Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

S Bohom v Rusku

Číslo 2/2014 · Jozef Majchrák · Čítanosť článku: 1579
 

Keď Walter Ciszek dral školské lavice, nikomu v jeho okolí ani vo sne nenapadlo, že by raz mohol byť kňazom. Syn poľských prisťahovalcov v Pensylvánii vynikal medzi svojimi rovesníkmi tvrdohlavou, zarputilou povahou a tým, že miloval veľké výzvy. Nič ho nedokázalo motivovať viac, ako to, keď mu niekto povedal, že sa to nedá. Táto povahová črta pochopiteľne spôsobovala jeho rodičom a učiteľom značné starosti. Tvrdohlavého poľského chlapca považovali za hyperaktívne, ťažko zvládnuteľné dieťa a do budúcnosti mu veštili veľké problémy. Raz ho dokonca jeho vlastný otec priviedol na policajnú stanicu a mužov zákona žiadal, aby ho umiestnili do polepšovne. Netreba sa preto čudovať, že keď sa mladý Walter rozhodol stať kňazom, jeho najbližších to, jemne povedané, prekvapilo. Takúto voľbu životnej cesty v jeho prípade predpokladal iba málokto. Pokiaľ však ide o problémy, tu sudičky vo svojej predpovedi nezlyhali.

Počas rokov v seminári dokázal Ciszek povahové črty, z ktorých boli kedysi mnohí „na infarkt“, premeniť na svoje silné stránky. Zavčasu ráno vstával, aby stihol odbehnúť svoju dennú dávku kilometrov, a v jazere plával ešte aj v čase, keď už pomaly zamŕzalo. Počas jedného pôstu sa rozhodol štyridsať dní jesť iba suchý chlieb a piť vodu. Vydržal.

V tom čase sa dostal k životopisu sv. Stanislava Kostku a uvedomil si, že presne na takúto inšpiráciu čakal. Ako neskôr napísal, keď knihu čítal, mal chuť rozbiť všetky sošky tohto svätca, ktoré ho zobrazovali so sladkým pohľadom a očami obrátenými k nebu. „Jednoducho som chápal, že Kostka bol húževnatý mladý Poliak, ktorý bol schopný za každého počasia putovať, a tiež doraziť, z Varšavy do Ríma, bez toho, aby to nejako ublížilo jeho zdraviu.“ Keď Ciszek prečítanú knihu odkladal späť do police, bol už rozhodnutý. Stane sa jezuitom.

Ďalším osudovým čítaním bola pre neho výzva pápeža Pia XI., ktorý v roku 1929 žiadal mladých seminaristov, zvlášť jezuitov, aby sa prihlásili na pápežské kolégium Russicum v Ríme, a začali sa pripravovať na pôsobenie v Rusku. Teda v krajine, kde sa po roku 1917 stalo neprijateľným všetko náboženské, režim zatvoril semináre a duchovných, nielen katolíckych, ale aj pravoslávnych poslal v tom lepšom prípade do výroby, v tom horšom na Sibír. Keď Ciszek výzvu čítal, uvedomil si, že všetky jeho doterajšie sny dostávajú zrazu zmysel a po rokoch neistoty ho „Boh konečne vyhľadal“.

Po absolvovaní Russica bol Ciszek najskôr sklamaný, že jeho prvým pôsobiskom nebude Rusko, ale mestečko Albertin v západnej časti dnešného Bieloruska, ktoré v tom čase patrilo k Poľsku. Na odchod do Ruska však nemusel čakať dlho. Po pakte Molotov-Ribbentrop a rozdelení Poľska, okupovala Albertin Červená armáda a mesto sa de facto stalo súčasťou Sovietskeho Ruska. Americký občan Ciszek odmietol ponuku svojej ambasády na evakuáciu späť do USA. Naopak, situáciu sa rozhodol využiť na uskutočnenie svojho veľkého sna – pastorácie na ruskom území. Odišiel do Ľvova, kde získal požehnanie od arcibiskupa Andreja Šeptyckého a na falošný pas sa nechal sovietskymi úradmi naverbovať ako robotník do drevospracujúceho závodu na Urale.

Svoju pastoračnú činnosť tu však nestihol rozvinúť. NKVD veľmi skoro odhalila jeho pravú totožnosť. Zatkli ho, uväznili v Lubjanke a obvinili zo špionáže pre Vatikán. Trest znel pätnásť rokov nútených prác.

Ako väzeň putoval Ciszek do Norilska, za polárny kruh, kde v tom čase už existovali pracovné tábory. Väzni tu v drastických podmienkach ťažili farebné kovy, najmä meď a nikel. Keď Ciszekova kniha vyšla v roku 1964 v USA, musela byť pre Američanov fascinujúcim čítaním o pomeroch v sovietskych pracovných táboroch. Hoci od tých čias už vyšlo množstvo kníh s podobnou tematikou, Ciszekove spomienky dokážu ešte aj dnes čitateľov na viacerých miestach prekvapiť. Napríklad podrobným opisom príprav a psychológie väzenskej vzbury, do ktorej sa zapojili tisíce väzňov, a musela ju krvavo potlačiť armáda. Vzbury v stalinských gulagoch sú témou, ktorú historiografia ešte len dnes začína podrobne spracovávať.

Najzaujímavejšou je však záverečná časť knihy, v ktorej autor popisuje svoje pôsobenie v Sovietskom zväze po prepustení z pracovného tábora. Ciszek totiž nemohol z krajiny odísť, ale ešte ďalších osem rokov tu musel zotrvať na miestach, ktoré mu určili úrady. Je fascinujúce čítať, ako sa mu na rôznych zapadnutých miestach komunistickej ríše podarilo nájsť a združiť okolo seba komunitu veriacich, ktorým mohol slúžiť ako kňaz. Často išlo o sovietskych občanov, ktorí mali poľský, alebo pobaltský pôvod, ale aj o etnických Rusov, ktorí vyslovene prahli po duchovnom vedení. Ciszek teda dopoludnia pracoval vo fabrike, ale potom kázal, slúžil omše, krstil, sobášil a navštevoval chorých. Teda presne to, o čom počas rokov v rímskom Russicu sníval. Úrady, samozrejme, po čase jeho činnosť odhalili, pohrozili mu a prinútili ho presťahovať sa inde. Na novom mieste sa mu však opäť podarilo vytvoriť komunitu. Takto to prebiehalo v Noriľsku za polárnym kruhom, v Krasnojarsku, či v Abakane na rieke Jenisej. Až do roku 1963, keď Sovietsky zväz ponúkol Spojeným štátom Ciszekovo vydanie výmenou za prepustenie zadržaného sovietskeho agenta.

Na misijné pôsobenie katolíkov v Rusku sa niekedy pozerá s dešpektom, ako na niečo zbytočné, čo v tejto pravoslávnej krajine nielenže nemá šancu, ale nie je po tom ani dopyt. Ciszekom zaznamenané osobné skúsenosti a ľudské príbehy sú však dôkazom, že to nie je tak celkom pravda.

Autor je redaktor Týždňa.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.