Stredná Európa medzi Sarajevom a európskou integráciou

Číslo 2/2014 · Milan Zemko · Čítanosť článku: 2589
 

Sarajevo 1914 ukončilo, povedané slovami významného rakúskeho spisovateľa a Európana Stefana Zweiga, „svet istoty“ ¹ a súčasne ukončilo európske „dlhé 19. storočie“ siahajúce od vypuknutia francúzskej revolúcie až po prvú svetovú vojnu. Vystriedalo ho európske a vari aj svetové „krátke 20. storočie“, ukončené zánikom sovietskeho bloku a s ním aj mocenskej bipolarity po druhej svetovej vojne. V druhom desaťročí 21. storočia je iste predčasné predpovedať, do čoho a kedy vyústi toto storočie. V onom krátkom 20. storočí sa však stali veci, aké ľudstvo v ich rozsahu a pozitívnom i negatívnom charaktere nezaznamenalo azda v celých predchádzajúcich dejinách. Platí to, a možno vo zvýšenej miere, aj o priestore strednej Európy, ktorý chápem – v zhode so širokou predstavou Tomáša Garrigua Masaryka – ako súhrn národov a štátov medzi bývalou Nemeckou ríšou na západe a Ruskou ríšou (následne Sovietskym zväzom) na východe. Na severe je tento priestor vymedzený Baltickým morom, na juhu Adriatickým a Egejským morom. ² Vráťme sa však k Sarajevu roku 1914, teda k atentátu na následníka cisárskeho a kráľovského trónu rakúsko-uhorskej monarchie. Ak neuvažujeme ako dôslední historickí deterministi, potom môžeme pripustiť, že atentát sám o sebe nemusel znamenať rozpútanie svetovej vojnovej kataklizmy s následnými prevratnými zmenami najmä v stredoeurópskom priestore. Ponúkali sa aj iné riešenia bezpochyby dramatickej situácie po násilnej smrti arcivojvodu Františka Ferdinanda a jeho manželky. ³ Paradoxne, habsburská ríša začala vojnu proti Srbskému kráľovstvu práve v znamení zachovania a upevnenia „sveta istoty“, ako ho chápala rakúsko-uhorská politická a vojenská elita. Istota sa pre túto elitu spájala s posilnením dominancie Rakúsko-Uhorska na Balkáne a v jej dôsledku aj s upevnením stabilizácie pomerov vnútri ríše. Prezrádza to veľa o analytických a prognostických schopnostiach tejto politickej elity, ak svojím rozhodnutím o vyhlásení vojny a potom aj vedením vojny dosiahla pravý opak – zánik habsburskej monarchie, úplný rozpad dualistickej ríše. Aký nový svet, aká „nová Európa“ (Masarykovými slovami) sa zrodila na troskách starého európskeho sveta, stelesneného v zániku habsburského mocnárstva? Ešte počas vojny načrtol T. G. Masaryk, vedúca osobnosť česko-slovenského zahraničného odboja, budúcnosť Európy ako demokratickú, zbavenú militarizmu, a teda mierovú. ⁴ Už ako prezident nového československého štátu, Masaryk pri hodnotení významu svetovej vojny zdôraznil, že Európa bola „republikanizovaná a demokratizovaná“. ⁵ Pomery v Európe boli však od samého konca vojny (alebo začiatku mieru) podstatne zložitejšie. Spôsob, akým sa skončila Grand Guerre, čiže prímerím, v skutočnosti však porážkou centrálnych mocností (Nemecka, Rakúsko-Uhorska a ich menších spojencov), ako aj súhlas víťazných dohodových mocností s ašpiráciami niektorých národov habsburskej monarchie, Ruskej ríše a Nemecka (čiže nezávislé štáty pre Čechov, Slovákov, Poliakov, Fínov a pobaltské národy, resp. zjednotenie so susednými štátmi v prípade etnických Rumunov, Srbov, Chorvátov, Slovincov a Talianov), tieto faktory vytvorili zásadne novú situáciu v strednej a juhovýchodnej Európe alebo v priestore medzi porazenou Nemeckou ríšou a veľmi oslabeným sovietskym Ruskom.

Nové štáty priniesli aj nové, dovtedy nepoznané možnosti a perspektívy pre malé národy, napr. pre Čechov, Slovákov, Poliakov, Fínov a tri pobaltské národy. Súčasne bolo čoraz zrejmejšie, že každý nový, resp. zväčšený štát v strednej a juhovýchodnej Európe je jednotlivo pomerne izolovaný, ekonomicky a politicky slabý a závislý od väčších a silnejších mocností. Platilo to o to viac, že okamžite po podpísaní mierových zmlúv, vytvárajúcich versaillský mierový systém, sa začala uplatňovať v porazených a redukovaných štátoch, osobitne v Maďarsku a Nemecku, politika územného revizionizmu, a to s ambíciou obnoviť úplnú integritu pôvodného štátu alebo aspoň korigovať hranice podľa etnickej príslušnosti obyvateľstva.

Nenaplnili sa ani predstavy o postupujúcej demokratizácii Európy. Už za vojny nastolili boľševici v Rusku komunistickú diktatúru a roku 1922 ovládla jednu z víťazných mocností – Taliansko – Mussoliniho fašistická strana. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia boli v ďalších európskych krajinách nastolené diktátorské režimy, pričom osobitne neblahé následky pre Európu a svet mala Hitlerova nacistická diktatúra v Nemecku. Krátko pred druhou svetovou vojnou sa v Európe ocitli krajiny s parlamentnou demokraciou v menšine.

-- -- --

Viacerých európskych a stredoeurópskych politikov znepokojoval takýto vývin na kontinente, a to najmä antagonistické rozdelenie stredoeurópskych krajín, ako aj pretrvávajúci francúzsko-nemecký antagonizmus. Hľadali preto cestu k vzájomnej spolupráci najprv v hospodárskej sfére a postupne aj v politike.

Patril k nim aj slovenský a československý politik Milan Hodža, ktorý si uvedomoval zložité postavenie malých stredoeurópskych krajín medzi postupne silnejúcimi mocnosťami na západe i východe. Východisko z tejto situácie videl v slobodnom združovaní sa štátov stredoeurópskeho regiónu, nie však v návrate k bývalej habsburskej ríši pod novým názvom Dunajskej konfederácie, ako si to predstavovali niektorí maďarskí a rakúski prívrženci zaniknutej ríše. Cieľom Hodžovej stredoeurópskej politiky v dvadsiatych rokoch 20. storočia, keď pôsobil najprv ako minister poľnohospodárstva a následne minister školstva a národnej osvety v niekoľkých československých vládach, bolo podnietiť a rozvíjať hospodársku spoluprácu prevažne poľnohospodárskych krajín stredoeurópskeho regiónu. Jeho zámerom bolo hľadať krok za krokom aj ich politickú koordináciu, aby sa postupne stali rešpektovanými partnermi európskych mocností.

M. Hodža chápal stredoeurópsky priestor širšie než v bežnom zemepisnom zmysle, v zásade podobne ako prezident T. G. Masaryk, t.j. ako územie medzi Nemeckom a Ruskom a medzi Baltickým morom na severe a Egejským a Čiernym morom na juhu kontinentu. ⁶ Ako významný predstaviteľ československej agrárnej strany, M. Hodža považoval za dôležitý nástroj na podporu ekonomických záujmov krajín medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom ich koordinovanú agrárnu politiku, označovanú aj ako medzinárodný agrarizmus. A jednou z inštitúcií pre uplatňovanie koordinovanej agrárnej politiky bolo Medzinárodné agrárne bureau, tzv. Zelená internacionála, spájajúca pätnásť európskych agrárnych strán, ktorá mala, prirodzene, širšie než stredoeurópske dimenzie a ambície. ⁷ Pokiaľ išlo o strednú Európu, M. Hodža považoval za základnú platformu pre jej postupnú integráciu Malú dohodu – politickú a obrannú alianciu Československa, Rumunska a Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr Kráľovstva Juhoslávie voči Maďarsku. Jej rolu chápal širšie než len garanciu Trianonskej mierovej zmluvy zoči-voči maďarskému územnému revizionizmu. V Malej dohode videl potenciálne medzinárodné združenie, ktoré má byť otvorené tak voči dvom centrám bývalej habsburskej monarchie, teda voči Rakúsku a Maďarsku, ako aj voči obnovenému Poľsku. Od Gdanska pri Baltickom mori až po Konstancu pri Čiernom mori a Split pri Jadrane, celý tento priestor sa mal podľa jeho predstavy stať ekonomickým celkom, vytvoreným a garantovaným celým komplexom medzinárodných ekonomických zmlúv týkajúcich sa obchodu, dopravy, colnej a úverovej politiky. M. Hodža zdôrazňoval význam silnej únie malých krajín medzi Nemeckom, Sovietskym zväzom a Talianskom aj na začiatku tridsiatych rokov 20. storočia, keď nebol členom československej vlády, no zostal vplyvným mužom v agrárnej strane a v československom politickom živote. V tom čase bol však čoraz zreteľnejší záujem Mussoliniho Talianska a ešte viac weimarského Nemecka o strednú Európu. Nemecko malo osobitný záujem o užšie ekonomické spojenie s Rakúskom, čo by pochopiteľne viedlo aj k užším politickým zväzkom medzi oboma krajinami. Na druhej strane sa čoraz viditeľnejšie prejavoval ústup mocenských pozícií Francúzska v strednej Európe, ako aj v celej európskej politike. Vo Francúzsku sa v tom čase oslabovali aj pozície tých politikov (napr. André Tardieua), ktorí boli pripravení ekonomicky (najmä preferenčnými cenami) podporovať stredoeurópske krajiny. V októbri 1932 sa Hodža stal opäť ministrom poľnohospodárstva, no už zakrátko sa v Nemecku zmocnila vlády Hitlerova nacistická strana, čo bol začiatok zásadných mocenských zmien v strednej Európe. V tom istom čase Mussoliniho Taliansko – dočasne mocenský rival nacistického Nemecka – pracovalo na posilnení svojich pozícií v strednej Európe a toto úsilie bolo korunované v marci 1934 uzavretím Rímskych protokolov s Maďarskom a Rakúskom. Stredná Európa sa tak aj formálne rozdelila do dvoch blokov – Malej dohody a krajín Rímskych protokolov. Nezaháľalo však ani Nemecko a začalo uplatňovať svoju ekonomickú silu voči členom Malej dohody – Rumunsku a Juhoslávii, keďže ekonomická spolupráca s Nemeckou ríšou poskytovala obidvom krajinám širšie exportné možnosti pre ich poľnohospodárske a surovinové produkty. Za takejto medzinárodnej situácie sa strácali možnosti pre rozvoj ekonomickej a politickej spolupráce stredoeurópskych krajín podľa Hodžových predstáv. Hodža však nerezignoval, a s tak trochu syzifovským úsilím pokračoval vo svojich aktivitách v záujme stredoeurópskej spolupráce. Ako aktívny československý štátnik dostal v tejto veci poslednú šancu v novembri 1935, keď bol vymenovaný za predsedu československej vlády a krátky čas spravoval aj ministerstvo zahraničných vecí. Svojim zahraničným partnerom navrhol „Dunajský plán“, ktorý skoncipoval ešte ako minister pôdohospodárstva. V úvodnej fáze jeho plán predpokladal riešenie problému poľnohospodárskej nadprodukcie v stredoeurópskych a balkánskych krajinách takým spôsobom, že by sa táto nadprodukcia predala na západoeurópskych trhoch. Ďalším krokom mala byť zásadnejšia dohoda medzi štátmi Malej dohody a štátmi Rímskeho protokolu, ktorá by zachovala existujúce colné preferencie a importné kvóty. Tento zámer predvídal stredoeurópske regionálne združenie s okolo 110 miliónmi obyvateľov, čosi ako „novú strednú Európu“, ktorá by už nebola ekonomicky rozdelená do izolovaných hospodárskych a politických entít a vďaka tomu by bola schopná reagovať na dianie v Európe s plnou svojou ekonomickou a politickou váhou. ⁸ Milan Hodža predniesol svoje predstavy predstaviteľom niekoľkých stredoeurópskych krajín. Už v januári 1936 a potom na ďalších stretnutiach prediskutoval otázky možnej spolupráce medzi krajinou Rímskych protokolov a členskou krajinou Malej dohody s rakúskym kancelárom Kurtom Schuschniggom, ale obidvaja štátnici sa so svojimi názormi nezblížili. Najprv to bolo pre nejasnosti okolo možnej reštaurácie Habsburgovcov a následne pre rastúcu závislosť Rakúska od Nemecka. ⁹ Hodža nebol úspešný ani v rokovaniach s reprezentantmi spojeneckej Juhoslávie – predsedom vlády Milanom Stojadinovičom a regentom Pavlom. Obidvaja odmietli čo len náznaky protinemeckej a protitalianskej orientácie tohto plánu, čo prakticky znamenalo jeho odmietnutie z juhoslovanskej strany. Ani postoje zástupcov ďalšej spojeneckej krajiny – Rumunska – neboli pre jej silnejúce vzťahy s Nemeckom priaznivejšie. Samozrejme, pozície nemeckých, talianskych a maďarských politikov voči Hodžovmu plánu boli z princípu odmietavé. Nemeckých a maďarských politikov aj preto, že rástla šanca na úspech ich revizionistických cieľov. Československý premiér napriek tomu pokračoval vo svojom úsilí otvárať cestu k užšej spolupráci stredoeurópskych štátov, a to až do okupácie Rakúska nacistickým Nemeckom v marci 1938. ¹⁰

V nasledujúcich mesiacoch mal M. Hodža celkom iné problémy a povinnosti predovšetkým v súvislosti s rýchlo sa prehlbujúcou sudetonemeckou krízou a hroziacim vojenským konfliktom s Nemeckom. V septembri 1938 jeho vláda odstúpila, Hodža opustil prvú líniu československej politickej scény a koncom roku odišiel do exilu. Jeho exilový život bol plný konfliktov predovšetkým s bývalým a neskôr opäť uznaným prezidentom Edvardom Benešom a jeho prívržencami, ktorí sa ho usilovali – a úspešne – politicky izolovať.

V americkom exile uverejnil knihu Federation in Central Europe. Reflexions and Reminiscences. ¹¹ Kniha je istým druhom bilancie jeho štyridsaťročného úsilia o užšiu spoluprácu stredoeurópskych a balkánskych národov a obsahuje aj stručný náčrt predstavy o usporiadaní zjednotenej strednej Európy. Táto zjednotená stredná Európa mala byť podľa jeho koncepcie demokraticky organizovaným združením národov, zahrňujúcim štyri slovanské a štyri neslovanské krajiny od Poľska na severe po Grécko na juhu Európy. ¹² Samozrejme, stručný koncept stredoeurópskej „ústavy“ zostal vzhľadom na vojnový vývin len v teoretickej rovine, resp. stal sa jedným z príkladov reflexie stredoeurópskej problematiky a jej možného riešenia v čase druhej svetovej vojny. Krátko pres smrťou, na začiatku roku 1944, stihol M. Hodža pripraviť pre americký State Department memorandum obsahujúce jeho víziu budúcej strednej Európy, ktorá bude vydaná napospas Sovietskemu zväzu, ak západné mocnosti nebudú postupovať v tomto európskom priestore mocensko-politicky aktívne a prenechajú ho Stalinovi. ¹³ Svoje predstavy predvídavo odvodil z reálnej skúsenosti s okupáciou troch pobaltských krajín a Besarábie Červenou armádou a ich pričlenením k Sovietskemu zväzu už v roku 1940, keďže začiatkom roku 1944 sa sovietsko-nemecký front nachádzal ešte hlboko na sovietskom území. M. Hodža nebol vonkoncom taký optimistický, pokiaľ išlo o sovietske zámery vo východnej časti Európy, ako napr. vedúci predstaviteľ česko-slovenského exilu a staronový prezident E. Beneš, pretože neveril na zásadnú zmenu v charaktere sovietskeho režimu a jeho predstaviteľov na čele so Stalinom. Jeho varovné slová potvrdil jednoznačný mocensko-politický vývin podľa ambícií Moskvy na tomto území už v prvých dvoch, troch povojnových rokoch, až po vytvorenie sovietskeho bloku, ktorý sa udržal do konca osemdesiatych rokov minulého storočia. Politický vývin v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia ukázal, že idey Milana Hodžu o spolupráci a integrácii stredoeurópskych národov nemohli smerovať k úspešnej realizácii. Taký bol však osud všetkých podobných predstáv a koncepcií v medzivojnovom období, medzi nimi napr. aj vízie Európskej federácie takého prominentného francúzskeho štátnika akým bol Aristide Briand. Osobitne v strednej Európe sa ukázalo, že pokiaľ budú malé krajiny vystavené mocenským tlakom veľkých krajín s ambíciou ovládnuť tento priestor a navyše pokiaľ budú niektoré z nich spájať svoju budúcnosť s iredentistickými cieľmi, dovtedy budú vskutku dobrovoľné integračné snahy nereálne. No prointegračné idey, predovšetkým presvedčenie, že aj veľmi hlboké, „dedičné“ rozpory a nepriateľstvo z minulosti treba prekonávať hospodárskou a politickou spoluprácou zameranou do budúcnosti a smerujúcou k integrácii európskych národov, sa nestratili a neboli úplne zabudnuté. Po novej a ešte strašnejšej skúsenosti s druhou svetovou vojnou našli, najprv v západnej Európe, i keď v inom variante ako v medzivojnovej dobe, zmysluplné uplatnenie.

-- -- --

Po páde komunistických režimov v stredovýchodnej Európe a zániku sovietskeho bloku začiatkom deväťdesiatych rokov sa (konečne) otvorila cesta do EÚ aj pre východoeurópske krajiny, hoci vonkoncom nebola jednoduchá, čo potvrdzovali dlhé prístupové rokovania s jednotlivými krajinami. Preto sa osem postkomunistických krajín stalo členmi EÚ až roku 2004, ďalšie dve roku 2007 a v roku 2013 ešte jedna. Aj keď niekoľko krajín bývalej východnej Európy ešte nie je pripravených pre vstup do EÚ, v zásade môžeme považovať „tradičné“ rozdelenie Európy spôsobené dôsledkami druhej svetovej vojny za ukončené. A predsa, situácia v (takmer) zjednotenej Európe nie je ani dnes jednoduchá a stabilizovaná.

Napriek všetkým prechodným hospodárskym a politickým problémom v Európe, či v jednotlivých členských krajinách sa niesol vývin až do záveru prvého desaťročia 21. storočia v znamení rastúcej prosperity a silnejúcej európskej jednoty. Finančná a následne ekonomická kríza koncom toho desaťročia, azda druhá najväčšia kríza po kríze v tridsiatych rokoch minulého storočia, ktorá prešla, zdá sa, do dlhodobejšej hospodárskej stagnácie, otvorila však pred členskými krajinami nové vážne problémy a výzvy. V zjednotenej Európe akoby zavládla „zima našej nespokojnosti“, vyvolaná nielen ťažkou hospodárskou a sociálnou situáciou niekoľkých členských krajín EÚ, ale aj všeobecnou nespokojnosťou s riešením tejto krízy, vyvolávajúcim pocit, že ťažkosti jedných krajín sa až príliš riešia na úkor tých hospodársky stabilnejších, ale aj pocit opačný, že občania krajín v ťažkej kríze musia trpieť za mizerné rozhodnutia „tých hore“. Zlá „nálada“ dopadá tak na politikov v Bruseli, ako aj v jednotlivých členských krajinách a cez nich na samotné európske inštitúcie. Spochybňuje sa sám zmysel Európskej únie a v niektorých vrstvách obyvateľstva, sklamaných dôsledkami európskej politiky, silnejú odstredivé tendencie. Potvrdzuje to napríklad prieskum verejnej mienky v šiestich najväčších krajinách EÚ z roku 2012, ktoré majú rozhodujúcu úlohu pre zachovanie únie. Aj v krajine s najväčšou dôverou v EÚ, v Poľsku (teda najväčšej z postkomunistických členských krajín) klesla dôvera na 48 percent. V ostatných piatich krajinách zreteľne prevládala nedôvera – od 56 percent vo Francúzsku až po 72 percent v Španielsku. ¹⁶ Do istej miery má v súčasnosti dezintegračný efekt aj rozdelenie členských krajín na krajiny v eurozóne a mimo nej, pričom vnútri eurozóny sa členia krajiny na „áčkové“, či stabilné a tie ostatné, ktorých zaradenie do eurozóny sa rôznym spôsobom spochybňuje. Ide o trpký paradox, pretože základným zmyslom eurozóny bolo a je posilnenie integračných procesov v únii.

Čo môžu znamenať dnešné dezintegračné javy pre krajiny strednej či stredovýchodnej Európy? Ak sa tieto nebezpečné tendencie – aj s prispením samotných stredoeurópskych krajín – úspešne prekonajú, môže ísť len o jednu z niekoľkých krízových etáp v krátkej histórii Európskej únie. Prehlbujúca sa kríza s tendenciami k rozpadu únie by však hrozila až osudovými dôsledkami pre našu časť kontinentu, v ktorej ešte stále rezonujú, aj keď dnes menej hlasno a naliehavo, atavizmy konfliktov z nie až tak veľmi vzdialenej minulosti. Práve takéto atavizmy, väziace v pocitoch historických krívd a nevyhnutnosti ich dodatočnej nápravy, pravdaže na úkor „tých druhých“, mohli by ohroziť, ba zmariť spoločné úsilie o napredovanie k prosperite a dobrému spolunažívaniu v prítomnosti a v budúcnosti. Bezpochyby, minulosť nášho priestoru medzi Baltikom a Adriou, či Egejským morom je plná tlejúcej pahreby, no do spoločnej budúcnosti by sme si mali svietiť inými svetlami než ohňom z prebudených historických ohnísk. Zvykne sa hovoriť, že ľudia a ľudské spoločenstvá sa len ťažko dajú poučiť zo zlej skúsenosti, ale práve európske integračné úsilie trvajúce už vyše šesťdesiat rokov, bolo donedávna príkladom a dôkazom ľudskej poučiteľnosti aj zdravého rozumu. Treba len dúfať, a najmä prispieť k tomu, aby poučený zdravý rozum, napriek všetkým ťažkostiam, opäť prevládol na našom starom kontinente v celom tomto storočí.