Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Neviditeľné svetlo

Číslo 2/2006 · Anna Hlaváčová · Čítanosť článku: 3488
 

Esej
Robert Hugh Benson: Neviditeľné svetlo
Petrus
Bratislava 2002

Neviditeľné svetlo je knihou samostatných poviedok, zoradených tak, že zároveň vytvárajú i uzavretý celok. Rámcom sú rozhovory dvoch kňazov; mladší zväčša iba pozorne načúva rozprávaniu staršieho.
Jadro každého rozprávania tvorí príbeh. No záujem rozprávača sa sústredí na to, čo je za príbehom. Na neviditeľné, ktoré je tu vždy väčšie, významnejšie. Ba niekedy sa vonkajšie dianie zdá nepatrné, hoci jeho vnútorný zmysel je nesmierny.

Nielen Bensonov nenápadný rozprávač, ale každý človek je miestom transcendentnej skutočnosti. Ľudia si to však len zriedka tak jasne uvedomujú ako Bensonov starý kňaz – viditeľný svedok neviditeľného svetla. V kontexte anglickej literatúry sa vybral čiastočne zhodným smerom Chesterton, keď svojím hrdinom urobil kňaza – pátra Browna.

Benson je však iný – dá sa povedať, že ide ďalej v úvahách o pozemskej a Božej spravodlivosti. Pozemská spravodlivosť Bensonovi nie je nutne projekciou tej večnej – ako to vidíme na príbehu muža, ktorý zavraždil Tomáša Becketa. Čas Božej spravodlivosti neplynie v súlade s ľudskou predstavou, duchovné veci presahujú psychologické vnímanie.

Podobne nám Benson naznačuje, že človek sám nie vždy vie, čo vlastne je dobré pre neho samého či pre iného človeka. V príbehu o smrti dieťaťa pod kolesami voza odkrýva, že nie sme schopní pravdivo vidieť rozsah ľudského utrpenia, keďže Boh častejšie, než si myslíme, prejavuje svoje milosrdenstvo a skrze neviditeľných služobníkov zbavuje svoje deti pohľadu na hrôzy.

Bensona – na rozdiel od Dostojevského – neprenasleduje myšlienka na utrpenie nevinných, ktoré vzbudzuje hrôzu, lebo ju nemožno pretaviť na niečo pozitívne. Benson si pokorne uvedomuje podivuhodnú previazanosť osudov a ľudskú neschopnosť preniknúť do skutočnosti v jej celej hĺbke. Ako spisovateľ zároveň poukazuje na možnosť metanoie postupným rozširovaním duchovnej intuície. Hoci naše poznanie bude vždy len čiastočné a tajomné, autor to berie ako výzvu. Za všetkým tuší hlboký zmysel, ale svoje závery čitateľom nevnucuje, necháva ich pootvorené.

Starší kňaz rozpráva svoje príbehy vlastne len priateľovi, pričom sa naňho často priamo obracia. Jeho príbehy ako aj atmosféru ich rozprávania pri niektorom stretnutí zapisuje až jeho poslucháč. Vzniká tým dojem intimity, ktorý sa prenáša i na čitateľa. Klasický spôsob rozprávania o domoch, kde straší, udržuje čitateľovu pozornosť v poviedke Pocestný. Napätie však nie je samoúčelné, lebo celé rozprávanie preniká lúč duchovnej optiky. Autor učí čitateľa za hroznými udalosťami chápať ich zmysel, čím ho zbavuje strachu. Čo autor nemôže, je zbaviť ho strachu z večného zatratenia: tu môže len vystríhať a privádzať k bázni a ľútosti.

U Bensona hovoria i veci, i príroda. Lepšie povedané, cez všetko sa človeku prihovára Boh. Vo chvíľach milosti sa svet človeku predostrie v celej svojej plnosti. Raz je to na prahu chlapčenstva, inokedy na prahu leta, keď sa svet odhaľuje akoby v neporušenosti stvorenia pred pádom či ako vykúpený svet. Benson ukazuje, že Boh nás vedie ani nie tak zvláštnymi príhodami, ako skôr milosťou duchovného nazerania na ne. Svet je viditeľný, milosť nie. No o milosti možno svedčiť.

Postojom, ktorý Benson hlása, je akási slávnostná trpezlivosť, vytrvalosť pri zdokonaľovaní duchovného pohľadu na svet. On sám sa usiluje uhášať čitateľský smäd po svete za videným tým, čo je nevídané, a môže sa stať cestou k neviditeľnému. Typografickou osobitosťou slovenského vydania je prelamovanie iniciál názvov do kurzívy ako výraz prelomu do neviditeľného sveta.

Anna Hlaváčová
Autorka je teatrologička a prekladateľka.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.