivé, a obligátny pastiersky list, už menej írečitý ako ten z pred roka. Ale máločo navyše smerom von z katolíckeho prostredia. Ľudí z prostredia Katolíckej univerzity či filozofických a teologických fakúlt vo verejnej diskusii takmer nebolo počuť. V SLH sme sa snažili prispieť aspoň blogmi v denníkoch Sme a N. Ale tie mali minimálny dosah na účasť v referende. Azda skôr zmiernili zášť voči jeho sympatizantom. Iné organizácie skúšali argumentácii pomôcť primitívnejším jazykom „nahnevaného suseda“ alebo jemne pedofilným videom, ku ktorému sa radšej nikto nepriznal. Myslím, že obe veci dopomohli zopár nerozhodným voličom k rozhodnutiu, aby radšej ostali doma. Ak malo byť referendum podľa predstaviteľov Aliancie príležitosťou na evanjelizáciu, obávam sa, že tento cieľ skôr nevyšiel.
Historia magistra vitae? Dnes je evidentné, že Aliancia podcenila hrozby neúspechu referenda. Nechceným dôsledkom je vietor do plachiet LGBT organizáciám. Ich nefalšovaná spokojnosť po zistení výsledkov hovorí veľa. Liberálne strany sa začali aktivizovať, ozvali sa hlasy po vzniku skutočnej modernej ľavicovo-liberálnej strany. Je veľmi pravdepodobné, že 80 percent voličov, ktorí k referendu neprišli, sa bude považovať za znak „pripravenosti“ spoločnosti pre nástojčivejšie nastoľovanie témy registrovaných partnerstiev ako rozumného kompromisu.
V minulom čísle Impulzu som uviedol tieto tri dôvody proti iniciovaniu referenda: štiepenie spoločnosti na veľmi citlivej téme, radikalizácia verejnej debaty a zhoršenie vnímania Katolíckej cirkvi. Zatiaľ sa mi zdá, že tie dôvody platia. Pre mnohých to pravdepodobne boli dôvody, prečo neprišli k urnám. Nesprávne dôvody na odmietnutie už vypísaného referenda, ale emocionálne presvedčivé. Na druhej strane je pravda, že – napriek radikalizácii – v debate zaznelo aj viacero hodnotných vecí. Vystúpenia predstaviteľov Aliancie v diskusiách tesne pred referendom mali dobrý ohlas.
Referendum, samozrejme, môže mať napriek nezdaru aj vedľajšie pozitívne dôsledky: môže byť napríklad impulzom k väčšej aktivite v kresťansko-konzervatívnom spektre. Môže naštartovať diskusiu o rodinnej politike. Alebo prispieť k vzniku nového denníka, ktorý by konzervatívne názory bral vážne. Ale stačí to na to, aby sme ho považovali za úspech?
Áno, tisícky dobrovoľníkov je niečo úžasné. Nasadenie hovorcov, ktorí obetovali čas pre rodiny a odložili svoje kariéry, je príkladné. To, ako pokojne reagovali na urážky a zosmiešňovanie, je obdivuhodné. Takmer milión ľudí je masa, s ktorou treba počítať.
Lenže, aj Sparťania bojovali statočne a možno aj boli morálnymi víťazmi, pri Termopylách však prehrali a zahynuli. Aj Hannibal bol odvážny veliteľ a nakoniec bolo Kartágo aj tak zničené. Križiacke výpravy vyprevádzali sväté úmysly a zbožné ciele, ale viaceré z nich skončili vojenskou katastrofou. Slovenský štát aj povstanie chceli zachrániť národ či postaviť sa na odpor nacistickému agresorovi, môžu existovať šľachetnejšie motívy? A predsa, Židia skončili v Osvienčime, Tiso na šibenici, povstalci na cintorínoch.
Áno, z hľadiska večnosti aj porazení môžu byť víťazmi. Perspektíva večnosti je najdôležitejšia. Ale zároveň platí, že hľadisko večnosti je iné hľadisko ako politické. Hoci je dôležitejšie pre spásu, neznamená to, že jeho kritéria negujú kritéria iných hľadísk. A z hľadiska nášho pozemského života, z hľadiska politiky a histórie, Termopyly, Kartágo, viaceré križiacke výpravy, Slovenský štát či SNP, to všetko boli porážky a prehry s niekedy veľmi ťažkým dopadom na ľudský život a kultúru. V tomto zmysle, napriek šľachetným úmyslom, referendum skončilo porážkou.
Neplatné referendum môže byť semenom budúceho politického úspechu ako kedysi v prípade Termopýl. Alebo definitívnym koncom ako v Kartágu. Ale politický neúspech nikdy nemôže byť zároveň politickým úspechom. Čo ako odporúčaná stratégia z hľadiska mediálneho boja, stále nepoctivá voči skutočnosti a pravde. V čom sa potom líšime od našich médií, ktoré oprávnene kritizujeme z falšovania reality?
Na záver sa dajú skonštatovať dve veci: Aliancia bola silnejšia pred referendom ako po referende. A druhá, že Katolícka cirkev, ktorá referendum podporovala, dostala ďalšiu studenú sprchu. Ukázalo sa, že jej autorita má dosah na menej ako štvrtinu politickej spoločnosti.