Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Pápežov priateľ

Číslo 2/2014 · František Mikloško · Čítanosť článku: 2768
 

V marci 2003 navštívila slovenská delegácia na čele s predsedom NR SR Pavlom Hrušovským Vatikán. Na prijatí u Svätého Otca Jána Pavla II. boli prítomní aj Silvester Krčméry a Anton Neuwirth a tiež radca Veľvyslanectva SR pri Svätej stolici Marek Šmíd. A práve on spomína nasledovnú udalosť. Keď Svätý Otec po stretnutí už odchádzal, odrazu pristúpil k Silvovi Krčmérymu a Antonovi Neuwirthovi, chytil ich za ruky a takto chvíľu zostali. V tomto „objatí“ sa zjednotili všetky dimenzie putujúcej Cirkvi. V osobe Jána Pavla II. to bola cesta viditeľnými hierarchickými postami Cirkvi, ktorú Ján Pavol II. došiel až k svätosti. V Silvovi Krčmérym a Antonovi Neuwirthovi to bola cesta, pred svetom často neviditeľného svedectva utrpenia, obety, apoštolátu alebo dôsledného plnenia si stavovského povolania. Cirkev len v takejto jednote kráča dejinami k svojmu naplneniu.

V novembri 1953 bol Anton Neuwirth v Košiciach zatknutý. Doma zostala manželka Eva a štyri deti. Na Najvyššom súde v Prahe, v októbri 1954 bol odsúdený na dvanásť rokov väzenia. Potom, keď im boli oznámené rozsudky a väzňov odvádzali zo sály, pretisol sa k nemu ďalší odsúdený, kňaz Ladislav Hanus, podal mu ruku a vzdal mu úctu za jeho prejav a správanie sa pred súdom. Takéto správanie sprevádzalo Antona Neuwirtha po celý jeho život. V máji 1960 bol prepustený na amnesiu na slobodu. V roku 1966 bol už primárom Oddelenia klinickej biochémie LF UK v Martine. Keď na jar 1973 bol v Martinskej nemocnici vyzvaný osobitnou komisiou, aby vystúpil z Cirkvi, bez rozmýšľania odmietol, a tak jeho postavenie primára skončilo. V roku 1994 sa stal prvým veľvyslancom Slovenskej republiky pri Svätej stolici. Bolo v tom hodne symboliky, Neuwirth bol medziiným súdený za špionáž v prospech Vatikánu. Na túto funkciu bol teologicky, politicky i spoločensky pripravený, navyše ovládal šesť cudzích jazykov. Pápež Ján Pavol II. ho viackrát nazval svojím priateľom. Napriek tomu ho vláda Vladimíra Mečiara v roku 1996 z veľvyslaneckého postu vo Vatikáne odvolala. Ústrednou myšlienkou v živote Antona Neuwirtha bolo, aby nenosil v srdci nenávisť, aby vedel odpustiť. Premýšlal o nej počas vojny, keď bolo jeho dvanásť židovských príbuzných vysťahovaných a zahynuli v koncentračných táboroch. Tu on, po otcovi Žid, si dovolil vysloviť slová, že „pokiaľ Židia neodpustia holokaust svojim prenasledovateľom, dotiaľ nebude na svete pokoj“. Táto myšlienka ho sprevádzala na súde, vo väzení, i potom na slobode. V úvode k dielu „Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989“ napísal: „...Tým sa dostávame k vlastnému poslaniu knihy, ktorú vám predkladáme. Ona sa má stať výzvou pre všetkých, ktorých mená sa v nej nachádzajú, ako aj pre ich potomkov, aby sa skrze nežistné odpustenie mučiteľom stali pravými martýrmi. Takto sa tento zoznam obetí komunizmu stane skutočným martyrológiom komunistického obdobia na Slovensku. Bez úkonu odpustenia by všetko vytrpené nedošlo svojho cieľa. Lebo utrpenie, ktoré neprináša plody lásky, nemá zmysel. Proti zlu sa nebojuje, ale sa odstraňuje nedostatok dobra jeho konaním.“ Nakoniec i knihu svojich spomienok – Liečiť zlo láskou – pomenoval v tomto duchu. Anton Neuwirth bol členom spoločenstva Rodina, ktoré tu počas vojny založil chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič. Po návrate z väzenia nebol osobitne činný pri organizovaní neoficiálnych štruktúr Cirkvi, ale plnením si svojich lekárskych stavovských povinností vzbudil všade, kde pracoval, úctu a rešpekt. Počas účinkovania v Čadci stál za významným odhalením výskytu alkaptonúrie, dedičnej choroby, ktorá postihuje najmä pohybové ústrojenstvo. Od roku 1989 sa angažoval v Kresťanskodemokratickom hnutí. V rokoch 1992 až 1994 bol poslancom v slovenskom parlamente. V roku 1993 kandidoval v NR SR za prezidenta SR. V tom istom roku bol zvolený za čestného predsedu KDH. Táto funkcia je spojená len s jeho menom. Bol architektom a tvorcom Základnej zmluvy medzi SR a Vatikánom. Anton Neuwirth bol múdrym „starcom“, s ktorým bolo zaujímavé hovoriť na všetky témy. Jeho meno dnes nesie „Kolégium Antona Neuwirtha“ v Ivánke pri Dunaji, ktoré je zamerané na kresťanské vzdelávanie akademickej mládeže.

Ak Vladimír Mináč hovoril o Slovákoch, ako o „plebejskom národe bez panovníkov“ a jeho tézou bolo, že „Slováci boli národom práce, nie výbojov“, tak v rámci jeho marxistického videnia sveta to môžno považovať za dobrý postreh. Jeho záver, že „my sme takmer vždy konali z historickej nevyhnutnosti“ je potom úplne logický. Ale kresťanstvo odkrýva úplne iný rozmer dejín, aj tých slovenských. Biblia stavia zavŕšenie dejín na iných základoch. V knihe Zjavenie apoštola Jána sa píše: „Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy a mohutným hlasom volali: „Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!“ ... „To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi. Preto sú pred Božím trónom a dňom i nocou mu slúžia v jeho chráme... lebo Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A Boh im zotrie z očí každú slzu.“ (Zj 7, 9-17). Ale nielen to. Ak Zjavenie apoštola Jána takto popisuje zavŕšenie dejín, tak ono sa môže realizovať v dejinách len v kontinuite takéhoto ľudského svedectva a poslania. A teda, ak Slovensko nezaniklo v priebehu dejín a je dnes súčasťou príbehu starého kresťanského kontinentu, tak preto, že sa stále našlo „desať spravodlivých“, ktorí boli nositeľmi tejto kontinuity dejín spásy, ktorá smeruje k ich zavŕšeniu. Éra komunizmu i prvých rokov slobody je toho tiež dôkazom. Anton Neuwirth patril počas svojho života vo vrchovatej miere k týmto „desiatim spravodlivým“. Ak by bola politická vôľa, svoje poslanie mohol vykonávať ako prezident štátu. Mali by sme prezidenta, na ktorého sme mohli byť hrdí. Do konca svojho života však plnil svoje poslanie len ako pešiak na „bojovom“ poli. Jeho príbeh, ani príbeh Slovenska to však neumenšilo.

Autor je bývalý predseda slovenského parlamentu.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.