Impulzy poézie

Číslo 2/2014 · redakcia · Čítanosť článku: 2315
 

Miroslav Válek

Misionári

Ideme, letíme, rúcame pagody,
orieme, sejeme často i do vody.
Nech oštep blýskavý v hruď smrť nám namieri,
kráčam vždy len vpred: maltézski rytieri.

Čakáme, kosíme, rok letí za rokom,
zisk Bohu dávame: prizri sa úrokom!
I tŕním ideme, drvíme bunkery,
trháme čierne sny storočnej nevery.

A znovu orieme a znovu sejeme,
z kalicha trpkosti radosti pijeme,
presväté milosti skladáme do viery,
ideme stále vpred: maltézski rytieri.
(1942)

O jednom nachádzaní

Šiel chlapec smutných spánkov
keď noci roztrasené
o mliečnom ráne hrali
v hojdačkách jarných vánkov
mu dlane pozaspali
a v očiach takých bledých
nosieval únik jari
O chvíľu pre hľadanie
šiel v nociach s bielym Pánom
žalm čierny tak tu vanie
spomienkou s mŕtvym ránom

A túha hviezdy nespáľ
čo chlapec nocí nespal
kým cestu zlomil ťažkú
a kyvot všetkých týždňov
ohybkých ako konár
pre jednu chvíľu krásnu

Pre slovo misionár
(1943)

Smrť sv. Vojtecha

Zrniečko popola zapadlo medzi prsty
tvár plná úžasu dlaň mŕtve oči cloní
je ticho dokola len vietor spieva v tŕstí
poludnie ospalé sní na kopytách koní

Deväťsto päťdesiat deväťkrát sto a niečo
jak strašne blízko sú kopytá vzďaľujúce
aj iní zomreli aj iní mali prečo
no živým nechali len prelomené srdce

Hoci Ťa zabili no srdce Tvoje žije
Od Poľska cez Prahu až k Tatrám Tvoja ruka
v storočí dvadsiatom sa k novej smrti núka

no pýcha pohana ju viac už nezabije
ku krížu poznove sa dvíha mnoho rúk a
hoci aj mŕtvy si no srdce tvoje žije
(1947)

Je zaiste veľkým paradoxom, že v dnešnom čísle publikujeme duchovné, náboženské, kresťanské, ba ešte konkrétnejšie: katolícke básne Miroslava Válka, jedného z protagonistov minulého režimu. A navyše básnika, ktorý napríklad v zbierke Milovanie v husej koži najradikálnejšie vyslovuje skepsu k viere a polemizuje so Stvoriteľom. Ale čo iné už charakterizuje Miroslava Válka ako tento vyhrotený paradox. Nebolo nikdy tajomstvom, že Válek začínal v katolíckych časopisoch (Plameň, Nová práca, Jas), ale tieto básne boli dlho nedostupné, necitované, a pravdaže, nepublikované. Sám autor ich nikdy nezaradil do svojho diela, ktoré sa hojne vydávalo za jeho života. Na verejnosti sa zjavili až teraz, v súbornom Básnickom diele (Kalligram 2005). Máme teda právo vyťahovať na svetlo básne, ku ktorým sa autor nehlásil, ktoré zamlčiaval? Som, presvedčený, že áno, pretože každý publikovaný text je súčasťou obrovskej metatextúry, ktorá má byť k dispozícii všetkým a zakaždým. Pravda, musíme čitateľa upozorniť, že sú to básne mladého, začínajúceho básnika, 15-, 16-, 20-ročného. Takéto juvenílie sa zaiste berú s príslušnou zhovievavosťou. Ale: a to je dôležité – tieto prvotiny prezrádzajú nesporný talent svojho tvorcu, a čo je dôležitejšie – ozýva sa už v nich válkovská dikcia, ktorá sa stane osobným logom autora. Traduje sa, že Válek bol pragmatický v politike a cynický v poézii. Ak je to tak, jeho údajný cynizmus bol možno obrannou reakciou voči melanchólii, pátosu, bolestínstvu, ktoré plne zaznievajú v týchto básňach z mladosti.

Je vzrušujúce čítať posledné diela odchádzajúcich básnikov. Je však rovnako fascinujúce čítať ich prvotiny. Pre tieto dôvody, ale aj pre nespornú sugesciu básní mladučkého Válka, uverejňujeme v dnešnom čísle výber z jeho neznámych básní z mladosti.

Daniel Hevier