Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Hľadanie Kolakoviča

Číslo 2/2014 · Jozef Majchrák, Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 2307
 

Bolo to logické, a predsa nám musela trochu pomôcť náhoda. Ak chcete nájsť hrob Tomislava Kolakoviča, netreba ísť najskôr do Paríža, kde zomrel, ale do Záhrebu, kde začal verejne pôsobiť. Pochopili sme to, keď nás Grzegorz Górny upozornil na článok, ktorý pre poľský mesačník W Sieci Historii napísal Chorvát Goran Andrijanič. Goran je katolícky novinár, štyridsiatnik, jeho žena je Poľka, a Kolakovičov príbeh na neho pôsobil dostatočne pútavo, aby zaujal aj poľských čitateľov. A vďaka tomu aj nás, najmä keď Goran uviedol v článku niekoľko nových skutočností, o ktorých sa u nás doteraz nevedelo.

Bola polovica augusta, krátko pred 70. výročím Povstania, a my sme sa rozhodli, že skúsime preskúmať, ako to bolo s Kolakovičovým antifašizmom. Či ho do Banskej Bystrice naozaj lákala len príležitosť vycestovať do Ruska, alebo za tým bolo niečo viac. Napríklad jeho názor na Tisov režim.

S Goranom Andrijaničom sa stretávame v malej kaviarni, neďaleko železničnej stanice v centre Záhrebu. Hovorí nám, čo všetko sa mu o Kolakovičovi podarilo zistiť, a navrhuje, že sa určite musíme stretnúť s jezuitským pátrom Vladimirom Horvatom, ktorý sa s Kolakovičom osobne poznal. Keďže jezuitský kláštor je neďaleko, rozhodneme sa tam spoločne hneď vyraziť. V Bazilike Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorý je súčasťou kláštorného komplexu, práve prebieha večerná svätá omša. Je bežný pracovný deň, v kostole sú roztrúsené asi tri desiatky veriacich, väčšina pristupuje k prijímaniu. Svätú omšu slúži páter Peter, mladý jezuita, ktorý má za sebou štúdia v Ríme. O Kolakovičovi, okrem toho, že bol jezuita („bol náš“), veľa nevie. Aspoň nás však naviguje na novú adresu pátra Horvata, ktorý sa medzitým z kláštora presťahoval do zariadenia pre starších kňazov a rehoľníkov ďaleko za centrom mesta. Keď Horvata telefonicky požiadame o stretnutie, okamžite súhlasí.

Na druhý deň nás už netrpezlivo očakáva v neveľkom rehoľnom dome, v zeleni utopenej okrajovej časti Záhrebu. Hoci sa pohybuje na vozíku, pôsobí nezvyčajne čulo a na stole má pre nás pripravené všetko, čo o Kolakovičovi v chorvátčine vyšlo. Páter Horvat bol hlavný organizátor konferencie, ktorá sa konala v roku 2006 pri stom výročí narodenia Tomislava Poglajena a ktorá je, dodnes, najlepším zdrojom informácií o živote a diele tohto pozoruhodného muža. Dokazuje to obsiahly zborník, na ktorý je staručký páter obzvlášť hrdý. Ešte dôležitejšia je však iná kniha – zbierka Kolakovičových kázni a esejí z rokov 1937 až 1941, keď pôsobil v Záhrebe pod ochrannými krídlami arcibiskupa Stepinaca a bol redaktorom katolíckeho časopisu Život. V roku 2010 vyšli Poglajenove texty pod názvom Kresťanský personalizmus. Kolakovič je totiž v Chorvátsku známy pod svojím pôvodným menom – Poglajen. Pseudonym, pod ktorým ho poznáme my, prijal až keď mu slovenský diplomat Jozef Cieker, ktorý ho pozval na Slovensko, vystavil falošné doklady na toto meno. K tomu však došlo až na jeseň 1943. Dovtedy toho aktívny tridsiatnik Poglajen stihol hodne. Na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov bol v Záhrebe známy ako razantný kritik nastupujúceho nacizmu z pozícií Katolíckej cirkvi. Jeho kázne boli ostré, často otvorene politické. Chodilo na ne veľa ľudí a niektoré z nich dokonca vysielal rozhlas. „Pamätám si, ako mi starší bratia jezuiti hovorili, že ľudia si Poglajenove kázne pamätali aj po dvadsiatich rokoch. Taký to bol rečník,“ objasňuje páter Horvat. Poglajen bol autenticky politickým človekom, politike rozumel a bez toho, aby prekročil svoje povolanie, sa ju snažil aj ovplyvňovať. Využil každú príležitosť, aby sa k politike vyjadril, bez ohľadu na to, či išlo o anšlus Rakúska, Mníchovskú dohodu alebo pakt Molotov-Ribbentrop. Práve tu nachádzame jeho prvé zmienky o Československu, ktoré mal neskôr tak významne zmeniť. A v neposlednom rade: z celého kontextu je jasné, že Kolakovič sa tešil osobitej priazni arcibiskupa Stepinaca, ktorý v mladom intelektuálovi zjavne videl ohromný talent. Stepinac vytváral Poglajenovi priestor na verejnú aktivitu, umožňoval mu viac písať aj kázať,a keď ho bolo treba chrániť pred nacistami, zabezpečil jeho presun do Splitu, ktorý bol v tom čase pod talianskou správou, a Poglajen tu, na istý čas, našiel bezpečnejšie útočisko. Neskôr, neďaleko od vchodu do majestátnej a práve rekonštruovanej baziliky v centre mesta, navštívime aj novovytvorené múzeum arcibiskupa Stepinaca, ale o Poglajenovi tam zmienku nenájdeme. V Záhrebe ešte nenesú jeho meno ani ulice, nie je tu ani jeho socha, či pamätná tabuľa. Napriek tomu Chorváti majú pred nami náskok: dostupných je viacero jeho textov. U nás tento hendikep len pomaly doháňame.

Horvat bol v rokoch 1975 až 1985 riaditeľom Chorvátskej katolíckej misie v Paríži a s Kolakovičom, ktorý vtedy používal meno abbé Georges, sa stretol niekoľkokrát. Stretnutia vždy inicioval Kolakovič a odohrávali sa za konšpiratívnych okolností. Prvé z nich prebehlo v budove katolíckej misie v neskorých popoludňajších hodinách – „keď, tam už nikto nebol“ – , ale ďalšie sa už na Kolakovičovu žiadosť odohrali mimo týchto priestorov. Napríklad v priestoroch hotelových recepcií v čase, keď tam bolo len veľmi málo hostí. Horvat počas nich s Kolakovičom diskutoval o zahraničnej politike, ale najmä o situácií v komunistických krajinách a o dianí vo vtedajšej Juhoslávii. Po skončení svojho pôsobenia sa Horvat vrátil do Juhoslávie, komunistický režim mu odobral pas a s Kolakovičom stratil kontakt.

O Kolakovičovom pohrebe sa Horvat dozvedel od chorvátskeho manželského páru, ktorý sa na ňom zúčastnil. Ani jeden z manželov však už dnes nežije. Podľa Horvata sa pohreb konal v máji 1990 v Kostole sv. Františka Xaverského, v centrálnom Paríži. Podľa spomínaných chorvátskych manželov bolo Kolakovičovo telo počas zádušnej omše uložené v uzavretej rakve, kostol bol plný ľudí, nekonal sa však žiaden smútočný sprievod na cintorín a zádušná omša nebola oficiálne zaregistrovaná. Preto manželia nedokázali Horvatovi povedať, kde presne bolo Kolakovičove telo pochované. Chorvátski jezuiti neskôr prehľadali najbližší cintorín v štvrti Montparnasse – na nič, čo by pripomínalo Kolakovičov hrob, však nenarazili. „Aj preto si myslím, že je pochovaný buď v krypte Kostola sv. Františka Xaverského alebo v kláštore rehoľných sestričiek, ktoré sa o neho v posledných dňoch jeho života starali,“ tvrdí Horvat. To, k akej reholi tieto sestričky patrili, však nevie. Horvat bol neskôr osobne aj v Kostole sv. Františka Xaverského, ale nepodarilo sa mu nájsť žiaden záznam, ani dôkaz, že Kolakovičovo telo je uložené práve tu.

Počas nášho rozhovoru si Horvat odrazu spomenie, že v Záhrebe ešte stále žije žena, členka laického rehoľného rádu, ktorá sa o Kolakoviča starala v osemdesiatych rokoch. Odchádza do izby, odkiaľ sa po chvíli vráti so zápisníkom plným telefónnych čísel, a dohaduje nám stretnutie so Slavicou Tuškanovou.

Pani Slavica je príjemná, spoločenská osemdesiatnička. Pôsobí, akoby bola o desať rokov mladšia. Útulný byt, kde sa dodnes venuje starostlivosti o iných, sa nachádza ďaleko od rušného centra, v stredne veľkom bytovom dome bez výťahu. Kolakovič je pre ňu pojem. „Profesor Poglajen bol veľký človek a veľké mystérium,“ hovorí. Zjavne si ho nesmierne váži. Keď o ňom hovorí, v tvári sa jej strieda bázeň s úsmevom, aký vedia vyvolať príjemné spomienky.

Poglajena spoznala ešte v mladosti, niekedy v päťdesiatych či šesťdesiatych rokoch. To si už presne nespomína. Bola vtedy istý čas v Paríži, kde sa ako Chorvátka stretla s chorvátskym profesorom. Bol pre ňu najmä veľkým antikomunistom a teologizujúcim sociológom. Dosť na to, aby si ho zapamätala, ale žiadna väčšia spolupráca z toho nebola. To sa zmenilo až na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, keď pôsobila ako sociálna pracovníčka a ošetrovateľka v nemeckom Freiburgu. V tomto univerzitnom meste blízko francúzskych a švajčiarskych hraníc, okrem iného rodisku Karla Rahnera, pôsobila od roku 1975 do roku 1988. Poglajen, vtedy vystupujúci pod nemeckým pseudonymom Georg, sa tu istý čas zotavoval po infarkte. Sprevádzala ho belgická žena, ktorá používala pseudonym Helen, a robila mu najmä zdravotnú a osobnú asistentku. „Nikdy som sa nedozvedela jej priezvisko, ale inak sme si boli celkom blízke. „Helen bola stále s profesorom a nosila malú taštičku na lieky,“ spomína pani Slavica. Prvé, čo si s Kolakovičom spája, je mapa: „Mal pri sebe mapu sveta a špendlíčky. Ukazoval nám, kde všade sú už komunistické štáty, a kde sa podľa neho môže komunizmus ďalej rozširovať. Najviac ho trápila budúcnosť Ázie a Afriky,“ hovorí pani Slavica s úradnou vážnosťou. Kolakovič mal jednoduchú teóriu: Komunizmus sa rozšíri všade tam, kde je chudoba a kde chudobným nedokáže Západ pomôcť. Najzraniteľnejšie sú malé národy, tam bolo podľa neho ľahšie vyvolať revolúciu.

Poglajen nemal k Ázii len teoretický vzťah. Niektoré krajiny aj navštívil. Preukázateľne bol v Číne (minimálne dvakrát), čo dokazuje svedectvo newyorského arcibiskupa Fultona Sheena, ktorý ho so sebou na návštevu komunistickej Číny zobral, ako aj neskoršie svedectvo pani Slavice. Ale Kolakovič bol aj v Indii. Spomína to nielen biskup Hnilica, ale aj pani Slavica. Niektorí dokonca tvrdia, že navštívil aj Vietnam (kde vraj vystupoval kriticky k americkej politike voči tejto krajine) a Filipíny. Pani Tuškanová však spomína iba Čínu a Indiu. A hneď v zapätí nám ukazuje dôkaz: pohľadnicu z Číny. Pohľadnica bola asi pribalená do listu, nie je na nej napísaná adresa, iba je popísaná anglicko-nemeckým textom. „Je to rukopis Helen, písala mi, aby som sa za tých dobrých a strašne chudobných Číňanov modlila, že to potrebujú.“ Na konci pohľadnice je „podpísaný“ aj Kolakovič. Pani Slavica tvrdí, že ho podpísala Helen, aj to zašifrovane: „G...g“: „Ale ja už som vedela, o kom je reč.“ Pohľadnica je z roku 1988, vytlačená bola v Hongkongu. „Bol vtedy ešte živý, ale už s ním nebolo dobre. Ešte som sa dozvedela, že keď cestovali domov, prišlo mu v lietadle zle, možno dostal ďalší infarkt, bolo to s ním už naozaj kritické,“ dodáva so smútkom v hlase. Napokon, Kolakovič mal vtedy už cez osemdesiat rokov. „Požiadala som Helen, aby mi dala vedieť, keď profesor zomrie, ale keďže som z Freiburgu odišla v roku 1988, a on zomrel v roku 1990, už som s ňou stratila kontakt, a nikdy som o nej viac nepočula.“ Nepozná ani nikoho, kto by sa zúčastnil na Kolakovičovom pohrebe.

Profesor Kolakovič však u tejto starostlivej a pozornej ženy po prvýkrát v našich očiach získava jasnejšie kontúry: „Bol to veľmi elegantný pán, vždy pekne oblečený. A charizmatický, s výraznými črtami tváre. Nefajčil a nepil, nikdy som ho síce nevidela slúžiť svätú omšu, ale nepochybujem, že si ju slúžil každý deň sám. Bol to muž, ktorý horlil za Boha a za Cirkev.“ Ale všimla si aj iné veci: „Helen mala problém s rukami, veľmi ju boleli. Bolo mi jej ľúto, keď som ju videla, ak sa ťahá s tými jeho ťažkými kuframi plnými kníh,“ dodáva s úsmevom. Georg a Helen veľa cestovali, chodili napríklad do Švajčiarska (pani Slavica si spomenie na Bazilej) a prirodzene do Ríma. V minulosti sa tam Poglajen mal pravidelne stretať s kardinálom Eugénom Tisserantom, ktorý bol vyše dve desaťročia prefektom Kongregácie pre východné cirkvi, ale predtým, počas prvej svetovej vojny pracoval krátko aj pre francúzsku tajnú službu. Neskôr, po smrti Pia XII. a počas konkláve v roku 1958, sa o ňom hovorilo ako o možnom budúcom pápežovi. Kardinál Tisserant zomrel v roku 1972. Ale o týchto stretnutiach sa – vždy tajnostkársky – Poglajen svojmu okoliu nezdôveroval a vatikánske archívy a záznamy o jeho správach ešte len treba spracovať. Vieme tiež, že v šesťdesiatych rokoch bol v Rakúsku a vo Viedni sa stretol s Vladimírom Juklom. Svoju bunku mal aj vo Švajčiarsku a Georg cestoval aj po Nemecku a snažil sa robiť to, vďaka čomu zmenil slovenské dejiny: vyhľadávať akademicky založených ľudí so vzťahom k politike a hovoriť o komunizme. „Viem o ňom, že sa stretol aj s Helmutom Kohlom,“ hovorí pani Tuškanová, ale počula aj o stretnutí s dvomi americkými prezidentmi (podľa iných zdrojov išlo o prezidentov Trumana a Eisenhowera). O tom však pani Slavica žiadne podrobnosti nevie. Zato pozná anekdotu, ktorá potvrdzuje stretnutie s Matkou Terezou: „Kdeže legenda, naozaj sa stretli,“ potvrdzuje stretnutie albánskej svätice a chorvátskeho intelektuála v ďalekej Kalkate pani Slavica, „a predstavte si, čo mi o nej Georg povedal: Je to svätá žena, ale taká naivná... Rozumiete? On o blahoslavenej Matke Tereze povedal, že bola naivná..., len preto, že sa nezaujímala o politiku, tak ako on,“ dodáva s úsmevom pani Slavica.

Náš rozhovor sa chýli ku koncu, pani Slavica má návštevu a s tým spojené ďalšie povinnosti. Ochotne nám ešte ukáže Poglajenovu fotografiu. Opatruje ju spolu s obalom jeho breviáru, ktorý jej dala Helen, spomínanou pohľadnicou a samizdatovými vydaním profesorových prednášok. Fotografia je – bez akéhokoľvek prekvapenia – tá istá, ktorú poznáme aj na Slovensku. Poglajen je na nej mladým kňazom. Neskôr, najmä po odchode zo Slovenska, sa už nenechal fotografovať.

Hoci o jeho pohrebe stále nevieme veľa, vieme o malý kúsok viac. Všetko do seba pomaly a presne zapadá. Profesor používal od mladosti tú istú metódu. Na Slovensku s ňou slávil obrovský úspech, ktorý sa potom už nikde v takej miere nezopakoval, ale tento „evanjelizátor Slovenska“ (ako ho nazvali niektorí Chorváti), jej zostal verný až do smrti. Kolakovič zomrel v Paríži, vieme kedy a v akom kostole sa konala pohrebná bohoslužba a s trochou šťastia sa azda ešte podarí nájsť ľudí, ktorí na jeho poslednej rozlúčke boli. Či nás to raz dovedie až k jeho hrobu, dnes ťažko povedať. Nepredstaviteľné to však už nie je. Ale, aj keby sme jeho hrob nikdy nenašli, to najdôležitejšie, kvôli čomu žil, sa už nestratí. Napokon, musel to cítiť aj on sám, keď zomieral, komunizmus bol v Európe už mŕtvy.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.