Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Ukrajina: pár poznámok

Číslo 2/2014 · Michal Považan · Čítanosť článku: 1452
 

Počas uplynulých mesiacov som veľa o Ukrajine čítal, premýšľal, diskutoval. Navštívil som väčšinu ukrajinských oblastí a bol svedkom tragédie v Odese. Napriek tomu ma vždy prekvapí istota mnohých diskutujúcich či komentátorov v tom, čo sa na Ukrajine deje, kto je dobrý a kto zlý. Je to možno i tým, že keď je človek vzdialený od miesta, o ktorom sa hovorí, stovky ba tisíce kilometrov, dokáže sa na veci pozerať z nadhľadu. Na druhej strane disponuje iba kusými informáciami obvykle preosiatymi sprostredkovateľmi či sú to už médiá, alebo známi.

Nedávam si za cieľ postihnúť celú realitu tohto konfliktu, nechcem ukázať na nikoho prstom alebo zvaliť na neho vinu. Poskytnem iba svoj pohľad tak, ako sa vytváral a menil od novembra 2013, počas trvania „horúcej“ fázy sporu o budúcnosť nášho východného suseda.

Príbeh sa začal na jeseň roku 2013. Prezident Viktor Janukovič mal situáciu stále pevne v rukách, proti nemu stála rozhádaná opozícia slabých lídrov, ktorí márne hľadali tému, ktorá by Ukrajinou zarezonovala. Doplňujúce voľby do parlamentu – Verchovnej rady opakovane vyhrávala proprezidentská Strana regiónov a opozícia dookola opakovala, že voľby boli zmanipulované. Krajina bola rozdelená na skalných prívržencov prezidenta, ktorí toto tvrdenie odmietali, kým na druhej strane stáli fanúšikovia opozičných zoskupení, ktorí rozprávali o vládnej strane a prezidentovi niekedy až hororové a ťažko uveriteľné príbehy, začínajúce volebnými podvodmi a končiace mladými ženami znásilňovanými prezidentom a jeho vernými. Propaganda bujnela na oboch stranách, internet a sociálne siete, ktoré sú na Ukrajine používané ešte hojnejšie ako na Slovensku, boli toho plné.

Napriek všetkému bol vládny monolit zdanlivo neotrasiteľný, mal podporu väčšiny obyvateľov krajiny a ešte ani nie pred rokom dosiahol „veľké víťazstvo“ presadením zákona o používaním regionálnych jazykov, teda hlavne ruštiny. Čo na tom, že tento zákon bol úplne bezzubý, a to, či sa menšinové jazyky budú používať naďalej, nezáviselo od toho, či v danom regióne dosiahne počet jeho používateľov zákonom stanovených desať percent obyvateľstva, ale bolo v rukách miestnej administratívy, ktorá rozhodovala podľa svojej ľubovôle. Príkladom „uplatňovania“ zákona bolo hlavné mesto Kyjev, kde regionálnym jazykom – ruštinou – hovorí drvivá väčšina obyvateľov na ulici či doma, ale miestna administratíva rozhodla, že právo na používanie ruského jazyka v úradnom styku mať nebudú. Mimochodom, takto nerozhodli opoziční predstavitelia na radnici v Kyjeve, ale politici proprezidentskej Strany regiónov, ktorí ju ovládali. Postavenie ruského a ukrajinského jazyka je jedným z boľavých miest Ukrajiny.

Jediné, čo mohlo na jeseň 2013 robiť prezidentovi Janukovičovi starosti, bola ekonomika. Hospodárstvo bolo zastarané, nereformované, nákladné na prevádzku. Každý, kto sa chcel udržať pri moci, musel dotovať nerentabilné závody, ktoré živili celé oblasti, udržovať relikty sovietskych sociálnych výdobytkov a pod. V porovnaní so Slovenskom je ukrajinský sociálny štát slabší, no pri päťdesiatich miliónoch obyvateľov predsa veľmi nákladný. Štát potreboval na svoj chod čoraz viac cudzích peňazí, a to robilo prezidenta zraniteľnejším vo vzťahu k jeho susedom a veriteľom: Ruskej federácii na jednej strane a Európskej únii na strane druhej.

Vzťahy Ukrajiny so svojimi mocnými susedmi na Východe i Západe boli vždy komplikované. Stredoeurópske národy neustále vyvažujúce vplyvy z oboch strán, poznajú ťažké rébusy, keď sa musia rozhodnúť medzi možnosťami, z ktorých im ani jedna celkom nevyhovuje. Ukrajina je v podobnej situácii, len ďalej na Východ. Jej vzťahy zo Západom sú teda slabšie a s Východom silnejšie, no Západ či Východ hrajú na Ukrajine významné úlohy. Kyjevské vedenie musí neustále hľadať rovnováhu medzi svojimi susedmi. Nebolo to inak ani koncom roka 2013. O rozhodnutí prezidenta Janukoviča nepodpísať asociačnú dohodu s EÚ sa už popísalo mnoho. Pre mnohých, hlavne západných komentátorov, bolo jeho rozhodnutie nepochopiteľné. Veď nakoniec by nemusel urobiť žiadny politický ústupok a už vôbec nie prepustiť Júliu Tymošenkovú. To všetko sa ukázalo ako nedôležité počas „horúcich“ novembrových dní roku 2013. Západ rezignoval vlastne na všetky svoje požiadavky týkajúce sa vnútornej ukrajinskej politiky a keď aj to bolo málo, a Rusko zvýšilo stávku, a ponúklo Ukrajine aj rýchle peniaze na sanovanie jeho hospodárskych problémov, Západ prihodil aj program pomoci. Problémom tohto programu však bolo, že bol nejasný ako loď v rannej hmle, a Ukrajina potrebovala hotovosť rýchlo, aby dokázala aspoň ako tak plniť svoje záväzky a prezident neohrozil platby svojim verným. Možno, keby EÚ vyhodnotila situáciu správne a veľkoryso ponúkla Kyjevu otvorenú úverovú linku bez osobitých podmienok, svet by bol dnes iný. V dejinách však neexistuje „keby“. Európska zahraničná politika zlyhala a prezident Janukovič prijal pomoc od Ruskej federácie. V živote nič nebýva zadarmo, ani podpis asociačnej dohody ani pôžička od Ruska. Ukrajina síce odmietla vstúpiť do Eurázijskej únie pod vedením Ruska, ale minimálne dočasne ruské vplyvy v Kyjeve prevládli.

Nepodpísanie asociačnej dohody s EÚ sa však ukázalo pre prezidenta Janukoviča politicky nákladným. Od svojho zvolenia prezidentom v roku 2010 masíroval verejnosť rokovaniami s EÚ a nadchádzajúcim podpisom zmluvy. Odrazu bolo všetko inak a národ zostal prekvapený z takého bleskového obratu kurzu. Samozrejme, Ukrajina nebola jednotná ani v podpore asociačnej zmluvy s EÚ. Veľká časť populácie k nej bola ľahostajná a časť ju odmietala. No na druhej strane bola silná aktívna časť Ukrajincov, ktorá v nej videla nádej pre iný život.

Je treba pochopiť, že obyvatelia Ukrajiny majú za sebou viac ako dvadsať ťažkých rokov transformácie. Od nádejí spojených s Gorbačovovou perestrojkou, cez šok z rozpadu ZSSR, získania nezávislosti, transformácie ekonomiky a ukrajinizácie spoločnosti k Oranžovej revolúcii, hlbokému sklamaniu z nej, až po víťazstvo prezidenta Janukoviča a vytvorenie „jeho“ Ukrajiny ovládanej vernými z Donbasu. V moderných dejinách Ukrajiny je málo vzostupov a veľa pádov. Ukrajinci neboli hrdí na svoju krajinu. Mnohí si mysleli, že Ukrajina ako národné spoločenstvo neexistuje. Videli iba územie, kde pokope žijú ľudia starajúci sa sami o seba. V ľuďoch bolo cítiť frustráciu, malé očakávania od budúcnosti a zameranie sa na súkromné životy.

V takejto atmosfére prišiel november 2013 a prekvapenie z nepodpísania asociačnej dohody. Mnohí to chápali ako zradu, ako otvorenú lož politikov, ktorí niečo roky sľubovali, dlhé obdobie na tom pracovali, aby nakoniec bolo všetko inak. Asi by sme povedali, že toto je bežné v krajinách EÚ a nikoho to už veľmi neprekvapuje. Skôr je to predmetom nekonečných akademických polemík o nedostatku demokratickej legitimity v rôznych národných alebo nadnárodných politikách. Ukrajinci sú však národ, ktorí ešte, aj napriek všetkému, veria svojim elitám a tie ich podviedli. Toto spolu s frustráciou – pocitom, že už niet čo stratiť –priviedlo do ulíc mnoho ľudí. Vládna moc vyzerala bezradná. Nakoniec sa pokúsila demonštrácie rozohnať silou. Keď sa to nepodarilo, vzniklo stanové mestečko na hlavnom kyjevskom námestí – Majdane nezaležnosti.

Majdan je fenomén sám o sebe. Rozhodne pri jeho organizovaní boli využité skúsenosti z Oranžovej revolúcie v roku 2004. Na to, aby stanové mestečko fungovalo, bolo treba veľa manažérskeho a logistického umu a úsilia. Ruské médiá nikdy nezabudli pripomenúť, že i peňazí, čo je určite pravda. Majdan začal fungovať a stal sa samostatnou silou ukrajinskej politiky, často odlišnou od vlády či opozície.

Spočiatku demonštrovali v uliciach Kyjeva či po celej Ukrajine státisíce, neskôr desaťtisíce a začiatkom januára 2014 už iba tisíce. Aj tak som obdivoval ľudí stojacich na demonštráciách celé hodiny, ktorí v polovici januára vydržali mrazy presahujúce mínus dvadsať stupňov Celzia.

Keď ste sa vtedy prešli Majdanom, mali ste pocit, že bude stáť ešte dva týždne, a potom sa ľudia rozídu. Keby neprišli zvláštne udalosti februára 2014, asi by to tak dopadlo. Všetko sa začalo – aspoň zo začiatku pokojnou – nedeľnou demonštráciou. Ako obvykle prebehli prejavy – kázne predstaviteľov jednotlivých cirkví, spoločné modlenie sa Otčenáša, tiché státie pri hraní duchovnej hymny Ukrajiny s následným hromovým spevom národnej hymny. Potom nasledovali prejavy aktivistov a politikov. Dav cítil, že ak sa niečo nezmení, tak je koniec, a vláda bude pokračovať bez zmien, a tak vybučal politikov, ktorí za mesiac demonštrácií neprišli so žiadnou taktikou či nápadom, a aspoň časť demonštrantov sa pohla k budove parlamentu. Vitalij Kličko sa ich ešte snažil zastaviť, na čo bol opäť vypískaný a postriekaný hasiacim prístrojom. Opoziční politici stratili nad ľuďmi kontrolu, ak ju niekedy vôbec mali. Kto hodil prvý kameň či prvý použil obušok, keď demonštranti prišli k zátarasám okolo parlamentu chráneného poriadkovou políciou, sa už nikdy nedozvieme. Rovnako sa nedozvieme, či niekto takýto vývoj zamýšľal a pripravoval. Konšpiračných teórií je veľa. Osobne si myslím, že minimálne z veľkej väčšiny išlo o spontánnu akciu ľudí čeliacich neschopnosti politických elít rozvinúť dialóg naprieč ukrajinskou spoločnosťou. Bol to akt násilia, v ktorom bol zhmotnený hnev a zároveň beznádej Ukrajincov. Tá zlosť smerovala na parlament, ale bolo v nej prítomné aj opovrhnutie opozičnými politikmi.

Od toho dňa boje prebiehali s väčšou či menšou intenzitou. Do popredia sa dostali ľudia, ktorí by v demokratickom procese, pravdepodobne, ostali na okraji záujmu. Bojové akcie Majdanu ovládli radikálne hnutia. Politici im iba sekundovali. V tom okamihu boli druhoradí. To sa ukázalo aj po vyrokovaní dohody medzi prezidentom a opozíciou, ktorú sprostredkovali ministri zahraničných vecí Poľska, Nemecka, Francúzska a vyslanec Ruska. Dohodnuté prímerie netrvalo ani pár hodín.

A kto začal v tých osudných dňoch strieľať? Obete sú na jednej i druhej strane. Údajné zachytené nahrávky strelcov sú v ruštine. Problém je, že väčšina bezpečnostných zložiek Ukrajiny a minimálne polovica Majdanu používala ruštinu. Okrem toho, v posledných mesiacoch sme počuli či videli z Ukrajiny toľko zvukových alebo obrazových záznamov či fotiek, ktoré sa ukázali ako podvrhy, že nikto v skutočnosti neverí už ničomu okrem toho, čo sám zažije.

O pár hodín na to prezident Janukovič utiekol ako v 1917 Skorpatsky a nechal svojich verných bez rozkazov napospas oponentom. Z ničoho nič sa vládny monolit rozpadol, poslanci v parlamente masovo prebehovali k opozícii. Na to, aby bola vytvorená nová vláda, bolo treba súhlas prezidenta a ten zmizol. Parlament v rýchlosti prezidenta zosadil a zmenil ústavu. Samozrejme, nič z toho nebolo podľa ústavy, ale v okamihoch prevratov či revolúcií ústavnosť nebýva taká podstatná.

V prvých okamihoch sa zdalo, že ľud zvíťazil a zvrhol tyrana. V nasledujúcich dňoch sa stalo zrejmým, že ľud má v mnohých častiach krajiny iný názor. Prezidenta Janukoviča už síce nechcel, ale vládu vedenú premiérom Jaceňukom rozhodne tiež nie. Parlament navyše zrušil zákon o používaní regionálnych jazykov, čo sa interpretovalo ako ďalšia vlna ukrajinizácie a pomsta Majdanu voči dovtedy dominujúcej juhovýchodnej Ukrajine. Zastupujúci prezident zákon síce nepodpísal, ale škoda už bola urobená.

Ukrajina je veľká heterogénna krajina so skorumpovanou verejnou správou a bezpečnostnými zložkami. V niektorých oblastiach sa začali robiť rýchle čistky, v iných na to neboli možnosti, keďže bývalá opozícia vo viacerých ukrajinských oblastiach nemala skoro žiadne štruktúry a jej podpora tam bola minimálna. Pokusy ľudí z Majdanu prísť robiť poriadky do týchto oblastí sa stretali s výrazným odporom. Naplno sa rozvinuli diskusie o vnútornej štruktúre štátu. Mnohí začali presadzovať viac právomocí pre jednotlivé regióny. Celkovo bola kyjevská centrálna vláda vždy vnímaná v jednotlivých provinciách s nedôverou.

Ukrajine chýba pocit národnej jednoty. Národy obyčajne zdieľajú spoločný jazyk, kultúru, územie, dejiny a pod. Ukrajinci zdieľajú iba územie. Aj to sa definitívne utvorilo až v päťdesiatych rokoch 20. storočia a veľká časť súčasných hraníc sa až do rozpadu ZSSR vnímala ako administratívna, a teda nemala žiadnu relevanciu. ZSSR v snahe vytvoriť homo sovieticus, sťahoval obrovské množstvo ľudí po celom zväze. Samotný Sovietsky zväz nemal svoju národnú ideu – zjednocujúcou myšlienkou mala byť predstava víťazného komunizmu. Jednotlivé národné idey sa potierali, a tak po roku 1991 neostalo skoro nič, čo by zjednocovalo ľudí na Ukrajine alebo hoci aj v Rusku. Tento nedostatok spoločných menovateľov poznamenal celé obdobie nezávislosti Ukrajiny. Jej elity sa nedokázali zhodnúť dlhodobo vlastne na ničom. Ukrajina sa stala slabým štátom s nelojálnou štátnou správou a nejasnou lojalitou mnohých jej občanov.

Slabosť a nelojalita sa naplno ukázala po úteku prezidenta Janukoviča. Nová vláda bola veľkou časťou populácie videná ako zradcovská, kolaborujúca so Západom, na ktorý mnohí hľadia s nedôverou. Mnohí nevkladali dôveru ani v Ruskú federáciu. ZSSR bol často na Ukrajine kreslený ako ruský štát a v duchu slovanského vyviňovania sa zo všetkých zlyhaní, našli mnohí Ukrajinci obetného baránka buď v Rusku alebo v Západe.

V marci 2014 sa zdalo, že Ukrajinu delia od rozpadu iba dni. Vláda v Kyjeve sa držala nad vodou iba vďaka podpore z niekoľkých oblastí na západe Ukrajiny a finančnej pomoci zo Západu. Krach štátu bol v týchto dňoch v Kyjeve často skloňovaný. Pomoc v tejto situácii prišla z neočakávanej strany. Rusko podporilo iredentistické snahy na Kryme, Ukrajincov to tam neskutočne ponížilo. Zdalo sa, že proces bude pokračovať na celom juhovýchode Ukrajiny. Stal sa pravý opak. Práve toto poníženie zmobilizovalo krajinu. Ukrajina sa síce nevie zjednotiť za niečo, ale ukázalo sa, že je až prekvapivo efektívna v snahe pozviechať sa a bojovať proti niečomu. V tomto prípade proti Rusku a jeho podporovateľom na Ukrajine.

V tomto období sa naplno ukázal problém nedokreovania ukrajinského národa a jeho nevyrovnaného vzťahu k ruskému národu. Mnohí Ukrajinci majú nejasnú národnú sebaidentifikáciu. To súvisí jednak s miešaním národov na území Ukrajiny či veľkým sťahovaním počas obdobia ZSSR, ako aj s tým, že ukrajinský nacionalizmus bol zamrazený niekedy v prvej polovici 20. storočia. Niečo, čo je úplne bežné vo väčšine európskych krajín – používanie štandardizovaného národného jazyka – sa ešte na Ukrajine nestalo realitou. Namiesto toho sú používané rôzne miestne varianty ukrajinčiny, ruštiny či suržyka, teda akejsi kombinácie týchto dvoch jazykov. Akademická obec tiež nie veľmi pomáha pri dotváraní Ukrajincov ako moderného národa. Mnohí akademici sú v zajatí dosť obskúrnych teórií o vzniku ukrajinského národa, jeho spriaznenosti so starovekými Skýtmi a pod. Takýto typ sebapercepcie sa objavuje vo všetkých národných spoločnostiach. Problém Ukrajincov je, že v ich verejnom diskurze sa im dostáva až priveľa pozornosti.

Kým kedysi koncept ruského sveta spájal tri ruské národy, ako sa kedysi hovorilo východoslovanským národom, Bielorusov, Veľkorusov a Malorusov-Ukrajincov, dnes je mnohými tento koncept považovaný za materializáciu ruských imperiálnych snáh a prekážku smerovania na Západ. Aj mnohí vzdelaní Ukrajinci si neuvedomujú, že vzdaním sa tohto širokého poňatia ruskej kultúry, vzdajú sa veľkej časti svojej kultúry. Však ako by mohli byť súčasťou ich kultúry spisovatelia ako Bulgakov či Čechov, ktorí drvivú väčšinu svojich prác napísali v ruštine? Zabúdajú tiež na to, že aj kľúčová postava ukrajinského nacionalizmu, Taras Ševčenko, napísal veľkú časť svojich prác v ruštine.

Spoločnosť nerozdeľuje iba názor na postavenie ukrajinčiny a ruštiny v úradnom styku, ale aj spory o podobu ukrajinského jazyka. Tie oscilujú medzi dvomi extrémami: purifikáciou od každého cudzieho slova na jednej strane a na druhej bezhlavým preberaním slov z iných jazykov. Kým kedysi sa preberalo z ruštiny a purifikovalo od poľštiny a nemčiny, dnes sa jazyk očisťuje aj od domnelých ruských slov a prijímajú sa poľské, nemecké či anglické.

Samostatnou kapitolou je používanie ruštiny. Podľa posledných prieskumov používa ruštinu v súkromnom živote viac ako osemdesiat percent obyvateľov Ukrajiny, pričom napriek zrušeniu drvivej väčšiny ruských škôl, množstvo používateľov ruštiny dokonca za posledných dvadsať rokov vzrástlo.

Dokumentovaním heterogenity Ukrajiny by sa dalo pokračovať ilustrovaním sporov vnútri pravoslávnych cirkví, opovrhovaním gréckokatolíkmi zo strany pravoslávnych, ostrakizovaním moslimov či starovercov, rozdielnym voličským správaním medzi juhovýchodom Ukrajiny a zvyškom, rozdielmi medzi vidieckejším a poľnohospodárskym západom, a industrializovanejším a urbanizovanejším východom, a takto by sa dalo pokračovať.

Všetky tieto rozdiely sa zdali neprekonateľné až do straty Krymu a rastu napätia na východe Ukrajiny. Hrozba zničenia Ukrajiny dokázala aspoň načas prekonať tieto rozdiely a demonštrovať jednotu krajiny. Naplno sa to ukázalo koncom mája, keď v prvom kole bol zvolený nový prezident Porošenko.

Konflikt na Ukrajine pokračuje a čoraz viac sa mení na regulárnu vojnu. Zdá sa, že po páde malajzijského lietadla niet cesty späť, a nielen Ukrajina sa bude topiť vo vojne, ale postupne sa do nej ponoria aj ďalšie štáty. Moja skúsenosť s Ukrajinou ukazuje, že to, čo sa zdá ako pravdepodobný variant, na Ukrajine neplatí. Jednotliví aktéri sú neustále plní prekvapení, ktoré menia smerovanie dejín.

Dianie na Ukrajine sa často prirovnáva k medzivojnovej Československej republike. V mnohom právom. Ukrajinu podobne ako ČSR dobehli jej neriešené problémy. Dlhodobé predstieranie, že sa problém jazyka či národa vyrieši sám, oslabil oba štáty a zadal zámienku na miešanie sa tretích krajín. Obidve krajiny zlyhali v dostatočnom posilnení lojality svojich obyvateľov či elít a v kritickom okamihu jedna alebo druhá zložka kapitulovala. Tretia podobnosť je v neschopnosti zabezpečiť si spojenectvo a dobré vzťahy so susedmi. Na stranu ČSR sa kedysi zo susedov nepostavil nikto, Ukrajinu podporilo vlastne iba Poľsko, čo je veľmi málo.

Základnou príčinou problémov na Ukrajine je zlyhanie ukrajinského štátu, jeho vnútorná slabosť a nedostatočná oddanosť jeho obyvateľov, aby zaň bojovali aj v okamihoch, keď na nich nemieria hlavne. Iba takúto vnútornú situáciu môžu využiť tretie krajiny s cieľom presadiť svoje záujmy. Ukrajina sa potrebuje zamyslieť nad tým, akým štátom chce byť, a podľa toho zadefinovať nielen svoje ciele, ale možno aj svoj teritoriálny rozsah. Stredná Európa potrebuje silnú a stabilnú, hoci možno menšiu Ukrajinu, aby posilnila bezpečnostný koridor medzi Ruskom a Západom.

Autor pôsobil niekoľko mesiacov na Národnej univerzite Tarasa Ševčenka v Kyjeve.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.