Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Prieskum nehodný Akadémie vied

Číslo 2/2014 · Karol Pastor · Čítanosť článku: 1382
 

V polovici augusta tohto roku, uprostred uhorkovej sezóny, objavili sa v médiách výsledky výskumu „Demokratickosť a občania na Slovensku (DOS2014),“ ktorý realizoval M. Tížik a M. Zeman pod hlavičkou Sociologického ústavu SAV. Jeho súčasťou je aj výskum religiozity (náboženské správanie a názory na vzťahy cirkvi a štátu). Na portáli www.sme.sk sú dostupné podklady k tlačovej besede k tomuto výskumu, spracované riešiteľmi. Rád by som sa k nim vyjadril. Téma zaujala a v médiách sa k nej objavili viaceré komentáre. Publikovaný výber z výsledkov ako i komentáre a spôsob prezentácie v mnohých ľuďoch vzbudzuje negatívne pocity voči náboženstvu a cirkvám, ako napríklad, že väčšina veriacich ani nie sú veriaci, že veriaci majú odlišné názory na niektoré kľúčové otázky ako oficiálna cirkevná doktrína, resp. hierarchia, a teda, že hierarchia v skutočnosti veriacich nereprezentuje, že štát financuje cirkvi nadmerne a proti vôli ľudu, že kňazi sa miešajú do vecí, do ktorých by sa miešať nemali, a tak ďalej. Treba zdôrazniť, že takéto interpretácie sú možné len vďaka viacerým metodologickým nedostatkom výskumu a jeho prezentácie (nevhodne, nepresne, nejasne formulované otázky, neúplný výpočet alternatív, inde zas výber jednej možnosti tam, kde sa alternatívy nevylučujú, ignorovanie tzv. problému malých čísel – špekulácie aj o štatisticky nevýznamných rozdieloch a podobne). Tieto nedostatky sa najvypuklejšie prejavili v následných komentároch v médiách. Moje najvážnejšie pripomienky k tomuto výskumu som zhrnul do ôsmich bodov:

Po prvé – výberová vzorka je 1215 dospelých obyvateľov Slovenska. Podľa otázky označenej ako q99C až 73,5 percenta všetkých opýtaných nie je členom žiadnej cirkvi a ani sa nepodieľa na jej aktivitách. To je však v priamom rozpore s otázkou z2, podľa ktorej sa k jednotlivým cirkvám prihlásilo 76,7 percenta opýtaných (podobne ako pri sčítaní 2011). Kto sú teda tí ľudia, ktorí sa síce prihlásili, napr. ku Katolíckej cirkvi, ale nie sú jej členmi, ani sa nezúčastňujú na jej aktivitách (vo vzorke je ich vraj 491)? To azda znamená, že celý výskum verejnej mienky je postavený na náboženských postojoch ľudí, ktorí sú mimo cirkví, a ani sa nepodieľajú na ich aktivitách? Tvoria totiž vyše polovicu z celej vzorky! Táto otázka je zmätočná a znižuje hodnotu celého výskumu.

Po druhé – otázky skúmajúce „druhy vier“, podobne ako q83A-L, sa síce vyskytujú aj v niektorých zahraničných publikáciách, ale myslieť si, že pomocou nich sa dá merať kvalita či stupeň viery, je jednoducho ilúzia. Takéto otázky svedčia skôr o náboženských predstavách zadávateľa ako respondentov.

Po tretie – otázka pod označením q75 v znení: „Majú podľa vášho názoru duchovní vykonávať len čisto náboženské činnosti alebo aj politicko-verejné?“ zisťuje názory spoločnosti na to, aké činnosti majú resp. nemajú vykonávať duchovní. Takáto otázka je v demokratickej spoločnosti legitímna iba vtedy, ak duchovní majú nejaký zvláštny právny status, resp. ak duchovní sú financovaní z celospoločenských zdrojov (inak demokratický štát nemá dôvod ich činnosť osobitne obmedzovať, môže to urobiť iba ich vlastná organizácia). Na otázke je pozoruhodné, že vymenúva iba dve možnosti (čisto náboženské a politicko-verejné) a pritom ponecháva bokom napríklad charitu, športovú či pedagogickú činnosť. Autori výskumu by mali vedieť, že už asi polstoročie majú katolícki duchovní zákaz prijímať verejné a politické funkcie (predtým to možné bolo). Keďže katolíci o tomto zákaze vedia, formulácia otázky q75 ich zrejme zviedla k druhej odpovedi („len čisto náboženské“), a teda k jej nadhodnoteniu. Tento postup je ľahko propagandisticky zneužiteľný a nemal by sa v serióznych výskumoch vyskytovať, respektíve by sa mala otázka postaviť jasnejšie, a urobiť rozlíšenie medzi katolíckymi a inými duchovnými. Azda ani netreba dodávať, že zastávanie verejnopolitických funkcií je niečo iné, ako vyjadrovať sa k verejnopolitickým témam, čo k povahe práce duchovného jednoducho patrí.

Po štvrté – názory na usporiadanie vzťahov cirkvi a štátu skúma otázka označená ako q71. Jej ústredným problémom je, že ponúknuté alternatívy nie sú dostatočne zrozumiteľné. Čo sa napríklad rozumie pod úplnou odlukou cirkvi a štátu? Na Slovensku sa najčastejšie pod týmto slovným spojením chápe finančná „rozluka“, aj tá má však v rôznych krajinách rôzne podoby. V každom prípade, tvrdenie autorov, že „v populácii výrazne dominuje predstava, že by mala existovať odluka štátu od cirkvi...“ nezodpovedá číslam v tabuľke (31,34 percent), a treba ho považovať za zavádzanie.

Po piate – v znení otázky označenej ako q101 sa píše: „V súčasnosti sú najväčšie cirkvi a náboženské spoločnosti financované prostredníctvom štátneho rozpočtu. Myslíte si, že je správne, aby cirkvi a náboženské spoločnosti boli financované zo štátneho rozpočtu?“ Znenie tejto otázky je však zavádzajúce, resp. dochádza v nej k navádzaniu na požadovanú odpoveď. Pravdou totiž je, že nie „najväčšie“, ale všetky štátom uznané cirkvi a náboženské spoločnosti (na pár výnimiek, ktoré to dobrovoľne odmietli, ide však o minoritné náboženské spoločnosti) sú financované zo štátneho rozpočtu, avšak nie úplne, ako to naznačuje znenie otázky, ale len čiastočne – štát prispieva na financovanie ústredí a platy duchovných. Činnosť samotná financovaná nie je. Súčasný model financovania pritom zvýhodňuje malé cirkvi oproti veľkým. Otázka je teda zle položená, a preto je na politické rozhodnutia nepoužiteľná. Pokiaľ viem, súčasný model nepovažuje za optimálny žiadna zo zúčastnených strán, ale doteraz sa nenašiel lepší, ktorý by vyhovoval všetkým. Pritom najviac ohrozenými sú malé cirkvi, ktoré by mohli mať – v prípade „tvrdej“ finančnej odluky – existenčný problém, ako zabezpečiť svojich duchovných a ich pôsobenie.

Napokon, ako mohli v uplynulých rokoch zistiť zástupcovia viacerých politických strán, financovanie činnosti cirkví, ktoré by zohľadňovalo aj ich pôsobenie v školstve, zdravotníctve, sociálnej starostlivosti či kultúre, je zložitý odborný problém, ktorý nemožno odbaviť pomocou zopár zjednodušených otázok.

Po šieste – otázka označená ako q103 znie: „Súhlasili by ste s prijatím zákona, podľa ktorého by boli cirkvi a náboženské spoločnosti financované iba formou poukázania časti dane od členov a sympatizantov?“ V otázke sa nehovorí o osobitnej dani, ale len o poukázaní časti dane. Takáto možnosť existuje už teraz, pravda iba do výšky dvoch percent z odvedenej dane z príjmu. Hovorí sa tomu asignácia. Aby sa z toho uhradilo aj financovanie cirkvi, bolo by však nutné toto percento zvýšiť. Jedná sa teda o použitie časti dane, ktorú vyberie štát, t.j. vlastne o štátne peniaze. V predošlej otázke q102 takúto možnosť za ideálnu označilo 10,18 percenta respondentov, v otázke q103 s ňou súhlasilo 46,18 percenta respondentov. A to je v príkrom rozpore s nadpisom v denníku Sme z 12. augusta tohto roku, ktorý, odvolávajúc sa na tento výskum, hlása, že „štátne peniaze pre cirkvi nepodporuje ani tretina Slovákov“. Samotné „prijatie zákona“ v znení otázky asi nie je kľúčové, veď samotný štátny rozpočet je zákonom. Zarážajúce je však v otázke slovíčko iba. Znamená to, že cirkev by nemohla mať vlastné príjmy z majetku alebo z milodarov alebo že cirkevné školy, alebo charity by nemohli poberať štátne dotácie tak, ako ich poberajú štátne a súkromné školy? Ak to tak nie je, prečo o tom neboli respondenti upovedomení? Čo bez tohto vyjasnenia znamenajú rezolútne možnosti „áno“ a „nie“ v odpovediach?

Po siedme – otázka označená ako q86 evokuje, že ľudia vyučovanie náboženstva vlastne ani nechcú, a keď už, tak nie na škole. Podľa nej má 53,8 percenta dospelých respondentov rôzne výhrady k súčasnému modelu vyučovania náboženstva. Pritom však väčšina školopovinných detí na Slovensku chodí na povinne voliteľný predmet náboženstvo. Netvrdím, že v tom musí byť nevyhnutne rozpor, ale zaslúžili by sme si – keďže ide o otázku, ktorá má praktické dopady – vedieť, ako o tom zmýšľajú respondenti, ktorí majú deti, a tí, ktorí deti nemajú. Názor tých druhých síce nie je o nič menej politicky relevantný, predsa však umožňuje problém povinne voliteľného predmetu vidieť plastickejšie. Rovnako by bolo žiaduce zistiť, aké percento respondentov súhlasí s náboženskou výchovou na školách, ale má výhrady voči jej podobe. Inými slovami, ich nesúhlas má konštruktívnu povahu. A napokon treba dodať, že komentár autorov k uvedeným číslam je v niektorých prípadoch tendenčný, napríklad 10 percent je „pomerne veľká skupina“, ale 8,31 percenta je „iba“, pričom rozdiel je štatisticky nevýznamný.

A napokon po ôsme – otázka označená ako q97A skúma názory na cirkevnú disciplínu bližšie nešpecifikovanej cirkvi. Niežeby sa k tomu nemohli vyjadrovať aj ľudia stojaci mimo (bez vyznania, nečlenovia, neaktívni), ale aká je výpovedná hodnota odpovedí od ľudí, ktorí sa ani nezaujímajú o motívy, vedúce jednotlivé cirkvi k ich zaužívanej disciplinárnej praxi? Výpovedná hodnota týchto otázok je preto problematická, zato možnosť zneužitia na propagandistické účely je veľká.

Na záver by som rád dodal, že z verejne publikovaného výťahu nie je možné hodnotiť celý výskum. To, čo bolo zverejnené v podkladoch, pôsobí tendenčne a vytvára priestor na účelovú manipuláciu. Pokiaľ mal výskum poskytnúť podklady pre prijímanie rozhodnutí pri tvorbe legislatívy, treba povedať, že túto úlohu neplní. Nedostatkov je tam príliš veľa. Takto realizovaný prieskum, z toho čo je o ňom známe, nerobí dobré meno váženej inštitúcii, akou je Slovenská akadémia vied.

Autor je štatistik a demograf. Prednáša na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.