Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Muž dvoch kultúrnych vojen

Číslo 2/2014 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 1296
 

Jedna z foriem šťastia, ktorého sa nám v živote môže dostať, sú stretnutia so zaujímavými, peknými ľuďmi. Bolo pre mňa darom poznať osobne Antona Neuwirtha, človeka zároveň láskavého, múdreho i statočného.

Antona Neuwirtha možno zaradiť popri Silvestrovi Krčmérym a Vladimírovi Juklovi k hviezdnemu triu pochádzajúcemu z okruhu kolakovičovskej Rodiny. S oboma generálmi tajnej Cirkvi mal čosi spoločné a v niečom sa zase odlišoval.

Tak ako oni, mal Anton Neuwirth vo svojom živote tiež dve vrcholné obdobia. To prvé mal spoločné s menovanými – bolo ním väznenie v päťdesiatych rokoch. V komunistickom žalári bol za vieru väznený sedem rokov a jeho malé deti vyrastali bez otca.

Pre Krčméryho a Jukla bolo druhým vrcholom ich pôsobenie vo vedení tajnej Cirkvi a po roku 1989 sa stiahli do úzadia, Antona Neuwirtha jeho druhý vrchol ešte len čakal. Nebola ním ani tak jeho kandidatúra na funkciu prezidenta republiky, na ktorú ho v parlamentnej voľbe v roku 1993 navrhlo KDH. Bolo ním jeho pôsobenie vo funkcii veľvyslanca pri Svätej stolici a následné angažovanie sa v príprave zmluvy o výhrade vo svedomí.

Anton Neuwirth bol za komunizmu perzekvovaný dvakrát. Prvýkrát ako mladý muž v päťdesiatych rokoch vo väzení, druhýkrát v roku 1973, keď bol ako primár Oddelenia klinickej biochémie v Martine vyzvaný osobitnou komisiou, aby vystúpil z Cirkvi. Anton Neuwirth odmietol, a tak ako primár skončil. Neuwirth, ktorý pocítil prenasledovanie žalára i prenasledovanie v zamestnaní, videl po roku 1989, že v sekularizovanej Európe po páde komunizmu sa presunie prenasledovanie od tej prvej, brutálnej a viac viditeľnej formy k onej druhej forme, menej viditeľnej. Neuwirth videl riešenie v medzinárodnom právnom uznaní princípu výhrady vo svedomí, napríklad formou medzištátnej zmluvy medzi Svätou stolicou a štátom, napr. Slovenskou republikou.

Nechajme hovoriť Františka Mikloška, ktorý takto charakterizuje Neuwirthovu úlohu v tejto veci:

„Anton Neuwirth bol hlavným architektom Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Vatikánom. Nikto iný, ani zo strany štátu, ani zo strany Cirkvi na Slovensku nebol v tej chvíli pripravený postaviť ideové základy takejto zmluvy. ... Čiastková zmluva o výhrade vo svedomí je v rámci zmlúv štátov sveta so Svätou stolicou niečo úplne nové. Takúto zmluvu zatiaľ neprijal žiadny štát na svete. Zmluva o výhrade vo svedomí je originálna myšlienka Antona Neuwirtha. Vo svojej židovskej intuícii jasne predvídal, že otázka svedomia kresťana bude v legislatívach, najmä vyspelých západných štátov, vystavená v budúcnosti obrovskému tlaku. Otázka umelého prerušenia tehotenstva, otázka „manželstiev“ ľudí rovnakého pohlavia a ich potvrdzovania na úradoch, otázka adopcie detí takýchto „manželstiev“, otázka výchovy na školách, pokiaľ ide o učivo, ktoré protirečí kresťanskej morálke, otázka vykonávania eutanázie, otázka služby v ozbrojených zložkách a podobne, to sú nové problémy, ktoré vo „vyspelých“ demokratických krajinách stále viac rezonujú. Anton Neuwirth o tom často diskutoval na vysokých postoch Svätej stolice, hovoril o tom s pápežom, ako aj na viacerých konferenciách. Prijatie tejto zmluvy ... by bolo precedensom pre všetky krajiny sveta. Bolo obrovskou túžbou pápeža Jána Pavla II. aby táto zmluva bola na Slovensku prijatá.“

(F. Mikloško: Déja vu Antona Neuwirtha. Impulz 1, 2011)

Anton Neuwirth rozohraním hry európskeho formátu vtedy ako keby aj naprogramoval nový politický zápas, ktorý slovenskú kresťanskú demokraciu výrazne poznačil. Zápas o zmluvu o výhrade vo svedomí totiž neprebehol iba medzi jej zástancami na strane jednej a liberálmi a bývalými komunistami na strane druhej, ale najmä medzi rôznymi prúdmi kresťanskej politiky. Jednak bol zrážkou medzi Dzurindovou SDKÚ a KDH a neskôr sa pretransformoval i na zrážku vo vnútri KDH.

Vrcholným momentom zápasu bol odchod ministrov KDH z Dzurindovej vlády v roku 2006 potom, čo premiér odmietol plniť programové vyhlásenie vlastnej vlády, keď odmietol pripravenú zmluvu predložiť na rokovanie vlády.

Autor tohto článku zvykne hovorievať, že odchod z funkcie ministra vnútra kvôli zmluve o výhrade vo svedomí považuje za svoju hviezdnu chvíľu. Preto v tejto chvíli za ňu ďakuje aj Antonovi Neuwirthovi.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.