Prezident bez politických skúseností – precedens alebo kríza politiky

Číslo 2/2014 · Jakub Betinský · Čítanosť článku: 2576
 

Táto esej sa týka otázky, či je dobré, aby bol na prezidentskú funkciu zvolený občan bez politických skúseností. Autor sa bude snažiť obhájiť tvrdenie, že prezidentom by sa nemal stať niekto, komu je táto skúsenosť cudzia, pretože sa tým deformuje význam politiky ako takej, a pôvodne uznávané politické hodnoty strácajú v očiach voličov význam. Prezident bez predchádzajúcej politickej skúsenosti je nielen zlým precedensom, ale taktiež poukazuje na zlý stav politického prostredia danej krajiny.

Esej má tri časti. V prvej autor vysvetlí obsah kľúčového konceptu – politická skúsenosť. S pomocou Lea Straussa sa najprv pozrieme na cieľ politiky ako takej a následne, pod vedením Michaela Oakeshotta, poukážeme na politickú skúsenosť ako praktické poznanie. Druhá časť používa ako východisko už definovanú politickú skúsenosť. Autor tu rozvinie Oakeshottovu kritiku tzv. racionalizmu v politike a analogicky aplikuje túto kritiku na prípad prezidentským volieb, kde z ponuky kandidátov nevyhral ten, ktorý by tradične disponoval s najpoctivejšou či politickou skúsenosťou, ale manažér a podnikateľ. Racionalizmus, ako ho vysvetľuje Oakeshott, leží v srdci krízy politiky, krízy politických hodnôt. Záverečná časť odpovedá na otázku, do akej miery je možné reálne považovať prípad prezidentských volieb za koreláciu alebo dokonca kauzalitu vzhľadom na racionalizmus v politike.

(1)

Andrej Kiska bol zvolený ako nezávislý prezident. Nezávislý od čoho? V prvom rade od podpory politickej strany. Jeho kampaň by mohla túto vlastnosť predať ako „politickú bezúhonnosť”. Na druhej strane pán Kiska bol ale ako kandidát nezávislý alebo slobodný od predchádzajúceho styku s politikou. Politické skúsenosti preto nie sú zručnosť, ktorú by si niesol za opaskom, ale sú naopak arzenálom, ktorým sa ešte len potrebuje vyzbrojiť.

Verejná mienka počas volieb ukázala, že politické skúsenosti nie sú hodnotou, ktorá by bola neodmysliteľnou pre kandidáta na politickú funkciu. Toto zistenie, natoľko šokujúce a nesúce hlbokú výpovednú hodnotu, bolo a je väčšinou politických komentátorov, prehliadané. Zdá sa preto, že kritériom pre hodnotenie istých záverov sa stala verejná mienka sama. Ak si to väčšina občanov demokraticky vybrala, musíme to rešpektovať, a tak je to dobré. Bodka. Autor, ale nemôže nevyjadriť svoj nesúhlas s týmto spôsobom rozmýšľania. Politická skúsenosť je a musí byť hodnota, ktorá je v očiach ako politikov, tak aj občanov vysoko cenená. Prečo by to tak malo byť? O čom vlastne hovoríme, ak obhajujeme politickú skúsenosť? Aby sme správne pochopili hodnotu a dôležitosť politickej skúsenosti, musíme sa vrátiť o krok späť a v krátkosti načrtnúť, čo je cieľom politiky samej o sebe. Tu nám na pomoc prichádza americký politický mysliteľ židovského pôvodu – Leo Strauss. Hovorí, že akékoľvek politické konanie smeruje k zachovaniu alebo k zmene. Keď chceme niečo zachovať, chceme predísť zmene k niečomu horšiemu; keď si žiadame zmenu, želáme si niečo lepšie. Každá politická činnosť je tak sprevádzaná myšlienkou niečoho lepšieho alebo horšieho. Táto myšlienka teda naznačuje ideu dobra. Vedomie tohto dobra, ktoré riadi naše konanie, má povahu názoru: ten už nie je ďalej spochybňovaný, i keď po dôkladnom zvážení je stále spochybniteľný. Určite má každý čitateľ skúsenosť s vetou: „To je iba tvoj názor,” čo naznačuje, že pravda môže byť úplne iná. Názor, na základe ktorého by sme si mali byť vedomí myšlienky dobra, je často nepostačujúci. Strauss nás, ale nenecháva na polceste a pokračuje ďalej. Zdôrazňuje, že samotný fakt toho, že je náš názor spochybniteľný („questionable”), nás nevyhnutne vedie k takej myšlienke dobra, ktorá už nebude pochybná – k myšlienke, ktorá prestáva byť názorom, ale stáva sa poznaním. Všetko politické konanie má tak v sebe nasmerovanie k poznaniu dobra: dobrého života alebo dobrej spoločnosti. Z toho vyplýva, že politická skúsenosť, ktorá spadá do sféry politiky a je teda neodlučiteľná od politického konania, má nevyhnutne do činenia s týmto nasmerovaním k poznaniu dobra. Aký je vzťah medzi politickou skúsenosťou a poznaním dobra? Skúsenosť je druh poznania. Už od čias Aristotela sa nám zachovalo rozdelenie poznania na praktické a teoretické. Skúsenosť ako taká (a tým aj podskupina politickej skúsenosti) spadá pod praktické poznanie. Toto poznanie je síce rozpoznateľné od teoretického poznania, ale súčasne je od neho neodlučiteľné. Na vzťah praktického a teoretického poznania sa teraz pozrieme o niečo konkrétnejšie v spoločnosti Michaela Oakeshotta – významného britského politického teoretika a filozofa. Teoretické poznanie, prípadne technika, môže byť získané z kníh. Sme svedkami, že police kníhkupectiev sú dnes, viac ako inokedy, preplnené titulmi, ktoré sľubujú zaručený úspech, ak (a iba ak) sa bude čitateľ doslovne pridŕžať „krok za krokom” návodu. Nejde tu iba o kuchárske knihy alebo edíciu „urob si sám”. Sú dostupné návody na zvládnutie rétoriky a komunikácie, úspešného podnikania, ako sa stať dobrým rodičom a podobne. Technické poznanie je teda o mechanike, presnom postupe, opísaní všetkých okolností, minimalizovaní náhodilostí a opakovaní zapamätaného procesu. Toto poznanie je nad mieru užitočné a autor sa nebráni doplniť jeho pomenovanie na „manažérske”. Oakeshott vo svojej slávnej eseji Racionalizmus v politike ďalej hovorí o praktickom poznaní. Vysvetľuje, že toto poznanie nie je otázkou učenia sa alebo naučenia niekoho iného. Získané môže byť výlučne prácou, čiže praxou. Jeho existencia je viazaná na prax („practice”), a jediný spôsob, ako sa ho naučiť, je stať sa učňom u majstra. Toto praktické poznanie, ale neprejde z osoby na osobu učením sa (ako je to v prípade technického poznania). Ako zakončuje Oakeshott, táto skúsenosť sa dosahuje iba neustálym kontaktom s niekým, kto praktizuje dané „remeslo”. Ako už bolo povedané, praktické a teoretické poznanie je síce možné odlíšiť, ale nie je možné ich odlúčiť. Poznanie zostáva vždy ako celok – praktické aj teoretické. Oakeshott uvádza príklad kuchára: Ak sa chce niekto stať skvelým kuchárom, nestačí mu dôkladne preštudovať niekoľko kuchárskych kníh a na prvýkrát vyčarí najchutnejšie jedlo na svete. Nie, je potrebné aj praktické poznanie – postupné nadobúdanie skúsenosti varením. Mnohoročná prax po boku skúseného šéfkuchára je tá správna cesta vpred.

(2)

Doteraz sme sa snažili zodpovedať otázku, čo je to politická skúsenosť. Začali sme z vtáčej perspektívy – analýzou politického konania ako takého. Priviedlo nás to k záveru, že každé politické konanie je podriadené názoru na myšlienku dobra, ktorá smeruje k nespochybniteľnému poznaniu dobra – dobrého usporiadania spoločnosti. Tiež bolo vysvetlené, že politická skúsenosť je istým druhom poznania, konkrétne poznaním praktickým. Praktické poznanie sa bez technického nepohne ani na krok, a preto je politická skúsenosť nevyhnutne prepletená aj „politickou technikou” alebo „politickým manažmentom”. Zjednodušene povedané, politická skúsenosť je o tom, „čo robiť”, a politická technika je zasa o tom, „ako to robiť”. Posuňme sa teraz do druhej, kritickej časti tejto eseje. Autor tu poukáže na možné implikácie doterajšej analýzy politickej skúsenosti v spojitosti so zvolením za prezidenta občana bez politickej skúsenosti, ale s bohatým manažérskym poznaním. Kľúčom ku kritike bude priama aplikácia hlavného argumentu Oakeshottovej eseje Racionalizmus v politike. Pod pojmom racionalizmus sa dá predstaviť mnoho vecí. Preto je dôležité pridržiavať sa tej, ktorú predkladá Oakeshott. Inak riskujeme stratu logickej konzistencie, ktorá by bola pre tento argument smrteľná. Racionalizmus, podľa Oakeshotta, vychádza z toho, že to, čo sme vysvetlili ako praktické poznanie (skúsenosť), nie je vôbec poznaním, a že neexistuje iný druh poznania, ako je technické poznanie. Oakeshott pozoruje, že takmer všetky dnešné politiky sa stali racionalistické alebo majú blízko k racionalistickým. Ak je toto pozorovanie pravdivé, znamenalo by to, že sa hodnota v očiach občanov-voličov a politikov-zástupcov, presúva (úplne alebo čiastočne) od praktického poznania (politická skúsenosť) k technickému poznaniu. Voliči tak prejavia svoju dôveru skôr kandidátovi s technickým poznaním a politické skúsenosti sú v rebríčku hodnôt odstavené na druhú koľaj. Aké sú však možné dôsledky racionalizmu v politike? Je to zmena pohľadu na cieľ a prostriedky politiky ako takej, to znamená, že je to zmena povahy politiky. V krátkosti, politická spoločnosť, v ktorej politická skúsenosť stráca postupne na hodnote, riskuje nič viac a nič menej ako stratu politickej slobody. Vysvetlenie tohto záveru by si vyžadovalo vypracovanie ďalšej eseje, ale esenciálne sa jedná o skutočnosť, že racionalizmus v politike nedokáže spracovať nepredvídateľnosť a náhoditosť, ktorá je súčasťou situácií, na ktorú sa politické konanie snaží nájsť odpoveď (zachovanie alebo zmena). Na druhej strane technické poznanie ako základ politického konania, vedie k strate slobody, pretože, ako tvrdí Oakeshott, racionalizmus v politike sa usiluje o perfekcionizmus a uniformitu. Ich kombinácia je pre spoločnosť, ktorá má za cieľ ľudskú prosperitu a rast („human flourishing”), smrteľná. Inými slovami, aj praktické poznanie stratí svoj zmysel a dôležitosť a hrozí riziko, že občania začnú vnímať štát ako firmu, na ktorej čele by mal byť schopný manažér, nie politik. Čitateľ, ktorý by, ale akceptoval paralelu medzi štátom a firmou, musí následne logicky súhlasiť aj so skutočnosťou, že ich spoločným cieľom je vytváranie zisku a najlepším nástrojom na risk-manažment je analýza nákladov a benefitov. Utilitarizmus, ako morálna teória stojaca za takýmito úvahami, je neprijateľný a zavrhnutiahodný. (3)

Poctivý čitateľ oprávnene stavia pred autora záverečnú otázku: Je prípad prezidentských volieb takýmto príkladom racionalizmu v politike, ako ho identifikuje Oakeshott? Autor sa domnieva, že do určitej miery je možné uvažovať o tomto prirovnaní ako o kauzalite, nielen ako o korelácii. Zdá sa, že prezidentské voľby do značnej miery ukázali posun zo strany voličov v ich vnímaní politických hodnôt. Manažérske a podnikateľské predpoklady sú u kandidáta na politickú funkciu cenené viac ako politické skúsenosti. Poukazuje na to nielen víťazstvo pána Kisku nad premiérom Ficom, ale taktiež fakt, že sa pán Prochádzka nedostal do druhého kola. Voči tejto eseji môže byť právom vznesená námietka, že na Slovensku prezident nemá takú veľkú úlohu vo veci formovania politickej spoločnosti a jeho funkcia je čisto reprezentatívna, až marginálna. Teda otázka racionalistickej mentálnej predispozície slovenských voličov je irelevantná. Slovensko je parlamentnou, a nie prezidentskou formou demokratickej vlády. I keby bolo toto tvrdenie úplne pravdivé, čo nie je, poctivý čitateľ musí zvážiť riziko, ktoré predstavuje voličská mentalita racionalizmu v politike pri najbližších parlamentných voľbách. Tu sa už víťazovi dostáva väčšieho podielu politickej moci. V prípade parlamentných volieb by zvolenie niekoho bez politických skúseností za premiéra mohlo nastaviť zlý precedens, ktorý do vážnej miery poškodí správne vnímanie politických hodnôt v očiach voliča. Autor tejto eseje sa domnieva, že pán Kiska je skúsený manažér a podnikateľ, ktorého srdce nebolo a nie je zatvrdené voči chudobným a ľuďom v núdzi. Taktiež si myslí, že politické skúsenosti sa dajú v politickom remesle získať usilovnou prácou po boku skúsenejšieho majstra. Samotný fakt, že prezident má zručnosti manažéra, je veľkým plusom. Obamov republikánsky protikandidát, Mitt Romney, dokonca navrhoval zmenu v Ústave Spojených štátov, a dožadoval sa, aby kandidát na prezidenta pracoval aspoň tri roky v biznise. Bolo by chybou dočítať túto esej s myšlienkou, že autorov zámer bol znevážiť technické poznanie ako také. Kritika padá voči univerzalizácii alebo „zvrchovanosti” techniky ako jedinej a najdôležitejšej formy poznania. Tá si síce v dobe vedeckého pokroku a experimentálnej vedeckej metódy získala sympatie širokého publika, ale jej autorita nemôže byť absolútna. Praktické a teoretické poznanie tvoria nerozlučný celok. Vedomé ignorovanie jednej časti na úkor druhej nie je pokrok, ale drastický krok späť.

Autor vyštudoval medzinárodné vzťahy na Bolonskej univerzite, je absolventom Kolégia Antona Neuwirtha a členom Spoločenstva Ladislava Hanusa.

Odporúčaná literatúra týkajúca sa „krízy politiky”:
Arendt, Hannah (1958). The Human Condition
Crick, Bernard (1962). In defence of Politics
MacIntyre, Alasdair (1981). After Virtue
Manent, Pierre (2006). A World beyond Politics?
Sandel, Michael (2012). What Money Can’t Buy: Moral Limits of Markets
Taylor, Charles (2003). Modern Social Imaginaries.