Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Utrpenie Nancy a Nathana

Číslo 2/2014 · Martin Leidenfrost · Čítanosť článku: 1319
 

Na konci leta minulého roku podstúpil istý belgický transsexuál eutanáziu po tom, ako sa nepodarilo voperovať mu umelý penis. Keď som sa dozvedel túto správu, vnímal som ju najskôr ako vyhrotený dôsledok morálnych rozvratov našej doby: najskôr ľuďom hovoria gender, gender, keď vám vaše pohlavie nevyhovuje, tak si ho zmeňte. A keď sa operácia nepodarí, môžete si nechať od štátu pichnúť smrtiacu injekciu, aj v tom máte slobodnú voľbu.

Ako katolík som mal jasné etické hodnotenie, ale predsa len ma čosi ťahalo pozrieť sa na tento prípad bližšie. Téme sa nedá vyhnúť. Tak ako rýchlo stúpa počet operácií zmeny pohlavia, rastie aj záujem o eutanáziu. V roku 2003 podstúpilo v Belgicku eutanáziu 235 osôb, v roku 2013 to už bolo 1816. Belgický zákon je formulovaný široko, takže umožňuje požiadať o eutanáziu aj ľuďom, ktorí pociťujú ako neznesiteľný nejaký psychický problém.

Jeden videoreportér z Antverp filmoval Nancy/Nathana Verhelsta, ktorý v štyridsiatich štyroch rokoch podstúpil eutanáziu. Transsexuál na videu pôsobí ako silný muž s výraznými mužskými črtami a gestami, motorkár a navonok aj elegantne oblečený pán, ktorý si na svojej rozlúčkovej party pôžitkársky poťahoval z cigarety. „Bol som pripravený, osláviť moje znovuzrodenie,” povedal Verhelst predtým, než jeho telo začalo odmietať penis vytvarovaný z jeho hrudného svalového tkaniva, „keď som sa ale pozrel do zrkadla, hnusil som sa sám sebe.”

Cestoval som do Belgicka do LevensEinde InformatieForum, teda do Informačného fóra Koniec života. Leží v bruselskom predmestí Wemmel. Dá sa tam dostať buď po jednosmernej betónovej ceste na okraji predmestia popri kaplnke zasvätenej Matke Božej, alebo okľukou cez úzky most vedúci ponad bruselský diaľničný okruh. V bungalovoch, ležiacich za ním, sa nachádza denné centrum pre paliatívnu medicínu. Samotná poradňa eutanázie pôsobí ako strohý obytný dom. Na prvom poschodí býva nájomník, ktorý vidí z balkóna prichádzať a odchádzať ľudí ochotných zomrieť. V otvorenej garáži rodinného domu oproti žehlila mamička, okolo ktorej poskakovala blonďavá dcérenka. Aj Verhelst bol vo Wemmeli, aby si nechal poradiť. Vstúpil som dnu a zastal uprostred vstupnej haly. Listoval som v prospektoch: usmievavá bielovlasá starenka, padajúca kvapka, ktorá na vodnej hladine vytvárala kruhy. Bol som nepokojný. „LevensEinde” malo len dvoch zamestnancov, jeden z nich ma voviedol do poradne. Okolo bola naukladaná hromada balenej vody a miska na ovocie, spolovice ešte zabalená vo fólii.

Poradca pre eutanáziu mal okolo štyridsať. Predtým pôsobil ako ošetrovateľ v oblasti paliatívnej medicíny. Mal krátko ostrihané červené vlasy a bol ležérne oblečený v ľanových nohaviciach a v košeli s vyhrnutými rukávmi. Počas mojej prítomnosti musel dvakrát odísť von, aby privítal návštevníkov a prijal štyri telefonáty. Počas tretieho hovoru ostal sedieť. Mohol som tak počuť, ako jedna z telefonujúcich váhala, či si s ním má dohodnúť termín. Poradca jej povedal: „Nemôžem tej osobe ponúknuť nič iné ako lepšiu kvalitu života.” Snažil sa telefonovať ľahko tlmeným hlasom, so zvrašteným obočím, empaticky, ale rozhodne. K prípadu Verhelst sa kvôli lekárskemu tajomstvu nesmel vyjadrovať. Hneval sa na medzinárodnú pozornosť, ktorú belgické zákonodarstvo vyvolalo. Hoci pionieri eutanázie v ich susednej krajine na severe prevádzkujú vlastnú „Kliniku konca života”, ostávajú „out of the sun”, ako povedal, bez zbytočnej pozornosti. Potvrdil, že v Belgicku je povolená eutanázia aj z dôvodu psychického utrpenia, no takéto prípady tvoria len asi desať percent. Zákon považoval za správny. „Nevyliečiteľný psychiatrický problém je tiež nevyliečiteľný.“ Väčšine pacientov vykonal eutanáziu ich ošetrujúci lekár. Ukázal rukou smerom hore „a stále to rastie”. Do Wemmelu telefonujú najmä lekári a psychológovia. Osobne príde ročne len dvesto záujemcov: „Aby nám porozprávali svoj príbeh. Berieme len tých, ktorí nemajú žiadneho lekára, ktorý by im pomohol. Ľudia prichádzajú, lebo sú zúfalí.”

Rozhovor pre časté telefonáty viazol, no krátko pred záverečnou vytiahol poradca svoj najsilnejší argument – viac ako sedemdesiatosem percent konzultácií sa nekončí eutanáziou: „Sedemdesiatosem percent si zvolí alternatívu.“ Možnosť vybrať si eutanáziu podľa neho v skutočnosti slúži ako prevencia samovraždy. „Najlepšia prevencia samovrážd je dať ľuďom možnosť, aby sa porozprávali. Pre zdravotné sestry v domovoch dôchodcov je oveľa ťažšie, keď u nich ľudia žobronia s prosbou: „Smiem zomrieť?”

Vyšiel som z poradne. V predzáhradke pred domom svietila lampa už štyri hodiny pred západom slnka. Ostatné lampy vo Wemmeli nesvietili. Videl som poradcu odchádzať domov, v nevzhľadnom malom aute, so skromným platom ošetrovateľa. Práca ho napĺňala, chcel by ju robiť až do dôchodku. Začal som mať tohto vážneho muža rád. Bol som presvedčený, že je dobrým otcom svojich detí.

Premýšľal som, koho ďalšieho by som mal navštíviť. Doktora Wima Distelmana, uvedomelého lekára z univerzitnej kliniky v Bruseli, ktorý dvadsiatim dvom percentám z poraden¬s¬kého centra pre eutanáziu túžiacich po smrti osobne pichol smrtiacu injekciu? Alebo Verhelstovych smútiacich priateľov, zväčša na ženy zmenených trans¬sexuálov? Rozhodol som sa pre mladého videoreportéra, ktorý nafilmoval Verhelstovu premenu zo ženy na muža a neskôr i neočakávaný zvrat vedúci k smrti. Na YouTube mi reportér pripadal ako nezrelý sopliak, ktorý o tých najsmutnejších veciach rozprával s neustálym úškrnom na tvári.

Aj napriek tomu som však odcestoval do Antverp. Hlavou mi vírili správy flámskej tlače o Verhelstovom detstve. Jeho matka sa pri pôrode mala vyjadriť: „Niečo také škaredé som v živote nevidela.” Nancy Verhelst, nechcené dievčatko, muselo spať v izbičke nad garážou. Starší bratia sestru celé roky znásilňovali.

Tridsaťjedenročného Roela Nolleta som stretol v nádhernom centre Antverp. Práve pracoval na videu o ťažko postihnutom umierajúcom dieťati. Rodičia nechceli dať dieťatko na eutanáziu a Katolícka univerzita v Leuven a Distelmansova Univerzitná klinika v Bruseli zvádzali o tento prípad boj. „Ani Leuven však nie je absolútne proti eutanázii,” povedal Nollet. To ma neprekvapilo. Nový rektor tejto katolíckej univerzity sa uviedol vyhlásením: „Nie je potrebné byť ešte katolíckejším.”

V morálnom hodnotení bol Nollet nerozhodný: „Mám viac otázok, než predtým.” Distelmana nazval „chytrákom”. Na druhej strane bol i Nollet otcom rodiny.

Keď som si už pomaly začal zvykať na jeho úškrn, rozrušil ma svojím priznaním: „Viem, že je to pekne uletené, ale nafilmoval som umierajúceho Nathana.”

Verhelst vraj už pred troma rokmi povedal: „Buď sa stanem mužom, ktorý je vo mne ukrytý, alebo sa chystám zomrieť”. Lekár, ktorý bol zodpovedný za nepodarenú operáciu, sa pokúšal Verhelsta utešiť slovami: „Život je viac než penis.” Verhelst to ale cítil inak – „jeho identita bola spojená s tým artefaktom”. Doma opatroval popol svojho zomrelého otca. Predtým, než sa sám vydal na smrť, ho rozsypal do mora. Svojej matke napísal list na rozlúčku. V ňom jej odkázal tú trochu peňazí, ktoré si pri svojom povolaní upratovačky v homosexuálnej kaviarni našetril, „aby si ešte trochu mohla užívať života”. S matkou to však vôbec nepohlo. „Priviedla som na svet hrozné monštrum,” povedala pre flámske noviny, „jej smrť mi je ľahostajná. Kruh je uzavretý, moja dcéra je mŕtva. Poslúchnem jej radu a pokúsim sa užívať si ešte trochu život.”

Videoreportérovi som položil otázku: „Mal Verhelst problém nájsť troch lekárov, ktorí mu v zmysle belgických zákonov potvrdili nevyliečiteľné utrpenie?” Roel Nollet rázne pokrútil hlavou: „Nie.” Keď niekto naozaj chce zomrieť, stačí ak bude chodiť od lekára k lekárovi, najmä vo Flámsku, a troch potrebných lekárov tam rýchlo nájde. Naopak, vo frankofónnom Valónsku sa takíto ochotní lekári nájdu len ťažko. Celkom logicky, osemdesiat percent zomrelých v dôsledku eutanázie tak pripadá na Flámsko, ktoré pri tom tvorí len päťdesiatpäť percent celkovej populácie. Poradca pre otázky eutanázie vo Wemmely to vysvetľoval holandským vplyvom, videoreportér vplyvom príkladu známeho spisovateľa Huga Clausa. Autor románu Het verdriet van België (Belgické trápenie), ktorý trpel na Alzheimerovu chorobu, sa v roku 2008 rozhodol pre eutanáziu.

Situácia transsexuálov je špecifická, miera samovrážd je medzi nimi údajne vysoká. V protiklade k ich očarujúcemu mediálnemu pozlátku, mnohí z nich nemajú jednoduchý život. Ľudia na nich civejú ako na zvieratá v zoologickej záhrade, mnohí z nich končia pri prostitúcii. Koľko belgických transsexuálov je ochotných podstúpiť eutanáziu, nie je známe. Celkom určite viem o jednom ďalšom prípade, o Nathanovej päťdesiatštyriročnej priateľke Dore. Pred tridsiatimi tromi rokmi sa podrobila druhej operácii na zmenu pohlavia, ktorá sa v Belgicku uskutočnila. Jej eutanázia je už dlhší čas schválená.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.