Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Stretnutie s pápežom

Číslo 2/2014 · Slavomír Zrebný · Čítanosť článku: 1595
 

Stretol som sa s pápežom a povedal, že je potrebné znova pracovať na revolúcii nežnosti. U nás je lepšie rovno povedať, že na pokračovaní Nežnej revolúcie. Jeho prístup a slová sú jednoduché, no ťažšie sa uvádzajú do praxe. Dá sa, ale tušiť, že ak to zvládneme, revolúcia sa podarí. On sám je toho príkladom. K čomu nás to pápež pozýva? Ako to myslí? Čo je to revolúcia nežnosti?

Nie je to v podstate nič nové. Chce totiž začať zmenu, ktorá vychádza hlboko z Tradície. Chce, aby sa to staré stalo opäť novým a účinným. Vráťme sa, ale najskôr k stretnutiu s pápežom, ktorý sa rozhodol navštíviť Komunitu Sant'Egidio a chudobných Ríma.

Je nedeľné popoludnie, 15. júna 2014. Ulicami večného mesta kráčame smerom za rieku Tiber, kde sa máme stretnúť s pápežom Františkom. Tieto ulice už zažili toľko historických chvíľ, a my po nich kráčame v ústrety chvíli, ktorá sa má stať historickou pre nás osobne. V ovzduší je cítiť napätie z očakávania a akúsi bázeň. Zrazu sa strhla prietrž mračien a všetci začínajú utekať. Možno je to panika, no zaujímavé je, že všetci utekajú jedným smerom. Dievčatám sa po ceste roztiekol všetok make-up, opadli upravené účesy. Organizátori asi čakajú, že plné námestie čakajúce na pápeža sa uvoľní. Nič také sa však nedeje. Chvíľu pred príchodom pápeža prestáva pršať a úplne sa rozjasní. Na Námestí Santa Maria in Trastevere stojí dav a čaká ...

Prichádza pápež. Ako kráča davom a podáva ruky, zrazu sa vystrčí ruka neznámeho muža a podáva mu malú bielu čiapku, takú istú, akú nosí pápež na hlave. Pápež sa usmeje, zoberie si ju a dáva si ju namiesto svojej pôvodnej. Tú svoju zase podáva neznámemu mužovi. Pekný suvenír. O kúsok ďalej si s ním chce jedno dievča urobiť selfie fotku na mobil. Pápež sa k nej nakloní, obaja pozerajú do mobilu a odfotia sa.

Pápež pokračuje ďalej davom a bezprostredne reaguje na rôzne podnety. Niektorí mu dávajú rôzne malé darčeky, napríklad sväté obrázky, ručné výrobky, tričká a podobne. Na to už má vyčleneného jedného ochrankára, ktorý to všetko zbiera a nevedno kam dáva. Zrazu sa z tohto rôznorodého davu vystrčí ďalšia ruka. Je to žena, ktorá mu podáva nápoj maté, ktorý je v kokosovom orechu s nápisom František a trčí z neho slamka. Pápež ho chytí do rúk, no ochrankár sa mu snaží zabrániť v tom, aby sa napil. Môže to byť príliš nebezpečné osvieženie. Pápež ho pohľadom upokojí, a nakoniec sa napije. Žena sa pohľadom pýta, aké to je. Pápež jej gestom ukazuje, že ,,dá sa, ale asi pil už aj lepšie.“ Pokračuje davom, až príde k pani na vozíčku. Pri tej sa zastaví dlhšie a niečo jej šepká. Po nekonečnom vítaní konečne vchádza do baziliky, kde naňho čakáme. Všetko, čo sme o ňom počuli a čo o ňom vieme, sa teraz koncentruje v osobe jednoduchého starca v bielom rúchu, ktorý si napriek svojmu veku stále drží úsmev a otvorenosť pre druhých, ktorí k nemu naťahujú svoje ruky a prosby. On tiež často prosí ľudí o modlitbu. Akoby si uvedomoval, že úrad, ktorý má, ho presahuje, a hľadá silu, kde sa len dá, aby ho zvládol. Prichádza a podávam mu ruku. Má pevný stisk a pritom ruky jemné, ako to u starých ľudí býva. Najviac pozornosti sa snaží dať postihnutým, starým a chorým, ktorých je v bazilike naozaj veľa. Konečne sa posadí na stoličku a prvú minútu si len utiera vreckovkou pot. Vyzerá vyčerpane a vôbec sa mu nečudujem.

Po privítaní Andrea Riccardiho, zakladateľa spoločenstva, prichádzajú na rad viaceré svedectvá ľudí, ktorí sú vytláčaní na okraj spoločnosti. Dalo by sa povedať, že rôzne druhy „chudobných“, o ktorých pápež tak často hovorí. Ako prvá prichádza staršia pani. Starenka sa jednou rukou opiera o paličku, druhou rukou trasľavo drží papier, z ktorého číta. Hovorí o tom ako dnes ľudia odkladajú svojich rodičov do domovov a neprídu ich navštíviť. Hovorí o takzvanej „skartačnej kultúre“, keď sa všetko nepotrebné odkladá. Zároveň sa ale teší z toho, že ju prichádzajú do domova navštevovať mladí ľudia. Keď dohovorí a chce ísť po schodoch pozdraviť Františka, pápež neváha ani na sekundu a doslova vystrelí zo svojho kresla vzdialeného niekoľko metrov. Prichádza on ku nej a keď sa pozdravia, pomáha jej vyjsť po schodoch až na jej miesto. Možno porušenie protokolu, ale s istotou ľudské gesto. Neskôr hovoria ďalší a ďalší. Postihnutá žena, ktorá mala podľa lekárov buď zomrieť po narodení, alebo zostať veľmi malého vzrastu. Teraz stojí pred nami dvojmetrová žena a spolu s pápežom a celou bazilikou sa smeje nad starou diagnózou. Ďalej hovoria prisťahovalci, ľudia bez domova, postihnutí a vojnoví utečenci. Pápež každého počúva s veľkým zaujatím. Keď pozeráte na výraz jeho tváre, nedá sa nesústrediť.

Pápež neskôr vo svojom príhovore hovorí, že tu nevie presne odlíšiť kto pomáha, a komu sa pomáha. Dáva básnickú otázku, kto je vo vzťahu protagonistom. Či ten, komu sa pomáha, alebo ten, kto pomáha? Hneď však odpovedá, že hlavným „protagonistom“ tohto vzťahu je ich stretnutie, ich objatie. Pápež hovorí: „V chudobných je prítomný Ježiš, ktorý sa s nimi stotožňuje. Sv. Ján Zlatoústy píše: 'Pán k tebe pristupuje ako ten, kto je v núdzi.' Buďte a zostaňte komunitou spolu s chudobnými.“ Pri tomto výroku si môžu mnohí povzdychnúť. Och, áno. Zase František a jeho chudobní, ale veď samozrejme, už sme to počuli, už o tom vieme, tak prečo to stále donekonečna opakovať. Akoby to už nebolo jasné. Povedal by som, že sa k tejto téme vracia preto, lebo mnohí z nás majú vzťah k chudobným prijatý skôr na teoretickej alebo teologickej úrovni. Vieme o tom hovoriť, kázať, zdieľať výzvy na Facebooku, no už oveľa ťažšia je pre nás predstava, že by sme niekedy zašli na večeru s človekom bez domova alebo sa pri ňom vôbec zastavili, a len sa spýtali, ako sa má, ako sa volá, prečo tam je. Často sú naše predsudky jednoducho silnejšie ako pochopenie dôležitosti vzťahu s chudobnými. Možno nám len chýba odvaha. Ide tu však o odvahu stretnúť sa s Bohom! Ak ju nenájdeme, unikne nám takto mnoho príležitostí stretnúť sa s Bohom osobnejšie. On k tomu pozýva, keď hovorí, ,,čo ste im urobili, mne ste urobili.“ Je to možno šokujúce, ale je to tak. S bezdomovcami sa stotožňuje Boh. A to nie je málo. Pápež však pripomína aj obojstranné ovocie tohto vzťahu: ,,Kto takto žije, dostane sa mu požehnania v živote a bude požehnaním pre druhých.“

Myslím, že keď pápež tak často apeluje na modlitbu a vzťah s chudobnými, tak mu ide jednoducho aj o častejší kontakt ľudí s Bohom. Až v tomto kontakte, v tomto vzťahu sa dejú zázraky a zmeny osobnosti. Myslím, že pápež si to uvedomuje najmä na základe vlastnej skúsenosti. On, ktorý dnes všetkých objíma, sa tiež určitým spôsobom zmenil. Naši známi z Buenos Aires hovoria, že bol kedysi dosť rezervovaný. Jeho slová sú rovnaké, ale kedysi sa tak nedotýkal ľudí, neobjímal ich. Možno dnes vidí lepšie, čo ho v živote posunulo, a tak to chce zdieľať aj s druhými. Ak by sa nám zdalo, že sa tu jedná len o aktuálny štýl terajšieho pápeža, a že o chvíľu zas príde celkom iný štýl, tak môžeme dodať iba to, že to bol práve Ježiš, ktorý ako prvý dával dôraz na tieto aspekty. Myslím modlitbu a vzťah s chudobnými. Spomeňme si, ako často bol v synagóge alebo sa utiahol na pusté miesto modliť sa. Spomeňme si, akí ľudia za ním najviac chodili, akých uzdravoval a navštevoval. Často pritom išlo o typickú situáciu, že Ježiš kráča po ulici a mnohí chudobní a chorí ľudia mu vstupujú „do programu“ svojimi konkrétnymi potrebami. Dalo by sa povedať, že ho vyrušujú ... A napriek tomu, práve tieto stretnutia, dialógy a uzdravenia sa stali tak dôležitou súčasťou evanjelia. Oni a ich potreby sa stali súčasťou jeho programu.

Pápež na záver povzbudzuje k autentickému kresťanstvu, ktoré sa nebojí prijať zodpovednosť za druhých: „Pokračujte ďalej na tejto ceste: modlitba, chudobní a pokoj. Tak prispievate k rastu súcitu v srdci mesta, čo je naozajstná revolúcia, revolúcia súcitu a nehy, rastu priateľstva namiesto prízraku nevraživosti a ľahostajnosti.“ Pápež hovorí o revolúcii. Boli tu však už revolúcie, ktoré priniesli mnoho krvi, chaosu a vojen. On však myslí na revolúciu ducha a kultúry.

Andrea Riccardi neskôr povedal: „Každý chápe, že príchod pápeža medzi nás je povolaním k obráteniu, ktoré nás pozýva k chudobe ducha. Žijeme bohatstvo života a ducha, často tým ale plytváme. Naše obrátenie pomôže druhým a ukáže, že všetko nie je rovnaké. Obrátenie znamená úzke dvere, úzku cestu, ktorá vedie k životu. Obrátiť sa privádza k zmene ľudského štýlu. Svet sa netočí okolo mňa. Ak by sme mali spísať manuál kresťanského revolucionára, tak pre revolúciu ducha je potrebný človek, ktorý sa nestavia do stredu. Revolúcia pápeža Františka si žiada ľudí chudobných duchom. Chce to človeka, ktorý sa modlí a dokáže sa zmeniť... Taký bol aj odkaz Martina Luthera Kinga. Vo Washingtone má krásny pomník, ktorý zobrazuje, ako jeho tvár láme skalu. Aj skalu môžeme prelomiť tam, kde nastavíme tvár. Len láska dokáže pretvoriť nepriateľa na priateľa, hovoril King. Prečo by každá revolúcia mala byť násilná a ničiť druhých?“

Keď Silvester Krčméry hovoril o svojej mladosti a obrátení, tak povedal, že keď pozeral na svojich priateľov, prišlo mu ľúto, že aj on nepatrí do toho revolučného prúdu, ktorý tvoril Kristus a jeho Cirkev. Neskôr ho títo chalani, ako hovoril „uličníci“, pozývajú na jezuitské duchovné cvičenia, kde sa udialo jeho obrátenie. O pár rokov neskôr spoznal profesora Kolakoviča a našiel konkrétnu cestu, ako žiť autentický kresťanský život v službe pre druhých. Bolo to pozvanie k malej kreatívnej menšine, ktorá sa nebojí mať veľké sny, ktorá na nich pracuje, a tak otvára dvere k veľkým zmenám. Pomaly a vytrvalo, s každodenným lopotením začal pracovať spolu s druhými na revolúcii nežnosti, ktorá spočívala v nasledovaní Krista. Tento „revolučný prúd“ tak okrem iného tiež prispel k príprave pôdy pre Nežnú revolúciu. Predsa to, že bola nežná, nebola žiadna náhoda. Bol to tak trochu zázrak. Keď o niekoľko mesiacov vítal Václav Havel v novom Československu Jána Pavla II., vítal ho slovami: „Neviem, či viem, čo je to zázrak. Napriek tomu sa odvažujem povedať, že som v tomto okamihu účastníkom zázraku: do krajiny zdevastovanej ideológiou nenávisti prichádza posol lásky; do krajiny zdevastovanej vládou nevzdelancov prichádza živý symbol vzdelanosti; do krajiny donedávna ničenej ideou konfrontácie a rozdelenia sveta prichádza posol mieru, dialógu, vzájomnej tolerancie, úcty a láskavého porozumenia, zvestovateľ bratskej jednoty v rôznosti.“

Z pápežovej návštevy, jeho slov a gest, vychádza nová výzva k obráteniu a misii. Hovorí, aby sme sa nebáli každodenne pracovať na nežnosti, ktorá bude prerastať do nových a nových nežných revolúcií. Veď vidíme, že jedna nestačila. Ono, tá revolúcia môže rýchlosťou pripomínať skôr evolúciu, ale to nevadí. Všetko má svoj čas. Nebojme sa pracovať na ďalšom zázraku!

Autor je filmár, pracuje v Ústave pamäti národa.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.