Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Stavať zákopy alebo radšej poľnú nemocnicu?

Číslo 2/2014 · Juraj Šúst · Čítanosť článku: 1323
 

Ešte nikdy sa nestalo, aby petíciu na Slovensku podpísalo vyše 400 000 tisíc občanov. Po pochode za život v Košiciach je výsledok petície za vypísanie referenda o rodine ďalším dôkazom o občianskej sile hlavne slovenských katolíkov. Je prejavom dôvery v organizátorov aj v Cirkev a organizačným úspechom Aliancie za rodinu. O to väčšie sklamanie teraz musia prežívať organizátori a sympatizanti referenda, keď prezident poslal referendové otázky na Ústavný súd. Sklamanie je pochopiteľné, ale pestovať pocity krivdy voči politickým elitám a mocným1 nepomáha. Možno je lepšie využiť nechcený, ale zas nie tak celkom prekvapivý, časový priestor aj na zamyslenie, či sa kvôli predstave možného úspechu nepodcenili riziká referendovej akcie. Obávam sa totiž, že referendová iniciatíva, napriek dobrému zámeru posilniť životaschopnosť spoločnosti cez postavenie manželstva a rodiny, môže, paradoxne, prispieť k jej ďalšej fragmentácii. Hoci je cieľom referenda zastaviť import atomizovanej sekulárnej kultúry zo Západu, procesy, ktoré iniciatíva spustila, môžu príchod tejto kultúry urýchliť. Skúsenosť s neplodnou a miestami nepriateľskou verejnou diskusiou o manželstve môže viesť ľudí k tomu, že prestanú mať záujem o svojich názorových oponentov. A vnímanie Cirkvi ako politického hráča môže zrýchliť trend vyčleniť ju mimo verejného priestoru.

Hoci cieľom referenda je upevniť spoločnosť prostredníctvom ochrany rodiny, existuje riziko, že jeho nechcený dôsledok bude skôr akcelerácia rozpadu spoločnosti. Iste, sú situácie, keď treba kvôli spravodlivosti znášať aj hrozbu ostrého spoločenského konfliktu. Nikdy nie je správne súhlasiť s nespravodlivým zákonom, aby sme zamedzili spoločenským otrasom. Ale zároveň to neznamená, že dobrý zákon treba presadzovať bezhlavo. Nepopieram, že keď nebudeme mať silné rodiny, spoločnosť sa rozpadne. Ale naozaj sa nám podarí zabrániť rozpadu spoločnosti, keď by sme aj väčšinovo presadili síce správne rodinné zákony, ale zároveň zákony, voči ktorým sa minimálne tretina spoločnosti ostro búri a považuje ich za nespravodlivé a diskriminačné? Skôr hrozí oslabenie autority zákona, ako to vidíme v rôznych oblastiach: od živnostníkov, výberu daní, až po školstvo a zdravotníctvo, keď ľudia majú tendenciu obchádzať zákon, ktorý považujú za nespravodlivý. Odpor voči zákonu, ktorý nedovoľuje párom rovnakého pohlavia uzatvárať manželstvo ani partnerstvo, je navyše osobnejší a silnejší než odpor, povedzme, proti vysokým odvodom, pretože sa týka podstaty človeka a jeho slobody. Tí, ktorí sa ocitnú na strane porazených, sa neuspokoja s obchádzaním zákona, ale budú ďalej vášnivo bojovať za jeho zmenu. Preto okrem nesporne pozitívnych dôsledkov dobrých rodinných zákonov, by sme mali viac zvážiť možné negatíva, ktoré súvisia so spôsobom ich prijímania. Nechceným dôsledkom silového riešenia vyhroteného sporu môže byť teda, okrem oslabenia autority zákona a poklesu dôvery k politickým inštitúciám, aj strata občianskeho priateľstva a urýchlenie rozpadu spoločnosti cez štiepenie na skupiny, ktoré stoja nezmieriteľne proti sebe: na moderných vs. tradičných, sekulárnych vs. náboženských.

Je v rozpore s realitou tvrdiť, že referendová iniciatíva cez verejnú diskusiu pomôže odstrániť pochybnosti oponentov, a tak prispeje k renesancii manželskej kultúry a spoločenskej jednoty. Skôr sa ukazuje, že opak je pravda, a politická súťaž, zvlášť v demokraciách, morálne spory skôr vyhrocuje, než tíši. Dobrá diskusia totiž už predpokladá dôveru a určitú mieru občianskeho priateľstva. Ak dôvera a rešpekt chýba, diskusia sa zvrháva na verbálne pretláčanie. Momentálne to vyzerá tak, že ani jedna zo strán na frontovej línii nedôveruje tej druhej. Odporcovia referenda vyčítajú jeho organizátorom, že svojím nenáboženským jazykom chcú zakryť, že cez referendum chcú zaviesť náboženský pohľad na celú spoločnosť. Zástancovia, naopak, kritikom vyčítajú, že strach z náboženstva je v skutočnosti len zámienka, ktorou chcú prekryť mocenský ťah na presadenie gender ideológie do legislatívy a kultúry. A aj tí, čo chcú ostať nestranní, sú obviňovaní, že kryjú chrbát sudcovskému aktivizmu, ktorý marí vôľu ľudu. Tak sa vlastne nemožno čudovať, že namiesto skúmania základných presvedčení oboch skupín, sa debata, napriek zámerom a snahe organizátorov referenda, radikalizuje. Namiesto férovej občianskej diskusie, napríklad o tom, v čom naozaj spočíva autenticky ľudská sloboda a či môže byť inštitúcia manželstva donekonečna tvárna a stále ostať manželstvom, sa vytvára dojem, akoby nediskutovali proti sebe občania s odlišnými postojmi, ale „masoví vrahovia“ s „besnejúcou homoloby“ proti „klérofašistom“ a „katolíckym talibancom.“ Tak to skôr ťava prejde uchom ihly, ako takáto verejná diskusia dospeje k spoločne zdieľanej pravde.

Hoci sa, oficiálne, referendum neviaže na žiadne náboženstvo, predsa vidíme, že podpora Katolíckej cirkvi je najvýraznejšia. Z jednej strany je to pochopiteľné, keďže Cirkev si uvedomuje dôležitosť rodiny. Lenže zároveň existuje oprávnená obava, že negatíva referendovej iniciatívy pôjdu v prvom rade na vrub Cirkvi. Zosilní sa obava, že Cirkev je v prvom rade mocenská inštitúcia, ktorá chce vnútiť svoje nevedecké videnie sveta a náboženskú morálku cez legislatívu celej spoločnosti. Treba povedať, že Cirkev je často v moderných dejinách, aj v súčasnom európskom milieu, už i tak vnímaná ako netolerantná inštitúcia. Ale nebolo by lepšie snažiť sa túto osvietenskú interpretáciu Cirkvi radšej naprávať, než posilňovať? Cirkevné dokumenty posledných pápežov si dávajú záležať na tom, aby vysvetlili, že miesto Cirkvi nie je v politickom presadzovaní správnych štruktúr, ale prioritne v evanjeliovom a morálnom učení. 2 Zároveň, ale platí, že kresťanstvo je oveľa viac než len obrancom morálky. „Redukciou kresťanstva na morálku,“ hovorí pápež Benedikt XVI., ešte ako kardinál Ratzinger, na stretnutí katechétov, „strácame z pohľadu podstatu Kristovho odkazu: dar nového priateľstva, dar spoločenstva s Ježišom a teda s Bohom.“ 3 V tomto duchu sa vyslovuje aj kardinál Marx, jeden z najbližších poradcov súčasného pápeža Františka: „Nedokážem v evanjeliu nájsť, že by toto bola jeho hlavná starosť. Jeho hlavnou starosťou a motívom bolo niečo iné: otvoriť ľuďom prístup k Bohu, aby zažili oslobodzujúcu skúsenosť skutočnosti, ktorá je väčšia než človek, a predsa sa ho ujíma. Presne toto je východiskový bod, z ktorého vyplýva nový spôsob života, nová morálka. Ale nemôžem uvádzať druhé pred prvým, pretože náboženstvo nie je totožné s morálkou. Jednou z príčin krízy kresťanstva u nás je, že hocikto pod týmto pojmom chápe iba morálku. A to je strašné nedorozumenie, pretože tá nie je jadrom náboženstva. Je výsledkom kresťanstva, ale nie jeho podstatou.“ Obávam sa, či referendová iniciatíva nechtiac neotáča poradie, o ktorom hovorí kardinál Marx.

Ako teda robiť kresťanskú politiku a posilniť manželstvo v spoločnosti? Myslím si, že Aliancia za rodinu je skvelý nápad. Jednotlivé organizácie, ktoré ju podporujú, robia v spoločnosti veľa dobrých a užitočných vecí, a spojením síl má ich hlas väčšiu váhu a dôležitosť. To by nás však nemalo viesť k tomu, aby sme sa snažili oponentov len pretlačiť silou väčšiny. Skôr by bolo lepšie držať sa rady súčasného pápeža Františka: pozorne počúvať hlas sekulárnej spoločnosti, porozumieť mu a ponúknuť pomocnú ruku na spôsob milosrdného Samaritána. Nesnažiť sa druhého hneď napasovať na svoje videnie sveta, ale ponúknuť najprv dobrú vôľu, svoj čas a schopnosti. Byť poľnou nemocnicou – najprv ošetriť rany, pravidlá prídu na rad až neskôr. Takto sa buduje dôvera a podmienky na dialóg o etických a náboženských otázkach. Získanie dôvery – aj nad rámec kresťanského spoločenstva – by malo byť prioritou.

Niekto možno namietne, že toto je idealistický a slabošský postoj, ktorý berie kresťanom vietor z plachiet. Ak kresťania nebudú razantne reagovať odporom na trendy so Západu, sami prispejú k tomu, aby sa kresťanstvo vyprázdnilo. Hoci súhlasím s kritikou pasívneho kresťanstva, ktoré rezignuje na spoločenskú angažovanosť, nemyslím si, že postoj, ktorý navrhujem, je prejavom nečinnej pasivity. Naopak, skôr ho vnímam ako tichú silu. Nie takú, ktorá chce dominovať cez svalnaté reči, ale ktorá vyviera z prirodzenej autority ušľachtilého charakteru. Nie takú, ktorá sa spolieha hlavne na silu zákona, ale ktorá verí, že kresťanský život a manželstvo svojou krásou a dobrým príkladom oslovia aj sekulárnu spoločnosť. Až potom môže prísť na rad vysvetľovanie, vzdelávanie či legislatíva. Autorita Mariána Kuffu sa otriasla vtedy, keď prehovoril zbytočne silácky, ale rástla vtedy, keď mlčal, a nechal hovoriť za seba svoje činy.

Aj keď zdôrazňujem snahu o inšpirovanie kultúry zdola, nie som ani proti politickej a občianskej angažovanosti. Ale najskôr sa treba angažovať tam, kde už reálne hrozí nebezpečenstvo, a nevybíjať sa stavaním preventívnych zákopov. Reálne legislatívne nebezpečenstvo dnes hrozí na ministerstvách, kde sa pripravujú zákony a vyhlášky. Ak nebudú aj kresťania pritom – tak politici, ako aj občianski aktivisti – potom sú naozaj odsúdení len budovať zákopy. Je preto iba dobre, že kresťania začali byť aktívnejší na poli občianskej politiky, napríklad s cieľom zmeniť či aspoň zastaviť pripravovanú Stratégiu ľudských práv, ktorá v súčasnej podobe nezohľadňuje oprávnené záujmy všetkých. Ale môžu byť aktívnejší oveľa viac a snažiť sa zapojiť do tvorby politík aj na ďalších ministerstvách, tak, aby boli štátne úrady naozaj na prospech všetkým, a nielen trójskym koňom radikálne liberálnych skupín. Referendum by teda bolo lepšie nechať až na časy, keď by všetky ostatné snahy zlyhali. Ale kto to môže povedať dnes, keď kresťanská treťosektorová a občianska politika ešte len začína ukazovať svoj potenciál?

Momentálne je návrh referendových otázok na Ústavnom súde a existuje oprávnená hrozba, že Ústavný súd niektoré z otázok stopne, respektíve nadefinuje nové mantinely, ktoré majú otázky splniť, aby boli v súlade s Ústavou. Mám obavy, že možná neústavnosť otázok môže podporiť mylný dojem, že zákony vychádzajúce z prirodzeného zákona sú nespravodlivé, a že kresťanstvo nepatrí do verejného priestoru. Ak by však Ústavný súd posúdil otázky ako v súlade s Ústavou, potom má zmysel sa referenda, ktoré prezident vypíše, zúčastniť. Nízka účasť či odmietnutie otázok by totiž vyvolávali mylný dojem, že aj vzťah dvoch osôb rovnakého pohlavia môže byť manželstvom, keďže si to želá väčšina. Za dobrý zákon treba v referende hlasovať, a zároveň sa snažiť umenšovať negatívne dopady priamej demokracie pestovaním autentickej kresťanskej kultúry.



1 - http://www.alianciazarodinu.sk/aktuality/vyjadrenie-aliancie-ku-krokom-p-prezidenta/
2 - Pozri napr. BENEDIKT XVI.: Deus charitas est, 28: „Sociálna náuka Cirkvi používa argumenty vychádzajúce z rozumu a z prirodzeného práva, teda z toho, čo je potvrdením prirodzenosti každého človeka. Okrem toho vie, že nie je úlohou Cirkvi, aby politicky presadila túto náuku: chce len poslúžiť formácii svedomia v politike a prispieť, aby vzrastala jasnosť pravých požiadaviek spravodlivosti a zároveň ochota riadiť sa podľa nich aj vtedy, keby to protirečilo osobným záujmom. To znamená, že vytvorenie spravodlivého štátneho a spoločenského poriadku, prostredníctvom ktorého je každému dané to, čo mu patrí, je základná úloha, ktorej musí znova čeliť každá generácia. Keďže ide o politickú úlohu, nemôže byť bezprostrednou úlohou Cirkvi. Ale pretože zároveň ide o prvoradú úlohu človeka, Cirkev má povinnosť ponúknuť prostredníctvom očisty rozumu a prostredníctvom etickej formácie svoj osobitný vklad, aby sa požiadavky spravodlivosti stali pochopiteľné a politicky realizovateľné.
Cirkev nemôže a nesmie vziať do svojich rúk politický boj, s cieľom vytvoriť čo možno najspravodlivejšiu spoločnosť. Nemôže a nesmie sa stavať do pozície štátu. Ale takisto nemôže a nesmie zostať na okraji v boji za spravodlivosť. Musí sa doň začleniť cestou rozumných argumentácií a musí prebúdzať duchovné sily, bez ktorých sa spravodlivosť, ktorá si vždy vyžaduje aj odriekanie, nemôže ustáliť ani prosperovať. Spravodlivá spoločnosť nemôže byť dielom Cirkvi, ale musí sa uskutočniť politikou. Napriek tomu angažovať sa za spravodlivosť ponúknutím svojich vedomostí a svojej vôle, v službe dobra, to sa jej hlboko týka.”
Dostupné na internete: http://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/encyklika-deus-caritas-est-boh-je-laska
3 - RATZINGER, Joseph Cardinal: Address to Catechists and Religion Teachers. Jubilee of Catechists, 12 December 2000. Dostupné na internete: http://www.ewtn.com/new_evangelization/Ratzinger.htm
4 - MARX, Reinhard: Kapitál. Plaidoyer pro čl

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.