Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Rusko v strednej Európe

Číslo 2/2014 · Ján Čarnogurský · Čítanosť článku: 2423
 

Udalosti na Ukrajine sa stále dramatizujú, ale ešte vždy ich môžeme sledovať len ako udalosti v zahraničí, ktoré sa nás priamo nedotýkajú. V rozhovoroch aj článkoch na Slovensku sa však vyskytuje otázka: A čo ak sú udalosti na Ukrajine, najmä odtrhnutie sa Krymu od Ukrajiny a jeho prechod k Rusku, precedensom pre prípadné podobné snahy našich Maďarov? Alebo, ak by Rusko svoj tlak na Západ nezastavilo na Ukrajine a pokračovalo ďalej, prípadne až k nám? Odpovede na tieto otázky v rozhovoroch aj v článkoch sú rovnaké: Musíme sa viacej primknúť k Západu proti ruskému medveďovi, ktorý ohrozuje aj nás,1 resp. našou ochranou je EÚ a NATO aj proti secesionistickým snahám našich Maďarov, a preto sa treba primknúť k EÚ a NATO.

Sú to otázky, ktoré nemožno odbiť len tak mávnutím ruky, a navyše bránia Slovensku voliť si politiku na základe serióznej analýzy nášho geopolitického postavenia.

Možno začať našimi historickými väzbami na Rusko, ale to teraz naozaj iba okrajovo. Skutočnosť je taká, že samostatné Slovensko vysiela spomedzi susedov smerom k Rusku najpriaznivejšie signály, a to dokonca bez ohľadu na vládu, ktorá je práve pri moci. Azda s výnimkou vlády Ivety Radičovej, resp. samotnej Ivety Radičovej, ktorá sa išla prekonať v proamerických postojoch. Slovenská vláda, ktorá bude schopná racionálnej analýzy geopolitických pomerov v strednej Európe, by mala byť schopná dosiahnuť s Ruskom geopoliticky najvýhodnejšie postavenie, aké je v danej situácii možné. Ale aj to je len vedľajší postreh. Kľúčová na súčasnej ukrajinskej kríze je otázka, či kríza je prejavom dlhodobej zmeny geopolitických pomerov v strednej Európe, prípadne v Európe vôbec. Samostatná Slovenská republika sa zrodila do geopolitických pomerov najväčšej slabosti Ruska po páde železnej opony a zároveň takmer monopolárneho mocenského postavenia Spojených štátov vo svete. Je nepochybné, že Rusko sa už zo svojej nemohúcej podoby, v ktorej sa nachádzalo začiatkom deväťdesiatych rokov, pozdvihlo. Otázka je, či sa pozdvihlo natoľko, že môže meniť geopolitické pomery aj mimo svojich hraníc. Viacerí publicisti píšu, že áno.2

Ak je to tak, jeho vplyv v strednej Európe sa prejaví bez ohľadu na to, či si to Slovensko bude želať, alebo nie. Ak súčasná ukrajinská kríza je začiatkom zásadnejšej zmeny geopolitických pomerov v strednej Európe, potom kŕčovité pridržiavanie sa doterajších pomerov by Slovensku skôr poškodilo, pretože sa na konci ocitneme v tábore porazených. Ide o to, aby sme nezopakovali chybu Maďarska z 2. svetovej vojny, keď zotrvalo po boku Nemecka až do trpkého konca.

Na vojnovom Slovensku sa pripravovali viaceré plány na prechod do tábora spojencov. Keďže všetky premyslenejšie pokusy takéhoto prechodu nevyšli, nakoniec jedinou cestou bolo povstanie z 29. augusta 1944.

Okrem geopolitických úvah nemožno vynechať ani prihliadnutie na hodnoty jednej aj druhej strany. S mojím hodnotením nemusia všetci čitatelia súhlasiť, ale skutočnosť je taká, že v súčasnosti je Ruská federácia obhajcom tradičných kresťanských aj našich hodnôt viac, než je EÚ alebo USA. Podpora odpútania sa Krymu od Ukrajiny bola historicky oprávnená. Krym vybojovali Rusi, vyše dvesto rokov ho Rusi držali a Rusi tam tvoria väčšinu obyvateľstva. Jaceňjukova vláda začala prehnanú nacionalistickú politiku, rušenie ruských a iných národnostných škôl potláčaním iných jazykov okrem ukrajinčiny. Táto politika sa musela dotknúť aj východnej Ukrajiny, ktorá je prevažne ruskojazyčná. Ukrajinské hranice pôvodne vznikli ako administratívne hranice vo vnútri Sovietskeho zväzu a po jeho rozpade sa odrazu stali štátnymi hranicami. Pokiaľ bolo Rusko na kolenách, muselo ich rešpektovať, ale pri súčasnej kombinácii: narastajúcej sily Ruska a klesajúcej sily Ukrajiny, a Západu, Rusko už tieto hranice až tak veľmi rešpektovať nemusí.

Hrať sa na veľkých politológov a opúšťať doteraz fungujúce medzinárodné usporiadanie je však riskantné. Doterajší vývoj ukrajinskej krízy od nás nevyžaduje, aby sme aktívne opúšťali doterajšie medzinárodné usporiadanie. Nikto nás nenúti vystupovať z NATO ani EÚ. Ak sa na Ukrajine prejavujú prvky novej medzinárodnej architektúry, premyslený postoj Slovenska vyžaduje, aby sme z vlastnej iniciatívy nešli v terajšej kríze proti Rusku, a pokiaľ Západ od nás bude žiadať také kroky, aby sme zvážili hranicu, po ktorú sa môžeme takému tlaku vzpierať. Existujúcu architektúru nášho medzinárodného zaradenia máme opúšťať, iba keď je to evidentne potrebné. Pretože hra ešte nie je dohraná. Priehľadným cieľom Západu, najmä USA, je zatlačiť Rusko ešte viac. Jeden Poliak mi v diskusii o Ukrajine povedal, že čo ak za desať rokov súčasného Ruska nebude. Odpovedal som, že tomu bránia tisícročné ruské dejiny.

Doterajší vývoj medzinárodných vzťahov umožňoval, aby sme súčasnú architektúru vzťahov, v ktorej sa nachádzame, posudzovali iba z právne-teoretického hľadiska. V skutočnej medzinárodnej kríze však právne-teoretické hľadisko spravidla ustupuje. Zostávajú reálne záujmy jednotlivých štátov a ich sila. Pri takomto posudzovaní nášho členstva v NATO a EÚ si musíme uvedomiť, že v NATO nemáme žiadneho skutočného spojenca, ktorý by bol ochotný sa za nás reálne zasadzovať. To isté sa dá povedať o EÚ. Najväčšia zhoda našich záujmov existuje s Českou republikou a stále sa rozširuje aj zhoda s Poľskom. Maďarsko svojím plačom nad Trianonskou dohodou dáva najhlasnejšie najavo, že ak by sa súčasné medzinárodné zväzky oslabili, uplatní proti nám územné nároky. Západ nás nikdy nebude brániť, ak to nebude identické s jeho vlastnými záujmami. Mníchovská dohoda a viedenská arbitráž by mali byť dostatočným historickým poučením. Nemecko, ako najsilnejšia krajina EÚ, je historicky späté s Maďarskom, a taktiež nemôžeme očakávať, že by nás Nemecko bránilo proti požiadavkám Maďarska. Možno si o tom myslieť čokoľvek, ale najväčšia zhoda našich záujmov na udržaní súčasného geopolitického usporiadania je s Ruskom. Zhoda, a z ruskej strany aj sila. Pre Rusko sme dokonca spoľahlivejší partner ako Maďarsko, pretože naše priateľské signály s Ruskom – navzájom – trvajú už dvesto rokov. O Maďarsku sa to isté dá povedať iba za dobu posledných rokov Orbánovej vlády. Sám Orbán počas svojej prvej vlády označoval Rusov za východnú despociu.

Vytvorila sa historicky ojedinelá situácia, keď Slovensko a Maďarsko budú súťažiť o priazeň a podporu Ruska. Pred 2. svetovou vojnou sme takto súťažili o priazeň a podporu Nemecka. Vstup do vojny proti Sovietskemu zväzu v ten istý deň ako začala, odôvodňovali činitelia slovenskej vlády argumentom, aby nás nepredbehlo Maďarsko a nezískalo v Nemecku priaznivé body. Protižidovské opatrenia interne odôvodňovala vláda rovnako. Slovensko zachránila nekvalifikovanosť sovietskych vojenských pilotov. Keď Slovensko vyhlásilo vojnu Sovietskemu zväzu, Sovieti nás chceli potrestať bombardovaním Prešova. Ale piloti bombardérov si poplietli Prešov s Košicami a bombardovali Košice, ktoré vtedy patrili k Maďarsku. To prinútilo Horthyho, aby vypovedal vojnu Sovietskemu zväzu a Maďarsko sa už v nej viezlo.

V súťaži o podporu Ruska nemôžeme upadnúť do ilúzie, ktorá je na Slovensku dosť rozšírená. Do ilúzie, že sme slovanský a rusofilský národ, a tak nás bude Rusko automaticky podporovať. Toto je naozaj iba ilúzia a v realite neplatí. Ruská politika je chladne veľmocenská aj v tom zmysle, že štát, ktorý nepodporí Rusko v niektorom jeho politickom zámere, nemusí počítať s ruskou podporou pri presadzovaní iného svojho záujmu. Ak bude Slovensko v ukrajinskej kríze stáť na západnej strane a Maďarsko, síce z vlastných subjektívnych dôvodov, na ruskej strane, s ruskou podporou môže počítať viac Maďarsko. V súčasnosti to vidieť na informáciách v ruských médiách. Keď premiér Viktor Orban vzniesol v parlamente požiadavku na autonómiu pre Maďarov na Zakarpatskej Ukrajine, ruské médiá rozsiahlo a s porozumením informovali o tejto maďarskej požiadavke, pretože vyhovovala aj Rusku.

Prvým skúšobným kamienkom zmeny geopolitických pomerov v okolí Ruska bola vojna proti Gruzínsku v roku 2008. Už v tejto vojne sa ukázalo, že EÚ ani Spojené štáty nie sú schopné vnútiť Rusku svoje pravidlá hry. Ukrajina je už skúšobným kameňom. Ak sa Západu nepodarí zatlačiť Rusko na Ukrajine do defenzívy, bude to už neklamným znakom, že Západom ustanovené pravidlá medzinárodných vzťahov, prinajmenšom v oblastiach susediacich s Ruskom, neplatia. Euroatlantickí publicisti radi tvrdia, že prednosť západných pravidiel spočíva v tom, že spočívajú na medzinárodnom práve a smerujú k jeho dodržiavaniu. Nie je to pravda. Nie je to Rusko, ktoré začalo s porušovaním medzinárodného práva v medzinárodných vzťahoch. Spojené štáty začali s bombardovaním cudzích krajín bez rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN. Túto prax zaviedla Madeleine Albrightová ako ministerka zahraničných vecí USA. Známy je jej výrok, že načo majú Spojené štáty takú silnú armádu, keď ju nemôžu používať, pretože nedostanú na to súhlas od OSN. Začali ju potom používať aj bez súhlasu OSN. Začali vojnu proti Iraku a presadili vytvorenie samostatného Kosova napriek tomu, že rezolúcia BR OSN o zastavení bombardovania Juhoslávie výslovne uznáva Kosovo za súčasť Juhoslávie/Srbska.

Neschopnosť Západu zadržať ofenzívu Ruska v priestore Ukrajiny vytýči nové hranice moci Západu. Bude to mať dva veľké a niekoľko menších následkov. Veľkým následkom bude zníženie významu EÚ. EÚ sa stane sociálno-ekonomickou organizáciou a svet ju nebude považovať za geopolitického hráča. Tým sa obmedzia jej možnosti diktovať svojim členom aj dovnútra iné než ekonomicko-sociálne pravidlá, čo nebude na škodu ani pre nás. Moc EÚ sa bude premietať do sveta najmä mäkkými spôsobmi, prostredníctvom soft power. EÚ bude poskytovať humanitárnu pomoc, sprostredkovať rokovania, a to bude asi tak všetko.

Druhým veľkým dôsledkom bude zvýšenie významu Nemecka, pretože Rusko bude rešpektovať najmä Nemecko ako nositeľa európskej moci. Nemecko sa už nebude musieť pri uplatňovaní svojej moci zakrývať Európskou úniou, pretože Rusko mu Hitlera nebude vytýkať, resp. bude mu síce vytýkať, ale bude s Nemeckom viesť business as ussual. Európske vzťahy sa budú potom vyznačovať menšou formálnosťou a väčším rešpektovaním reálnej sily. Nemecko však ešte dlho nebude reálnym konkurentom Ruska, pretože nemá jadrové zbrane, a tým menej zbrane 21. storočia, ktoré sú založené na nových fyzikálnych princípoch. Navyše, Nemecko je už malým štátom. Po vyhnaní Nemcov z Východu Nemecko medzi Rýnom, a Odrou a Nisou môže byť kontinentálnym, ale nie svetovým hráčom.

Poďme ďalej. Dejiny ukazujú, že rusko-nemecký tandem nebol pre Slovensko ohrozením. Po rozdelení Poľska v 18. storočí Mária Terézia zlikvidovala Poľsku nájom spišských miest a mestá sa vrátili Uhorsku, čiže Slovensku. Pri ďalšom delení Poľska v septembri 1939 Slovensko mohlo dokonca časť Poľska zachrániť od nemeckej okupácie. Vyšli pamäti slovenských vojakov zo septembra 1939, ako Poliaci mali dokonca záujem na zabratí väčšieho poľského územia, ako Nemci dovolili, pretože na Slovensku by sa im pochopiteľne žilo lepšie ako v generálnom gubernáte. Ale opäť nemožno podliehať ilúziám. Každá rekonštrukcia medzinárodných vzťahov je pre malé štáty nebezpečná. Ak si malý štát – aspoň v základnej miere – nedokáže brániť vlastné záujmy, nemôže sa spoliehať na žiadnu veľmoc. Súčasné Slovensko sa príliš spolieha na existujúci model medzinárodného usporiadania a vlastné záujmy je schopné brániť iba prostredníctvom interných pravidiel EÚ, prípadne NATO. Či by však platili v skutočnej krízovej situácii, je otázne. Slovenská armáda bola reformovaná na účely zahraničných misií, ale nie je v stave brániť vlastné územie. Je dobré, že Slovensko pestuje užšie vzťahy s krajinami západného Balkánu, najmä so Srbskom. V prípade vznášania maďarských požiadaviek na autonómiu voči Slovensku a voči Srbsku, ocitli by sme sa so Srbskom ako priami spojenci. Pohľad na dejiny posledných dvesto rokov ukazuje, že v krízových situáciách si Slovensko bolo schopné nájsť spojenca aspoň porovnateľnej sily, ale Maďarsko sa nakoniec ocitlo vždy samotné. Kľúčom je nielen naša zemepisná poloha v strede Európy a slovanská príslušnosť, ale vedomie širšieho poslania Slovenska. Slovensko získa sebavedomie potrebné pre riešenie medzinárodných kríz, ak bude v sebe niesť vedomie, že plní vyššie poslanie, ako je len jeho vlastná existencia. Vyššie poslanie – či európske, alebo civilizačné – ,ale aj vedomie, že musíme držať naše hory tu v strednej Európe vo vlastnej moci, aby sa Európa mohla vyvíjať harmonicky. Nemusí to byť iba navrávanie si. Pápež Ján Pavol II. sa vyjadril pred slovenskými pútnikmi v Ríme, že vidí pre Slovensko v 21. storočí dôležité poslanie. Ruskí vedci navštevovali Slovensko v jeho najhoršom období – koncom devätnásteho storočia – a aj oni videli a písali o ľuďoch, ktorí sa vyznačovali poslaním, aj keď si ho neboli vedomí. Dôležité je, aby sme sa v budúcej kríze nevrhali naspäť a nepridržiavali sa obručí, ktoré nás zväzovali, ale aby sme pozerali vpred a hľadali možnosti, ako krízu využiť pre náš rýchlejší rozvoj.

Slovenská politika má vychádzať z predpokladu, že súčasné medzinárodné vzťahy najmä v Európe a Stredomorí, už nezodpovedajú pravidlám, ktoré sa ustálili po skončení studenej vojny. Vtedajšie pravidlá vznikli v situácii, keď Spojené štáty vystupovali ako jediná svetová veľmoc, a naopak Rusko sa nachádzalo na najhoršom stupni svojho mocenského postavenia. To sa zmenilo. Preto najmä Rusko jednoducho nebude rešpektovať pravidlá, ktoré mu nevyhovujú, a keď sa zároveň cíti dostatočne silné, aby ich porušilo. Slovenská politika môže vychádzať z predpokladu, že geopolitické záujmy Slovenska a Ruska sú v priestore strednej Európy ďalekosiahlo zhodné. Rusko má najväčší záujem na udržaní súčasného usporiadania v strednej Európe, vrátane hraníc, keďže sa na ich tvorbe po skončení 2. svetovej vojny zúčastnilo. Ďalekosiahla zhoda existuje medzi Slovenskom a Ruskom aj pri vyznávaní a obrane tradičných európskych kresťanských hodnôt. V rozpore s týmito hodnotami nie je ani tradícia pevnej vlády v Rusku. Vychádza z potreby obrany bezpečnosti a práv občanov. Rusko je najväčším cieľom teroristických útokov na svete a prírodné bohatstvo Ruska vytvára podmienky pre vznik a rast oligarchov. Iba pevná vláda je schopná chrániť životy a majetok občanov a držať oligarchov na uzde.

Silnejšie postavenie Ruska oproti minulosti zatiaľ nevyvoláva dramatickú potrebu zmeny doterajšieho zaradenia Slovenska. Základom medzinárodnej stability Slovenska je stále jeho členstvo v Európskej únii. Členstvo Slovenska v NATO na jednej strane zabezpečuje slovenskú vonkajšiu bezpečnosť, na druhej strane nás zaťahuje do krokov namierených proti Rusku, a tým do konfliktu záujmov. Takým krokom by bol tlak na to, aby sme na Slovensku v súvislosti s ukrajinskou krízou zriadili vojenskú základňu NATO.

Ak sa presadí nový model mocenského usporiadania v Európe, Slovensku z toho nič nehrozí. Presadenie sa nového modelu mocenského usporiadania sa najskôr uskutoční prostredníctvom medzinárodných kríz, ako je napr. kríza na Ukrajine. Slovensko sa v takých krízach má čo najmenej vojensky angažovať, pretože každé vojenské angažovanie sa by bolo proti slovenským záujmom. Slovenská zahraničná politika má vychádzať z toho, že Slovensko má najlepšie predpoklady, aby našlo svoje primerané miesto aj v novej európskej mocenskej architektúre. Také predpoklady si nemá poškodzovať vojenskou angažovanosťou najmä proti Rusku, ale ani proti žiadnej krajine, ktorá otvorene proti Slovensku nevystupuje.

Zároveň bude Slovensko všade, kde je to možné, vytvárať predpoklady, aby samo dokázalo chrániť svoje záujmy. Budovanie slovenskej armády má opustiť model armády pre zahraničné misie. Slovenská armáda má byť schopná chrániť územie Slovenska aspoň na obmedzených úsekoch. Dobrým historickým poučením je pre nás Malá vojna z marca 1939. Obmedzené a improvizované ozbrojené zložky Slovenska dokázali na východnom Slovensku zastaviť maďarský postup.

V zahraničnej politike sú pre Slovensko priaznivé prvky orientácie maďarskej zahraničnej politiky na Rusko. Slovensko by malo tieto prvky v maďarskej zahraničnej politike využiť ako styčné body pre svoj rozvoj vzťahov s Maďarskom. Samozrejme, iba v rozsahu, aby to nenarušilo naše postavenie v EÚ. Pri obrane etických hodnôt na medzinárodnej scéne by Slovensko malo otvorene podporiť Rusko tam, kde Rusko chráni hodnoty, ku ktorým sa hlásime aj my. Práve cez obranu etických hodnôt si Slovensko môže uvedomiť, že máme v Európe poslanie presahujúce len naše územie, a obrana našich záujmov je zároveň obranou nášho poslania v Európe, čiže obranou Európy.

Autor je advokát a bývalý slovenský premiér.



1 - Napr. M. Bútora v SME 17. 4. 2014.
2 - Napr. Adam Michnik, SME 26. 7. 2014.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.