Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Cesta národa s jeho patrónkou

Číslo 2/2014 · František Mikloško · Čítanosť článku: 1277
 

Sme mariánsky národ. V Európe nikdy nežil malý národ, ktorý by mal toľko mariánskych kostolov a mariánskych pútnických miest, ako ich má slovenský národ. A dejiny máloktorého národa sú tak úzko spojené s Máriou, ako práve dejiny nášho národa. Ak zrod nášmu národu dalo kresťanstvo, tak mariánsky kult mu zase umožnil šťastný historický vývin cez celé jeho dejinné obdobie.

Ako sme už tento rok viackrát spomenuli, tento kult ku nám priniesli sv. Cyril a Metod, a to podľa byzantského spôsobu. Najmä arcibiskup sv. Metod bol veľkým ctiteľom Preblahoslavenej Panny Márie. Jej zasvätil svoj arcibiskupský chrám a pred smrťou prosil svojich žiakov, aby jeho telo pochovali práve v tomto chráme.

To, že mariánsky kult od začiatku zapustil hlboké korene v našom ľude a že práve vďaka nemu sme po rozpade Veľkomoravskej ríše prežili stretnutie s cudzím, silnejším a nekresťanským etnikom, dosvedčuje spis arcibiskupa Juraja Selepčéniho-Pohronca, rodom Slováka, „Historia Hungariae“, kde v súvislosti s pokresťančením Maďarov píše: „Maďari nemali pôvodne zmysel náboženský a predpoklady pre náboženstvo, a predsa mimoriadne rýchlo prijali kresťanstvo. Prečo? Pretože im ho sprostredkovali naši predkovia vo forme mariánskej. Len tak si možno vysvetliť, že prvý uhorský kráľ, sv. Štefan, hneď po nastúpení na trón zasvätil celú svoju ríšu Preblahoslavenej Panne Márii.“ Teda sv. Cyril a Metod boli tí, ktorí pri zrode našej národnej identity a našej Cirkvi, dali nám do vienka hlboký vzťah k Márii.

Mariánsky kult sa v našom národe ešte viac prehĺbil za tatárskeho pustošenia. V roku 1241 Tatári napadli naše územie. Pri rieke Slanej porazili uhorské vojsko. Keď sa naši predkovia dozvedeli o tejto porážke, zanechali všetko vo svojich dedinách, zobrali si len to najpotrebnejšie a stiahli sa do hôr pred tatárskou presilou. Ako hovorí tradícia, nebolo rodiny, ktorá by si nebola so sebou vzala obrázok alebo sochu Panny Márie, najmä Bolestnej Panny Márie. Vtedy, keď Tatári pustošili naše kraje na rovinách a v údoliach, naše hory zaznievali mariánskym spevom. Tatári znivočili materiálne takmer všetko, ale z ľudí prakticky nikoho. Keď opustili našu krajinu – ako hovorí ďalej tradícia – za spevu tých istých piesní sa náš ľud vracal do svojich chalúp a prvé, čo začal stavať, boli aké-také kostolíky na úctu voči Panne Márii – z vďačnosti za jej pomoc.

V 15. storočí sa začali hrnúť z Ázie do Európy Turci. Za krátky čas zabrali veľké plochy Európy. Za sultána Mahmeda II. turecká ríša siahala od Eufratu až k Dunaju na Balkánskom polostrove. Odtiaľto prichádzali jednotlivé skupiny, ktoré pustošili všetko, až k hraniciam terajšieho Slovenska. V tejto dobe sa stal ostrihomským arcibiskupom slovenský zeman Ján Vitéz zo Zredna. V roku 1470 vydal pastiersky list pre svoju arcidiecézu, ktorá zaberala takmer celé Slovensko. V tomto pastierskom liste píše: „Hrozí nám veľké nebezpečenstvo zo strany Turkov. Nepomôžu nám naše zbrane, ani zbrane našich susedov. Musíme sa obrátiť o nadprirodzenú pomoc. Dejiny nás učia, že naši predkovia sa v ťažkých časoch obracali k Bolestnej Panne Márii, prosili ju o pomoc a ona ich vyslyšala. Ako arcibiskup obraciam sa na vás: zasväťme sa spoločne Bolestnej Panne Márii, aby bola našou ochrankyňou aj naďalej, aby nás chránila pred nebezpečenstvami, ktoré na náš národ prichádzajú.“

Úcta k Bolestnej Matke Božej sa ešte viac prehĺbila, keď Turci zvíťazili pri Moháči. Stalo sa tak v roku 1526. Z celého Uhorska zostalo takmer len Slovensko. Aj arcibiskupi z Ostrihomu preniesli svoje sídlo do Trnavy. Oni boli tiež veľkí propagátori úcty voči Bolestnej Panne Márii. No azda najväčšie zásluhy na šírení tejto úcty mal arcibiskup Juraj Selepčéni-Pohronec, miestokráľ Uhorska. Bol to Slovák z chudobnej rodiny, jeho otec bol pastier.

Keď vyšlo najavo, že Turci majú plán zmocniť sa Viedne, vybral sa do Poľska ku kráľovi Jánovi Sobieskému. Podarilo sa mu Sobieského presvedčiť, že ak padne Viedeň, padne stredná Európa a padne aj Poľsko. Sobieski sľúbil, že čo najrýchlejšie príde s vojskom na územie Slovenska. Medzitým sa Turci dostali ku Viedni a zaujali niektoré predmestia. Viedeň vtedy bránilo osemtisíc dobrovoľníkov.

Poľský kráľ dodržal dané slovo. V auguste 1683 prišiel s vojskom na územie Slovenska. Selepčéni ho čakal pri Bratislave. Mal svätú omšu za vojakov a po nej prikázal rozdať vojakom medailóny, ktoré si zavesili na hruď. Na jednej strane medailónu bola Bolestná Panna Mária, na druhej strane bolo napísané meno Mária. Sobieski zase prikázal, aby na každej zástave bolo napísané meno Mária. Nebudeme opisovať už priebeh boja. Vieme, že Poliaci zvíťazili nad dvojnásobnou tureckou presilou. Kresťanská Európa bola zachránená. (Keď sa pápež Inocent XI. dozvedel, že Viedeň bola zachránená a Turci porazení, vyhlásil 12. september – deň bitky – za sviatok mena Panny Márie pre celú Cirkev.)

Spomenuli sme tu tri okamihy dejín nášho národa: rozpad Veľkomoravskej ríše, vpád Tatárov a 150-ročné pustošenie Turkov. Bol to hlboký vzťah k Panne Márii a istotne jej ochrana, ktorá nám dala prežiť tieto udalosti. Keď pápež Benedikt XIII. v roku 1727 poslal do Trnavy list: „Súhlasím, aby slovenský národ si naďalej uctieval Bolestnú Pannu Máriu ako svoju patrónku,“ potvrdil to, čo bolo už hlboko zakorenené v srdci národa.1

Národ, ktorý je bezbranný, ohrozovaný a trpí, volí si svoju ochrankyňu alebo ochrancu akoby v extáze. V tejto vízii je obsiahnuté celé jeho bytie, jeho srdce, jeho osudy, bolesti, nádeje a žeby aj jeho cesta a naplnenie, ak sa svojej patrónky nevzdá?

Mária so svojím Synom na rukách, to je obraz Sedembolestnej Panny Márie. Keď Herodes chcel zabiť jej Syna, prežila otras, ktorý stále nosila so sebou. Vidíme, s akým strachom sa vracia do Jeruzalema, aby ho hľadala, keď sa stratil. Celý život mala pocit, že ktosi naňho striehne a chránila ho, pretože verila, že nebol na túto zem poslaný nadarmo. A teraz to všetko skončilo nepochopiteľným a ponižujúcim spôsobom. Sama, obkolesená zlobou a nenávisťou, prežíva svoju „porážku“ a bolesť. V tejto chvíli sa však nič neskončilo!

Chystáme sa ako národ zasvätiť Sedembolestnej Panne Márii. Pripravme sa na toto zasvätenie vo vedomí všetkého, čo pre nás naša nebeská patrónka v priebehu našich dejín znamenala a znamená!

Text vyšiel ako samizdat v časopise Náboženstvo a súčasnosť, 3/1985, s.2-3.



1 - Historickú časť článku som prevzal z kázne biskupa Júliusa Gábriša, administrátora Trnavskej arcidiecézy, ktorú mal v nedeľu 16.septembra 1984 o 10.30 hod. v šaštínskej bazilike.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.