Pán veľvyslanec Neuwirth
Číslo 2/2014 ·
·
Čítanosť článku: 2703
Človeku sa občas zahniezdi v pamäti, ale najmä v duši slovo, výraz, pojem, zvrat, s ktorým sa neodbytne a nerozlučne spája silný pocit niečoho: môže to byť niečo dobré, niečo zlé, aj niečo celkom nijaké. Dve slová a jedno meno v titulku sa v pamäti aj v duši mojej manželky aj mojej spájajú s pocitom láskavej dobroty. Akýkoľvek iný pokus o pomenovanie tohto pocitu by bol bezpochyby odsúdený na neúspech. Láskavá dobrota, a možno ešte dobrota pokorná, to bolo to, čo sme v prítomnosti pána veľvyslanca Neuwirtha obaja pociťovali. Osud nám nadelil možnosť pracovať po jeho boku na zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky pri Svätej stolici, v období od februára 1995 do apríla 1996, až do dňa, kedy ho vtedajšia vláda povolala „na konzultácie“ (ak sa nemýlim, trvali hádam 10 mesiacov!).
Popri nie práve najjednoduchšej práci v oblasti gescie dvojstranných vzťahov Slovenska so Svätou stolicou sme si vždy našli čas na rozhovory, dlhé i kratšie, ale vždy veľmi pôsobivé. V podstate sme mali obaja radi už len spôsob, akým pán veľvyslanec rozprával: vždy rozvážne, uvážlivo, dobrotivo a láskavo, s pochopením pre poslucháča, akákoľvek bola téma. Veď tie témy... to bolo najväčšmi vzrušujúce. Pravdaže sme vedeli, čo má pán veľvyslanec za sebou z obdobia predchádzajúceho, čomu sa ako úprimne veriaci človek venoval, ako mu to potom moc pri moci zrátala a aký nehanebný účet musel splatiť zlovoľnosti na tróne... Rozprávanie o Rodine, o Kolakovičovi, ale aj o Tisovi a o Slovenskom štáte malo v sebe neodolateľnú živosť priameho svedectva. Tam veru neboli nijaké „vraj,“ „počul som od kohosi“, „ako mi povedali...“ A to sa potom inakšie počúva. Ale aj reaguje. A boli v našich diskusiách aj chvíle ľudsky nie práve jednoduché. Polemiky. Zrážky. Výmeny názorov. Ale za každých okolností v tom ustavične chápajúcom (vzájomne) tóne. Spomínam si, že veľmi citlivou témou bola téma slovenských Židov a ich osudu za Slovenského štátu. A pravdaže téma rokov, ktoré pán veľvyslanec strávil za mrežami. Akokoľvek ostro zneli otázky kladené z oboch strán, nikdy sa ani len do podtónu nedostalo čosi ako nechuť, nevôľa ďalej diskutovať, ďalej si hovoriť aj veci ťažko vypovedateľné...
Pán veľvyslanec Neuwirth pre nás oboch bol a vlastne naďalej zostáva mimoriadnou morálnou autoritou. Fascinujúca na jeho prístupe k veciam a dejom okolo neho, minulým aj súčasným, bola absencia zatrpknutosti, bolestínstva a sebaľútosti. Jeho povahe, jeho správaniu a vystupovaniu dominovala naozaj neobyčajná pokora, s akou prijímal utrpenie, ale aj pocty. Lebo veď za múrmi Vatikánu vedeli, za čo pán veľvyslanec splatil spomenutý účet zlovoľnosti na tróne, a podaktorí to dávali zreteľne najavo a v úcte, čo mu prejavovali, nebolo pretvárky.
Zažili sme spolu veľa pekných chvíľ, ľudsky aj profesionálne silných, podnetných a nezabudnuteľných. Z myšlienok, ku ktorým sa pán veľvyslanec často vracal, nám utkvela v pamäti najmä idea nevyhnutnosti spoločnej učebnice dejepisu pre slovenské a maďarské deti. Pokladal takýto počin za conditio sine qua non pre zlepšenie vzťahov medzi našimi krajinami, ktoré by nezáviselo na osobných sympatiách ich predstaviteľov v danom historickom okamihu. Tejto myšlienke veľmi veril, veril, že jej uskutočnenie by mohlo postaviť naše dobré vzťahy na spoľahlivú bázu vzájomnej dôvery, ktorá sa môže zrodiť len zo vzájomného lepšieho poznania, najmä vo vzťahu k spoločným, odlišne však interpretovaným a najmä pociťovaným dejinám.
Stanislav Vallo je veľvyslanec SR v Belgicku, bývalý veľvyslanec v Taliansku, diplomat a prekladateľ. Jeho manželka Miroslava Vallová je riaditeľka Literárneho informačného centra, bývalá konzulka na veľvyslanectve SR v Ríme, prekladateľka a predsedníčka výkonnej rady Slovenskej spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry.