Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Tocqueville už aj po slovensky

Číslo 2/2006 · Lukáš Krivošík · Čítanosť článku: 3833
 

Tocqueville už aj po slovensky
Alexis de Tocqueville: O demokracii v Amerike
Kalligram 2006

„Keď už sa nerozhoduje o tom, či budeme mať vo Francúzsku kráľovstvo alebo republiku, zostáva nám určiť, či budeme mať republiku rozbúrenú alebo republiku pokojnú, republiku usporiadanú alebo republiku neusporiadanú, republiku mierumilovnú alebo republiku bojachtivú, republiku slobodomyseľnú alebo republiku utlačovateľskú, republiku, ktorá ohrozuje sväté práva vlastníctva a rodiny, alebo republiku, ktorá ich uznáva a posväcuje.“

Tento rok vyšlo konečne aj v slovenskom jazyku klasické dielo politických vied, kniha O demokracii v Amerike, ktorú v polovici 19. storočia napísal francúzsky šľachtic, diplomat a historik Alexis de Tocqueville (1805 – 1859). Spis, ktorý vznikol na základe autorovej študijnej cesty po Spojených štátoch amerických v rokoch 1830 – 1832, dodnes vyniká umným a zrozumiteľným jazykom, analytickým štýlom i logickou výstavbou a presnosťou argumentov.

Tocqueville, na rozdiel od mnohých moderných „intelektuálov“, nekĺže po povrchu. Práve naopak. Na úsvite moderného veku jasne spozoroval vzostup demokracie a americká skúsenosť s touto formou vlády mu pomohla pomenovať mnohé jej výhody a nevýhody. Veľmi zaujímavý je najmä pohľad autora na vzťah náboženstva a politickej slobody, ktoré sú podľa Tocquevilla od seba neoddeliteľné. Tocqueville sám sa názorovo nachádza niekde na pomedzí konzervativizmu a klasického liberalizmu. Spolu s lordom Actonom, Edmundom Burkom, Frédericom Bastiatom, Friedrichom Augustom von Hayekom a Michaelom Novakom ho zaraďujú aj do tradície tzv. katolíckych whigov. Teda klasických liberálov, ktorí v mnohom stavali na scholastickej filozofii a dnes reprezentujú ideový základ pravice v anglosaských krajinách.

Amerika prvej polovice 19. storočia bola „krajinou šťastnej prostrednosti“. Dominoval farmársky (na severe) a plantážnický (na juhu) charakter hospodárstva, pričom najmä na severe bolo bohatstvo relatívne rovnomerne rozložené medzi drobných vlastníkov pôdy. Tocquevilla však asi najviac prekvapil obrovský rozdiel v spôsobe, akým Američania a Európania vnímali vzťah slobody a viery. Európa tej doby, a najmä autorovo rodné Francúzsko, boli nemilosrdne polarizované medzi privilegovaných zástancov starého režimu (kráľa, šľachty a Cirkvi) a vynárajúceho sa meštianstva, ktoré si začalo pýtať svoj podiel na moci. Kým teda v Európe existoval rozpor medzi náboženstvom a politickou slobodou, v Amerike boli a dodnes sú nerozlučne späté.

Podľa Tocquevilla je angloamerická civilizácia „... produktom (a na to treba vždy pamätať) dvoch naprosto odlišných prvkov, ktoré sa inde často potierali, ale ktoré sa v Amerike podarilo istým spôsobom zlúčiť a obdivuhodne skombinovať. Hovorím o duchu viery a duchu slobody. (...) Vidíme, že hľadajú s takmer rovnakým zápalom materiálne bohatstvo i morálne pôžitky, nebo na onom svete i blahobyt a slobodu na tomto svete. (...) Sloboda považuje vieru za ochrankyňu mravov; mravnosť potom za záruku zákonov a svojho vlastného trvania.“

Ten rozpor medzi Európou a Amerikou, ktorý sa pre náš kontinent stal v 20. storočí takmer osudným, bol spôsobený zrejme skutočnosťou, že Amerika nezažila feudalizmus, žiadna skupina ľudí tam teda nepožívala nejaké dedičné privilégiá. Navyše tam fungovala náboženská sloboda a pluralita rôznych cirkví. V Európe, a najmä v krajinách ako Francúzsko alebo neskôr Rusko, zrejme nastal tzv. Tocquevillov efekt: oneskorené reformy vedú k násilným revolúciám. Zmeny, ktoré sa v Anglicku a jeho kolóniách diali relatívne nenásilne, evolučne a organicky po niekoľko storočí, sa vo Francúzsku uvoľnili náhle a v krvavej revolúcii.
V Spojených štátoch sa oveľa viac akceptovalo, že pokrok a rozvoj musia byť zakorenené v tradícií (čoby zdedenej múdrosti predkov) a v prirodzenom poriadku. Keď Tocqueville porovnáva rovnosť a slobodu ako atribúty demokracie, nevidí dva rovnocenné princípy, ale jasne sa vyslovuje v prospech slobody. „Rovnosť“ chápaná ako rovnosť všetkých pred zákonom a Stvoriteľom bola a je základným princípom americkej demokracie. Podľa autora práve takto pochopená rovnosť poháňa chudobných a slabých, aby sa vyrovnali mocným a váženým. No je tu ešte iná, zvrhlá „rovnosť“, ktorá „... pudí slabých k tomu, aby chceli zvrhnúť silných na svoju úroveň, a ktorá ľudí núti, aby dávali prednosť rovnosti v otroctve pred nerovnosťou v slobode“. Autor dáva do protikladu aj centralizovaný charakter francúzskeho štátu s americkou spoločnosťou kompaktných komunít, vystavaných zdola. Tento pulzujúci spoločenský život Američanov Tocquevilla veľmi fascinoval. Všimol si, že v USA ľudia dokážu svojpomocne riešiť problémy, u ktorých sa v Európe očakáva, že ich bude riešiť vláda. Takáto občianska spoločnosť je pre každú krajinu skutočnou soľou zeme, no v Tocquevillových časoch ešte americká vláda nebola konfrontovaná so zástupom záujmových skupín, ktoré sa cez zadné dvierka Kongresu snažia pretlačiť svoju ideologickú agendu. Sloboda nie je v chápaní katolíckych whigov svojvôľou, možnosťou robiť si, čo kto chce. Sloboda je na jednej strane možnosť vychutnávať pozitívne plody svojich rozhodnutí, no na druhej strane si vyžaduje aj ochotu niesť zodpovednosť za tie slobodné rozhodnutia, ktoré majú negatívne následky. Rozsiahly centralizovaný štát slobodnú individualitu a tvorivosť človeka pošliapava. Ničí sociálny kapitál občianskej spoločnosti tým, že vyvlastňuje jej funkcie: „Každý krok k rovnosti privádza Európanov bližšie k despotizmu. (...) Dnes náboženstvo chradne; národom zostáva len despotizmus, a preto upadajú.“ Tocqueville pritom nepíše žiadnu apológiu na americkú spoločnosť alebo na demokraciu. Naopak, veľmi dobre si uvedomuje nešváry a riziká degenerácie demokracie. Autor videl najväčšie riziko v tyranii väčšiny, ktorá si môže slobodne odhlasovať aj zrušenie slobody. Tocque­villova genialita spočíva práve v tom, že predpovedal vznik politickej korektnosti, dokonca aj možnosť vytvorenia nadnárodnej byrokratickej štruktúry na spôsob EÚ.

Tocqueville sa zaoberá každým aspektom americkej spoločnosti i demokracie ako takej. V osobitnej kapitole rozoberá aj situáciu katolicizmu v USA, ktorému sa tam podľa autora dobre darilo. No opäť nekĺže len po povrchu, ale ide do hĺbky. Predpovedá napríklad pozvoľný úpadok protestantizmu a situáciu, keď sa raz časť ľudí od kresťanstva úplne odvráti a časť sa vráti do lona Katolíckej cirkvi. Hlboké úvahy o úlohe a súžití náboženstva s liberálno-demokratickým politickým systémom jasne ukazujú, že každý podstatnejší politický problém je zároveň hlbokým náboženským problémom. A aj keby to niektorí chceli, vieru od výkonu politiky nemožno oddeliť.

Môj výtlačok Demokracie v Amerike je krížom-krážom popodčiarkovaný ceruzkou a opatrený mnohými poznámkami. V knihe je totiž veľa skvelých postrehov, ktoré ani takmer po dvesto rokoch nestrácajú aktuálnosť. Mnohé z nich sú aplikovateľné aj na slovenské pomery a odhaľujú korene problémov, ktoré nás dlhodobo trápia. Je pravdepodobné, že keď v 19. storočí vyšla, čítal Demokraciu v Amerike aj Ľudovít Štúr. Výrazne demokratický politický program štúrovcov by tomu nasvedčoval. Každopádne by išlo o jeden zo zdravších ideových zdrojov Štúrovho politického myslenia, keďže vďaka tejto generácii sa do slovenského politického života dostala aj hegeliánska filozofia. Pápež Benedikt XVI. je ďalším Tocquevillovým verným čitateľom. Ešte v čase, keď bol kardinálom, sa viackrát vyjadril o tejto jeho knihe veľmi obdivne. Prominentní čitatelia, hĺbka autorovej analýzy a nadčasové myšlienky o vzťahu moderných politických inštitúcií štátu s vierou a Cirkvou sú dôvodmi, pre ktoré by Tocquevillovo dielo nemalo chýbať v žiadnej knižnici.

Lukáš Krivošík
Autor je šéfredaktor www.prave-spektrum.sk.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.