Pôvod a zmysel ľudských práv z pohľadu kresťana

Číslo 2/2014 · Martin Luterán · Čítanosť článku: 3402
 

Kresťania a kresťanské náboženstvo zohralo kľúčovú úlohu pri formovaní konceptu ľudských práv a naďalej sa k tomuto konceptu a jazyku hrdo hlási. V poslednej dobe však rastie počet a intenzita sporov o rozširovanie kánonu ľudských práv o rôzne nové práva. Kresťanstvo, a možno obzvlášť jeho najväčší reprezentant Katolícka cirkev je v časti „liberálnych“ kruhov vnímaná ako subjekt brzdiaci ich rozvoj. Na druhej strane v radoch kresťanov rastie pocit, že koncept ľudských práv je používaný ako účinný rétorický a právny nástroj na zahmlievanie a prekrúcanie pravdy o človeku a spoločnosti. Pokúsime sa preto objasniť vnímanie tohto konfliktu z pohľadu kresťana a poukázať na niektoré problematické miesta v „liberálnom“ chápaní ľudských práv.

Ľudské práva dnes sú komplexným a komplikovaným konceptom, okolo ktorého sa točí nespočetne veľa akademických, ale aj praktických a politických sporov a nejasností. Sústredím sa na dva rozličné pohľady na podstatu a základ ľudských práv. Nazvem ich pre zjednodušenie klasický a postmoderný, hoci tieto názvy nie sú úplne priliehajúce. Klasický koncept ľudských práv stál pri zrode kultúry ľudských práv a pokúsim sa v skratke ukázať, že bez niektorých jeho princípov by celá kultúra ľudských práv stratila zmysel. Na úvod musím vysvetliť, ako budem používať niektoré pojmy, a predstaviť niekoľko dôležitých rozlíšení.

Bol som pozvaný, aby som predstavil kresťanský pohľad na ľudské práva. Hoci nemám žiaden mandát, aby som hovoril v mene kresťanov či Katolíckej cirkvi, je mojou vedomou snahou predstaviť pohľad, ktorý je v súlade s tým, čo predkladá aj oficiálne učenie Katolíckej cirkvi. Je však dôležité si uvedomiť, že na tomto pohľade nie je nič špecificky kresťanské, nič, čo by záviselo na kresťanskom zjavení. Aj preto som ho nazval klasický pohľad na ľudské práva, lebo je to pohľad, ktorý mali, alebo by mali mať aj takí nekresťanskí klasici, ako bol Platón či Aristoteles. Ide o presvedčenie, ktoré je založené na racionálnej reflexii a prístupné každému rozumnému človeku.

O čom hovorím, keď hovorím o ľudských právach? Pre jasnosť našej diskusie je dôležité rozlíšiť ľudské práva od iných práv ľudí. Práva ľudí sú všetky práva, ktoré niekto z nejakého dôvodu má, vrátane môjho práva dostať istú zdravotnú starostlivosť zadarmo, keďže som občan SR a platím zdravotné poistenie. Čo presne je ľudské právo? Nie je to ľahká otázka, a ani tu nedám na ňu uspokojivú odpoveď. Moja pracovná definícia pre účely tejto diskusie je nasledujúca: Ľudské práva sú tou podmnožinou našich práv, ktoré máme z titulu našej ľudskej dôstojnosti. Čiže sú to práva, ktoré majú všetci ľudia bez ohľadu na ich postavenie, vek, pohlavie a krajinu, z ktorej pochádzajú. Sú to jednoducho univerzálne požiadavky vzťahovania sa k človeku, ktorý má svoju vlastnú dôstojnosť. Typickým ľudským právom je právo nebyť úmyselne zabitý, nazývané v skratke aj právom na život.

Ďalšie dôležité rozlíšenie je rozlíšenie medzi morálnymi a legálnymi právami. Inak povedané, medzi tými právami, ktoré sú zakotvené v ľuďmi formulovaných zákonoch, a tými, ktoré vyplývajú z morálneho poriadku. Môže sa teda stať, že niekto má nejaké ľudské právo, ale právny systém ho neuznáva, resp. výslovne popiera. Celá kultúra ľudských práv vznikla z veľkej časti na to, aby transformovala ľudské práva ako morálne požiadavky, na ľudské práva ako zákonom stanovené a štátnou mocou vynucované právne povinnosti.

Už niekoľkokrát som spomenul pojem „kultúra ľudských práv“. Čo tým myslím? Myslím tým celý súbor inštitúcií a ľudských aktivít v teoretickej, právnej a politickej sfére, ktoré operujú s konceptom ľudských práv. Táto kultúra postupne vznikala po druhej svetovej vojne a v posledných desaťročiach sa rozvinula do vysokej miery sofistikácie. Dnes existuje špeciálny jazyk ľudských práv, štátne inštitúcie venujúce sa ľudským právam, neziskové organizácie, špeciálni právnici, študijné odbory, atď. To všetko nazývam kultúrou ľudských práv.

Posledná poznámka na úvod: Kultúra ľudských práv vytvorila aj vlastný jazyk. Žiaľ, tento jazyk je relatívne vágny a nejasný, a často vedie k nedorozumeniam. Nie je výnimočné, že to isté právo sa nachádza v argumentoch na dvoch stranách sporu. Táto situácia vedie mnohých k skepticizmu ohľadom užitočnosti tohto jazyka a spochybňovaniu celej kultúry. Harvardská profesorka Mary Ann Glendon poukazuje na deštruktívny charakter ľudskoprávnej rétoriky v Spojených štátoch, keď hovorí: „Diskusia o právach sa stala hlavným jazykom, ktorý používame vo verejnosti pri debatách o vážnych otázkach dobra a zla, ale ukazuje sa znova a znova ako neadekvátny alebo vedie k patu jedného práva voči druhému.“¹

Je zaujímavé si uvedomiť, ako argumentuje profesor Finnis z Oxfordskej univerzity. Hovorí, že vo svojej podstate ľudské práva nie sú ničím iným ako požiadavkami spravodlivosti z pohľadu toho, kto z nich benefituje. ² Inými slovami, všetko, čo vyjadrujú ľudské práva, vieme vyjadriť v morálnej a politickej filozofii aj bez použitia jazyka ľudských práv. Namiesto toho, aby som povedal: „Mám právo na život,“ môžem povedať: „Je nespravodlivé, ak ma niekto úmyselne zabije.“ Vyjadril som stále tú istú myšlienku, akurát, že v druhom prípade som ju vyjadril presnejšie a jasnejšie. Pre klasický pohľad na ľudské práva sú dôležité minimálne tieto elementy:

• existencia objektívneho morálneho zákona, ktorý zaväzuje všetkých a všade;
• požiadavky tohto zákona pramenia v ľudskej prirodzenosti a sú poznateľné rozumom;
• ľuďmi artikulované pozitívne práva nesmú byť v rozpore s týmto morálnym zákonom;
• skutočná ľudská sloboda a spoločné dobro spočíva v harmonizácii ľudských zákonov s týmto morálnym zákonom.

Postmoderný pohľad na ľudské práva implicitne alebo explicitne odmieta napojenie ľudských práv na objektívny, ľuďmi nemeniteľný morálny poriadok. Tento pohľad asi najlepšie ilustruje úryvok z rozhodnutia Najvyššieho súdu Spojených štátov vo veci Planned Parenthood vs. Casey, kde súd povedal toto: „V srdci slobody je právo definovať svoj vlastný koncept existencie, zmyslu, vesmíru a tajomstva ľudského života.“ ⁴ Základom ľudských práv, podľa tohto pohľadu, je ľudská sloboda, chápaná ako možnosť zadefinovať sám pre seba, kto som, čo je vesmír, kedy začína ľudský život, a vlastne aj čokoľvek iné. Pre tento pohľad už neexistuje objektívny morálny zákon, ktorému sa musia podrobiť ľudské zákony a konanie každého človeka, ak má byť naozaj slobodné. Jednotlivec je mierou dobra a zla, jeho vôľa a túžby sú zdrojmi ľudských práv. Keď niekto túži uzavrieť verejne uznávaný zväzok s osobou rovnakého pohlavia, neexistuje rozumný dôvod, prečo by to nemohol urobiť. Ba čo viac, ak mu to štát neumožní, ide o nespravodlivú diskrimináciu a porušenie rovnosti pred zákonom.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tento pohľad je slobodnejší, prináša jednotlivcovi viac slobody tým, že ho odviaže od obmedzujúceho morálneho zákona. Jednotlivec je zdrojom morálky a on sám si môže zadefinovať, čím chce byť viazaný a čím nie. Hlbší pohľad však ukáže, že to tak vôbec nie je. Naopak. Postmoderné chápanie ľudských práv vedie k väčšiemu obmedzeniu skutočnej slobody vôľou väčšiny. Ako je to možné?

Žiadna spoločnosť, žiaden štát nemôže fungovať bez nastavenia istých limitov ľudského konania. Anarchia je opakom politickej spoločnosti a zdá sa, že dnes neexistuje nikto relevantný, kto by sa snažil zaviesť anarchiu. Ak si teda niekto povie, že jeho definícia samého seba zahŕňa právo vyvraždiť každého, kto mu z nejakého dôvodu nie je sympatický, akademická diskusia končí a prichádza polícia. Štát nemôže byť neutrálny pri prijímaní zákonov. Každý zákon sleduje nejaké ciele a dobré zákony sledujú dobré ciele, ktoré majú spoločnosti pomôcť žiť lepšie.

Keď zákon umožní silnejšej časti populácie úmyselné zabíjanie slabšej časti (ako to robí slovenský zákon o umelom prerušení tehotenstva), nerobí nikoho skutočne slobodnejším. Sloboda škodiť druhým totižto nie je skutočnou slobodou, ale jej perverziou. Je to konanie, ktoré nerobí človeka skutočne šťastnejším, plnším, integrovanejším, ale presný opak. A samozrejme, zabíjaná časť populácie je obratá o svoje najzákladnejšie právo. Všetci sú na tom horšie a nikto nie je skutočne slobodnejší.

Keď zákon predefinuje manželstvo na zväzok osôb aj rovnakého pohlavia, nejde iba o jednoduché rozšírenie slobody pre páry rovnakého pohlavia. Ide o zmenu inštitúcie manželstva pre každého, ktorá obmedzí slobodu všetkých. Už nikto nebude slobodný verejne oslavovať a prežívať manželstvo ako jedinečný zväzok muža a ženy, ktorý sa vyznačuje úplnou jednotou – jednotou myslí a tiel, ktorú je možné vytvoriť iba pri koite, ktorý je samozrejme vylúčený pri pároch rovnakého pohlavia. Dokonca, ľudia, ktorí budú naďalej odmietať, že medzi osobami rovnakého pohlavia môže vzniknúť manželstvo, budú odstrkovaní na okraj spoločnosti ako zadubenci šíriaci nenávisť.

Toto boli iba dve ilustrácie problému, ktorý je kľúčový pre klasický pohľad na ľudské práva – vzťah slobody a pravdy. Iba sloboda, ktorá je postavená na pravde, môže slúžiť ako základ pre skutočné ľudské práva. Nie každá túžba a nie každá preferencia si zaslúžia ľudskoprávnu ochranu. Tú si zaslúžia iba skutočné a univerzálne potreby ľudí, ktoré vyplývajú z ich prirodzenosti, a ich napĺňanie vždy viedlo a bude viesť k pravému ľudskému šťastiu, potreby ako sú: ľudský život, vytváranie harmonických vzťahov s inými, potreba poznávať pravdu, vzťahovať sa k transcedentnu, atď.

V klasickom pohľade na ľudské práva sú práva napojené na objektívny morálny poriadok a úlohou štátu je ich iba „objaviť“, artikulovať, a tak chrániť. Úloha štátu nie je ľudské práva vytvárať. Ak štát vytvára ľudské práva v rozpore s objektívnym morálnym poriadkom, koná nad rámec svojej autority, v rozpore so spoločným dobrom a jeho zákony nemajú silu morálne zaviazať človeka s dobre vyformovaným svedomím. Aj preto je požiadavka uznávať a chrániť výhradu vo svedomí stále dôležitejšia. Je to v istom zmysle posledná záchrana v štáte, ktorý prestane rešpektovať morálne hodnoty. Ak by takýto štát prestal rešpektovať aj výhradu vo svedomí, začal by sa naplno prejavovať ako totalitný.

Ak by ľudské práva nevyplývali z objektívneho morálneho poriadku, tak budú vyplývať z vôle väčšiny, čím sa vlastne poprie celý ich zmysel. Ak sú ľudské práva iba to, na čom sa zhodne väčšina, tak dnes môže byť ľudským právom X, a zajtra jeho opak. Ľudské práva sa tak stávajú predmetom politických sporov a strácajú svoju špecifickosť nadpolitických požiadaviek, ktoré každý uznáva ako objektívne dané, univerzálne.

To samozrejme neznamená, že ak o nejakej požiadavke existuje spor, je to dôkaz toho, že nemôže ísť o ľudské právo. Legálne zotročovanie ľudí a obchodovanie s nimi je jasným príkladom toho, ako môžu celé spoločnosti aj dlhší čas popierať ľudské práva. Na druhej strane ak existuje konsenzus v nejakej veci naprieč históriou, civilizáciami a aj súčasnými kultúrami po celom svete, tak je to dosť silný znak, že je to príklad niečoho univerzálneho, hlboko vpísaného do človeka. Taký konsenzus napríklad existuje v chápaní manželstva ako zväzku muža a ženy, ktorého význam pre spoločné dobro si zasluhuje špeciálne právne postavenie.

K objaveniu ľudských práv neexistuje žiadna ľahšia cesta ako poctivá morálna a politická filozofia. Iba poctivým a otvoreným filozofickým skúmaním môžeme objaviť, čo je skutočne univerzálne ľudské, a preto si zaslúži ochranu ako ľudské právo. Autori a signatári Všeobecnej deklarácie ľudských práv to mali, paradoxne, možno o to ľahšie, že boli všetci konfrontovaní s brutalitou druhej svetovej vojny. Zdá sa, že na pozadí tohto zla im bolo ľahšie vidieť, čo je skutočné dobro a čo si musí ľudstvo chrániť, ak má byť hodné svojho človečenstva. Možno je to oveľa ťažšie v dnešnej konzumnej spoločnosti, minimálne v západnom svete, keď sme si príliš zvykli, že osobné preferencie sú rozhodujúce pre fungovanie trhu, a začíname mať pocit, že osobné preferencie musia byť rozhodujúce aj v iných oblastiach. Ak však podľahneme tejto ilúzii, hrozí nám opäť to, že niekoho preferencia, vyhladiť časť populácie, sa stane väčšinovou preferenciou.

Záverom si dovolím odpovedať na jednu častú námietku proti klasickej koncepcii ľudských práv. Tá námietka znie asi takto: „Tvoje vnímanie toho, čo sú a čo nie sú autentické ľudské práva, je iba výsledkom tvojho náboženského presvedčenia. Slovensko však nie je viazané na žiadne náboženstvo alebo ideológiu, a preto nie je dôvod, aby tvoje náboženské presvedčenie niekomu diktovalo, či môže ísť na potrat, alebo sa môže zosobášiť s osobou rovnakého pohlavia.“ Či táto námietka platí alebo nie, závisí od toho, či presvedčenie o existencii objektívneho morálneho poriadku, či, konkrétnejšie, o norme zakazujúcej úmyselne zabíjanie nevinných, či definujúcej manželstvo ako zväzok muža a ženy, je postavené na náboženskom zjavení. Je zaujímavé všimnúť si, ako sa to náš domnelý protivník snaží dokázať. Väčšinou nijak inak ako poukázaním na to, že iba nábožensky založení ľudia obhajujú tú, či onú normu. To samozrejme o nič viac nedokazuje, že daná norma vychádza z náboženského zjavenia, ako to, že matematická rovnica 2+2=4 je založená na náboženskom zjavení, ak v jej pravdivosť veria nábožensky založení ľudia. A ani to, že nejakú normu väčšinovo prijímajú veriaci a väčšinovo odmietajú neveriaci, nie je dôkaz o tom, že tá norma má náboženský pôvod. Je to iba sociologický opis presvedčení veriacich a neveriacich. Ukázať, či daná norma je založená na zjavení, si vyžaduje morálny argument, ktorý poukáže na to, že neveriaci človek nemá dôvod si myslieť, že úmyselné zabíjanie nenarodených detí je zlé.

Ja si samozrejme myslím spolu s Platónom, Aristotelom a autormi Všeobecnej deklarácie ľudských práv, že autentické ľudské práva sú poznateľné rozumom, a pre ich objavenie nie je nevyhnutné zjavenie, ale racionálna reflexia.

V tomto krátkom príspevku som sa pokúsil načrtnúť kľúčový rozdiel medzi klasickým a postmoderným chápaním ľudských práv. Ten rozdiel spočíva vo vnímaní vzťahu slobody a pravdy, resp. vo vzťahu ľudských práv a objektívneho morálneho poriadku. Zatiaľ čo klasický pohľad chápe ľudské práva ako zákonodarcom objavenú a artikulovanú univerzálnu morálnu požiadavku, vychádzajúcu z ľudskej prirodzenosti, postmoderný pohľad chápe ľudské práva ako zákonom chránenú zónu osobných preferencií jednotlivcov. Zároveň som sa snažil ukázať, že postmoderný pohľad v mene slobody vedie k popretiu slobody a k podkopaniu zmyslu kultúry ľudských práv. Pri snahách o nové artikulácie ľudských práv by sme mali byť opatrní a vnímaví na zhody, ktoré sú prítomné v ľudských dejinách naprieč kultúrami. Zároveň by takýmto snahám mala vždy predchádzať poctivá filozofická diskusia postavená na dôvere v schopnosť ľudského rozumu poznať pravdu. Je mojou nádejou, že som k takejto diskusii dnes trochu prispel.

Autor je rektor Kolégia Antona Neuwirtha. Príspevok zaznel 7. mája 2014 na odbornom podujatí k príprave časti Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike s názvom „Dialóg o podstate a zmysle ľudských práv“ organizovanom Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR.