Päť rokov s Neuwirthom

Číslo 2/2014 · Martin Luterán · Čítanosť článku: 2022
 

„Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24).

Naša smrť môže byť darom pre iných a priniesť veľa ovocia. Možno ešte viac, ako sme dokázali priniesť za života. Keď sa zamyslím nad krátkym životom mnohých svätých, ktorí po svojej smrti ešte ďalšie storočia inšpirujú a menia životy mnohých ľudí (nehovoriac o nadprirodzenej logike modlitby orodovania a príhovoru), nezdá sa mi tá myšlienka až taká nepravdepodobná. Našou smrťou završujeme svoj pozemský život, začíname nový život a mali by sme sa stať odumretým semenom, ktoré prináša bohatú úrodu, jedno desaťnásobnú, iné stonásobnú. Myslím, že presne toto sa teraz deje so životom Antona Neuwirtha.

Považujem za veľké osobné požehnanie, že som mohol poznať Dr. Antona Neuwirtha osobne a byť s ním v pravidelnom kontakte niekoľko z jeho posledných rokov. Jeho smrťou sa však náš vzťah neskončil a mám pocit, že dnes je pre mňa jeho priateľstvo ešte väčším požehnaním ako za jeho života. Odo dňa jeho smrti, a obzvlášť posledných päť rokov odo dňa založenia Kolégia Antona Neuwirtha žijem s Neuwirthovým obrazom (už niekoľko rokov aj doslova) každý deň.

Nikdy nezabudnem na naše prvé a posledné stretnutie. Bol som očarený mladosťou jeho ducha. Počas éry „babiek demokratiek” som stretol osemdesiatročného muža, ktorý myslel, cítil a rozprával s veľkou dávkou sviežosti, ktorý sa do posledného dňa zaujímal o svet okolo a žil veľmi aktívne a ktorý neodmietol ani jedno pozvanie na stretnutie s mladými, pokiaľ čo len trochu mohol. Pamätám si na tú atmosféru, ktorú prinášal so sebou pri vstupe do miestnosti ten starý pán s kabátom, klobúkom a paličkou. Niesol so sebou nielen osemdesiat rokov pohnutých slovenských dejín, ale aj istú auru, ktorá v nás, mladých univerzitných študentoch, vzbudzovala bázeň a úctu. Keď si na to spomeniem, mám pocit, že lepšie rozumiem, prečo sa svätí vyobrazujú s kruhom svetla okolo hlavy. Šíria okolo seba svetlo a príjemné ľudské teplo. Niečo také som cítil, keď som s ním mohol byť v jednej miestnosti. Mal som vtedy len dvadsať rokov a on sa ku mne správal ako k rovnocennému partnerovi. Čím dlhšie pracujem s mladými ľuďmi, tým viac považujem túto Neuwirthovu schopnosť – pristupovať ku každému s veľkou úctou a pozornosťou – za osobnú métu.

Keď Dr. Neuwirth zomrel, vedel som, že ak niečo v budúcnosti založím, určite to bude niesť jeho meno. V tom čase som bol predsedom Spoločenstva Ladislava Hanusa (SLH), pri ktorého založení stál Neuwirth ako garant a duchovný otec. Týždeň po jeho smrti som odišiel na štúdiá do zahraničia. Zostal som tam nakoniec päť rokov, počas ktorých som v modlitbách a rozhovoroch začal snívať sen o Kolégiu Antona Neuwirtha. Sen sa stal skutočnosťou 21. septembra 2009, v deň piateho výročia Neuwirthovej smrti, keď sme za účasti arcibiskupa Zvolenského, vedenia Spoločnosti Ježišovej a Anny Záborskej otvorili prvý akademický rok Kolégia s prvými dvadsiatimi študentmi. Založili sme inštitúciu, ktorá nielenže niesla meno veľkého muža, ale ktorej poslaním je plniť jeho veľkú túžbu – vzdelávať a formovať mladých kresťanov, aby boli uvedomelými a atraktívnymi svedkami svojej viery vo verejnom živote. Už päť rokov cítim, že toto dielo nás všetkých presahuje, a nebyť príhovoru a požehnania od Dr. Neuwirtha, nikdy by Kolégium nevzniklo a nedožilo sa pri plnej sile svojich piatych narodenín. Je to veľký dar môcť pracovať pre niekoho väčšieho.

Vznik a existencia Kolégia je malý zázrak. Predstavte si, čo sa musí stať, aby toto dielo fungovalo: jedna významná rehoľa sa musí nezištne vzdať časti svojich priestorov, vyše tristo ľudí musí každoročne poslať Kolégiu nemalú sumu peňazí, z ktorej benefitujú neznámi mladí ľudia, viac ako tridsať mladých ľudí sa musí každoročne prihlásiť na program, ktorý im nesľubuje nič iné, ako námahu a ťažkú prácu na svojom charaktere a myslení, a to bez nároku na nejaké oficiálne uznanie, niekoľko desiatok dobrovoľníkov pomôže s rozličnými projektmi a hŕstka pracovníkov na plný úväzok sa musí vzdať svojej kariéry a možnosti zarábať lepšie a mať istejšiu prácu. Úprimne, niekedy naozaj žasnem nad tým, že to funguje. A práve v takých chvíľach si lepšie uvedomím, že nad nami stojí žehnajúca ruka. Sú samozrejme aj ťažšie chvíle. Vtedy sa občas zastavím v knižnici nášho kolégia, kde visí Neuwirthov obraz, a trochu sa mu posťažujem. Má stále taký šibalský úsmev a usmievajúce sa oči a musím priznať, že nás ešte nikdy nenechal v štichu.

Počas života Antona Neuwirtha sme študentom SLH vždy sprostredkovali aj osobné stretnutie s ním. Neprestali sme však ani po jeho smrti. Každý študent SLH a KAN sa s ním stretne pri čítaní jeho autobiografie Liečiť zlo láskou. Viem, že Anton Neuwirth mal istú pochybnosť, či má tú knihu napísať. V úvode odpovedá na námietku, ktorú si sám sformuloval: „Bol však a je môj život taký dôležitý, aby sa mu dostalo takej publicity?” Každoročné reakcie mladých ľudí, ktorí sa prvýkrát stretnú s touto osobnosťou, by Neuwirtha asi potešili. Pre mňa sú vždy potvrdením, že sa naplnil úmysel, aby sa jeho autobiografia stala „svedectvom obdarovaného o Darcovi, aby ako súhrnná správa o experimente jedného života, o poznaných pravdách i vlastných bolestiach a zlyhaniach posilnila dôveru čitateľa v jeho milosrdenstvo a lásku, ako aj odvahu prijímať jeho dary.” Nedá sa tu sprostredkovať všetko to, čo som videl za tie roky diať sa v živote mladých ľudí vďaka tejto „súhrnnej správe o experimente jedného života”, ale aspoň jedna autentická reakcia za všetky: „Som hrdá na Antona Neuwirtha! Už len teraz začať vo vlastnom živote robiť aspoň zlomok tých skvelých vecí, čo on.”

Život Antona Neuwirtha bol svedectvom obdarovaného o Darcovi. Vychádzal zo seba a nechal vynikať iných. Vďaka Neuwirthovi sme spoznali Ladislava Hanusa a pomenovali po ňom novovznikajúce spoločenstvo, hoci sme vtedy ešte o Hanusovi veľa nevedeli. Na druhej strane vďaka Spoločenstvu Ladislava Hanusa sme lepšie spoznali Dr. Neuwirtha. Títo dvaja veľkí muži boli raz spolu v tých istých putách prevážaní z jednej väznice do druhej. Po smrti zostávajú spútaní naďalej cez prepojené diela SLH a KAN. V auguste 2014 už po šiesty krát budeme putovať od hrobu Ladislava Hanusa v Ružomberku k hrobu Antona Neuwirtha v Bojniciach, aby sme si ich oboch pripomenuli a modlili sa o pomoc pri napĺňaní vízie SLH a KAN, na ktorej tak veľmi záležalo aj týmto dvom mužom – oživiť autentickú kresťanskú kultúru na Slovensku. Verím, že môžeme rátať s ich požehnaním.

Život s Neuwirthom je pokračujúce dobrodružstvo. Určite nás čaká ešte veľa prekvapení a stojí pred nami veľa výziev. V odkaze tohto svätého muža sa skrýva veľa bohatstva, ktoré sme ešte neobjavili, a v jeho Kolégiu veľa potenciálu, ktorý sme nezrealizovali. Mám silný pocit, že toto semeno stále iba klíči, a keď sa naplní čas, úroda bude veľká.

Je to veľké požehnanie môcť pracovať pod obrazom niekoho väčšieho. Rád by som Vám, pán doktor, opätoval slová, s ktorými ste sa so mnou lúčili na našom poslednom stretnutí: „Ďakujem Vám, Dr. Neuwirth!”

Autor je rektor Kolégia Antona Neuwirtha.