Neúspech, z ktorého sa treba poučiť
Číslo 3-4/2014 ·
·
Čítanosť článku: 2568
Pre posúdenie toho, či je referendum úspešné, alebo nie, existujú tri dôležité hranice účasti – 50, 30 a 10 percent. Ambíciou malo byť päťdesiat percent – to by bola skutočná výhra. Tridsať percent oprávnených voličov (asi 1,3 milióna hlasov) je masa, s ktorou sa s prehľadom vyhrávajú voľby. Účasť nad tridsať percent by bola politická výhra, s ktorou by sa dali politicky dobre ovplyvňovať veci. Účasť pod tridsať percent znamená oslabenie až negovanie tohto potenciálu. Desať percent je zhruba množstvo ľudí, ktorí podpísali petíciu. Ak by k urnám prišlo menej ako desať percent voličov, bolo by to čisté fiasko. Referendum s účasťou okolo dvadsať percent, teda podľa mňa, nie je výhra, ani úplné fiasko. Treba si však priznať, že je to prehra. Aká veľká, to sa zatiaľ ešte nedá povedať, pretože to bude závisieť aj od diania, ktoré bude nasledovať.
Súhlasím však, že sa dajú nájsť aj pozitívne momenty. Niektoré sú dokonca celkom významné – Ústavný súd nenašiel v našej ústave žiadne nové právo na rovnako-pohlavné zväzky. Vytvorila sa sieť dobrovoľníkov, ktorí dokážu odviesť ohromný kus práce. Napriek celkovému neúspechu, je tu dvadsať percent aktívnych občanov (voličov), čo je stále dosť veľký koláč, o ktorý môžu mať záujem viaceré strany.
Žiaľ, je tu aj viacero negatívnych zistení a sklamaní. Asi najväčším sklamaním boli médiá a ich kartel vo veci manipulatívneho informovania a diskriminovania Aliancie za rodinu. Ďalším problémom je, že sa (až na pár drobných výnimiek) nepodarilo viesť faktickú diskusiu. Kritika tu síce patrí obom stranám, no viac odporcom referenda. Irónia, posmievanie sa a nadávanie druhej strane prekročili hranicu, za ktorou sa už dá ťažko normálne diskutovať. Smutným zistením je aj to, že najväčšia časť spoločnosti, napriek súhlasu s referendovými otázkami, nebola ochotná spraviť ani toľko, aby sa v sobotu prešli do volebnej miestnosti.
Referendum sme síce prehrali, ale môžeme (a mali by sme) sa z neho poučiť do budúcnosti. Čo by sme si mohli z referenda odniesť?
Tlačiť alebo priťahovať?
Referendum je na Slovensku nastavené tak, že si pre svoju platnosť vyžaduje naozaj veľkú spoločenskú silu. Mysleli sme si, že takúto silu máme a že dokážeme túto spoločnosť niekam potlačiť. Ukázalo sa ale, že až také postavenie nemáme. Poučenie, ktoré by sme si mali z tejto skúsenosti vziať, je, že ak budeme chcieť niečo presadiť, budeme k tomu musieť ľudí pritiahnuť. Inšpirovať ich, nadchnúť pre niečo. Nie sme mocná väčšina a mali by sme sa naučiť správať ako konštruktívna menšina. Menej sa spoliehať na silu a viac popracovať na príťažlivosti. Ľudia nemajú radi, ak ich do niečoho tlačia, no radi sa nechajú pritiahnuť krásou, dobrom a pravdou. Budeme sa musieť naučiť, ako tieto hodnoty čo najvernejšie ukázať tak, aby ľudia sami cítili potrebu podporiť ich.
Strašiť alebo vysvetľovať?
Všimol som si, že v komunikácii pred referendom sa často opakoval jeden motív: „Musíme mať referendum, lebo zo Západu sa na nás valí hrozná skaza. Toto chceme pre naše deti?!“ Súhlasím, že mnohé ohrozenia existujú a že treba o nich informovať. Obzvlášť rodičia by mali vedieť, či ich deti neohrozuje v škole nejaká ideológia. No strašenie by nemalo byť hlavným motívom. Oveľa dôležitejšie je vysvetľovať a ukazovať ideál, a to hlavne z dvoch dôvodov. Po prvé, strašenie je možno efektívne, ale skôr z krátkodobého hľadiska. Vysvetľovanie a ukazovanie ideálu je dlhodobejšia investícia. Po druhé, mnohí ľudia sú zmätení a nevedia už, čo je ideál. Takým strašenie veľa nepovie, ale veľmi im pomôže, keď im niekto ideál priblíži. Ukazovať ideál je ťažšie ako strašiť. Bude sa treba naučiť, ako na to.
Aké argumenty používať?
Myšlienky sa dajú povedať viacerými spôsobmi. Od zvoleného spôsobu môže závisieť, či to ľudia pochopia, alebo nie, alebo dokonca, či sa nad vecou vôbec budú ochotní zamyslieť. Mnohí ľudia sú neveriaci alebo z iných dôvodov odmietajú náboženskú rétoriku. Aliancii za rodinu nemožno uprieť snahu o používanie občianskeho slovníka, a z tohto hľadiska veci posunula dobrým smerom. V tejto snahe bude pri občianskych kampaniach potrebné ďalej pokračovať. Nemali by sme sa tiež príliš upínať na niečo len preto, že je to tradičné alebo konzervatívne. Pre mnohých ľudí to nemá potrebnú výpovednú hodnotu. Oveľa viac ich osloví, ak im dokážeme zrozumiteľne vysvetliť, prečo je to dobré.
Keďže je referendum neúspešné, môžeme očakávať, že v nastolených témach „nebude pokoj“. Práve naopak. Preto sa treba z referendovej skúsenosti poučiť a ešte lepšie sa pripraviť na ďalšie diskusie.
Autor vedie mimovládnu organizáciu Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku (hfi.sk).